ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hora zelená,
cesta kamenná,
s kým sa ja tešiť mám?

Tešila by sa
so svojím otcom,
ale ho ja nemám.

A muoj je otec
zelený dubec
pri mori stojaci.

More pribudlo,
otca mi vzalo:
jaj, Bože, Bože muoj!

— — —

Hora zelená,
cesta kamenná,
s kým sa ja tešiť mám?

Tešila by sa
so svojou matkou,
ale ju ja nemám.

Moja je matka
rajská zahradka,
pri mori stojaci.

More pribudlo,
matku mi vzalo:
jaj, Bože, Bože muoj!

— — —

Hora zelená,
cesta kamenná:
s kým sa ja tešiť mám?

Tešila by sa
so svojím bratom,
ale ho ja nemám.

A muoj je bračok
zelený hrabčok
pri mori stojaci.

More pribudlo,
brata mi vzalo:
jaj, Bože, Bože muoj.

— — —

Hora zelená,
cesta kamenná,
s kým sa ja tešiť mám?

Tešila by sa
so svojou sestrou,
ale ju ja nemám.

Moja je sestra
zelená bresta
pri mori stojaci.

More pribudlo,
sestru mi vzalo:
jaj, Bože, Bože muoj!

— — —

Hora zelená,
cesta kamenná,
s kým sa ja tešiť mám?

Tešila by sa
so svojím milým,
ale ho ja nemám.

A muoj je milý
na mori hnilý,
pri mori stojaci.

More pribudlo,
milýho vzalo:
jaj, Bože, Bože muoj!

Sedem rokov minulo,
ak pán v poli stojí,
neufaj sa, má milá,
nebudeme svojí.

Keby si ty krajčír bol
z sveta širokýho,
musel bys mi šaty šiť
z kvetu makovýho.

Kebych ti ja šaty šil
z kvetu makovýho,
musela bys hodbáv priasť
z dažďu májovýho.

Kebych ja hodbáv priadla
z dažďu májovýho,
musel bys mi čižmy šiť
z rohu jeleního.

Kebych ti ja čižmy šil
z rohu jeleního,
musela bys niti priasť
z klasu ovsenýho.

Kebych ja niti priadla
z klasu ovsenýho,
musel bys mi posteľ stlať
naprostred Dunaji.

Kebych ti ja posteľ stlal
naprostred Dunaji,
musela bys naň chodiť
suchýma nohámi.

Keby ja naň chodila
suchýma nohámi,
musel bys ma kolísať
zlatými rukámi.

Kebych ťa ja kolísal
zlatými rukámi,
musela bys prisahať
mne stojíc pred pány.

Kosí zajac otavu,
líška pohrabuje,
komár kopy nakladá,
muška potlačuje.

Komár k mušce prisedá,
rád by sa ženiti,
ovad boty obúva,
rád by družbom byti.

Vzal si on za pytača
nebohého vrabca,
který jeho otcovi
dosiaľ žito vracia.

Ona za oddavača
mravca si pozvala
a jeho sa radila,
či by zaň isť mala.

Mravec jej tú radu dal,
aby zaň len išla,
aby ľudia neriekli,
že je asnaď pyšná.

Voš im bola družica,
hnida zásednica,^[40]
a ploštica kuchárka,
blcha tanečnica.

Včela bola speváčkou,
sršeň bol gajdošom,
svrček hudec, chrúst trubač,
pavúk bubeníkom.

Všetci boli veselí,
skákali, spievali,
krom vína tokajského
samú vodu pili.

Potom išli na sobáš
s velikou parádou,
bolo ich tam na tridsať,
neb štyridsať párov.

Po skončenom sobáši
sišli sa do fary,
a podľa obyčaja
obecali dary.

Keď sa domov vrátili,
pospíchali k stolu,
mladoženích s nevestou
sadli sobe spolu.

Ovad jakožto družba
všade predok viedol,
pískal, výskal, tancoval,
skákal, ako vedel.

Potknul sa na komára,
komár z ochotnosti
bežal domov pre šabľu
a tam nechal hostí.

Keď si šabľu priniesol,
zaťal do ovada,
z toho bitka veliká
stala sa i vada.

Naposledy komára
ovad o zem pleštil,
takže dušu vypustil
i oči vytreštil.

Šla muška do komory
žalostne plakala,
že s komárom nespala,
tehotná zostala.

A potom i tí hosti
viac sa nehostili,
lebo tuto konec bol
jejich kratochvíli.

Keď komára ženili: a, m, ženili,
kvapky vína nemali: a, m, nemali.
Priletel k nim slávičok: a, m, slávičok,
nalial im on žajdlíčok: a, m, žajdlíčok.

Tak sa oni napili: a, m, napili,
že komára zabili: a, m, zabili.
Komár leží na dvore: a, m, na dvore,
muška plače v komore: a, m, komore.

Neplač, muška, nič ti je: a, m, nič ti je.
veď ti komár ožije: a, m, ožije.
Horkuo jeho ožití: a, m, ožití,
keď je na smrt zabitý: a, m, zabitý.

Sadlo z neho vybrali: a, m, vybrali,
za sto zlatých predali: a, m, predali,
a kožtičku za meru: a, m, za meru.
na moj’ pravdu a vieru: a, m, a vieru.

Tam som sa s vršku čudovau,
kde komár blšku milovau.

Nemohou som sa zdržati,
miseu som sám ta bežati:

Ej, komár, komár, ty si pes,
ty cudzú blšku miluješ.

Šak tebe budú dávati,
budú ti rebrá lámati.

Chytila blchu v postielce,
dala hu variť v polievce:
Hybaj sa ty pýtať paholka,
či mu bola chutná, polievka?

Povedz ty, diovča, gazdinej,
že som nepoznau chuti v nej,
že by bola lepšia pečená,
keby bola koža svlečená.

Kamže ideš, kamže ideš, zajačko?
Do mlyna, do mlyna, panáčko!

Čože neseš, čože neseš, zajačko?
Múčičku, múčičku, panáčko!

Načože tá múka bude, zajačko?
Na koláče, na koláče, panáčko!

Načo budú ti koláče, zajačko?
Ja sa žením, ja sa žením, panáčko!

Kohože si budeš brati, zajačko?
Kozičku, kozičku, panáčko!

Vlk sa chcel ženiti,
kázal namlúvati
sobe kozu pannu,
jenž byla sirotka,
zemrela jej matka,
otec zlomil hlavu.

Ked sobe dokonal,
na svadbu povolal
mnoho tisíc hostí,
najprvé priatelov,
potom jiných pánov,
mel hotovo dosti.

Medved byl hospodár,
ženich mu klúče dal
od všetkých pokrmov;
riadu strieborného
bylo velmi mnoho
i zlatých pohárov.

Líška sa starala,
neb kuchárkou byla,
kterak má variti:
Ač jim neuhovím,
sama dobre to vím,
budú mne haniti!

Ženich jej povedel,
a ju pekne prosil:
Kmotrička má milá!
Neobávaj sa nič,
pojmi ty sobe myš,
by ti pomáhala.

A když navarili,
na stoly dávali
jedlá rozmanité,
muzikanti hrali,
slimáci pískali,
neb sa podnapili.

Keď sa podnapili
páni hostia milí,
tu po malom čase
stoly vynosili,
k tancu sa strojili
na tej slavnej kráse.

Zajac mu družbom byl,
jenž mu byl prislíbil,
že najlepšie skáče,
chcel veselý býti
a hajduchovati,
pojal sobe prasa.

Jeleň byl starý svat,
kázal sobe zahrat
tichý polský tanec.
Pojal sobe kravu
za jej nohu pravú,
která mala zvonec.

Tolko s ňou tancoval,
ani neprestával,
z ruky ju nepustil,
neb sa mu líbila,
pekne tancovala,
dukát do huslí dal.

Kobyla jej rekla:
Máš ty štestia z pekla,
že tolko tancuješ.
Já od rána stojím,
dost veselo hladím,
nikto ma nepojme.

Tchor zdaleka sedel,
nebo velmi smrdel
a dnu jíti nesmel.
Prišla veverička,
jeho tovariška,
hned s ňou do skoku šel.

Baran jako sprosták,
nemohol si dostat,
s kterou by tancoval.
Šel ven z toho tanca,
do svojho ovčinca,
a velmi sa hneval.

Ráno vstal, nemeškal,
pred sluncom hned bežal,
hosťom vinšovati;
že jako sa majú,
a či mu dnes dajú
s ovcou tancovati?

Divý brav pozerá,
kde by bola která
dobrá tanečnica.
Pojal sobe srnu
v šatách ozdobenú,
neb byla družica.

Chrt mu to závidel,
rka: Kdybych já vedel,
kdy bude po svadbe,
vyzval bych já tebe
na priestor do pole,
na kord, na pištole.

Tu stál i mladý zat
a kázal si vybrat
najkrajšú osobu,
nebylo tam žádnej
a tak pripravenej
nad nevestu kozu.

Tak dluho tancoval,
ani neprestával,
potom ju ven vyzval.
Než po malém čase,
čo se stalo koze?
Vlk nevestu zežral.

V žilinskom poli
hrnčiarsky zámok
je vystavený
v najvyššom skáli:

Brány slamené,
múry voštené,
obluočke z ľadu
pekne spravené.

Ktože v ňom býva?
Pán Sova Jánoš;
má z pavučiny
preostrý paloš.

Dobíjaly ho
strake s vranami,
strieľaly doňho
čučoriedkami.

Ďurko netopier
dobre sa brániu,
do myšej dierky
v tom harcu^[44] skočiu.

Vtáčkov šibencov
kázau lapati,
na ražni z dreva
ich obracati.

Pečte ich, varte,
v koženom hrnci,
Za stolom sedia,
jedia pečeňu,
plesňou a prachom
okorenenú.

Psota ich núka,
nemá klobúka,
dcérečka hlavníc
a syn nohavíc.

Za našima humny zakukala sova,
nenazdala som sa na mej matky slová.

Tá moja mamička rybičky varila,
len mi jedna rybka v živote ožila.

Keby som sa mohla tej rybičky striasti,
inak bych vedela panenský vek viesti…

Čo som urobila v mojom mladom veku,
nesmiem sa žaluvať žiadnemu človeku.

Čo som urobila v mojom nerozume,
nesmiem sa žaluvať tej mojej rodine.

Holubička sivá lietala,
že se nebe, zeme krídelečky týkala.

Kdes, holubička, lietala?
Kde si svoje zlaté krídelečká zmáčala?

Lietala som ja po poli,
hľadala som mojho milejšího mne k vuoli.

Ač ťa ja chytím za ruku,
nepustím ťa, sivá holubička, len v roku.

Ač ťa ja chytím za obe,
nepustím ťa, sivá holubička, od sebe.

Ač ťa ja chytím za srdce,
nepustím ťa, sivá holubička, už více.

Ač ťa ja chytím za ruky,
nepustím ťa, sivá holubička, na veky.

Letel sokol nad Krakov,
ponad svojej milej dom,
nikde inde nesadou,
len na svojej milej dom.

Už ti milá zomrela,
už je tretia nedeľa,
priam sa sokol zarmútiu,
pou Krakova vyrútiu.

Krakované mešťané,
plaťte nám za spievanie.
Po groši sa skladali,
sokola vyplácali.

Povedala sova, že je ona vdova,
že nepuojde za muž, krema za sokola.

Moja milá sova, to by bou veľký krik,
keby ja teba vzau, dobrý tebe kuvik.

Straka rapoce
v Čiernom Potoce,
syn sa jej žení,
na Dolnej zemi.

Aké má šaty?
Dlhé po päty,
sukničku zlatú,
hlavu kochlatú.

Koho si berie?
Sýkorku Dorku.
Kde hu povezú?
Do Ružomberku.

Povedala straka vrane,
že si ony kúpia sane,
že sa budú sankovati
v stodole na slame.

Sedí vrabec na kostole jako mládene ne ne nec,
priletela vrana k nemu, dala mu vene ne ne nec.

A ja teba, vrana, nechcem, veľkú hlavu má á á áš,
a ja teba, vrabec, nechcem, rád sa v karty hrá á á áš.

Čo ja prehrám dva-tri groše, to neni veľa a a a,
tvoja hlava nečesaná siedma nedeľa a a a.

Ta ja puojdem na kraj hory, najdem suchý pe e e eň,
tam sa budem česávati každý boží de e e eň.

Čo si ju ty aj učešeš, budeš strapatá á á á,
lebo si ty už od rodu veľmi chlpatá á á á.

A tam dolu pri Bystrici
hudie vrabec prepelici.

Prepelica poskakuje,
že jej vrabec muzikuje.

Ej, žlna, žlna, pekný vták,
nerob si hniezdo pri cestách!
Keď puojdu furmani tade,
sberú ti hniezda i mladé.

Nesiem Bohu sviečku!

Hotuj biče,
pohoniče,
sej, sedliačik, sej!

Ori, ori, sedliačik!
Ak nebudeš orati,
budeš na rok žobrati.

Čadrapí, čadrapí,
atuty, matuty,
anahúr, manahúr,
itedum, nýtedum,
čedvedrum, čedredrum,
ale kvin kvin, kvinkvinkvin,
kvadakum, hadakum,
bukčadrabik, pukčadrapik,
kvekvikvokum, kvadakum,
pukčadrabik, maitrrrr!

Chudý som, chudý,
na prúte sedím,
našiou som buobu,
hrivnáci zobú: huk!

Zle, zle, zle, zle, zle bez detí,
keď vychováš, uletí.

Čo robíte? čo robíte?
„Vrtáme, vrtáme.“
Nevrtaj! Rozštiepíš.

Nevieš koleso krútiti.
Kršiak letí,
nemá detí,
a my máme,
nepredáme.
Choj na horní koniec,
tam veľa kureniec.

Gazdinká!
Či pečiete?

M — m — m. Umrelo nám troje detí,
ktože bude nariekati?
M — m — m. I ty, i ja, i Žofia,
i tá naša susedkyňa.
M — m — m — m — m — m.