ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak veselí, jak rozkošní a v radosťi pľinúcí
Védla život krásná starodávnéj Slávi roďenka!
Jak svím kvitla vekem, spaňilím sa zmáhala zrostem,
Keď sa na tatranskích už pevňe osádľila kopcoch,
A svú až za Dunaj širokú rozprestrela vládu!
Tenkrát ľen radovánki, samé ľen srdca pľesáňí
Stálo porád, a milé sa ze všech stran ozívali pesňe.
Od času však, čo ju ráz mladšá prevládala sestra
Češka pre krásu hrdá, a na jéj sa osádľila prestol:
Mizla radosť, veselé zňívať prestávali pesňe:
S krašších od laľií hňeď líc ustúpila barva,
Prespaňilé aňi vác ňekvitnuli rúže na pernách.
Vadla celá už tvár, a pluhem čelo brázďili vráski,
Hlas slabnuť, nohi ťažce kľesať, zraki núter opádať,
A zmorené po všem ťeľe údi začínali chudnuť;
Dávná též mocnosť a zešlá ju uchádzala vláda;
Sotvaže už na pľecách smutné mohla rúcho unášať.
Jak trúchlí hrdľička milá, keď svého ňenajďe
Samca, a včil v doľinách, včil zas po pahorkoch a hustích
Létá úbočinách, i hučících skalmi potóčkoch;
A všaďe naňho volá, všaďe naňho milostňe hrkútá.
On však aňiž v doľinách, aňi v húšči pahorka a trávních
Úbočinách, aňi pri skalném sa ňeozve potóčku:
Neb lútí kosatími lapil ho pazúrami jastráb.
Než sama buď na bresťe, aneb na plánki suchároch
Nad ňím rozžeľená, ve chládku si premnoho sťíská,
A trúchlími širé kormúťí kvílami háje,
Až zraki své od žálu a horkéj zavre boľesťi:
Tak ňeináč smutná zalkávala Matka Slovenka,
Premnoho léla slzí, a ctné prsa ráňala dlaňma.
Už k Hronu, už s ponosem k ríchlému sa brávala Váhu,
Aj k ďeďinám aj k ohraďením pospíchala mestám;
A vlastních na pomoc prispeť vivolávala sinkov.
Ňikdo sa však ňenašel, čo bi bol chcel v bíďe ulahčiť;
Než každí sa raďej k mocňejšéj Češce prirážal.
V toľkéj postavenú sa ňebezpečnosťi viďícá,
A spolu na trúchléj vážícá misľi, bi rovné
Asnaď ňeščasťí, rovná ju ňepotkala skáza,
Ňekdi jaká Bodríčku, aneb Pomoránku ňevolnú,
Buď príľiš mnoho utlačenú zapopadnula Sorbku,
K vševládnému sa ráz obráťila Otcovi, čo všech
Zúboženích bívá najľepší vždicki pomocňík,
A skloňená tak hňeď zepatíma sa modľila rukma:
Otče velovládní, čo vrúcních prosbi vislícháš!
Ráčiš zreť, koľkí sa na mú hlavu príval opúščá,
Koľkú ňeščastná vihrážá záhuba skázú!
Jak kam ďál už hiňem! jak do hrobu svého ponáhlám!
Odroďilí, zrádní sinové (možná-ľi je toľká
Ňevďačnosť?) ze svú dávnú opohrdnuľi matkú;
Nádhernú radšej pouvádzaľi Češku jakožto
Královnú, a na mé vlastné ju osáďľiľi místo:
Jak bich já sama ľen jeďiná bola tochto ňehodná!
Včil teda pristupujem s prosbú a skrúšeňe žádám,
Ňe však abich já v téj visokéj zaskvívala sláve,
Mój čo mi údatní Svatopluk bol ňekdi opatril,
Keď ďaľeké odtáď za hučícú Lábu, a odtád
Až po samú chitrú rozeprestrel končini Drávu;
Než ľen abich v tom bezpečná zostávala mísťe,
Kam jeho ňesvorní, a po prednéj vláďe ňemírňe
Túžící sinové ze svú mňa uvrhnuľi skázú.
Jak vždi mosím trúchľiť, jak žalná vždicki naríkať,
V misľi na ostatné kedikoľvek sestri si pomňem:
Buďto na lúbežnú a milostnú v okrase Polku,
Buď širokovládnú mocnárkiňu ve sveťe Rusku,
Buď vďakem ozdobenú Serbinku a Vindku ňeveľkú,
Buď silnú Chorvátku aneb moju zhubkiňu Češku,
Jak doma na vlastném visedává prestoľe každá!
Já zbavená hodnosťi a patrícého mi práva
Toľko sa mám jeďiná sem tam vihnankiňa túlať!
Ach jakovéj sem tak hroznéj sa dopusťila vinni,
Neb komu krivdu čiňím, že mosím ňésť toľkoto bídi,
Toľkú hanbu trpeť, s toľkím zlím stáľe potíkať?
I preto vševládní premilosťivo zhlédňi sa Otče,
A v méj, jestľiže sem zaslúžila, prosbe ma visľiš:
Mój ochráň mi život, ňedopusťi mi do hrobu kľesnuť.
Zbuď sinov odroďeních, abi ráz už opusťiľi Češku,
A spolu zjednoťení ke svéj sa navráťiľi matce,
I mňa na mú hodnosť a ďeďiční prestol uvédľi.
Vševládní takovúto Oťec modľitbu a vrúcné
Prosbi sľišal: poňeváč miloval ju ňemálo pre veľkú
Nábožnosť; preto aj zachovať chcel medzi živími.
I hňeď na znameňí visľišáňá z jasna sa blísklo,
A trikrát hlučné z ďaľekích ohlásilo kopcov
Huhláňí. Pre noví úkaz na ňekoľko Slovence
Zastaraná s trúchlého boľesť vistúpila srdca;
Náďej též dodaná veľká, žebi z o mnoho ľepším
Odsudem i z ľepším na budúcňe sa potkala ščasťím.
Vševládní však Oťec, najvatší ľudstva panovňík,
Hňeď ze svích jedného volá k sebe posla, chitrého
Krídlama a tvárú spaňilého, i takto mu rekňe:
Iď verní, sluho mój, spešní k mláďencovi, čo včil
V prešporském v umeňách zahrúžen zámku sa mešká.
Antoňa zvú. Bistrí on má vťip a ke všemu súcí;
I zvestuj: že je visľišaná už Matka Slovenka,
Vrúcnú keď prosbú a celím sa uťíkala srdcem,
Bich ňeňechal ju hinuť, ňedopusťil do hrobu kľesnuť.
On že je ustanoven k tomu sám, naňho táto samého
Práca čeká, abi Češku zahnal, svoju Matku Slovenku
Skrísil, a na vlastné za panovňicu místo osádľil.
Ňech zmužilé na proťivňíkov prsa na smelo pusťí;
Ňišt ňedbá aňi na zlostné ohováračov usta
A špatné tupeňí, na krivé aňi súdi a závisť.
Ňech stáli na svém žádnú sa dokonca ňedává
Odvésť, bár jakovákoľvek bi sa kládla, prekážkú.
Já vždi pomoc, vždi novú mu buďem silu z víški dodávať.
Iď teda už chitrí, a s tím k ňemu náhľi poselstvom.
Tak povedá. On hňeď konající rozkazi Otca
Náramnú krídel veslováňím oblohu ráňá,
A k zemi sa spúščá, vždi i ňíže a ňíže sa blíží.
I prám už zornú podvíhala ďeňňica žáru,
A spaňilé k pesňám slávíci si chistaľi hrdla:
Keď sa mu začňe Dunaj ľiščať, keď i zrázu viľehlí
Zámek i nádherné pred okom jeho vezme sa mesto;
Čo praj zmužilí zakládal ňekdi pre rímskích
Pízo ľuďí, a svím ponazíval ho od seba ménom.
Tam teda sa znášá, i radostní do hradu vchádzá:
Kďe prám v ňezviklém Antoň sňe bol ešče sa meškal,
V tom k ňemu pristúpí, a takímito rečnuje slovmi:
Sinku ľežíš? ľež a pospáňím silu vládi nabívaj;
Neb sen najľepšá skonaním občerstva je mislám.
Já k ťebe pres povetrí od vševládného prichádzám
Otca posel, k veľkému čo včil ťa umíňuje čínu,
Bich hlásil: že je visľišaná už Matka Slovenka,
Vrúcnú keď prosbú a celím sa uťíkala srdcem,
Jéj bi ňedal zahinuť, ňedopusťil do hrobu kľesnuť.
Sám ti že si k tomu ustanoven, že ťa táto samého
Práca čeká, bi si Češku zahnal, svú Matku Slovenku
Skrísil, a na vlastné za panovňicu místo osádľil.
Bi s’ zmužilé na proťivňíkov prsa na smelo pusťil;
Ňedbal též aňi na zlostné ohováračov usta
A špatné tupeňí, na krivé aňi súdi a závisť.
Na svém bol stálí, žádnú sa dokonca ňedával
Odvésť, bár jakovákoľvek bi sa kládla, prekážkú.
Že vždi pomoc, vždi novú buďe on silu z víški dodávať.
Nuž teda v tak veľkú sa vidaj bez rozpaku prácu:
Najviššého taká poňeváč Mocnára je vóla.
Rozpovedá, a v tom v lahké sa zmizňe povetrí.
Toľkím rozďešení strápí sa hňeď úkazem Antoň.
Veľmi ďiví sa na tvár mláďenca, na krídla barevné,
Na slova však najvác, a poselstvo, čo z víški doňésol
Tehdi na rozpačitém ze sebú tak srdci premítá:
Já mám tak veľkú započať vec? Češku viťískať,
Matku čirú na své ponavráťiť místo Slovenku?
Ačkoľvek sa hňevám, ačkoľvek vždicki žalostňím,
Keď ju viďím toľkí beze všéj vésť vinni ten úťisk;
Keď tak i roztrhanú, keď tak preňehodňe zavrhlú.
Jak ťažká, jak náramná toto práca a ťercha
Na mňa je ptáka, čo sem ňevilétal svého ze hňézda.
Než poňeváč toľká Hvezdovládného je vóla:
Tehdi sa ňezdráhám, aňi ňejsem téjto na odpor;
Ňech ľen svú mňe mocú a potrebnú prispeje vládú.
Keď si na rozpohnutéj ze sebú tak misľi premítá:
Ejhľe naráz ďivnú k takovéj chuť dostaňe práci,
Že všeľiká je mu oslaďená už ťercha a horkosť;
Ňišt príkré, ňišt ňesnadné sa mu, jak prve, ňezdá.
Žádná vác aňi už zábavka ho ňechce ťešívať,
Žadná už rozkoš, žádné radovánki ňepohnú;
Ľen ze svím sa celí povoláňím stáľe zanášá.
Napred síc pozorem bistrím sa na základ obráťí,
A skúmá, po jakích dosaváď kráčávala česká
Reč cestách, a na místo čiréj sa slovenčini vkradla.
Jak mu k očám prijdú, čakanem jích silno perúcí
Rozrážá, a ňerozbornú pozamedzuje hraďbú.
Patrí též jakové bi po ňéj zostávaľi zbitki
V písme; ti vitňe tedáž, a praví jeho spósob ukáže.
I prácní jako keď vinohradňík bedľivo každí,
Jestľi sa náľežitú priblížiľi révi pľevačkú,
Prejďe koreň, čo bi mal mu ňechať, čo bi mal mu zas odňať.
Všecko ňepotrebné a saméj ľen k závaďe súcé
Osnáží, abi tak márnéj mu ňeťahnulo vládi,
A sťihané slnkom ľepšej sa vivárali hrozna:
Rovňe tak on cudzé čo je koľvek vipľe, a všecko,
Buď blúdné, buďtož vadné čo sa našlo, očisťí.
Ďál už pospíchá. Dobromluvné začňe pravidla
Zakládať; též jak rádné bi sa mávali z vlastních
Vitvárať koreňov slova a prospešňe užívať.
Zbívá ešče slovár; aľe hňedki na tento zeľeznú
Pilnosťú, a ňijak ňepremohlú vezme sa prácú.
Jak snážná včela, keď ľetním jar nastaňe ťeplom,
A strakatím bujné zaoďívá úhori kvíťím,
Od svitu až do saméj tmi koľem pres lúčini létá;
Sotva i jednu korisť uloví a do kláta oďevzdá:
Hňeď naspátki vracá sa, a včil ten, včil zase tam ten
Kvet skúmá, a jeden po druhém, zaritími veň ustmi,
Prehlédá, na kerém bi si vác nazbírala sladkéj
Ščávi a na spešních k úlom skór ňésla nožičkách.
Žadná chvíla ňeňí prázná, aňi odtucha žádná,
Až voňavími celé naplňí sa plástami bidlo:
Tak ňeináč on též i v ďennú chvílu i nočnú
Bez všeho prestáňá sem i tam sa na misľi zatáčá,
A slova odvšeľikáď zháňá, i do svého porádkem
Náľežitím každé, čo nalézol, pokladu vnášá;
A všeckím cenu též, jakovú zaslúžili, dává.
Dobré od ňepravích, od cudzích vlastňe domácé
Rádním odďeľené znameňím, jak svečno, rozezná.
Též mnohonásobní v rozľičnéj potrebe víznam
Prednášá; i učí svím jak bi na všecko to isté
Buď Čech, buď Laťinák, buď Teuton, buďto maďarskí
Sám hrďina vlastním sa Slovákovi hláholem ozval.
Ďál ke slovám slova nárovnéj s ňimi vládi nakopčí.
Ňepreňechá aňi krásňejší reči spósob, a vlastné
Visloveňá, aňi své prázné porekadlami místa.
Tak sa porád obracá, znovaní aňi odfuku ňezná:
Až veľkí za celích dvakrát pať, a toľko jedenkrát
Ešče rokov hotoví je Slovár a ke koncu privédlí:
Náramní, veľkí, patoreční, úplňe hojní,
Ňišt že ňeustúpí jakovémuto koľvek inému.
Tak teda už slavní, do jakého sa ňikdo oďevzdať
Až posaváď ňesmel, dokoná boj: Češku premáhá
Sám víťaz, tlačenú s prítomnéj záhubi maťku
Vidre a na vlastní za panovňicu prestol osádlí.
Jak to viďá sinové, pred tím čo bočívaľi od ňéj,
Cudzé jármo zhoďá, a ke svéj sa roďičce navráťá.
Začňe sa tá radovať ňeináč, jak ňekdi pocestní,
Po strašních čo horách sa a púščách túlal ohavních,
Hlad k tomu s prehroznú už dávno ho trápili žížňú,
Strach též zver ďivoká a dravé mu dodávalo ptáctvo,
Náramnú opojí sa celí zňenadála radosťú,
Keď ťemní v ďaľekosťi hrkot vod a stáda bučáňí,
Lúbežné též pastírov zňeť trstki usľichňe.
A v tom už úrodní pred okom sa mu s kopca uzírať
Dává kraj, kďe plné ovocá stromi, lúki a háje,
Sem tam i roztraťené po polách zahlédňe obidla:
Tak sa na svém, trúchlá dosaváď až, Matka Slovenka
Srdci ťeší, ľepšého že už ráz dočkala ščasťá.
Hňeď silu dostává, dostává čerstvotu údov.
Zas jéj dávňejšá naspátki sa krása navráťí,
A spaňilími celé pozalíčí rúžami usta.
Zas pľesi, zas hlučné radovánki a pesňe sa ozvú.