ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aj ťeba ňepreňechám krásná v mích zahrado pesňách.
Ti predná jích zasluhuješ; ňech ľen že mi Umka
Popraje a schopnú uďelí básňíkovi súcosť,
Bich hodními sahal navnuklí spevmi ťa sláviť.
Odkáď tá spaňilosť, odkáď tá krása a rozkoš?
Tak mnohonásobní velohojnéj úrodi víbor?
Tak vzňešené, tak roztomilé sa tu všecko nachádzá?
Rekňi to Umko napred. Staršá je vipravka, že bílá
Ráz ovocá bohiňa, z Horňák naspátki idúcá,
Místo tak obzláštné z ďaľekích uhlédnula kopcov,
Keď sa ľen ešče teprv na novú pristrájalo rádňe
Zahradu, a ščepné započínaľi stromki visádzať.
Hňeď veľkú na svém sa ťešícá srdci radosťú
Potrikrát hlavu zakrúťí, a ňemálo sa nad ňím
Obďivujíc, takovími saméj sebe reknula slovmi:
Jak spaňilé, jak rozkošné toto ejhľe je místo!
Jak ho dobrá bohatú ošvárila príroda krású,
I všeľikú hojnosť, všeľikú povilévala ščedrosť!
Jak sama ho všeckím odhodla na zahradu právom!
Ačkoľvek mnoho sem povčil v ďaľekosťi ľežících
Prešla krajov, mnoho rozľičních vídávala končin:
Nad toto však žádné sa mi vác ňezalúbilo ešče.
I preto, vševládné kebi ľen poslúžilo ščasťí,
Nádherná s ňeho má, naša rozkoš, zahrada povstať;
Jéjž já mňe premiléj nad iné chcem všecki hovívať.
Tak povedá, i chitrá do svého sa bidla ponáhlá
Medzi premíšláňím, na jakí bi ke koncu čo najskór
Pred seba vec zabranú poprivádzala spósob. I práve
Na trávném veselí tenkrát ve ščepňici manžel
Tróňe seďel; ranné ovocí sa mu ľiščalo vókol,
A strakaté kvíťí lúbežnú díchalo vóňú.
Jak do očí padnul, vďačními ho vítala slovmi;
A blížej poprisednúcá tak začňe mu rečňiť:
Manželu uprímní! zapľesaj, vždi nového pribívá
Panstva na vác; prám včil pekné sem uzírala místo:
Nad ňím rozťáhlé ponaďáléj kopce milostnú
Trávú a strakatím pozarostlé odpoľi kvíťím,
Odpoľi zas krovinú a šerím sa vinášaľi hájem,
Až sa na ňestrídmé tu i tam rozmizľi pahorki.
Nez dolu zas pod ňím, bujné kaďe lúki sa krúťá,
Váh lúbežňe hučí, a ňerád ťeče od ňeho ďáľej.
Jak spaňilé, jak všech preschopné úrod, a k hojnéj
Zahraďe spósobené je saméj od prírodi matki!
A hľe už aj drsnú trňinú i na rózno sa pnúcím
Opľetaná hrabuťím a chrasťím ohrada stává,
I vlastného koľem vókol ho do lóna zajímá!
Na mnoho též drobních tam všecko porádňe je hrádek
Rozďeľené, a svú každá má na kraji cestu.
Aj ščepi víborné, bohatú ňésť ňekdi majícé
Obrodu, v rozmeranéj saďené sú rovnako ďáľi.
Včil teda najdražší k ťebe já sa miláčku uťíkám,
A skorená žádám i vrúcnú prosbu vilévám,
Bi s’ toto obzláštné pod svú prijal ochranu místo;
Zdarní zrost, zdarnú ujatím a do víški ženúcím
Stromkom daj plodnosť, bi zlatú vždi sa kňísaľi ťerchú,
A práznú haluzím ňikdá ňeošáľiľi náďej.
Toľko tam aj peknosťi uďel, tam toľko milostnéj
Ozdobi dopráváj, bi iná ňevinašla sa žádná,
Čož bi sa nádhernú jemu rovnala zahrada krású.
Ňech spaňilé, ňech jak bi živé bolo, všecko vizírá.
Tak hovorí; a v tom levicú chitro ku braďe sáhňe,
I pravicú sa mu rúženné dá líca pohládzať;
Božkávať spolu tvár, a sladké vťískať hubički.
Naproťi boh, na ťisíce podob čo sa, keď chce, premíňá,
Odpovedá: Naplňiť vždi hľeďel sem já tvoju túžbu.
Aj včil všecku vihoď premilého ze srdca pochibnosť,
A z márnú ňetráp sa pečú. Staňe táto sa vóľa.
Takto praví, a konať pílí, manželce čo slúbil.
Bez ďálšého tedáž na novotné zahradi místo
Meškáňá bere cestu. Bi však skór konca dosáhel,
Pospešním, umeňá ňezabudlí svého, sa vetrem
Stáľe robí: napred podlhasté obľeče rúcho,
Krásnoperé nazatím popripíná u pľeca krídla,
A sňahovú dolu pospúščá bradu. Takto na všecko
Na vlas i vek, dodraní též parsún vetru podobní,
Krídlama zatrepotá. I tedáž sa potrásaľi háje,
A zbuďení pohvizd i bití roznášaľi ohlas.
Už Bílú i dosáhňe letem Horu; sotva sa ďáľej
Nad Havrané vnášá skaľičí: keď naproťi zrázu
Kopce porozľehlé a budúcú zahradu uzre.
Tím vác pospíchá. I tu už ze blízka uhlédá
Príľiš všecko pravé, ano vatšú o mnoho ešče,
Nežľi mu uprímná manželka viprávala, krásu;
Aj že nadarmo ve svém si ju tak ňezalúbila srdci.
Neb sám též naďiviť sa ňemóže tu dosťi na rostlé
Od seba oploťeňí, na porádné hrádki a cesti,
Na ščepi obzláštné, i na víbor stromkov odevšáď
Poznosení, a inéj čo sa zahraďe lahko ňeujďe,
Všecko že v najvatšéj sa tu už hojnosťi nachádzá.
Krídla tedáž skládá, a predešlú vezme si tvárnosť.
V tom berlú trikrát zemi, trikrát dotkňe sa stromkov.
Živnú tak bujnosť a zdarnú zrostu ochotnosť,
I plodnú k noseňú obrod moc a vládu pridává;
Toľkú aj spaňilosť, toľkú aj popraje rozkoš:
Koľkú túžebné ľen mohlo bi srdce požádať.
Keď toto tak vikoná, do svého sa bidla ponáhlá.
Než bohiňa vládná ovocím ze stromkami krásnú
Zahradu naščíviť ve svéj zaumíňila misľi.
Hňeď bohiňu kvíťá a milostné pojme družički,
Jímžto sa útľinké na mladích vipukávali ustách
Rúže a jak zori červeňavú zarďívali barvú.
Keď v pekném tam stáť uhlédá všecko porádku,
Všecko milostňejšú rozvíňať krásu a rozkoš:
Vezme rožek, čo sebú najmladšá ňésla družička,
A z bozkého koľem prsknúcá nápoja rekňe:
Rostňiťe stromki milé, dokonálú rostňiťe krású,
A s teho najsladšú ovocá chuť nápoja berťe.
Rovňe i svú bohiňa kvíťá poviťáhňe si baňku,
A vzácní po celéj stríká zemi balšam, i rekňe:
Rostňiťe kvítki milé, dokonálú rostňiťe krású,
A mnoholúbežní s teho balšamu ťáhňiťe zápach.
V tom sa preč odsťehnú. Bozká hňeď povstala vóňa,
A všaďe po všeckích sa koľem roznášala hrádkách.
Od téj mírňejšé tu vždicki je chvíľe povetrí;
Zachríplú tu ňerozďírá hubu víchor, a prudkím
Otrepané ratoľesťi na zem ňezhadzuje hvizdem.
Sem zima, sem vsťeklá ňedochádzá slnka horúčosť;
Ľen sám príveťiví díchá prelahodňe vetríček.
Sotva sa jar blíží a novím pola rúchom oďívá:
Už z nadutích sa tu rozľiční i na barvu i vóňu
Ťiskňe pukov naporád kvet a svím krije mľékom haluzki.
Marhula tu sladká, tu sa ridká breskiňa modrá,
Hamrava tam sa belí, a čo truská v massi čerešňa.
Odtáď hruški ženú, a milostních jabloňe kvítkov
Červeňajú, rovním tuto žlknú sľivki porádkem.
List sa porozvíňá, bílú odhadzuje barvu,
A všeckím zeľené obléká rúcho panožkám.
Bobťeť hoľički zatím počnú. Od slnka ňechutná
V ňích sa varí vlhkosť, a ku zráťú mizgu privádzá.
Barva chitá sa milá, skovaná chuť v nútri pomáli
Rosťe, a vizráté, ku dlhému čo ňekdi poslúží
Odkladu, na skloňeních ovocí sa kňíše haluzkách.
Ptáci zatím od stromka na strom, na haluzku z haluzki
Poskakujú; a príhodné vihledavše si místo,
Makkunké chitrími nosá ústečkami sťebla,
Hňézda robá, a nové budujú svím bidla potomkom.
Jak sladkími celá sa ozívá zahrada hlasmi!
Trúchlá v súmedzú hrdľička milostňe hrkútá,
Kos hvízdá a malá ščebotá u hňézda konópka:
Nad čížíka žltí sťehlík, nade drozda peňička
Svími sa predbehujú a predek chcú spevmi dosáhnuť.
Než hlasití slávík, i iní keď prestaľi spívať,
A v hustích sa na odpočinek poukládaľi místách,
Sám ňeprestává, i prvá než zorňica víjďe,
A krásnú mihavé pozláťí oblaki žárú,
Ostatních preďejíť, zakaváď spá, snážňe sa pílí,
A chladními krití ze všech stran ščepňic oponmi,
Lúbežním spaňilé prehudává pesňe hrdelkom.
Všecko mu odpovedá a ohlas naspátki zarážá.
Tu všeľiké ňikdá ňeklamú vzácními prečastí
Hosťami stól pánov zeľené veci: buďto čo slúží
S ňích k vareňú, buďtož ke skvostních úprave jédel,
Buďto čo pristavenú zase chuť naspátki dovábí.
Sotva sa jedni berú, hňeď iné v hojnosťi virostnú;
Neb trávními koľem sa prechádzá járkami réčka,
A všeckím ščedréj k napiťú vlhkosťi ponúká.
Kdož bi tu roztomilé v každí čas a chvílu milostním
Páchnúcé váňím poprehlédať kvítki si žádal:
Svój ukonal bi na ňích zrak, a predca bi všecki ňeprezrel.
Jak meňavé spaňiľími ňesú hore barvami usta!
Jak sa skvá a celé malujú hvezďičkami hrádki!
Tu predná sa jejích královná rúža vinášá:
Tá svetlé, tá má žltavé, než táto beľejšé
Od sňahu zas radšej vivolí si a obľeče rúcho;
Tá je čirí ľen puk, s puka téj polovička vichádzá,
A premilími trhať sama už sa krásami núká.
Tam zláťí, tu modrá sa, tu lícami bledňe fialka;
Tam kľinček strakaťí a ve vonném kňíše povetrú,
Tam zase búbelaté rozvíňá ňádra pivoňka;
Odtáď sňah lalií sa belá, kozobrádki a slavné
Zvončeki pnú, tuhšú díchá tubiróza voňačkú,
A práznú tuľipán otvárá pod ňebe číšu.
Než jasní visokú ostatné všecki premáhá
Kvítki hlavú, a malé vipodobňuje slnko slňečňík.
Ňe sto čo bich mal pér, čo pravic též toľko obratních;
Predca bi sem kvíťí ňemohel dosť všecko, i všecku
Zahradi roztomiléj povipísať krásu a rozkoš.