ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ťešťe sa nábožní a milovní víri Slováci:
Neb to, za čím dávnú sťe celí dichtívaľi túžbú,
A k ňebesám vrúcné oďesílaľi prosbi, koňečňe
Včil sa plňí, a vašéj stává žádosťi po vóľi.
Ejhľe prevíborní a ve všéj učenosťi preveľkí,
Najvatšá rozkoš, najvatšá tá vaša sláva,
Palkovič už preložen bozkí na svetlo vinášá
A množším z hojnéj rozdává ščedroti zákon.
Už teda otcovskím a krásním čisto slovenskím
Čítávať jazikem ňeomílné móžeťe pravdi:
Jak Boh vševládní širokí svet tento a všecko
Ostatné, čo na ňem sa nachádzá z ňištu vivédol.
Jak ščastní a potom ňeščastní mávaľi odsud
Predňejší dva ľuďé, vidaní keď zlámaľi rozkaz.
Koľké rozmnoženú pre ňeprávosť počtem už hojních
Aj na ľuďí aj na všeľikú zver prišlo karháňí,
Že vše živé hroznú ve krutéj bralo zátope skázu;
Krem čistého Noéma a tích do korábu čo zavrel.
Jak vnukové jeho náramné podvíhaľi mesto,
Též vežu ohromnú, čo ňebes mala uhľi dosáhnuť.
Než Pán jím zmátel reč, a svú ňedokončiľi prácu;
I všaďe po všeckích sem tam sa rozešľi pomedzách.
Jak volaného potom z modlárskéj vlasťi a mesta
Úrov chaldejskích zmužilí Abraháma potomci
S Kánan v Gessen idú: kďe krutí jích fárao hroznú
Trápíval robotú, a maľičkích v réce topíval.
Až po ďesáťi ranách, žúrících po všem Eďipťe,
Ukrutného, voľen ku takéj veci od Boha, Mojžiš
Sprosťil otroctva naráz, a suchím od vlhka choďidlom
Rozďeľené na pravú i levú stranu pres more védol.
Než král jích sťihajíc ze celím svím vojskom a vozmi
Ňikdá ňesľišanú ve rudém vzal pohromu vodstve,
Tak že aňižto jeden sa živí naspátki ňevráťil.
Jak štiricáte rokov, padanú zázračňe na každí
Ďeň mannú siťení, po arabskích blúďiľi sem tam
Pustaťinách, i jaké Pán jím tam príkazi dával,
A spolu práva nové, i pri bozkéj obradi pocťe.
V posľed zastavení a suchí od mokroti Jordán
Prejdúcí do slubmi danéj zemi, hojňe čo mlékom
A sladkím všaďe ťekla madem, sa vňésľi; i koľkích
V ňéj králov, koľké poznášaľi ze sveta ľudstva,
A všeľiké si jejích do svéj moci krajni uvédľi;
Též jakovích sudcov, jakovích sami mávaľi králov.
Jak Dávid švární pri božéj slavnosťi porádek
Ustanovil, krásné i zložil pesňički, bi vážní
Spívaľi jích kňazové, a na zňícé nástroje húdľi.
Však jeho sin Šalamon, veľkí, nad míru povestní,
A zlatom i všeľikú nádhernú z nútra i z venku
Ozdobení rezbú do hrozícéj oblohi víški
Zdvihnul chrám, a ctnú zmluvi truhľicu vňésol, i medzi
Pospolu obsáhlé cherubínov krídla osádľil;
Aj Kňihi nad to plné visokéj múdrosťi popísal.
Jak Roboáma ďesať pokoľeň sa strhlo, a pred tím
Ľen jeďiné králostvo potom rozpadnulo na dve:
Pospolu obsáhlé cherubínov krídla osádľil;
Aj Kňihi nad to plné visokéj múdrosťi popísal.
Jak Roboáma ďesať pokoľeň sa strhlo, a pred tím
Takže okrem júdskích izraélskí bívaľi kráľi,
Ňesvorní a pomedzi sebú zlé vojni vedúcí.
Než keď toľkokrát večitého opúščaľi Pána,
A špatním ohavám, špatním sa klaňávaľi modlám,
I mnohonásobnéj páchávaľi zlosťi ňeprávosť:
Rozhorčil sa na ňích a svéj ode tvári zavrhnul.
Do hrozného tedáž zajaťá Izraéla panovní
Assírskí, a posľéď Babilónčani Júdu zavédľi.
Jak z Babilóna potom sa do vlastních vráťiľi končin,
Zdvihnuľi mesto a chrám; i jaké maľi príhodi až sa
Pod cudzú v posled moc a rímskú dostaľi vládu.
Ďál též svú sa dovíťe rečú Tobiáša preveľkú
Nábožnosť, a mnohú ke potrebním ščedrotu bratrom.
Buď čo vivédla Judit, v čom svú mala pochvalu Ester.
Koľko trpel sám Jób, i čo múdrí Sírach učíval;
Buďto čo navnukaní hlásívaľi od Boha veščci.
Obzlašť však jazikem čítávať móžeťe vlastním:
Jak veční Boha Sin, keď najvác žádan, a dávních
Zvestovan od prorokov nastal čas, v ňemžto na tento
Svet čekaní prísť mal Spasitel, v ňebi Otca opusťil,
A vťeľení krehké vezmúcí údi ze čistéj
Panni človek naroďil sa, i jak v Jordáňe pokrsťen
Ďňov štiricať póstem ke svému sa úradu chistal.
Pospoľitích vivoľil, bívať s ňím vždicki majících,
Dvakrát šesť učedelňíkov; čo i tíchto i všeckích
Sám zachovávať učil, večnú abi získaľi slávu.
Koľko dobrého čiňil, koľkí ďiv a zázrak ukázal;
Dosť že mohel každí jeho poznať Boztvo ze skutkov.
Než hrozními celí bičovan v ťeľe prutmi ohavnú
Bol na smrť vidaní, a pomedzi zločincami strední,
Jakžto bi najhorší bívával na sveťe zlostňík,
Ukrižovan, smutná všeľiká až príroda nad svím
Trúchľila Póvodcem: jasné sa pozatmelo slnko,
A smolná po všech rozprestrela mrákota krajnách,
Strásala zem, drsné pukali skaľi, plachta ve chráme
Na dvojo roztrhaná, i svaté povichádzali z hrobních
Ven ťela skríš, a v mesťe milím sa ukázali známím.
Než znovu sa trase zem, z mrtvích osláven od Otca
On vstává, učedelňíkov nahlédňe, a všecki
Vlastnú víru učívať, a krsťiť národi káže.
V posľed jím všeľikú odpúščať hríchi, a ďivné
Skutki čiňiť dav moc na ňebeskí zdvihňe sa prestol.
Než čo za zvuk, čo za náramní a z ďála fučící
Tak búrí sa veter? jakovíže to od hora spádá
Do príbitku oheň, ve kerém sa apoštoľi zešľi,
A vzácnéj každému na vrch hlavi zrázu na spósob
Rozďeľeních jazikov posaďí sa, a prúhi vipúščá?
Ejhľe to prislúben ťešitel, Duch pravdi, ňebeské
Svetlo do ňích vlévá, a šerú tmu ze srdca viháňá;
Dává též zmužilosť, umeňí a budúcnoti známosť:
I hňeď navnukaní a plní ducha ďivno iními
Rozprávať sa dajú (až híkaľi všecci) jazikmi.
Bez baveňá cirkev založá; a na rózno okolních
Po všech idú krajnách; čistú všaďe víru ve Krista
Ohlasujú, i vodú starodávnéj poškvrni vinnu
Verním opláknú, a kresťanov od ňeho reknú,
Veční tímto život, večnú aľe skázu ňeverním
Oznamujú. Svích též abi vác poupevňiľi v pravďe,
I všeľiká sa čnosť, všeľiká rozmohla pobožnosť:
Súce Duchem bozkím veďení dušnému potrebnú
Ke spaseňú známosť a pošlé z ňeba spísaľi nauki.
Všecko to už z veľkú v materinskéj móžeťe mluvbe
Čítávať poťechú. Slušné teda ďéki a hodnú
Tak slavnému temuž vzdávajťe Slovákovi chválu,
Túto že ňeprebranú ve vašéj vám otčiňe studňu
Otvárá: ze keréj najvatšú na sveťe múdrosť,
Najvatšé umeňí a ozajstné víri pravidla,
I všeľiké časné aj večné načreťe ščasťí.
Ňeprestaňťe prosiť Boha též, abi čerstvo živému
Všecko poprál dobré; a za toľkú prácu i toľkú,
Vám nadanú, ščedrosť velohojné odplati vráťil;
A v ňebi tam s timi ňekdi, kerích tuto čisto slovenskím
Prespevoval jazikem, večnéj dal částku radosťi.