ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náľežití sinu Slávi, milí DERČÍKU, novotnú
Zas tvoje ňezmerné zásluhi poctu berú!
Ejhľe naráz dvojnásobnú ťi privlastňuje hodnosť
Dobrí král, a praví národu svého oťec:
Keď voľeného daní doprává biskupa náziv,
A spolu Královskéj raddi za radca činí;
Že pre takí ťa viďí najsúcejšého biť úrad.
Svój aňi v tom bistrí ňeklame isťe rozum;
Neb čo iní z umeňá, z múdrosťi a čnosťi po částkách
Toľko majú, ti jeden sám spolu všecko chováš
Ňeklame v tom sa mislú, keď mňí, že ve temto i veľkí,
Jak dosaváď v každém úraďe bol si, buďeš.
Odkáď však toľikí múdrosťi a čnosťi je poklad?
Odkáď tak schopná súcota na vše veci?
Nábožná, hovorá, že ťa čnosť, jak náhľe ňebeskú
Žáru si ľen spatril, hňedki na lóno dala.
Medzi pohláďáňím útlé božkávala ústka,
A sňahovú na své masťila kňaztvo rukú.
Vážná obľičajem v zápať pristúpila múdrosť,
Bistrí vťip, bistrí vdíchla do misľi rozum
Prišla i rozmariléj ňeveďícá odtuchi pilnosť,
A vždi pri tvém verná zostala družka boku.
Rostúcím ze vekem spolu čnosť, spolu rostnula múdrosť,
A k viššému chitrím spíchala stupňu krokem.
Z vernú však najvác tovariškú, od ťeba ňikdá
Ňeušlú, pilnosťú rád si sa vždicki ťešil.
Až do svéj všeľikí, čo sa ľen z umelosťi nachádzá,
Poklad a ňezmerné vzal si bohatstvo hlavi;
Až všeckím sa skvel, čo milé a čo veľmi je vzácné,
I k ňemalému jatích obďivu ťáhňe ľuďí.
Odtáď buď rečňík, jako ľen chceš, srdcami híbeš,
Buďto mudrc všeľikích príčini znáš tu vecí.
Buďto bohoslovním na ňebeskú oblohu krídlom
Rozľeťení ukrité vážňe tajemstva jevíš.
Buďtože póvodních a blízkích zákonu náreč
Toľkú máš zbehlosť, jak bi si v ňích sa zroďil.
Buď ve vecách právních a na tažkém rozpaku súcích
Najľepšú uďeľiť bez chibi raddu umíš.
Toľkí s’ hňeď povolan z ňeba zešlé pravdi víkládať,
Navnukaní čo božím hlásiľi veščci duchem.
Pravdi si vikládal, poslucháči až híkaľi ustmi,
A prišlého na svet zdáľi sa Pavla očuť.
Však si ňetoľko samích poslucháčov slovmi učíval;
Múdrím aj pérom všem si poslúžil iním.
Jak mnoho prítomní sa ďiví, tak rovňe budúcí
Vek poďiví sa na tvé písma na svetlo dané.
Tu hňeď jedna porád za druhú ťa dochádzala hodnosť,
A z jednéj na druhú víški si víšku ľeťel.
Ostrihom už ťa kanovňíctvom, Zobor už cťil opátstvom,
Rozľehlé Šaščín arciďekanstvo podal.
Radda potom ťa Královská, semeňišča a slavních
Peščanskích prvná krásila správa umeň.
Cirkevních zverené si kňih preziráctvo a krem tích
Trídi bohoslovnéj mal riďitelstvo dané.
A včil ťa chválné veľebí už biskupa méno,
A spolu Královská radda za radca bere.
Neb kím súcejším dosaďen biť tento mal úrad,
Jak toľikímto mužem keď dosaďil sa ťebú.
Tehdi na dostojnosť a na prátí vistup už úrad,
Tažkú, však lahkú v ňem ťebe, prácu konaj.
Najvatšá dobrého buďiž tam podpora krála;
Buď ľudu a predrahéj vlasťi blahoslavitel.
Tak ščastní ži zakáď sa na viššú dostaňeš hodnosť,
A skutkem to buďeš, včil čoho méno ňeseš.
V posľed keď storočí a všeckéj otrapi prázní
Vek strávíš, do miléj k Otcovi slávi zaľeť.