Rozľičné básňe

Váže ma povďačnosť hodné ťebe ďéki vidávať,
Prevzňešení mužu, a slavní prízňivče Slovákov!
Než jako príslušnú vikonať mám dosťi to pesňú?
Keď bárs aj bi koľem bola má hlava z bobku uplétlím
Ozdobená vencem; však predca bich ešče ňevládal
Tvé ke mňe dobroďeňí a preveľkú ščedrotu hlásiť.
Ejhľe milé starodávňejších Laťinákov a Grékov
Básňe, čo má najprvňejšá poprevádzala Umka,
A vlastnú mírú na slovenskí spívala hláhol;

Krátkí též i dlhí ve slovách čas a víslovu rádnú,
Svím aj potrební veršom poukázala rozmer,
Odhoďené v smutnéj tme ľežať mali vždicki ňevolné.
Až bi sa buď slaňinám a ribám boli ušli za rúcho,
Buď korenárom aneb lakomím zavinadla sirárom.
Než ruka tvá prajná sama od seba jích sa ujímá,
A s ťemnosťi šeréj na ňebeské svetlo vinášá:
Ačkoľvek drsné, ačkoľvek tochto ňehodné.
Tú za ňenazdálú odslúžiť hodňe sa prízeň
Dosťi ňeňí možnosťi, ňeňí k tomu vládi nadostač.
Skór však čistotnéj odrekňe sa réki hlavátka,
Skór strakatí jarné ščebotáňí ptáci opusťá,
Skór na bresťe žalud, skór višňe na jedľe porostú:
Nežľi bi má za to dobroďení k ťebe prestala vďačnosť.
Včil teda koľko klasov novozámskí pestuje úhor,
Koľko v luhoch kvíťá, na ohlajtoch koľko je hroznov,
Koľko dubov Bílích Hor a koľko je písku na Bóroch:
Toľko preuprímních buď ode mňa ťi povzdano ďékov.
Ňech ťi i ten, čo seďí ve zlatém nad hvezdami bidľe,
Najľepší všech Oťec tristokrát odplatu vatšú
Navráťí: bi si ďál i mohel práť ešče Slovákom,
A svoje zvečnované zhlédať jích pesňami chváľi.