Rozľičné básňe

Nábožních predsedče umeň, Derčíku, novotná
   Slávo a najvatšá ozdobo svého veku!
Dávno ťi zaspívať moju núťila Umku povinnosť
   Za tvoje tak hojné láski a prízňe dari.
Než pre ňepríjemnú sa obávala veľmi chaternosť
   Pred ťeba íť, a slabím otvoriť usta hlasem.
Než včil už osmeľená dlžnú vec ňechce zameškať,
   Zlú bi pre ňevďačnosť ďál sa ňemohla viňiť.
Jasnú tehdi mislú a uprímním príjmi ju srdcem,

   Bár ubohí sprostéj bídňe ťi šepce jazik.
Neb kdo jakí má zvuk, takové aj pesňe vidává.
   Krásní drozda ohlas darmo u čajki hľedáš.
Avšak predca ňe ľen slávík, ňe predca samotní
   Spívá ľen básňík, od Boha navnukaní;
Spívá aj poštrk hlohovém na kríčku seďící,
   Spívá aj meňšé ďevča pri pastve husí.
A zhola jak ve svém slávík speve, jak sa i básňík,
   Tak sa ve svém poštrk, tak sa i ďevča ťeší.
Nuž teda už vďačních oddává toľko ťi ďékov:
   Koľko rib ohromná prúdami Volga chová,
Koľko rizého Ural zlata má, zveri koľko Sibersko,
   Koľko na tatranskích jedľini rosťe horách,
Koľko u Ňitri klasov, na povázskéj rovňiňe kvíťá,
   Koľko milích všeckém zňí po Slovensku hrdel.
Než trikrát vatšé nad iních hojnosťi darunkov
   Za mnohovíbornú reč tvoju ďéki čiňí:
Čo s’ vtedi, keď Vaše dvestoročú vikonávali slavnosť
   Najviššé umeňá, z úradu svého držal;
A slušnú k ňebesám udvíhal Pazmana chválú,
   Od Boha potrebnéj vlasťi daného muža:
Že prední ve našém dal jím králostve počátek,
   A ščedrím naďeľil, jak bolo svečno, venom.
Keď s’ též ostatné pripomínal zásluhi techto
   Tak veľkého pre svú cirkev a krajnu ducha.
Jak mnoho blúďících po napáchléj od jedu tráve
   Spátki na ňeškodnú pastvu dovédol ovec;
Jak mnoho na cvičeňí povidával mláďeže stríbra,
   Hojňe bi s ňéj prospech cirkev a krajna brala.
Jak všeľiké skoro ímáňí a skrovnoti spornosť
   Svój i celí naložil k obci dobrému život.
Aj koľká vznešenosť! aj koľká krása ve téjto
   Chváľebnéj spaňilá jak zora skví sa reči!
Buď na tuhí patrím vťip a ostrú rozvahi múdrosť:
   Bistrí vťip, bistrú múdrotu všecko jeví.
Buďto na ňezmernú učenosť sa zrakma obráťím:
   Ňezmerní bľiščí všéj učenosťi poklad.
Buďto na méj peknú vímluvnosť misľi povážím:
   Vímluvnosť na samí zdor Zlatoustca pľiňe.
V najvatšéj rímská sa nachádzá čistoťe rečnosť:
   Jak bi Muréta aneb jak Ciceróna bola.
Ňišt lahkého ňeňí, ňišt násilného ňevídať:
   Všecko je váhi plné, od seba všecko ťeče.
Keď teda tak hodnú tu vinášáš Pazmana chválú,
   A slavné veľebíš zásluhi techto muža;
Keď na čnosť a svú v umeňách si mu známotu rovní,
   Ba v ňekerích predčíš ešče nad otca teho;
Keď ňemalú jeho nasľeduješ podla možnoti ščedrosť,
   A z hojními chudích núdzu obetmi ťešíš;
Keď všeučiščo celé ríďíš, a mláďeže víbor
   K prospechu cirkvi a svéj krajni premúdro veďeš:
Kéž aj vistúpíš na ten istí Pazmana úrad,
   A hlavné ve našéj cirkvi pravidlo ňeseš!
Bi s’ toľké i ti sám, koľké on, číni konával,
   A v preblahoslavenéj stáľe památce kvitel.