ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nábožních predsedče umeň, Derčíku, novotná
Slávo a najvatšá ozdobo svého veku!
Dávno ťi zaspívať moju núťila Umku povinnosť
Za tvoje tak hojné láski a prízňe dari.
Než pre ňepríjemnú sa obávala veľmi chaternosť
Pred ťeba íť, a slabím otvoriť usta hlasem.
Než včil už osmeľená dlžnú vec ňechce zameškať,
Zlú bi pre ňevďačnosť ďál sa ňemohla viňiť.
Jasnú tehdi mislú a uprímním príjmi ju srdcem,
Bár ubohí sprostéj bídňe ťi šepce jazik.
Neb kdo jakí má zvuk, takové aj pesňe vidává.
Krásní drozda ohlas darmo u čajki hľedáš.
Avšak predca ňe ľen slávík, ňe predca samotní
Spívá ľen básňík, od Boha navnukaní;
Spívá aj poštrk hlohovém na kríčku seďící,
Spívá aj meňšé ďevča pri pastve husí.
A zhola jak ve svém slávík speve, jak sa i básňík,
Tak sa ve svém poštrk, tak sa i ďevča ťeší.
Nuž teda už vďačních oddává toľko ťi ďékov:
Koľko rib ohromná prúdami Volga chová,
Koľko rizého Ural zlata má, zveri koľko Sibersko,
Koľko na tatranskích jedľini rosťe horách,
Koľko u Ňitri klasov, na povázskéj rovňiňe kvíťá,
Koľko milích všeckém zňí po Slovensku hrdel.
Než trikrát vatšé nad iních hojnosťi darunkov
Za mnohovíbornú reč tvoju ďéki čiňí:
Čo s’ vtedi, keď Vaše dvestoročú vikonávali slavnosť
Najviššé umeňá, z úradu svého držal;
A slušnú k ňebesám udvíhal Pazmana chválú,
Od Boha potrebnéj vlasťi daného muža:
Že prední ve našém dal jím králostve počátek,
A ščedrím naďeľil, jak bolo svečno, venom.
Keď s’ též ostatné pripomínal zásluhi techto
Tak veľkého pre svú cirkev a krajnu ducha.
Jak mnoho blúďících po napáchléj od jedu tráve
Spátki na ňeškodnú pastvu dovédol ovec;
Jak mnoho na cvičeňí povidával mláďeže stríbra,
Hojňe bi s ňéj prospech cirkev a krajna brala.
Jak všeľiké skoro ímáňí a skrovnoti spornosť
Svój i celí naložil k obci dobrému život.
Aj koľká vznešenosť! aj koľká krása ve téjto
Chváľebnéj spaňilá jak zora skví sa reči!
Buď na tuhí patrím vťip a ostrú rozvahi múdrosť:
Bistrí vťip, bistrú múdrotu všecko jeví.
Buďto na ňezmernú učenosť sa zrakma obráťím:
Ňezmerní bľiščí všéj učenosťi poklad.
Buďto na méj peknú vímluvnosť misľi povážím:
Vímluvnosť na samí zdor Zlatoustca pľiňe.
V najvatšéj rímská sa nachádzá čistoťe rečnosť:
Jak bi Muréta aneb jak Ciceróna bola.
Ňišt lahkého ňeňí, ňišt násilného ňevídať:
Všecko je váhi plné, od seba všecko ťeče.
Keď teda tak hodnú tu vinášáš Pazmana chválú,
A slavné veľebíš zásluhi techto muža;
Keď na čnosť a svú v umeňách si mu známotu rovní,
Ba v ňekerích predčíš ešče nad otca teho;
Keď ňemalú jeho nasľeduješ podla možnoti ščedrosť,
A z hojními chudích núdzu obetmi ťešíš;
Keď všeučiščo celé ríďíš, a mláďeže víbor
K prospechu cirkvi a svéj krajni premúdro veďeš:
Kéž aj vistúpíš na ten istí Pazmana úrad,
A hlavné ve našéj cirkvi pravidlo ňeseš!
Bi s’ toľké i ti sám, koľké on, číni konával,
A v preblahoslavenéj stáľe památce kvitel.