ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak ako každý väčší národ pozostáva z viacerých jednotlivých rodov spojených zväzkom spoločného pôvodu, i jeho jazyk treba chápať ako zoskupenie rozličných spôsobov reči. Podľa toho každému je jasné, že i jazyk Slovanov, národa tak veľmi rozšíreného, musí byť rozštiepený na viacero nárečí. Nie je však také ľahké určiť počet týchto rozmanitých nárečí a nájsť ich spoločný prameň. Napriek odôvodnenému lepšiemu náhľadu nášho veľmi zaslúžilého jazykovedca pána abbého Dobrovského najstaršia a ešte i dnes tu i tam prevládajúca mienka je tá, že všetky terajšie nárečia slovanského jazyka by mohli byť dcérami jednej jedinej pramatky, slávoslovanskej matrix, a že práve ona sa medzi slovanskými jazykmi môže preukázať tými najstaršími pamiatkami vzdelanosti a kultúry. Teda je asi pravdou, že týmto zo všetkých slovanských najvčaššie kultivovaným jazykom, ktorého pozostatky sú naším majetkom, nie je nijaký iný jazyk ako ten, ktorý použili na svoje preklady Cyril a Metod v IX. stor. a ktorý až dodnes, pravdaže, nie bez veľkých obmien, máme v cirkevných knihách Slovanov gréckeho obradu. I to by sa dalo dokázať, že ho ako živý jazyk používali v tom čase Slovania bývajúci na Dunaji, asi Bulhari alebo Srbi alebo Slovinci alebo Slováci alebo Moravania, pre všetkých sú tu totiž dôvody. Bolo by však veľmi unáhlené, keby sme z toho chceli uzavierať, že bol v tomto storočí, prípadne aj niekoľko storočí predtým, všeobecným jazykom celého slovanského národného kmeňa. Lebo i keď pripustíme, čo je síce nepravdepodobné, že tie ratolesti, ktoré žili v Bulharsku, Srbsku, Bosne a Panónii, hovorili vtedy celkom jednotným jazykom, vonkoncom sa to nedá tvrdiť o vzdialenejších kmeňoch, napr. o češtine na Vltave, o ľaštine na Visle. České hrdinské spevy v Rukopise Královédvorskom, vytvorené približne v cyrilskej dobe, ba niektoré z nich vo svojej prvotnej podobe ešte pred ňou, a zlomok o Libuši dostatočne dokazujú, že české nárečie v tých časoch sa síce oveľa viac ako dnes ponášalo na starý slovanský cirkevný jazyk, ale predsa v látke i forme sa už líšilo od neho. Ak by sme chceli ďalej takto bádať, ukázalo by sa, že v najstarších dostupných ruských a srbských rukopisoch biblických kníh sa javia už jednotlivé gramatické i ortografické odlišnosti, pravda, vyskytujúce sa len v týchto nárečiach, no nie v pôvodnom starom slovanskom cirkevnom jazyku, a že podľa toho staroslovienčina už v ranom staroveku bola by sa musela odlišovať od nich oboch. Jazyk zvaný dnes staroslovienčina mohol teda, ako aj nižšie poznamenáme, ako prvý kultivovaný dialekt spoločného slovanského jazyka a ako vlastníctvo učeného duchovenstva ešte pohanských Slovanov, mať najstaršie slovné a ohýbacie podoby; avšak bezprostredným a ani najbližším prameňom ostatných slovanských dialektov tento jazyk nie je; tie sa nevytvárali z neho, ale povedľa neho a pôvod staroslovienčiny i ostatných nárečí treba hľadať v pradávnych dobách. Česi a Poliaci nikdy neprevzali cyrilskú abecedu celkom, lebo na kresťanskú vieru obracali ich nie východní, ale rímski kňazi. Veď ako inak by sa mohol vysvetľovať už len ten nápadný veľký rozdiel staroslovienčiny z X. — XII. stor. a češtiny alebo poľštiny z XI. a XIII. stor., keby sme neuznávali viacero nárečí už pred Cyrilom a Metodom? Za 2 — 3 storočia nijaký jazyk sa nezmení až tak veľmi, ako je to v prípade tuná uvedených jazykov.^[41] Isteže rozdiel medzi dialektami bol pôvodne oveľa menší; jazykový kmeň nebol ešte rozštiepený na toľko ratolestí: lež predsa už v najstaršej dobe podľa rozdielnosti hlavných kmeňov museli jestvovať prinajmenej dve hlavné nárečia, ktoré ľahko možno určiť podľa istých vnútorných konštantných spoločných znakov týchto nárečí. Neskôr postupom času a stále väčším odďaľovaním, stykom a susedstvom s inými národmi, pričom sa istotne preberali cudzie slová, alebo sa tvorili slová napodobňovaním podľa iných jazykov, slovanské nárečia sa takýmto spôsobom vzájomne odchyľovali, takže dnes mnohé z nich sa už takmer ani nepodobajú. Dve hlavné nárečia sa čoskoro rozpadli na viacero podrečí, tie zase na ďalšie variácie, a tak počet slovanských dialektov ohromne vzrástol. Každý z nich poznačila doba a ľahko sa dá zistiť, s ktorým národom susedil. Avšak odhliadnuc aj od toho, rozdiel medzi dvoma hlavnými kmeňmi, a tým aj medzi dvoma hlavnými nárečiami, je ešte stále zrejmý a keď aj tu nemôžeme myslieť hneď na nejakú systematickú klasifikáciu všetkých slovanských dialektov aj s ich variáciami pri nedostatku idiotikonov a pri splývaní jednotlivých dialektov, jednako ľahko možno všetky zaradiť do dvoch hlavných skupín, takže keď vymedzíme každému isté miesto, umožníme čo najviac prehľad celku a uľahčíme pochopenie jednotlivostí. Po niekoľkých predošlých, na nespoľahlivých základoch spočívajúcich pokusoch klasifikovať slovanské dialekty, ako to učinil Gesner, Megiser, Valvasor, Assemani, Dolci, Popovič, Anton a i., cestu k správnej klasifikácii prekliesnil až pán Dobrovský.^[42] Podľa neho rozpadá sa celý slovanský, alebo lepšie sloviensky^[43] jazyk v najširšom zmysle na nárečia dvoch skupín, skupiny A a skupiny B.

Znaky, podľa ktorých možno obe skupiny vymedziť, sú tieto:

Všetky slovanské nárečia, nakoľko sa nimi dnes píše alebo hovorí, ak ich skúmame podľa uvedených znakov, dajú sa zadeliť do týchto dvoch skupín. K prvej sa bezpochyby prizná 1. Rus, 2. Srb a s ním Bulhar, Bosniak, Dalmatínec a Slavónec, 3. Chorvát a 4. Vind alebo Slovinec v Kransku, Korutánsku, Štajersku a západnom Uhorsku, t.j. ratolesti juhovýchodného kmeňa, k druhej zase 1. Čech i s Moravanom, 2. Slovák, 3. hornolužický Vend, 4. dolnolužický Vend a 5. Poliak so Slezanom, čiže ratolesti severozápadného kmeňa. Z toho sa samočinne utvára táto tabuľka slovanských nárečí:

Kmeň slovanského jazyka

Veľkoruština, maloruština (rusniačtina), bieloruština sú totiž podrečia (dialekty?) celoruštiny, tak ako zase suzdaľčina, olonečtina, novgorodčina atď. sú variácie týchto podrečí. Bulharčina je podrečie celosrbčiny; naproti tomu dalmátčina, bosniačtina, slavónčina atď. sú iba variácie vlastnej srbčiny. Tak isto sa triešti slovinčina čiže vindčina aj poľština na niekoľko druhov, ktoré môžeme ľubovoľne nazvať buď podrečia alebo variácie (dialekty to nie sú). Slovenčina tvorí samostatné nárečie, i keď sa Slováci už po stáročia zo závažných dôvodov pričlenili v literatúre k Čechom. Z toho samozrejme vyplýva, ktoré z týchto národov sa vzájomne ľahšie rozumejú. Spravidla sa navzájom najľahšie rozumejú tie, ktoré sú si pôvodom bližšie, bez ohľadu na ich terajšiu zemepisnú polohu. Chorvát teda bude oveľa ľahšie rozumieť Krancovi, ktorý mu je rečou bližšie príbuzný, ako Rusovi, Rusovi však vždy ľahšie ako Čechovi, Rus Srbovi a Slavóncovi ľahšie ako Poliakovi, hoc je aj Poliak teraz jeho sused; totiž národy prvej skupiny rozumejú sa jeden druhého oveľa ľahšie ako s ktorýmkoľvek z druhej skupiny a tí zase jeden druhého oveľa ľahšie ako s ktorýmkoľvek z prvej skupiny. Avšak samotné jednotlivé nárečia oboch skupín sú si navzájom viac alebo menej príbuzné. Tak napr. srbovendčina v Hornej Lužici sa veľmi ponáša na vindčinu v Dolnej Lužici a predsa prvá sa viac blíži češtine, druhá poľštine. Staroslovienčina je v tabuľke na prvom mieste, lebo bola prv kultivovaná ako ruština a srbčina, a zasa vôbec nie je umiestená polabčina, ktorou kedysi hovorili zvyšky po Obodritoch v Lüneburgu, dnes už celkom vymretá, kašubčina v Pomoransku je iba odrodou poľštiny.

Keď hľadíme na vnútorný obsah slovanského jazyka ako celku, aby sme ho porovnali s inými jazykmi, alebo aby sme sa dopátrali jeho pôvodu, vidíme, ako sme už vyššie boli spomenuli, že predovšetkým sa síce nápadne ponáša v jednotlivých slovách na staroindický sanskrt, ale predsa, i keď jeho ázijský pôvod nijako nemožno poprieť, celé jeho terajšie zloženie, tak isto ako latinský, grécky i nemecký jazyk, s ktorými je aj v najväčšom príbuzenstve, je európske.^[44] Rozlišuje tri rody, pronomina possessiva pretvoril vo formálne adjektíva, predložky nielenže predkladá pred podstatné mená, ale tvorí pomocou nich i zložené slovesá. Latinčine sa však blíži viac ako gréčtine alebo nemčine preto, lebo nepoužíva členy. Člen majú len germanizujúce nárečia alebo, správnejšie, germanizujúci spisovatelia v oboch Lužiciach, v Kransku, Korutánsku a Štajersku. Používajú k tomu ukazovacie zámeno ten, ta, to, po kransky ta, ta, to. Vokálov slovančina nemá veľa. Nepozná ä, ö, ü. Má však dvojaké i, totiž jedno jemnejšie (české a poľské i, v ruštine iže^[45]) a jedno hrubšie (české a poľské y, ruské jery), biti biť, byti byť. Na začiatku slov zriedkakedy býva čisté a a nikdy nie e, ale predpína sa predrážka j, pred a často, pred e vždy: jaje vajce, jasti jesť, jesť je, est. Začiatočné o vyslovuje síce väčšina kmeňov čisto, ako v slove oko, avšak lužický Vend vraví vo, tak ako vyslovuje aj Čech v bežnej hovorovej reči, hoci vo svojom spisovnom jazyku ešte stále zachováva čisté o: on za von. Chorvát zas nikdy čisto nevysloví samohlásku u, ale predkladá pred ňu v: vuho ucho namiesto uho (ucho). Zmienku zasluhujú rôzne funkcie i, keď sa vyslovuje ako j. Mávajú ho vokály ako predrážku nielen na začiatku, ale aj po rôznych konsonantoch: biel alebo bjel biely, miaso alebo mjaso mäso, niem alebo njem nemý. V postavení za vokálmi tvorí diftongy: daj, stoj. Ak v polohe po istých konsonantoch splynie s nimi, zjemňuje ich výslovnosť: koň (namiesto konj) kôň, buď buď, skrátené z budi, jesť (namiesto jesti) je, po grécky ςί. Preto sa kvôli redukovanému i ruský infinitív označuje zjemňujúcim jerom. Slovania ľašského kmeňa menia v tomto prípade t na ć: dać, stać. Iba Slovák ho vyslovuje ponajviac tvrdo: volat, chodit namiesto volati, choditi. V oblasti konsonantov Slovan vystačí s pernicami v, b, p a v pôvodných slovanských slovách vôbec nemá hlásku f. Porovnaj vru s ferveo, bob s faba, bodu s fodio, peru s ferio, plameň s flamma, piščala s fistula, piesl s Faust atď. Ba keď preberá cudzie slová, často pozmeňuje toto f. Z Farbe urobil Čech barva, zo Stephan Štěpan. Svojich 6 sibilantov z, ž, s, š, c, č dokonale rozlišuje, a tak ich má v obľube, že nie iba svoje tri hrdelnice g (alebo h), ch a k, ale i d a t mení podľa istých pravidiel na analogické sibilanty. Budeme môcť teda porovnať aj slová zima s hiems, vezu s veho, zrno (zerno) s granum, žrati s γράω, syr s τυρός, plešči (plece) s πλάται, jucha s jus, čist s castus. Taktiež ležeti s liegen, zlato s Gold, srdce (serdce) s καρδία, Herz, cor, cerkev s Kirche. Spomedzi troch hrdelníc (g, ch, k) jeho glagol sa vyskytuje podľa rozmanitosti nárečí raz ako g (γάμμα), alebo ako h. Namiesto goniti, gora, glava, grád atď. hovorí Čech, Moravan a Slovák honiti, hora, hlava, hrad a k nim sa pripája hornolužický Vend. Keď pozorujeme stavbu slabík v slovách pozostávajúcich z viacerých konsonantov, prídeme na to, že Slovan radšej kladie viac konsonantov pred vokál ako zaň. Porovnaj brada s barba, Bart, breg s Berg, mleko s Milch, lgati s lügen, prase s porcus, strach s Furcht atď. Keďže Grékovi cudzo znelo spojenie spoluhlások si v slove Slovan, samovoľne si vložil medzi ne κ alebo υ: σκλαβηνός, ςυλαβός. Dolnosas, Švéd, Dán, Angličan hovoria i píšu správnejšie Slawe namiesto Sclawe (porovnaj § 1, č. 6). Keďže l i r medzi dvoma inými konsonantmi dodávajú dosť pevnosti slabike a pritom môžu zastupovať vokály, nie sú zriedkavé slabiky bez vokálov, ako vlk, srp. Avšak v novších nárečiach predsa radi tu vsúvajú eufonické o alebo e: volk, serp, alebo menia l v u: srbské vuk, pun namiesto vlk, pln. Vo veršovníctve vybudovanom na časomernej prozódii sa polosamohlásky l a r v takýchto slabikách počítajú vždy za samohlásky: tvrdý, vítr dvojslabične. Ak porovnáme rôzne ohýbacie formy slovanských slov s podobami slov gréckych, latinských a nemeckých, zistíme, okrem už uvedeného, že slovanské deklinácie, práve preto, že nepoužívajú člen a nahrádzajú ho pripájaním ohýbacích prípon, sú úplnejšie ako v gréčtine a nemčine. V singulári má Slovan 7 pádov, v pluráli však iba 6, pretože nominatív zastupuje i vokatív. V duáli sú len 3 pády, nominatív, genitív a datív, lebo akuzatív sa tu rovná prvému, lokál druhému a sociatív alebo inštrumentál tretiemu pádu. Ani pri toľkých pádoch nerozlišuje Slovan pri ženských podstatných menách v pluráli akuzatív od nominatívu, čo práve jestvuje v gréčtine a latinčine. Nemcovi prislúcha táto výčitka dvojnásobne, lebo ten má jeden tvar pre akuzatív a nominatív i v mužskom rode. Slovanské adjektíva, pretože majú určité i neurčité zakončenia, skloňujú sa dvojako. V stupňovaní adjektív, ktoré sa deje pripínaním ij alebo šij, komparatív zastupuje v staroslovienčine aj superlatív. Novšie nárečia tvoria superlatív tak, že pred komparatív predpínajú časticu naj: najmenšij, po česky nejmenší. Keďže latinské zakončenie issimus sa skladá zo si a mus, pochádza slabika si z toho istého staršieho prameňa ako aj slovanské ši. Koncovými slabikami u, eši, et, v pluráli em, ete, ut alebo iu, iši, it, plur. im, ite, iat sa označujú osoby v prézente. V préterite však, podľa odlišnosti podôb, príponami och, e, plur. ochom, oste, ochu; iech, ie, plur. iechom, ieste, iechu; ich, i atď., ach, a atď. Ak sa kmeňová slabika končí na vokál, priberá prvá osoba iba ch: dach, pich, obuch, kým da, pi, obu označujú už 2. a 3. osobu. V pluráli chom, ste, chu: dachom, pichom, obuchom, daste, piste, obuste, dachu, pichu, obuchu. Perifrastické préteritá spájajú pomocné slovo jesm’, jesi, jesť s particípiom praeteriti activi: kopal jesm’, kopal som. Ak sa k nemu pridá biech, vzniká pluskvamperfektum: kopal biech, bol som kopal. Ak sa však k nemu pripojí bych, utvorí sa optatív imperfekta: kopalby, kopal by. Jednoduché futúrum tvorí buď pôvodné sloveso samo, ako budu, ero, fiam, alebo sa tvorí pomocou nu: bodnu, alebo pomocou prepozície: obuju, izuju. Opisné futúrum sa skladá z infinitívu a z pomocného slovesa budu alebo chosču: budu kopati; v niektorých novších nárečiach aj budu kopal. Avšak budu kopal je vlastne futúrum exactum iných jazykov a odpovedá latinskému futúru konjunktíva. Pasívum sa opisuje buď pomocou sia (se): spaset sia salvabitur, buď sa spájajú pomocné slovka s particípiom pasíva: spasen bysľ, spasen budet. Pretože Slovania majú nemálo iteratívnych a frekventatívnych podôb, ľahko sa môžu zaobísť bez slovesa soleo, mám vo zvyku. Tak je byvati frekventatívum k byti a nositi, lamati sú iteratíva k nesu, lomiti. Adverbia qualitatis sa tvoria ponajviac pomocou je: podobnie. Skoro celkom tak i v latinčine: caste, plene. V skladbe (syntaxis) blíži sa Slovan viacej ku gréčtine a latinčine ako k nemčine. V slovoslede má viac voľnosti. Záporovú časticu ne (nie) predkladá pred sloveso i vtedy, keď už je vo vete nejaký iný zápor. V záporových vetách používa genitív namiesto akuzatívu. Iba prvé štyri číslovky poníma ako adjektíva, všetky ostatné ako substantíva, a preto slovo nimi riadené musí byť v genitíve: osm sot (set) 800. Z častíc, ktoré sa predkladajú pred podstatné mená a pomocou ktorých sa tvoria i zložené slovesá, pravými prepozíciami sú o, u, v, vy, po, na, za, s (su), ob, ot (od), iz, vz (voz), bez, pro, pre, pri, pod, nad, raz (roz), pred; jedine radi, dielia (dlia) sú postpozície.^[46]

Slovanský jazyk má nesporne veľa dobrých vlastností a predností, ktoré z cudzincov zhodnotil najmä Schlözer (pozri Nestor, diel III, 224). Uvádzam z nich deklináciu bez členov a konjugáciu bez zámen, čisté pevné vokalické zakončenia, naskrze presne stanovenú kvantitu slabík, nezávisiacu od logického prízvuku slov, z čoho samozrejme vyplýva spevnosť tohto jazyka v opere a jeho použiteľnosť pre staré klasické metrá, ďalej jeho veľké slovné bohatstvo, množstvo a rozmanitosť jednotlivých hlások a ich spojení a napokon i jeho syntax.^[47] Nemusíme azda nikomu, kto sa aspoň trocha vyzná v slovanskom jazyku, dokazovať, s akou dôkladnosťou a jemnosťou pomocou niekoľko málo jednoduchých hlások, ktoré sa používajú ako ohýbacie prípony pri deklináciách a konjugáciách, všade rozlišuje koncovku, číslo, osobu, rod, čas i spôsob a nemusí si pritom brať na pomoc zavádzajúce pronomina. Aby sme sa presvedčili o ľubozvuku slovanskej reči, museli by sme ju počuť z úst jej národného príslušníka. Prirodzene, že ani v tejto veci nie sú všetky kmene a nárečia rovnaké a je veľký rozdiel medzi lahodnosťou srbčiny a plnou, silnou zvučnosťou ruštiny alebo češtiny, lež preto nemožno hneď slovanskej reči vyčítať, ako sa to často stávalo a ešte sa i stáva, že je „od pôvodu strohá a dusivo kakofonická“. Veď ľubozvuk a ženská jemnosť reči sú dve celkom odlišné veci.^[48] Pravdaže, vo väčšine slovanských nárečí, okrem srbčiny, prevahu majú konsonanty; keď však pozorujeme jazyk z filozofického hľadiska, v celkom inom svetle sa nám objavia konsonanty ako znaky predstáv a pojmov a vokály iba ako opory v službe konsonantov. Čím viac konsonantov, tým bohatší je jazyk na pojmy. Exempla sunt in promtu. [Príkladov na to je dosť.] Ľubozvuk jednotlivých slabík je potom iba parciálny a relatívny; avšak melodičnosť celého jazyka je vždy podmienená ľubozvukom periód, slov, slabík a jednotlivých hlások. A v ktorom jazyku sú zastúpené všetky tieto štyri elementy ľubozvuku v rovnakej miere? Priveľa vokálov znie tak isto nepekne ako priveľa konsonantov; až primeraná zásoba a primerané striedanie oboch uskutočňuje harmonický súzvuk. Ba práve tvrdé slabiky patria k potrebným vlastnostiam každej reči; veď aj v prírode sú drsné tóny, ktoré básnik nijako inak nemôže vystihnúť než tvrdými hláskami. Tvrdosti v slovančine, ktoré tak všelijako hania cudzinci, treba teda pripísať jedine spisovateľom nevycvičeným a bez vkusu (lebo ani jeden Slovan so zdravými zmyslami nikdy nebude hovoriť alebo písať Thámovo strč prst skrz krk, ako ani Nemec Voltairovo Waldberghofftrabkdikbdorf); alebo sú to smiešne omyly čitateľov nepoznajúcich slovančinu (napr. Schulzove a Jean Paulove v poľštine), ktorí vnímajú zvuk očami, a nie ušami. Veď práve spôsob označovania jednoduchých hlások viacerými písmenami v jednotlivých nárečiach (napr. szcz, szkrz v poľštine za staroslovienske щ, шкρ, šč, škř) má čosi odstrašujúceho pre neznalca čítania, čo však neprekáža znalcovi výslovnosti.^[49] Čistá a presná výslovnosť, ktorá nepovoľuje hovoriacemu ľubovoľne, tak ako v nemčine, francúzštine a angličtine, vyslovovať alebo vynechávať vokály, je aj príčinou tej takmer geneticky a a priori, ako aj u Grékov, danej kvantity slabík, čím sú aj slovanské jazyky vynikajúco uspôsobené napodobňovať staroklasické metrá, i keď zároveň musíme priznať, že táto vec sa dosiaľ skoro vo všetkých nárečiach zanedbávala, alebo sa nevyužívala dosť starostlivo. Každá slovanská slabika totiž je už sama od seba dlhá alebo krátka, pretože každý vokál v slovančine má dvojaké trvanie, krátke alebo dlhé. A toto prirodzené krátenie a dĺženie slabík, tak ako u Grékov, nezávisle od ich gramatického stúpania alebo klesania, alebo inými slovami, tento prozodický tón, kvantitu, určuje povaha výslovnosti, dlhšie alebo kratšie trvanie samého vokálu, a nie gramatický akcent. Ten môže tak isto spočívať na prozodicky dlhých slabikách, ako i na krátkych. Príklady dokonalého veršovania podľa týchto zásad vypracovali len nedávno Česi, pričom práve tak oni, ako aj Rusi a Poliaci, usmernili svoju prozódiu podľa germánskej zásady logicko-gramatického tónu a dokonca i srbskí básnici pri inakšie správnom zachovávaní prirodzených dĺžok vokálov zanedbávali pozíciu.^[50] Z vokalickej zhody na konci slov a z nej prýštiacej rozmanitosti rýmu s dokonalými veršovými formami plynie i dôležitosť slovanskej reči pre vyššie umenia hudby, spevu a básnictva. Veľký počet jednoduchých základných hlások v slovanskej abecede a ich rozmanité spájanie, nútiace ústa rýchlo a mnohostranne prispôsobovať všetky orgány potrebné v prehovore, umožňujú pochopiť, kde sa berie u Slovanov oná pohotovosť v cudzích rečiach, ktorú treba u nich obdivovať o ktorá sa nedarí, alebo len zriedkavo, Francúzom, Nemcom ani Maďarom, ktorých jazyky nemajú toľko základných hlások. Slovanský jazyk je veľmi bohatý na korenné slabiky, pán Dobrovský len v staroslovienčine ich napočítal 1605, a tie sú zase bohaté na konsonanty. O pružnosti koreňov, o ohybnosti zloženín atď. najvýstižnejšie dôkazy môžu poskytnúť gramatiky jednotlivých nárečí. Slovanská syntax je skoro až bezpríkladná v tom, že vie spojiť vrcholnú presnosť vo vzájomnej závislosti slov s tým najnenútenejším, najvoľnejším slovosledom.