Zlatý fond > Diela > Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Nina Varon.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 92 čitateľov

§ 2 Náboženstvo a mravy, kultúra a jazyk starých Slovanov

Hoc aj vôbec niet nijakých určitých a podrobných zpráv o náboženstve a mravoch, o kultúre a o jazyku najstarších Slovanov, jednako niet pochybnosti, že už od čias, čo sa stali známymi v Európe, nakoľko totiž história začína vrhať trocha svetla na ich prvotný život, boli až do prijatia kresťanstva začiatkom IX. stor. síce pohanmi, ale nikdy neboli natoľko suroví, aby ich bolo možno rátať medzi barbarské národy, ba naopak, boli na istom stupni národnej a súčasnému stavu odpovedajúcej vzdelanosti, ktorá ich aj podľa dnešného nášho ponímania zaraďuje medzi národy civilizované.

Slovanská mytológia nápadne pripomína Indiu; lenže tento zaiste ťažký problém nebol zatiaľ ešte náležite kriticky spracovaný v celom svojom rozsahu.[21] K najvýznačnejším božstvám pohanských Slovanov patria: Biel Bog, biely alebo dobrý boh, Černobog, čierny alebo zlý boh, Čudo morskoje, morské čudo, niečo ako Tritóni, Čur u Rusov to, čo Terminus u Rimanov, Did, Didilia, božstvo manželstva, Div, zlý boh (indický Dev) u Rusov. Domovyje duchi, domáci bohovia, géniovia, u Čechov Šetek, Šotek, Škřítek, Dubyňa a Goryňa,[22] podľa ruských rozprávok bohatieri, Jagababa, predstavovaná ako vychudnutá žena s kostnatými nohami, Kasčej, Kosčej, živá kostra, kostlivec, ktorý unášal dievčatá a nevesty, Kikimora, strašidelná mátoha, Lada, Leda, bohyňa lásky a všetkých ľúbostných rozkoší, Lel, Leľa, boh lásky, Lešie, lesné božstvá, grécki satyrovia, Moriana, Mořena (Marzana), smrť, bohyňa smrti (v indičtine Marana tiež znamená smrť), Oslaď, boh veselia, Perun (u Slovákov Parom, odtiaľ paromova střela, blesk), boh hromu, Poleľa, boh manželstva, Ladin syn, Porevit, Porenut u Obodritov, asi ako Prove, boh spravodlivosti u vagrických Slovanov,[23] Radegost (Radegast), ochranca pohostinstva u Obodritov, Rugevit u Korutancov, Rusalki, nymfy a najady, Sevana, u Poliakov bohyňa lesov, Sviatovid, Svatovit, vševidiaci, uctievaný v Arkone, Triglav, pravdepodobne prezývka trojhlavého boha Trimurta u Indov, Vila u južných Slovanov to, čo rusalky u Rusov, Volchov, Volchovec, čarodejník, Veles, Volos, boh stáda, Živa (Siva), bohyňa života u Polabanov, príbuzná s indickým Šiva atď. Krodo a Flintz[24] nie sú slovanské božstvá. Najvyššími božstvami spomedzi všetkých boli Perun, boh hromu, biely Bog, darca všetkého dobra, černy Bog, pôvodca zla, v čom sa úplne javí perzský dualizmus, a Sviatovid, vševidiaci, z Arkony na ostrove Rujane. Mená gadanija, veštby, Koliada, Koleda, sviatok slávený hlavne darmi, Kupalo svätojánska slávnosť na počesť slnka pri letnom slnovrate, Trizna [Tryzna], slávnosť na pamiatku zomrelých atď. vzťahujú sa zjavne na obyčaje a slávnosti vtedajšej doby. Bohoslužby odbavovali kňazi (v najstarších časoch bezpochyby zároveň náčelníci, ako to dokazuje u Slovanov dvojaký význam ešte používaného slova Kňaz, Kněz (Kníže), v chrámoch na ten účel vystavaných a v posvätných hájoch. Obvykle sa pri tom obetovalo (žertva, obět) a veštilo (věštec, gadač). Pálili svojich mŕtvych a spievali pritom žalospevy. Jednotlivé stopy u Nestora akoby naznačovali, že starí Slovania vyznávali ideu nesmrteľnosti, i keď primerane k myšlienkovému chápaniu vtedajších čias. Poznali a ctili si prísahu (přísaha, kliatba).[25]

Čo sa týka ich politického života, niet pochybností, že tak ako Indovia mali vysokú domácu kultúru už po niekoľko stáročí pred Kristovým narodením, aj Slovania po svojom presídlení do Európy niekoľko storočí pred Kristom boli vzdelaný národ, mali mestá, viedli patriarchálny spôsob života a práve preto ľahko sa stávali korisťou iných divokých a barbarských kočovných národov, Gótov, Hunov a Avarov. Ako trvalí susedia Grékov, ktorí svoje kolónie rozšírili až k Čiernemu moru, kultivovali sa Slovania takmer súčasne s nimi, i keď celkom svojráznym spôsobom. Najstaršie opisy Slovanov podáva Prokop (r. 562), cisár Mauritius (r. 582 — 602), cisár Leo (r. 886 — 911).[26] Podľa Prokopa Slovania mali demokratické zriadenie, vlastné zákony i náboženstvo, bývali v biednych chatrčiach a menili svoje sídla ešte často, bojovali väčšinou pešo, ozbrojení štítmi a oštepmi, boli vysokí a mocní, plaví. Spravodlivosť bez úskočnosti a zloby bola hlavnou črtou ich povahy; podľa Mauritia a Leona mali radi slobodu tak veľmi, že sa nijako nevedeli prinútiť k služobnosti alebo k poslušnosti, boli vynikajúco udatní a ľahko znášali námahu, horúčavy i zimu, nahotu i nedostatok; voči cudzincom boli neobyčajne vľúdni a pohostinní, zajatcov si nikdy neponechávali ako otrokov, ale po istom čase ich prepúšťali; živili sa najmä pastierstvom a roľníctvom; ženy boli mužom mimoriadne verné, často umierali dobrovoľne s nimi; ako zbrane používali oštepy, štíty, luky a šípy. Vo vojne mávali nielen pechotu, ako píše Prokop, ale i jazdu, ako výslovne svedčí Konštantín Porfyrogennetus, časť II, hlava 31. Okrem zbraní, ktoré spomína Prokop, bojovali i mečmi a prakmi. Tiež niet pochyby, že boli medzi nimi triedne rozdiely, a to šľachtický stav (kňaz, bojar, župan, pan, šlechtic) a oproti nemu stav slobodných mužov (človiek, ľudi), odhliadnuc od nevoľníctva poddaných alebo neslobodných (rob, rab). Taktiež je jasné, ako to výslovne a jednohlasne zdôrazňujú dejepisci VI. — XII. stor., že sa spravovali podľa zákonov, ktorých stopy obsahuje už samotný Jaroslavov Zákonník, čiže takzvaná Pravda ruská, i keď by sa to ťažko, ba vôbec nedalo dokázať o jednotlivých kmeňoch. Samy názvy miest (grad od graditi ohradiť), ako Stargrad Aldenburg (Oldenburg), Novgorod, Novietunum,[27] Kijev, Vineta,[28] Arkona, Smolensk, Černigov, Pskov, Izborsk[29] a iné poukazujú na význačný stupeň civilizácie. Veľa zaujímavých zpráv o ich domácom živote, o bývaní, stravovaní, obliekaní, obyčajoch a mravoch nesúvisle uvádzajú starí kronikári. Prvý ich v úplnosti zozbieral a zostavil Anton, po ňom páni Karamzin a Rakowiecki.

Podľa toho udatnosť a pokojamilovnosť vedno boli charakteristickou črtou ich povahy a Herder ich opisuje práve tak pekne ako výstižne, keď vraví:[30] „Napriek ich skutkom [tu i tam] neboli Slovania nikdy národom, ktorý by bol začínal vojny a dobrodružstvá ako Nemci; skôr tiahli tíško za nimi a osádzali sa na miestach a v krajoch, ktoré ostávali po nich prázdne.[31] Všade sa osádzali, aby si prisvojili zem, ktorú iný národ opustil, aby ju obrábali a užívali ako kolonisti, ako pastieri, ako roľníci; a pritom, po všetkých predchádzajúcich pustošeniach a kočovných nábehoch, ich nehlučná prítomnosť a usilovnosť bola krajinám na prospech. Obľubovali roľníctvo, zásobu stáda i obilia, aj rôzne druhy domáceho umenia a s výrobkami svojej krajiny a usilovnosti všade otvárali užitočný obchod. Pozdĺž Baltského mora, počnúc od Lübecku, vystavali prímorské mestá, medzi ktorými Vineta na ostrove Rujane (správnejšie Volin)[32] bola slovanský Amsterdam: tak sa spolčili aj s Prusmi, Kuróncami a Lotyšmi, ako o tom svedčí jazyk týchto národov. Na Dnepre vystavali Kijev, na Volge Novgorod, ktoré sa čoskoro rozvinuli na kvitnúce obchodné mestá tým, že spájali Čierne more s Baltským a sprístupňovali výrobky východných krajín (Orientu) severnej a západnej Európe. V Nemecku sa zaoberali baníctvom, rozumeli sa do tavenia i liatia kovov, pripravovali soľ, zhotovovali ľanové plátno, varili medovinu, pestovali ovocné stromy a viedli svojím spôsobom veselý muzikálny život. Boli štedrí a až márnotratne pohostinní; milovali vlastnú slobodu, vedeli však byť podrobení i poslušní, nenávideli rabovky a plienenia.“ Lež pokojamilovnosť, tichý domácky život nepomohli Slovanom proti útlaku zvonku; práve tieto vlastnosti ich tomuto útlaku najviac vystavovali. Preto aj Herder hovorí ďalej: „Nikdy sa nepokúšali o nadvládu nad svetom, nemali vojnychtivých dedičných kniežat a radšej sa stávali poplatníkmi, len aby mohli pokojne žiť vo svojej krajine; a tak sa mnohé národy, najmä však nemecké kmene, proti nim ťažko prehrešili. Už za Karola Veľkého začali sa uchvatiteľské vojny, ktorých príčinou, isteže, boli obchodné zisky, i keď sa diali pod rúškom kresťanského náboženstva; lebo výbojným Frankom istotne bolo pohodlnejšie podmaniť si usilovný roľnícky a obchodnícky národ, než aby sa sami učili týmto umeniam a vykonávali ich. Čo začali Frankovia, to dokončili Sasi; vyplienili Slovanov v celých provinciách, alebo ich učinili svojimi nevoľníkmi a ich pozemky porozdeľovali svojim biskupom a šľachticom. Ich obchod pri Baltskom mori rozbili severní Germáni; ich Vinete spôsobili tragický koniec Dáni a ich zvyšky v Nemecku pripomínajú to, čo Španieli učinili s Peruánmi. Nešťastný bol tento národ preto, lebo pri svojej láske k mieru a k domáckej usilovnosti nemohol si vytvoriť trvalú vojenskú sústavu, hoci mu istotne nechýbalo udatnosti v horúčkovitom odpore. Nešťastný preto, lebo poloha medzi jednotlivými národmi ich na jednej strane priblížila tak veľmi k Nemcom, na druhej strane zase boli od chrbta vystavení všetkým výpadom východných Tatárov, pod ktorými, najmä pod Mongolmi, si veľa vystáli a vytrpeli.“[33]

Zvyšky po jazyku z najstaršieho obdobia Slovanov sa nezachovali, okrem ojedinelých slov kde-tu u cudzích spisovateľov, ponajviac len vlastné mená.[34] Práve preto veľmi ťažko posúdiť stav vtedajších nárečí: je však isté, že natoľko rozšírený kmeň zaiste už v najstaršej dobe musel hovoriť viacerými dialektmi. Dva celkom blízke kmene, ktoré Prokop a iní Gréci lepšie poznali a názvom Slovieni a Anti označili,[35] najskôr hovorili vtedy rovnakou rečou: lež nedá sa to tvrdiť o vzdialených kmeňoch, napr. o Ľachoch na Visle alebo o Čechoch na Vltave v Čechách. Je pravdepodobné, že Slovania si priniesli hláskové písmo z Indie, ale znalosť písma, ktorú, prirodzene, iba máloktorí mohli mať, istotne večným sťahovaním čoskoro zanikla medzi toľkými slovanskými kmeňmi a nie je isté, či z tejto pôvodnej abecedy prešlo i do cyriliky niečo, alebo nič. Že prastaré spevy, ktoré iba v najnovšom čase šťastlivo boli objavené u Čechov i u Rusov a zozbierané u Srbov, svojou pôvodnosťou i rýdzosťou poukazujú na oveľa dávnejší duševný rozvoj národa, než ako sa až doposiaľ obyčajne pokladalo za oprávnené pripúšťať, to ozaj musí byť nápadné každému, kto sa bližšie oboznámil s týmito pamiatkami, z ktorých mnohé podľa svojej skladby patria do pohanského obdobia a ktorými sa dôkladnejšie budeme zaoberať na inom mieste. Veď tieto vzácne ostatky poézie, ako aj okolnosť, že jazyk cyrilského prekladu biblie má už ráz ozaj nemalej dokonalosti a veľkého slovného bohatstva, svedčia o období, ktoré mohli pripraviť iba stáročia. Ako ďaleko sa však táto jazyková i duchovná vzdelanosť rozšírila, to ponecháme bádaniu a úsiliu ostatných roduverných učencov.[36]



[21] Johann Görres, Mythengeschichte der asiatischen Welt, Heidelberg 1810, 8 [Görres — citát sa nachodí v I. zv. c. d. na str. 202 — 203], hovorí o náboženstve starých Slovanov: „Preto je pochopiteľné, ako tie slovanské národy, ktoré sa v dávnych stáročiach boli odtrhli od onoho kmeňa (Hindu [Označenie kmeňa (Hindu) vložil do textu Šafárik.]) a prenikli do východnej Európy, mohli prejaviť toľko orientalizmu vo svojom náboženskom kulte. Protiklad dobrého a zlého princípu nachodíme personifikovaný u Vendov, Srbov a Obodritov. Čisto orientálne vytvorenú symboliku ukazujú nám zobrazenia Rugianov, ktoré opisuje Saxo Grammaticus [Görres tu uvádza i dielo i miesto, na ktoré sa odvoláva: „Historiae Danicae Lib. XIV, p. 319 — 327, ed. Sor.“ Historia Danica je kronika dánskeho dejepisca Saxona Grammatica, siaha po r. 1186.]. Sviatovid, svetlolesklý, uctievaný najmä v Arcone v spoločnom chráme slovanských národov, jeho obrovská socha so štyrmi hlavami na štyroch krkoch, obrátenými na štyri svetové strany, ostrihaná brada i vlasy, v pravici roh na pitie zhotovený z mnohých kovov, v ľavici luk, vedľa neho sedlo, uzda a meč, tristo koní a tiež toľko bojovníkov k jeho službám, v popredí biely kôň, na ktorom on sám chodieval do bojov a veštiac dával auspície o vojne a mieri. Potom uctievali Korutánci boha vojny a sily Rugevita so siedmimi tvárami, so siedmimi mečmi na jednom závese po boku, ôsmy vytasený v pravici; ďalej to bol boh Porevit s piatimi hlavami, ale bez zbraní; konečne Porenut so štyrmi tvárami, piata na hrudi, ľavou rukou sa čela dotýkal, pravou brady, všetci vedno, predstavujúc slnko a štyri ročné obdobia, sedem planét a päť elementov, dokazujú voľakedajší styk s perzskými a indickými mýtmi a priamu príbuznosť slovanského kmeňa s kmeňmi zadnoázijskými.“ Aj zvyk slovanských žien vrhať sa s mŕtvolou svojho muža na hranicu poukazuje na Indiu.

[22] Mäkké spoluhlásky označujeme podľa dnešného úzu: ň, ľ (Šafárik: nj, dj), taktiež písmená w, j prepisujeme ako v, í. V pomenovaniach božstiev, sviatkov atď. ponechávame písanie veľkých písmen podľa Šafárika.

[23] Vagrickí Slovania — vetva slovanského kmeňa sídliaca pri Baltskom mori. Ich hlavným sídlom bol Stargrad (nem. Oldenburg).

[24] Tiež Flins.

[25] Porovnaj: Kajsarov, Versuch einer slawischen Mythologie [Kajsarov Andrej Sergejevič, c. d. v ruskom preklade: Mifologija slavianskaja i rossijskaja, Moskva 1807 a 1810.], Göttingen 1804, 8, Dobrovský, Slavin, str. 401 — 416, Durych, Bibliotheca slavica, str. 338 — 351, Michail Popov, Opisanije drevňago slavianskago basnoslovija, Petrohrad 1768, 12, Andrej Kajsarov, Slavianskaja i rossijskaja mifologija, Moskva 1810, 12, Piotr Strojev, Kratkoje obozrenije mifologii alavian rossijskich, Moskva 1815, 8, Pavel Jurievič Ľvov, Kartina slavianskoj drevnosti, Petrohrad, 4. Jerzy Samuel Bantkie, Dzieje królewstwa polshiego (1820), zv. 1, str. 121 — 147, J. F. Mone, Die Religionen der finnischen, slawischen und skandinawischen Völker (5. zv. Creuzerovej Symbolik und Mythologie), Darmstadt 1823, 8. — O obodritských (podozrivých) pamiatkach, ktoré medzi rokmi 1687 — 1697 v Prilvici bol našiel pastor Friedrich Sponholz a ktoré sú uložené v zbierke meklenbursko-strelického vojvodu, kde sa nachodia i vyobrazenia božstiev a iné slovanské starožitnosti, porovnaj: Andreas Gottlieb Masch, Die Gottesdienstlichen Alterthümer der Obotriten aus dem Tempel zu Rhetra am Toolenzersee, Berlín 1771, 4, a Jan Potocki, Voyage dans quelques parties de la Basse — Saxe pour la recherche des antiquités slaves ou vendes, Hamburg 1795, 4, Alter, [Philologisch-kritische] Miscellen [1799], str. 226 a n., Dobrovský, Slovanka, diel II, str. 170 — 176, Heinrich Rudolph Schröter, Friderico-Francisceum, oder Grossherzogliche Alterhümersammlung aus der altgermanischen und slawischen Zeit Meklenburgs zu Ludwigslust (obrazy a text), 1823.

[26] Porovnaj: Prokop, De bello gothico, kniha III, hlava 14, Mauritius, Strategicon, kniha II, hlava 5, Leo, cisár, De bellico apparatu, po latinsky od Iohannesa Checa, Basel 1595, 12, Adam František Kollár, Amoenitates historiae Hungariae [Historiae iuris publici regni Hungariae amoenitates], Viedeň 1783, 8, Stritter, Geschichte der Slawen, v Schlözerovej Allgemeine nordische Geschichte, str. 351, Ioann Rajić, Istoria raznych slavenskich narodov, Viedeň 1794 až 1795, 8, zv. 1, hlava 5, § 6 a n., Jan Potocki, Fragments historiques [sur la Scythie, la Sarmathie et les Slaves, 1796], zv. 2, str. 103 a n., Durich, Bibliotheca slavica, str. 28 — 33, 259 — 392, Dobrovský, Slavin, str. 196 — 212, aj Slovanka, diel I, str. 76 — 84. — Mnohí, hlavne cudzokrajní spisovatelia usilovali sa uprieť Slovanom nielen celú ich včasnú kultúru, ale zahmliť aj ich pravý charakter. Spomínajú napr., že Prokop ich opisuje tak, ako keby na Dunaji ešte neboli bývali celkom zvyknutí na roľníctvo, že v VIII. stor. Bonifacius nazýva Slovanov v Nemecku vagi [vagus (lat.) — neviazaný, neusporiadaný, túlavý], Prokop, Diethmar a Helmold že im pripisujú črty ukrutnosti a vierolomnosti atď. Lež nie je to tak. Na jednotlivé kmene mohlo by sa to vzťahovať bez toho, že by to poškodzovalo kultúru ostatných, pretože dozaista všetky kmene neboli jeden ako druhý. Celú túto výčitku ohodnotil už Möller, Von der historischen Grösse, v „Teutsches Museum“, Lipsko 1781, 2. zv., keď hovorí: „Nikdy by naši statoční predkovia, čestní Slovania, neboli v dejinách dostali meno vierolomných, keby iní, ako Dáni, Frankovia a Sasi, ako Helmold, Arnold a Adam Brémsky neboli napísali svoje Dejiny, ktorých záujmom bolo Slovanov ponížiť, pokresťančiť a podmaniť.“ Kresťanskí misionári grécki i latinskí prekrútili všetko, čo nám zaznamenali o pohanských Slovanoch. Tak grécki, ako aj latinskí mnísi obviňovali Čechov, Dulebov a Drevľanov vo Volynsku a v Poľasí, že žili v nemanželskej divokosti, lebo mrav mnohoženstva, ktorý tu panoval, pokladali oni za nezriadené manželstvo.

[27] Novietu — pri ústí Dunaja

[28] Existenciu mesta Vinety na ostrove Volin, ktoré Herder nazýva slovanský Amsterdam, Rumohr r. 1816 a Lewezow r. 1823 chceli uviesť do pochybnosti. Myslia, že Helmold ho omylom píše ako mesto Jumne, t. j. Julin.

[29] Izborsk — jedno z najstarších ruských miest spomínaných v letopisoch z r. 862, rozložené na západ od Pskova na Gorodiščenskom jazere. Roku 1303 bolo prenesené na Žeravju goru, kde postavili kamennú pevnosť, ktorá zrekonštruovaná sa zachovala dodnes.

[30] Citát je skontrolovaný podľa vydania Heinricha Duntzera, Berlín, str. 21 — 23.

[31] Herder vymenúva v nasledujúcom texte krajiny, ktoré osadili Slovania oných čias. Šafárik túto časť vynechal, lebo slovanské sídla uvádza na začiatku tohto oddielu.

[32] Je to skrátená Herderova poznámka k Slovu Rujana (pod čiarou): „Obvykle sa teraz severné pobrežie ostrova Volin pokladá za miesto, kde stála niekdajšia Vineta.“

[33] Johann Gottfried Herder, Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, Riga a Lipsko 1791, IV. zv., šestnásta kn., IV, Slawische Völker.

[34] Zbierku a kritické osvetlenie najstarších slovanských slov máme u Duricha, Bibliotheca slavica, str. 114 — 184, 211 — 258.

[35] Prokop o jazyku Slovienov a Antov nevedel nič iného povedať, len že bol veľmi barbarský (άτέχνως βαρβαρος). Tým však nechcel povedať, že slovanský jazyk nie je natoľko vyspelý, ohybný a ľubozvučný ako grécky, ale len to, že mu Gréci nerozumejú. Gréci totiž nazývali všetko, čo nebolo grécke, barbarským, asi tak ako Slovania všetky cudzie národy volali Čud, Vlach, Niem, a zase naopak, menom Slovania volali národy jednej reči (slovo). Pomenovaním Čud označovali národy fínskeho pôvodu, Vlach — galského a talianskeho, Niem — predovšetkým nemeckého.

[36] Okrem už uvedených spisov Kajsarova, Duricha, Potockého, Dobrovského atď. porovnaj: Karl Gottlob Anton, Erste Linien eines Versuchs über der alten Slawen Ursprung, Sitten, Meinungen und Kenntnisse, Lipsko 1783 — 1789, 2 diely, 8, Karamzin, Istorija rossijskago gosudarstva, 1. zv., a predovšetkým Ignacy Benedykt Rakowiecki, Prawda ruska, czyli prawa Wielkiego Xięcia Jarosława Wladymirowicza, Varšava 1820 — 1822, 2 zv., 4, vrcholné dielo, ktorého 1. zv. je celý venovaný úvodu a obsahuje to najcennejšie o obyčajoch, zvykoch, náboženstve a jazyku starých slovanských národov. Wawrzyniec Surowiecki, Sledzenie początku narodów slowiańskich, Varšava 1824.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.