Zlatý fond > Diela > Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Nina Varon.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 92 čitateľov

§ 1. Pôvod, sídla a činy starých Slovanov

Prvé, čo zaujme pozornosť pri úvahe o starých Slovanoch, je obrovská rozloha tohto asi 50 — 60 miliónového kmeňa, zaberajúceho takmer pol Európy a tretinu Ázie, rozdeleného všelijakými názvami a sídlami na početné vetvy i ratolesti a spätého iba dôležitým ohnivkom spoločného jazyka, hoc pritom i roztriešteného na viacero nárečí. Schlözer [3] hovorí, že mimo Arabov, ktorí voľakedy vládli od Malaky až po Lisabon, ani jeden národ na celej zemeguli nebol známy tým, že by sa jeho reč, jeho moc i jeho kolónie boli bývali tak úžasne naďaleko rozšírili. Od Dubrovníka na Jadrane, na sever až k brehom Ľadového mora, napravo až na Kamčatku blízko Japonska, naľavo až k Baltskému moru, všade možno nájsť slovanské obyvateľstvo, niekde vládnúce, niekde podrobené iným národom. Z toho sa dá ľahko usúdiť, že prehľad životných i vzdelanostných momentov národa tak naširoko rozloženého je spojený s ťažkosťami svojho druhu a že dejiny tohto národného kmeňa v celistvosti, ako si to vyžaduje zobrazenie ľudstva, musia ostať zbožným želaním tak dlho, kým sa náležite nespracujú špeciálne dejiny jednotlivých národných vetiev a kým vlasteneckí bádatelia sústavným a spojeným úsilím neosvetlia temnú oblasť slovanského praveku aspoň natoľko, nakoľko to len umožní citeľný nedostatok spoľahlivých domácich prameňov. Veľa cenného v tomto ohľade už poskytla najnovšia doba, no z najväčšej časti bude to ešte úloha budúcnosti.[4]

Najstaršie dejiny Slovanov, ako dejiny všetkých národov, zahaľuje nepreniknuteľná temnota. Čím hlbšie bádame skúmajúcim zrakom po nivách minulosti tohto veľkého národného kmeňa, tým viac ubúda svetla. Až okolo polovice V. stor. po Kr. začína svitať. Na základe sústavného historického bádania cudzí spisovatelia podávajú o najstarších známych Slovanoch asi toto:

Slovania pochádzajú z Indie, tak ako ich večití susedia, Germáni, z Perzie. Očividne to dokazuje porovnanie slovanského jazyka so staroindickým alebo so sanskrtom a nemeckého jazyka s perzským. Doba ich príchodu do Európy, ani jeho príčiny sa nedajú určiť; je však zrejmé, že sa tak dialo po niekoľko stáročí, ak nie po celé jedno tisícročie pred Kr., pravdepodobne pre preľudnenosť.[5] Keď sledujeme stopy po Slovanoch u európskych spisovateľov, Slovania podľa všetkého si rozšírili svoje sídla za Herodota v V. stor. pr. Kr. až k Isteru (terajšiemu Dunaju), ak totiž Krovici, o ktorých sa zmieňuje tento otec histórie, [6] sú terajší Krivici alebo Kriviči v Rusku. Avšak prví spisovatelia, ktorí Slovanov výslovne spomínajú, sú mních Jordan po r. 552, senátor Prokop po r. 562, protektor Menander po r. 594 a opát Ján z Biclaru, ktorý zomrel r. 620. Im ďakujeme za všetko, čo vieme o sídlach Slovanov, o mravoch a činoch z tohto obdobia. [7] Neskôr potom takmer všetci, pravda, iba cudzokrajní spisovatelia, najmä byzantskí a spomedzi nich predovšetkým Konštantin Porfyrogennetus (zomrel 959), pretože domáci začínajú až Nestorom po r. 1056,[8] pletú dejiny Slovanov stále viac a viac do rozprávania o činoch iných národov. Z ich zpráv vyplýva, že Slovania pod rozličnými kmeňovými menami v VI. a VII. storočí zaplavili už celú severnú a východnú Európu a že často viedli vojny so susednými a s prichádzajúcimi národmi. Spisovatelia tohto veku ich uvádzajú pod názvami Slovania, Anti, Veneti (Heneti), Vindi a Sarmati;[9] z týchto mien však iba prvé sa uznáva za domáce, ostatné tri sú bezpochyby cudzie, len zemepisne ich cudzinci pririekli Slovanom. Posledné meno však je pochybné. Slovania sídlili od nepamäti a po dlhé stáročia pred narodením Krista v európskej Sarmatii, ktorá sa rozprestierala od ústia Visly až ku Karpatom, odtiaľ až k ústiu Dnepra, pozdĺž pobrežia Azovského mora až k Donu a odtiaľto hore až k Bielemu moru a Archangelsku, tam na brehoch Baltského mora dali im podľa Nemcov, sídla ktorých zaujali, meno Veneti (Heneti, Vinidi, Vindi), tu na Dunaji zasa a na Azovskom mori Byzantínci, pravdepodobne podľa gréckej obmeny slova Henet, Vend menovali ich Anti.[10] Slovanov sídliacich pri Baltskom mori pre ich jantar poznali najskôr Féničania, a keď sa jantár stal dôležitým predmetom obchodu, začali ich poznávať aj Gréci. Tak pozdĺž Baltského mora smerom od Lübecku, ako aj na popredných ostrovoch Baltského mora stavali si prímorské mestá. Južným Slovanom prvý podnet pre rozšírenie sídel dali zas pravdepodobne Góti, ktorí sa r. 250 boli usadili v Dácii a na Čiernom mori. Druhá, ešte lepšia príležitosť sa im naskytla za cisára Aureliána (270), ktorý sa dobrovoľne vzdal Dácie, rozprestierajúcej sa od Dunaja medzi Tisou a Alutou[11] až ku Karpatom a k Bastarnským Alpám, a rímskych kolonistov presídlil za Dunaj do Moesie.[12] Tým skôr mohli rozšíriť svoje hranice za Próba r. 280 a za Diokleciána r. 295 po vyľudnení Dácie. A naozaj zisťujeme podľa Peutingerskej mapy,[13] zhotovenej pravdepodobne v rokoch 276 — 282, že sa asi v tomto čase Venadi Sarmatae posunuli až k východnej hranici Bastarnských Álp, t.j. až k východnej a severnej hranici dnešného Sedmohradska, a že sa zjednotili so Slovanmi na Dunaji pod menom od tých čias obvyklým, Sarmatae limigantes. Na prosby týchto Sarmatov podnikol Konštantín r. 332 vojnové ťaženie proti Gótom: keď sa vojna šťastne skončila, podmanené národy, ktorých Sarmati boli ozbrojili proti nepriateľovi, vzbúrili sa proti svojim pánom a spôsobili vysťahovanie 300 000 ľudí do severného Talianska, t.j. do dnešného južného Korutánska, Kranska i Chorvátska a k Viktofalom, markomanskému kmeňu germánskeho pôvodu v Dácii, ktorí sa sem prisťahovali za Tibéria (r. 20). Keď za Konštantín II. (r. 337) zmiešané húfy vojska Sarmatov a Kvádov vtrhli do Panónie i Moesie a Konštantín preto prešiel cez Dunaj a vydrancoval krajinu Jazygov i Kvádov, medzi vyslancami žiadajúcimi mier prišli aj Sarmati z Dácie a cisár ich prijal veľmi zhovievavo. Ponechal im vo vlastníctve ich pozemky a dal im kráľa, potrestal však Sarmatov medzi Dunajom a Tisou a na Alute, znepokojujúcich jeho územie, a prikázal im, aby sa stiahli ďalej do svojho územia. No len čo nastal pokoj, už r. 359, keď sa cisár Konštantín bol stiahol prezimovať do Sirmia,[14] ukázali sa nové húfy Sarmatov, vyhnaných pred rokom na Karpatské pohorie, a keď žiadal od nich vysvetlenie, spočiatku sa síce chovali mierumilovne, ale čoskoro, pri jednom rozhovore v Acimincu (dnešnom Petrovaradíne), nečakane, s vojnovým povykom: mar ha, mar ha! usmrťte ho!,[15] vyrútili sa na cisára, lež rímske légie ich predsa len pobili. Za Valentiniána I. a Valensa (r. 364), keď pohraničné provincie Rímskej ríše veľmi tvrdo napádali Jazygovia a Kvádi, vtrhli aj Sarmatae limigantes r. 374 do Moesie, avšak miestodržiteľ Theodosius ich zahnal späť za ich hranice. Okolo r. 373, keď sa Huni začali rozpínať, podnikol Winithar, kráľ východných Gótov, poľné ťaženie proti Antom alebo Slovanom; jeho útok bol však vtedy odrazený. Pri druhom vpáde zajal ich kráľa Boxa alebo Booza (Bož?) i s jeho synmi a mnohými predákmi a dal ich ukrižovať. Samého Winithara premohol hunský vodca Valamir a prebodol ho. Roku 430 sa Slovania na Dunaji spolčili s Rimanmi proti hunskej presile. Keď Atila r. 450 vtrhol so svojím vojskom do Galie, medzi národmi bojujúcimi po jeho boku pod jeho zástavou boli aj Slovania, a tak potom pri každom hunskom drancovaní a pustošení krajín ostávali nerušene pánmi svojho územia. Po Atilovej smrti obsadili Gepidi Dáciu, Góti Panóniu, Skiri a Alani Dolnú Moesiu a časť územia medzi Dunajom, Tisou a Alutou; a potom sa Slovania vysťahovali z tejto krajiny na územie pri Dunaji a Dráve, do okolia zámku Martenna (dnešný Maribor) k svojim kmeňovým príbuzným v Kransku a Chorvátsku. Vo vojne proti Gótom r. 472 pripojili sa slovanskí náčelníci so svojím vojskom na pomoc kráľom Suebov; boli však porazení a 18 ročný gótsky princ Theoderich ich napadol r. 473, zabil im náčelníka a vyrval mesto Singidunum (Belehrad), ktoré nedávno predtým dobyli. V tomto čase boli Slovania v Kransku poplatníkmi Gótov, čoskoro sa však dostali pod rímsku vládu. V rokoch 534 — 545, 547 a nasl. Slovania bývajúci na Dunaji zabili pohraničného prefekta, ktorého ustanovil Justinián, beztrestne napadli Rímsku ríšu, podnikli aj ťaženie cez Tráciu a Ilýriu až do územia Adrianopolu a Byzancie, kde ich však odrazili. Tak teraz, ako už aj predtým, južní Slovania sa asi postupne rozširovali pozdĺž Dunaja až k jeho ústiu a odtiaľ pozdĺž Čierneho mora až k Dnestru, kým severní Slovania ešte stále bývali pozdĺž Visly, tvoriacej ich západnú hranicu. Slovania, Huni a Avari pre záhalčivosť a slabosť byzantských cisárov častejšie vtrhávali teraz do provincií tejto ríše. Po nejakú dobu boli vtedy južní Slovania pod avarskou nadvládou. Na rozkaz avarského kagana[16] vtrhli r. 584, asi 100 000 mužov, do Trácie, načo vzbĺkla vojna medzi cisárskym vojvodcom Priscom a Slovanmi. So striedavým šťastím trvala vojna od r. 593 do r. 597. Roku 620 avarskú moc zlomil Heraklius. Za jeho vlády (r. 610 — 641) nastáva aj u Slovanov nové obdobie sťahovania. Po r. 610 jedna ich časť pod vedením piatich bratov a dvoch sestier, ako hovoria kronikári, stiahla sa zo severného Chorvátska do Dalmácie a obsadila kraj od rieky Cetiny až za Istriu. Východne od týchto Chorvátov zabrali si sídla Srbi, ktorí sa tiež asi v tomto čase prisťahovali zo severu do týchto krajov. Ich kmene mali rôzne miestne mená. V tejto dobe po prvý raz v dejinách vystupujú v Čechách, na Morave, v Sliezsku a Lužici rozmanité slovanské kmene pod menami Čechové, Moravané, Slezáci, Lužičané. Severovýchodne od nich, na oboch brehoch Visly, bývali Poliaci a ďalej ešte početné slovanské kmene, neskôr známe pod rodovým menom Rusi. V dobe Konštantína Porfyrogenneta dosť ich už poznali susedné i vzdialenejšie národy prostredníctvom obchodu, ktorý uskutočňovali po vode i po súši s Bulharskom a Tráciou a mali už, podľa Adama Brémskeho a Helmolda, obsadenú väčšiu časť dnešného územia. Medzi Rusmi a Poliakmi, od Rusi[17] až po Vislu, pozdĺž Baltského mora, boli asi v tomto čase Prusi (Preussen[18] namiesto Porussen, tak ako Reussen namiesto Russen); avšak západne od nich, na sever od Poliakov, od Visly až k Labe zaznamenávajú kronikári veľký a mocný slovanský kmeň a nazývajú ho Vinidi, Vinuli, Vendi. Ďalej za nimi boli už Pomorania. Hranice Pomoranska tvorilo na severe Baltské more, na východe Prusi, na západe Odra, na juhu Poliaci. Medzi Vendmi,[19] Pomoranmi a Poliakmi sídlili Vilci a Lutici, aj Veletabi zvaní, taktiež rozdrobení na niekoľko kmeňov. Medzi Labe a Odrou bývali ešte rôzne slovanské národy, ako Lubušani, Vilini, Stodorani, Havolani, Brižani, Lingoni, Vrani; najmä v dnešnom Meklenbursku a Zveríne sídlili Obodriti, na ktorých pri ústí Labe, v dnešnom Oldenburgu, a na Baltskom mori narazili Polabania. Napokon obsadili Slovania i viacero ostrovov v Baltskom mori, najvýznačnejšie spomedzi nich dnešný Femern a Rujanu. Na ostrove Rujane bývali Ráni a Rugiovia. — Najstaršie sídla Slovanov v Európe podľa toho potom Sebastian Frank určil dosť presne takto: „Totom fractum — hovorí — illarum provinciarum, incipiendo a Ponto Euxino Constantinopolim versus ultra et a magno flumine Rha, hodie Volga dicto, ab oriente ita in occidentem, meridiem versus inter magna Sarmatica montana interque Carpaticos montes, totum tractum montium Bohemicorum ex una parte, ex altera vero parte septemtrionem versus inter littus Pomeranici maris et inter Balticum fretum usque ad Albim deorsum longe lateque Slavi occuparunt.“ [„Celý oblúk oných území, počnúc od Čierneho mora smerom k Carihradu na tej strane a od veľkej rieky Rha, dnes Volgou zvanej, od východu na západ, smerom na juh medzi veľkými sarmatskými lesmi a medzi karpatskými vrchmi, celý oblúk českých hôr z jednej strany, z druhej strany však smerom na sever medzi pobrežím Pomoranského mora a medzi Baltským morom pozdĺž Labe, na široko-ďaleko obývali Slovania.“] Alebo podľa Schlözera: „V trojuholníku medzi Dunajom a Tisou až ku Karpatom a za týmto pohorím až do Sliezska a ďalej ešte na obrovských priestoroch; ich bratia však, Anti, rozprestierali sa východne cez celé Moldavsko a Valašsko až k Čiernemu moru.“[20]



[3] Schlözer August Ludwig, Allgemeine nordische Geschichte (Fortsetzung der Allgemeinen Welthistorie, diel 31, Halle 1771), 221.

[4] Tu treba uviesť predovšetkým práce Cárskej ruskej akadémie, Slobodnej spoločnosti v Moskve pre ruské dejiny a starožitnosti, Varšavskej učenej spoločnosti, Kráľovskej spoločnosti náuk v Prahe, ďalej práce bádateľov a zberateľov: Mascov, Banduri, Lucius, Jordan, Dobner, Stritter, Gercken, Möhsen, Anton, Taube, Fortis, Sulzer, Rossignoli, Gatterer, Gebhardi, Schlözer, Voigt, Pelcl, Naruszewicz, Boltin, Rajić, Kołłątaj, Dobrovský, Potocki, Sapieha, gróf Musin-Puškin, Rumiancev, Ewers, Krug, Lehrberg, Adelung, Köppen, Wichman, Karamzin, Surowiecki, Majewski, Czajkowski, gróf Ossoliński, Lelewel, Chodakowski a i.

[5] Pozri Schlegel, [Über die] Sprache und Weissheit der Indier, Heidelberg 1808 (k tomu Jahrbücher der Literatur, VIII. zv., 1819, str. 454), Hammer, Fundgruben des Orients, II. zv., str. 459, Teodor Pavlovič Adelung, Rapports entre la langue russe et la langue sanscrite, Petrohrad 1811, 8, Wincenty Skorochód Majewski, O Slawianach, Varšava 1816, Benedykt Ignacy Rakowiecki, Prawda ruska, Varšava 1820, Jan Svatopluk Presl, Krok, Praha 1821, 1. zoš., str. 65 — 81, Karamzin, Istorija Rossijskago Gosudarstva, 1. zv., Alexander Murray, History of the European languages, Edinburg 1823, 2. zv., 8, Joachim Lelewel, Dzieje staroźytne Indyi, Varšava 1823, 8, Július Klaproth, Asia polyglotta, Paríž 1823, 4. — Abrahám Frencel, De originibus linguae Sorabicae, Budyšín 1693, pokladá Slovanov za Hebrejov a ich jazyk za hebrejský. K tomuto náhľadu akoby sa prikláňal aj inak kritický Durich (Bibliotheca slavica, str. 250, 251); Johannes Piscatoris, De origine [, iure ac utilitate] linguae Slavonicae, Wittenberg 1697, Sebastiano Dolci, De illyricae linguae vetustate, Benátky 1754 (proti tomu Geronimo Francesco Zanetti, Epistola in dissertationem De illyricae linguae vetustate, tamtiež) [Dolci napísal obranu svojho spisu De illyricae linguae vetustate et amplitudine, vydanú pod názvom Epistola Hieron. Franc. Zanetti in dissertationem de linguae illyricae vetustate et amplitudine confutata perpetuis animadversionibus (Ferrara 1754). (Pozri Fr. L. Rieger, Slovník naučný, diel 2, Praha 1862, heslo Dolci.)], Fran Maria Appendini, De praesiantia et vetustate linguae illyricae, Dubrovnik 1806, gróf Sorgo v Memoároch keltskej akadémie [Mémoires de l’Académie Celtique], Paríž 1808, str. 21 — 56, Tatiščev, Ruské dejiny, 1. diel, Schöttgen, De originibus russicis, Drážďany 1729, Georgi, Beschreibung der Nationen in Russland [Beschreibung aller im Russischen Reiche wohnenden Nationen], 1799, a iní zachádzajú ešte ďalej, hovoria o Slovanoch v súvislosti s Babylonskou vežou, odvodzujú všetky slovanské nárečia z tráckeho jazyka a od Jafeta, celý trácky, skýtsky a gétsky starovek pokladajú za slovanský, o čom sa píše najmä v Schlözerovom Nestorovi, 1. a 2. diel, a v Dobrovského Slovanke, 2. diel, str. 94 — 111.

[6] IV., 49. Ďalej podáva zprávu o ich Strabo, VII, 318, 319, Plinius, IV, 12, Štefan Byzantský, Konštantin Porfyrogennetus a Nestor.

[7] O klasických miestach Jordanových (De Gotorum origine, hl. 5, 23), Prokopových (De bello gothico, kn. III, hl. 14), Menanderových a Biclarových porovn. Fortunát Durich, Bibliotheca slavica, str. 4 a n., 12 a n., 28 — 33, 269 — 392, Schlözer, Nestor, II. d., str. 72 — 74, Dobrovský, Slavin, str. 196 — 212, 288 — 297, Slovanka, 1. d., str. 76 — 84.

[8] Prameňmi najstarších slovanských dejín sú: 1. cudzokrajné i domáce historiografy a chronografy, rodové registre, cirkevné knihy, 2. staré mince, 3. vykopávky, 4. nápisy, 5. maľby, 6. ľudové spevy, 7. vlastné listiny a diplomy. — K najstarším cudzím spisovateľom zmieňujúcim sa o Slovanoch patria (okrem niekoľkých roztrúsených a k tejto veci sa vzťahujúcich zpráv o Trákoch, Skýtoch, Henetoch, Venetoch, Sarmatoch, Variagoch u Herodota, r. 450 pr. Kr., u Strabona, r. 26 po Kr., u Melu, r. 48, Plinia, r. 79, Tacita, r. 97, Ptolemaia, r. 161, Ammiana Marcellina, r. 379, Mojžiša Chorenského, r. 460, ďalej u orientálnych spisovateľov, najmä u Arabov) už menovaní: Jordan, Prokop, Menander, Biclaro, Scriptores historiae Byzantinae od Zosima r. 460 až po Phrantzesa r. 1481, Diethmar, merseburský biskup, r. 976 — 1018, Adam Brémsky, r. 1076, Helmold, kňaz z Bosowa pri Lübecku i s nasledovníkmi, r. 1170, Aeneas Sylvius, r. 1405 — 1464 a i.; domáci spisovatelia sú: Nestor, mních v Kijeve, r. 1056 — 1111, Siľvestr, biskup v Perejeslavli, zomrel 1124, Kozmas, dekan v Prahe, r. 1045 — 1125, Marcin Gallus v Poľsku, r. 1109 — 1138, Diocleates, presbyter v Dalmácii, asi r. 1170, Wincenty Kadłubek, biskup v Krakove, zomrel 1223, Daniil, arcibiskup v Srbsku, asi r. 1245, Ioann Pop v Novgorode, asi r. 1230, Bogulal, biskup v Poznani, zomrel r. 1253, Jaroslav Strahoviensis, okolo r. 1283, Dalimil, asi r. 1315, Michas Madius, Dalmatínec, asi r. 1330, Petrus Zbraslaviensis, Čech, asi r. 1335, Johannes Polonus, asi r. 1359, Pulkava z Radenína, Čech, asi r. 1374, Jan Dlugosz, vymenovaný arcibiskup vo Ľvove. r. 1415 — 1480, Václav Hájek, Čech, zomrel r. 1453, Maciej z Miechowa, r. 1456 — 1523, Martinus Cromer, r. 1512 — 1589, Maciej Stryikowski, kanonik v Litve, zomrel r. 1582 atď. Zo slovanských mincí ruské so slovanským písmom siahajú až do čias Vladimíra (zomrel r. 1015) a Jaroslava (zomrel r. 1054), poľské až do čias Boleslava I. Chrabrého (992 — 1025); srbské pravdepodobne od Muntimíra (r. 880 — 890), Uroša (1122 — 1136), Štefana Dušana (1336 — 1356) a Brankovića (1428 — 1457), je ich 26 a sú uschované v Cisárskom viedenskom kabinete antík. V umeleckej sieni Akadémie vied v Petrohrade je poklad starých ruských mincí, pozri Kabinet Petra Veľkého, Petrohrad 1800, 3 zv. — Na vykopávky je mimoriadne bohatá Nová Rus [Novorossija — oblasť (v bývalom Ruskom cárstve) na pobreží Čierneho a Azovského mora], od Dnepra na západ až k Poľsku a k Očakovu, okolie Veľkého a Malého Ingula a Čierneho lesa [Čornyj les — lesný masiv v Znamenskom rajóne Kirovogradskej USSR], a potom južná Sibír. Avšak aj iné slovanské krajiny poskytujú nemálo zaujímavostí tohto druhu. O obodritských starožitnostiach nižšie. — Najstarší slovanský nápis je na Tmutarakanskom kameni na polostrove Tamaň z r. 1068. Z nápisov na zvonoch najstarší je nápis z r. 1341 v kláštore sv. Juraja vo Ľvove; v Čechách prvý pochádza z r. 1437; v Rusku sa začali liať zvony r. 1346. — Najstaršie maliarske pamiatky majú Rusi v Ostromirovom evanjeliu z r. 1056, v Sborníku z r. 1073 a v chráme nanebevzatia P. Márie v Kijeve z r. 1073. — O ľudových spevoch nižšie § 13, pozn. 1. Najstaršia ruská listina pochádza z r. 1128. Srbská (z r. 1302 v odpise) z r. 1348 v metropolitskom archíve v Karlovciach; české zakladacie listiny a privilégiá sa začínajú r. 1386.

[9] Do najstarších slovanských dejín najviac zmätku vnieslo množstvo a nejednotnosť mien, ktorými cudzí letopisci označovali slovanské kmene. I keď je zrejmé, že taký veľký národ, od pradávna rozdrobený vo viaceré kmene, mal i viacero mien, predsa vidno, že mnohé z nich sa pripisovali Slovanom omylom a neprávom, ponajviac zemepisne, ako napr. Vindi (Slovinci) v Kransku, Böhmen (Česi) v Böhmenheime, Ilýri (Srbi) v starom Illyricu. Preto si musí slovanský historik objasniť otázku: ako sa slovanské kmene samy nazývali a ako ich nazývali cudzinci. To je podstatné. Čo sa týka mien Heneti, Veneti, Venedi, Vendi, Vindi, Vandali atď., pravdepodobne sú všetky príbuzné so slovom Anti a Slovanom sa prisúdili asi len zemepisne. Jordan, ktorý obyčajne hromadí všelijaké pomenovania, nazýva Slovanov Veneti. Prokop toto meno nepozná, lebo ich našiel tam, kde Tacitus umiestil svojich nemeckých Venedov. Čo sa týka mena Vindi, Vendi, pripájam sa k mienke tých, ktorí ho pokladajú za identické s Hindu, Ind. Porovnaj Josef Jungmann, Historie literatury české (1825, str. 2). To isté platí i o mene Anti, ktoré zmizlo už v VII. stor. Porovnaj Dobrovského Slavin, 202 — 203. Sami Slovania sa odjakživa nazývali Slovane, Slovene. Význam tohto pomenovania tkvie v slove slovu, slovim, nazývať sa, hovoriť, apellor, loquor a slovo, reč, ktorého koreň slu s formantom ju, sluju odpovedá gréckemu κλύω (κ prechádza v slovanských jazykoch často v s: καρδια srdce, δεκα deset, γλυκύρ sladký) a latinskému cluo, clango, a z čoho obvyklou zmenou o v a pri iteratívach vzniklo slavim, celebro, glorifico, slava, gloria. Je teda jedno, či sa vlastné meno Slovan, Slawe dáva do súvislosti so slovu a slovo, alebo so slavim a slava; lebo oboje je v podstate jedno a to isté; avšak najstarší domáci dejepisci a básnici, Nestor, Dalimil, Pulkava, Palmota a viacero iných, Česi, Slováci, južní Slovania v Kransku, Korutánsku a Štajersku, Dalmatínci, Slavónci, ba i samotní Rusi a Srbi až do XVII. stor. celkom sa zhodujú vo výslovnosti i v písaní: Slovane a prídavného mena slovenesk, slovensky jazyk (jezyk) a ani dnes sa väčšina slovanských kmeňov nenazýva Slaviani, ale Slovane, Slováci, Slovenci. To je dôkaz, že spôsob výslovnosti i písania Slavian namiesto Slovan, slaviansky namiesto slovanský zas len treba pripísať cudzincom, najmä Byzantíncom, Latiníkom a Nemcom (tak urobili z Morava Marahania, March, z Orava Arva, zo Slovak Slavak, z Chorvat Krabat, z gost gast: Kelegast, Radegast atď.), od nich až v r. 1665 prešiel tento spôsob písania do cirkevných kníh ruských i srbských a k Poliakom, kde dokonca i prevládol. Slovanské kmene samy sa nazývali Slovane, Slovenci, Slovaci, lebo hovorili rovnakou rečou a navzájom si rozumeli; tak ako cudzím národom dávali mená Niemec (nemý, bez mena), Čud (cudzí, divoký), Vlach (cudzí, inokrajný, porovn. wal, wäl). Nesprávny spôsob písania, obvyklý u Grékov a u Rimanov, ktorý sa potom zaužíval u Francúzov: Εκλαβηνόζ, Εθλαβηνόζ, Sclavani, Sclavi. Esclavons vznikol zo zmeny o v a a vsunutím epentetického κ, θ. Porovnaj: Schlözer, Nestor, zv. II., str. 75, Dobrovského Historisch-kritische Untersuchungen, woher die Slawen ihren Namen erhalten haben, v 6. dieli Abhandlungen einer Priwatgesellschaft in Böhmen, Praha 1784, str. 263 — 298. Aj jeho Slavin, str. 14 — 16, aj jeho Geschichte der böhmischen Literatur (1818), str. 41 a n., Durych, Bibliotheca slavica. str. 3 — 28.

[10] Proti domnienke, že najstaršie sídla mali Slovania pri Meotskom [Maeotis palus (lat.) — starý názov Azovského mora] mori na hornom Dnepre a na hornej Volge (Dobrovský, Geschichte der böhmischen Literatur, str. 9, podľa Pliniovej výpovede o Srboch, Historia naturalis, str. 1, kniha 6, hlava 7), svedčí veľký počet slovanských kmeňov a množstvo národa, ktoré istotne po toľkých vojnách, po vyničení alebo splynutí väčšiny kmeňov, napr. v Nemecku. Uhorsku, Dácii atď., sotva by mohlo byť menšie ako teraz.

[11] Aluta (lat.) — Oltul, rieka v Rumunsku

[12] Moesia — v staroveku rímska provincia medzi dolným Dunajom a Balkánom. Horná Moesia sa rozprestierala na území dnešného južného Srbska, dolná Moesia v dnešnom Bulharsku na východ od Sofie.

[13] Peutingerská mapa (charta, doska, tabula Peutingeriana, tiež dosky Theodosiove) sa volá kópia jedinej zachovanej starovekej mapy. Nazýva sa podľa doktora Peutingera, v ktorého pozostalosti sa našla.

[14] Sirmium — Srijem (Jugoslávia), Sriem

[15] Hoci ha úplne odpovedá srbskému akuzatívu ga, zdá sa, že predsa i tu nastala obvyklá zmena o v a. Vojnový pokrik podľa toho by bol mor ho a to by nabádalo pokladať kmeň, ktorý vtedy bol pánom krajiny južne od Karpát medzi Dunajom a Tisou, asi za dnešných Slovákov.

[16] Kagan (chagan) — chán

[17] Rus — riečka pri Kurónskej zátoke, severné rameno rieky Nemanu

[18] Slovo „Preussen“ sa v pôvodine nachodí iba pred zátvorkou. Do zátvorky sme ho vložili kvôli lepšej zreteľnosti prekladu.

[19] Vendi — Nemecké „die Wenden“ — pomenovanie pre Lužických Srbov — prekladáme i v ďalšom texte slovom „Vendi“. Taktiež „das Wendische, wendische Sprache“ — lužická srbčina, lužickosrbský jazyk — prekladáme slovami „vendčina, vendský jazyk“.

[20] Sebastian Frank, De nominibus gentium a Tacito et Ptolemaio relatis, Schlözerov Nestor, d. II, str. 77. — O ranom období Slovanov porovnaj: Jan Krištof Jordan, De originibus Slavicis, Viedeň 1745 a. n., Popovič, Untersuchungen vom Meere, Frankfurt a Lipsko 1750, 4, Iosephus Simoneus Assemani, Calendaria ecclesiae universae, Rím 1755, VI. zv., 4, Johann Gotthilf Stritter, Memoriae populorum ad Danubium etc. e scriptoribus historiae Byzantinae, Petrohrad 1771 — 1778, III. zv., 4. (V druhom zväzku sa hovorí výlučne o Slovanoch.) Gercken, Versuch in der ältesten Geschichte der Slawen, Lipsko 1771, 8, Gatterer, Einleitung in die synchronistische Universalhistorie, Göttingen 1771, 8, Gebhardi, Allgemeine Welthistorie [Gebhardi vydal v 50. a 51. diele hallskej Allgemeine Welthistorie „Geschichte von Kurland und Semgallen etc. der Wenden und Slawen“. Dielo o Slovanoch vydal rozšírené pod názvom Geschichte aller wendisch-slawischen Staaten, 1790 — 1797, 4 diely.], 51. zv., Halle 1789, Schlözer, Allgemeine nordische Geschichte (v Allgemeine Welthistorie, 31. diel), Halle 1771. 4, str. 332 — 334, tiež jeho Nestor, Russische Annalen, Göttingen 1802 — 1809, 5 d., 8. Friedrich Rühs, Geschichte des Mittelalters (po česky od Václava Hanku [V Hankovom preklade Krátká historie slovanských národů.], Praha 1818, 12), Jan Potocki, Fragments historiques et géographiques sur la Scythie, la Sarmathie et les Slaves, Braunschweig 1796, 4, Dobrovský, Über die ältesten Sitze der Slawen in Europa (vo Versuch einer [kurzgefassten politischen] Landesgeschichte [des Markgrafthums] von Mähren) [Autor: Josef Vratislav Monse; druhý zväzok je s Dobrovského úvodom.], Olomouc 1788, 8, Josef Mirovít Král, Slávové, praotcové Čechů a bytedlná sídla jejich, v Hradci Králové 1825, 8, Gregor Dankovský, Fragmente zur Geschichte der Völker ungrischer und slawischer Zunge nach den griechischen Quellen bearbeitet, zoš. 1, Bratislava 1825, 8, Johann Ferdinand Anton von Schwabenau, Die ältesten bekannten Slawen und ihre Wohnsitze (Hesperus 1819), Karamzin, Istorija rossijskago gosudarstva, 2. vyd., Petrohrad 1819, 1. zv., Wawrzyniec Surowiecki, Śledzenie początka narodów slowiańskich, Varšava 1824, 8.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.