Zlatý fond > Diela > Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Nina Varon.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 92 čitateľov

§ 6. Osudy a stav literárnej kultúry Slovanov vo všeobecnosti

Jednotlivé slovanské nárečia sa nevytvorili a nevypestovali všetky ani v tom istom čase, ani nie s rovnakým šťastím. O stupni vzdelávania ducha, a tým aj jazyka u pohanských Slovanov možno podať len chabé, viac alebo menej hodnoverné domnienky, na ktoré sme už poukázali a ku ktorým sa ešte neskôr vrátime. Pokresťančením Slovanov sa začína nová epocha v ich kultúrnych dejinách. Južní Slovania boli prví, ktorých učili kresťanstvu grécki a taliansko-nemeckí mnísi, nevedno kedy, ale istotne už dávno pred Cyrilom a Metodom, a až potom ich oni dvaja vyučovali kresťanstvu veľmi účelne. Asi v tomto čase dostalo sa Slovanom, buď vôbec po prvý raz, buď opäť po strate ich indicko-slovanskej pôvodnej abecedy, z Grécka „božskej milosti písmen, tejto prvej podmienky všetkej kultúry“! Hviezda nového duševného života vzišla Slovanom v Srbsku, Bosne, Bulharsku, Panónii a na Morave. Cyril a Metod slúžili omšu v domácej reči. Dialekt oboch apoštolských bratov, do ktorého preložili bohoslužobné knihy, bol na takej výške ako neskôr toskánsky v Taliansku a hornosaský v Nemecku, takže mohol byť povýšený natrvalo na literárny jazyk Slovanov a mohol vytvárať prinajmenej duševné spoločenstvo medzi jednotlivými časťami tak veľmi rozšíreného národa: keď naraz len roztržka medzi východnou a západnou cirkvou dala veci celkom iný obrat a zmarila pekné nádeje. Česi a Poliaci, ktorých pokresťančili kňazi rímskej cirkvi, nikdy celkom neprijali cyrilskú abecedu, ale dvíhali si pozvoľna vlastné nárečie na spisovný jazyk a ihneď začali písať latinským písmom podľa osobitnej latinsko-nemeckej kombinácie. Cyrilika bola hrubo potlačená dokonca i v Panónii a Dalmácii, ktorej biskup ešte za Metodovho života bol dal urobiť pre svoju krajinu odpis preloženého žaltára, a časť tých provincií, ktorú ovládli zástancovia latinčiny, prijala, keďže im neskôr na rôzne naliehania povolili bohoslužby v domácej reči, hlaholskú abecedu, kým ostatná časť, oveľa väčšia, priklonila sa k latinskému písmu so svojskou kombináciou. Jedine Srbsko a Rusko, kam sa cyrilská abeceda a preklad biblie dostali až o sto rokov po svojom vzniku, ďalej Moldavsko, Valašsko a časť Panónie i Poľska nespreneverili sa cyrilskej abecede a starému cirkevnému slovanskému jazyku. Smerovanie tohto gigantického národa s rovnakým náboženstvom, rovnakým spisovným jazykom a — prečo by nie aj s jedným jediným náčelníkom — stať sa jedným celkom bolo prerušené nepredvídanými búrkami. A prišli ešte aj iné po krásnych cyrilských červánkoch. Vlastným a najväčším nešťastím pre slovanský národ a pre jeho peknú reč bolo, že na juhu Maďari a Turci, na západe Nemci a na východe Mongoli, hoc aj nie v tom istom čase, ale zato rovnako úspešne ujarmili pokojamilovných roľníkov a remeselníkov, ktorí vo vedomí vlastnej neviny zabudli myslieť na možnosť vojen, a že odvtedy na tróne a vo všetkých štátnych funkciách zavládla reč cudzích víťazov, kým úbohú rodnú zahnali do chatrče porazeného, vyhláseného za nevoľníka.[63]

Po odtrhnutí potom každý kmeň, ako len najlepšie vedel, tríbil si ďalej reč, avšak osamotení, odlúčení od seba, odcudzili sa v náboženstve i politických pomeroch. Rusko na základe cyrilského prekladu biblie a na základe liturgie po stáročia používalo v písme, ako aj Srbi, cyrilský cirkevný dialekt a môže sa popýšiť nejednou peknou pamiatkou po voľakedajšej duchovnej kultúre v odbore teológie, poézie, zákonodarstva a dejín. Naproti tomu literatúra dalmátsko-chorvátskych hlaholitov obmedzovala sa od samého začiatku len na náboženské knihy. O to viac však klíčili zárodky národnej literárnej kultúry v Poľsku a ešte predtým v Čechách. Česi si vycibrili svoj dialekt na vysoký stupeň dokonalosti už v XIII. a XIV. stor., ale ešte viac v XV. stor. Ani XVI. stor. nebolo menej priaznivé pre národnú kultúru, avšak s tridsaťročnou vojnou, ktorá potom nastala, a s náboženskou rozštiepenosťou kultúra v Čechách načisto upadla. Poľsko sa tešilo krásnemu rozkvetu jazyka po celé XVI. stor. Bola to v pravom slova zmysle zlatá doba poľskej literatúry, siahajúca až do polovice vlády Žigmunda III. (zomrel 1632). S ním nastúpilo hlivenie, ktoré trvalo až do Augusta III. (zomrel 1763). Vindi v Kransku, Korutánsku a Štajersku čoskoro po reformácii začali pestovať štúdium jazyka, avšak v náboženských búrkach, ktoré hneď potom nastali, započatá kultúra odumrela. Tak isto málo sa toho dovedna vykonalo i počas mongolského obdobia v Rusku a pod tureckou nadvládou v Srbsku. Až koncom XVII. stor. popri cirkevnom jazyku začali Rusi písať knihy aj svojím domácim nárečím. A už od r. 1700 prevýšili svojimi knihami Čechy, keď Česi práve r. 1620 boli prenechali víťazstvo Poliakom. Potom už národná kultúra a s ňou i literárne pestovanie jazyka napreduje v Rusku šťastne. U rakúskych Srbov okolo r. 1764 niektorí vlastenci začali raziť cestu zveľaďovaniu jazyka i národa. Malá slovanská Dubrovnícka republika, ktorá už asi sto rokov predtým radostne bola prekvitala aj v oblasti literatúry, dospela k svojmu koncu. Dalmácia, Chorvátsko, Slavónia a Lužice, obývané Srbo-Vendmi, kde sa v čase reformácie domáce nárečie pozdvihlo na spisovný jazyk, ostali v novšom i v najnovšom období značne chudobné na produkty ducha; ale Slováci v Uhorsku, od reformácie spojení spisovným jazykom s Čechmi, stále v plnej miere používali plody pestovania jazyka, ktoré im poskytovali susedné Čechy.

Nech akokoľvek veľká mohla byť láska našich predkov k jazyku a nech akokoľvek vysoko stoja diela zveľaďujúce jednotlivé dialekty v oných šťastných stáročiach, predsa len to všetko bolo iba prípravou na vyšší stupeň národnej kultúry a národnej slovanskej literatúry. U väčšiny Slovanov sa čulý duševný život rozvíja začiatkom XIX. stor. a dúfajme, že pri všeobecnom mieri v Európe, trvanlivejšie zabezpečenom ako doposiaľ, budú sa aj obšťastňujúce umenia pokojamilovných múz dariť radostnejšie ako kedykoľvek predtým. Najväčšie literárne poklady majú nateraz nesporne Rusi a Poliaci, po nich v istej vzdialenosti nasledujú Česi. Niet účinnejšieho prostriedku na duchovnú civilizáciu jedného národa ako celku a zároveň ani trvanlivejšej pamiatky na zveľaďovanie jazyka, ako sú knihy kultu, knihy náboženské. Slovania sa môžu pochváliť, že majú sv. Písmo kresťanského náboženstva v takých prekladoch, ktoré od mnohých stáročí denne oživujú slovo pravdy v pôvodnej čistote a vo večne mladistvej sviežosti a sile. Preklady biblie u Rusov a Srbov, Poliakov, Čechov, Vindov a Lužických Srbov sú zároveň nevyčerpateľným žriedlom a klasickým vzorom jazyka toho-ktorého národa. Ani jeden národ nevynaložil toľko starostlivosti a úsilia ako Slovania, aby udržal v rýdzosti a zošľachtení toto božské dobrodenie. Ľudová poézia je nesporne prvým vzdelávacím stupňom národa, precitnutého k povedomiu vyššieho duševného života, a od ľudovej poézie vedie cesta cez jej zošľachtené formy do posvätných siení tichých vážnych vied; ľudová[64] poézia sa veru ani u jedného národa neudomácnila viac ako u Slovanov, avšak ani múzy starej Helady a Ríma nehanbili by sa i so svojím Homérom a Horáciom za nejedného staršieho alebo novšieho slovanského pevca. K básnickému jazyku pojí sa bezprostredne, i keď o niečo pozdejšie, rečnícky jazyk. Aj tu by našla dokonca Demostenova a Ciceronova strhujúca výrečnosť príbuzného ducha v rečníckom géniu Potockého. Čo sa týka vznešeného poľa národných učiteľov, bádateľov a učencov, tak zlatá úroda niekoľkých „predchodcov“ ponúka synovi vlasti toľko darov, koľko je potrebné, aby mohol ukojiť horúcu túžbu ducha a aby pritom, presýtený, nestrácal chuť sám pokračovať v siatbe. Teológia, filológia, filozofia, politika, právo, matematika, prírodoveda, medicína i dejiny so všetkými ich pomocnými vedami našli všeobecne u Slovanov v najnovších časoch statočných pracovníkov.[65] Každej vlastenecky cítiacej hrudi zmocňuje sa príjemný pocit, keď pozoruje najnovšiu epochu slovanskej národnej kultúry. Nemožno nepriznať, že oduševnenie pre takú krásnu a svätú vec, ktorá zburcovala k čulejšiemu životu jednotlivé kmene hoc aj nie masove, ale aspoň ich vynikajúcejších členov, po chmúrnom ráne prinesie udatnému síce, ale pokojamilovnému národu slnečný deň, národu, v ktorého celom živote znie toľko ohlasov mladistvo-poetického Gréctva a ktorému chýba iba stupeň estetickej a vednej kultúry, na akom kedysi stáli Gréci, aby sa im v realizácii idey čistého človečenstva priblížili.

Avšak aké rozdielne sú okolnosti, ktoré formovali duševný život Grékov a Slovanov! Každý z gréckych kmeňov písal síce vo svojom nárečí, ako i Slovania, ale všetky kmene používali jednu a tú istú abecedu a ten istý pravopis! — A Slovania! — Ponajprv dvojaký náboženský obrad (lebo protestanti si zvolili tú istú metódu ako katolícki Slovania) ustanovil u nich aj dvojakú abecedu, totiž cyrilskú (hlaholská abeceda katolíckych Ilýrov je iba jej nepodstatná odroda) a latinskú. V tejto veci podľa ľudskej pravdepodobnosti ťažko dúfať v znovuzjednotenie. Avšak ešte stále sú tieto dve hlavné polovice samy osebe nepomerne väčšie ako mnohé iné európske národy, ktorých jazyk i literatúra, pravda, samostatne kvitnú. Latinská polovica mala by pred cyrilskou ešte tú prednosť, že prijatím latinskej abecedy, ktorú možno nazvať európskou, má uľahčené spojenie i prístup k ostatným vzdelaným Európanom. No žiaľbohu, latinskú abecedu prijali vetvy latinskej polovice, odjakživa politicky oddelené a žijúce mimo akéhokoľvek obapolného obcovania, každá ojedinele, bez vzájomného písomného styku, a preto aj s nerovnakou, často až protichodnou kombináciou latinských písmen na označenie originálnych slovanských zvukov (napr. cz v poľštine namiesto ч, v chorvátčine namiesto ц, sz v poľštine namiesto ш, v chorvátčine namiesto c), čo spôsobuje, že teraz tieto vetvy nemôžu čítať knihy jedny druhých. Latinská abeceda má totiž menej písmen, než koľko ich potrebuje slovanská reč. Čo vykonali teda ottfriedovci[66] západných Slovanov! Tým nezišlo na um, že latinská abeceda nevystačuje ich potrebe; poznali písmená, ale nie ducha tejto abecedy: namiesto toho teda, aby ako Cyril (veď ani grécka abeceda nemala dosť znakov pre slovanské hlásky) vynašli pre nové zvuky aj nové písmená, pokúsili sa spojením niekoľkých písmen označiť tretí zvuk, odlišný od zvuku každého z písmen takto nakopených. Tak sa stalo, že celkom proti duchu tohto písma takmer každé písmeno predstavovalo raz ten, raz zase onen zvuk, podľa toho, aké písmeno malo vedľa seba. Mohli by sme sa utešiť tým, že ortografia Talianov, Nemcov, Francúzov, Angličanov atď. vznikla tiež takýmto spôsobom; avšak pri všetkej ťažkopádnosti a nešikovnosti kombinácie predsa len všetky majú aspoň jednotný systém písania; kým Slovania, ako sme už riekli, majú v Kransku jeden, v Dalmácii druhý, v Chorvátsku tretí, v Čechách štvrtý, v Poľsku piaty, v Lužiciach šiesty systém. Ba čo viac: v samotnej Dalmácii napr. píše Dellabella jedným spôsobom, Voltiggi inakším a ostatní zase inak; to isté činí vo vindčine Bohorič a pater Marcus, ba i Slavónci zbytočne miešajú do ich inak dalmátskej ortografie chorvátske hláskové skupiny, a tak nepíšu ani po dalmátsky, ani po chorvátsky; Srbovendi v Hornej a Dolnej Lužici tiež sa líšia od seba v niektorých maličkostiach. A čo by sme museli povedať o Čechoch a Poliakoch, keby sme mali porovnať u Poliakov spôsob písania takého Kochanowského, Gornického, Januszowského, Dmóchowského, Kopczyńského a iných, u Čechov ortografiu takého Husa, Veleslavína, Českých bratov, Dobrovského, Tomsu, Hromádku a iných! Takto sa stávajú nepoznateľnými slová, ktoré nielenže sú jedno a to isté, ale sa i vyslovujú rovnako. Táto nešťastná nejednotnosť, spôsobená izolovanosťou prvých majstrov písma, mrzí každého priateľa Slovanstva, odstrašuje každého cudzinca, ktorý by sa chcel naučiť slovanský jazyk, ona je najväčšou, tak nešťastne z vlastnej viny spôsobenou prekážkou spoločného pokroku v latinskej polovici Slovanov. Učenci každého z našich dialektov sa žalujú na tento skazonosný nešvár.[67] Na objasnenie povedaného azda poslúži, ak uvedieme prehľad všetkých slovanských abecied, čo však nechce byť vyčerpávajúcim porovnaním ortografií alebo systémov písania všetkých dialektov, lebo takéto porovnanie by vyžadovalo okrem paralelizmu púhych písmen aj súpis kombinovaných konsonantov, diftongov atď. na jednej a tej istej tabuľke, takže pomocou nej by sa mohlo prekladať zo všetkých systémov písania do všetkých. Zostaviť takúto tabuľku, ktorá by tvorila súčasne kľúč k porovnávacej gramatike celoslovanského jazyka a bola by veľmi na prospech i štúdiu jednotlivých dialektov, právom prenecháme jazykovedným dielam tohto druhu.

Z tejto tabuľky, na ktorej na poslednom mieste je uvedených šesť cyrilských písmen, ktoré jestvovali iba v staroslovienčine, v novej ruštine a v novej srbčine sa nepoužívajú, možno azda odstrániť nedôslednosť v označovaní jednej a tej istej hlásky v rozličných dialektoch. Za takýchto okolností veľmi ťažko nemať nijakých želaní, avšak ešte neporovnateľne ťažšie je nejaké vysloviť. Už prozreteľnosť rozhodla, aby Slovania nie ako palma s jedným kmeňom, ale ako mnohovetvistý, naširoko-ďaleko tieniaci dub, čo najrôznorodejšie rozvetvení rozkvitali v rôznych formách a niesli ovocie rozličného druhu. Z tohto hľadiska mnohovetevnosť slovanského národného i jazykového kmeňa je dokonca prednosťou, ktorá síce môže celkové zveľadenie národa o niekoľko stáročí oneskoriť, lež o to krajšie povedie raz k cieľu tým, že sa vyvaruje jednostranného rozvíjania síl alebo ich usmernenia k jednému bodu. Ustavičný pokrok vo zveľaďovaní jazyka i národa odlúčených kmeňov a vzájomné používanie danej spoločnej slovnej zásoby je vari prvým želaním, aké možno mať. K nemu by sa pridružilo ďalšie želanie, aby sme prispeli časom bez násilných reforiem k uskutočneniu zjednodušenia a zjednotenia latinizujúcich a germanizujúcich slovanských systémov písania síce dobrovoľne, ale bez toho, že by sme už teraz mysleli na dohodu v latinskej a cyrilskej abecede a na vytvorenie všeobecnej jednotnej ortografie a jedného spoločného literárneho jazyka, jednej pravej pasigrafie [68] v dvojakom zmysle slova.[69] Ak je však horlivému slavistovi dovolené vysloviť skromné zbožné želanie, priznávam sa, že podľa môjho vnútorného presvedčenia cyrilská abeceda sa lepšie hodí pre pasigrafiu Slovanov ako latinská, a preto jej i patrí v tomto ohľade prednosť pred latinskou.[70]



[63] Porovnaj: Bartolomej Kopitar, Grammatik der slawischen Sprache in Kärnten und Steiermark, Ľubľana 1808, 8, úvod, str. XII a n.

[64] V pôvodine: „Naturpoesie“.

[65] Nemôžeme si nevšimnúť, že pri všeobecnom vzkriesení slovanskej literatúry veľká časť spisovateľov obracia mimoriadny zreteľ na formálnu stránku pestovania reči, na gramatiky a slovníky, čo v budúcnosti istotne prinesie bohaté ovocie, ak rozprúdené množstvo náhľadov a výskumov nadobudne pevnejšiu formu a celý slovanský slovný poklad bude vedno vo svojej rýdzosti a čistote. Ostáva nám iba želanie, aby sa pritom nezabudlo na materiálnu stránku jazykovej výstavby, na podporu ľudového a národného vzdelania slovom i písmom. Nikdy sa slovanská filológia nespracúvala s toľkou kritikou a obozretnosťou, ako to v poslednej dobe činí pán Dobrovský, Kopitar, Linde, Bandtkie, Šiškov, Vostokov a mnohí iní. Nesmrteľné zásluhy pána Dobrovského o slovanský jazykospyt prekliesnili cestu prezieravejšej a dôkladnejšej gramatológii a lexikológii; a k úplnému cyklu grammaticarum symphonarum a lexiconum symphonorum patria, vedľa Dobrovského gramatiky staroslovienčiny a češtiny, Puchmajerovej gramatiky ruštiny a Metelkovej gramatiky vindčiny, len ešte jedna želateľná poľská a srbská podľa tejto metódy, ďalej porovnávací slovník pre všetky nárečia, akým je znamenité dielo pána Lindeho pre poľské nárečie. Kto pospĺňa postupne tieto veľké očakávania? —

[66] Ottfried napísal v starohornonemčine epicko-didaktickú báseň zvanú Evangelienbuch. Je to prvá väčšia nemecká báseň.

[67] Bartolomej Kopitar, Gramatika, str. XX a n., Johann Herkel, Elemeta grammaticae linguae slavicae universali ex dialectis vivis eruta et ad principia logicae exacta, rukopis (1826 v tlači).

[68] Pasigrafia (z gréc.) — všeobecné písmo, o uskutočnenie ktorého sa márne pokúšali Leibnitz, Wilkins a iní. Mali sa ním zachycovať významy slov každej reči tak, aby boli bez prekladu zrozumiteľné v každej reči.

[69] Zvláštne je, že kým Grotefend [Grotefend Georg Friedrich, Comentatio de Pasigraphia, scriptura universali, Göttingen 1799.] navrhuje cyrilskú abecedu na označovanie rozmanitých hlások v orientálnych jazykoch a Klaproth vo svojej Asia polyglotta pre tento cieľ skutočne aj prejíma җ, ш a ч, niektorí slovanskí filológovia stále ešte hľadajú znaky pre slovanské hlásky җ, ш a ч.

[70] Úplný historicko-kritický obraz osudov slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí zatiaľ nemožno podať. Také obrovské dielo vyžaduje čas, prípravné práce a spoluprácu viacerých zasvätencov. Niečo takého zamýšľa pán Linde vydaním špeciálnych literárnych dejín jednotlivých dialektov. Dejiny ruskej, poľskej a českej literatúry sa práve usilovne spracúvajú; a páni Kopitar a Rakowiecki vydali stručný síce, ale obsažný náčrt celoslovanskej literatúry. — Porovnaj: Johann Leonhard Frisch, Historiae linguae slavonicae continuatio I de lingua slavonica et russica, Berlín 1727, 4. Continuatio II de dialecto vinidica, ib. 1729, 4. Continuatio III de dialecto venedica, ib. 1730, 4. Continuatio IV de dialecto bohemica, ib. 1734, 4. Continuatio V de lingua polonica, ib. 1736, 4. — Johann Peter Kohl, Introductio in historiam et rem litterariam Slavorum inprimis sacram, Altona 1729, 8. — Iosephus Simoneus Assemani, Kalendaria ecclesiae universae, Rím 1755, zv. 6, 4. — August Ludwig Schlözer, Allgemeine nordische Geschichte (Algemeine Welthistorie, diel 31), Halle 1771, 4, str. 322 — 334. — Fortunát Durich, Bibliotheca slavica, Viedeň 1795, 8. — Franz Karl Alter, Philologisch-kritische Miscellaneen, Viedeň 1799, 8. — Johann Christoph Adelung, Mithridates, 2. diel od Johanna Severina Vatera, Berlín 1809, 8, str. 610 — 696. — J. S. Vater, Literatur der Grammatiken und Wörterbücher, Berlín 1815, 8. — Josef Dobrovský, Slavin, Praha 1808, 8, aj jeho Slovanka, Praha 1814 — 1815, 2 zv., 8. — (Bartolomej Kopitar), Blick auf die slawischen Mundarten, Viedeň, Allgemeine Literatur Zeitung, 1813, apríl, č. 34 a n. — Ignacy Benedykt Rakowiecki, Prawda ruska, Varšava 1820 — 1822, 2 zv., 4, zv. II, str. 149 — 316.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.