Zlatý fond > Diela > Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Nina Varon.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 102 čitateľov

§ 3. Slovanský národný kmeň v treťom desaťročí XIX. storočia

Asi okolo polovice VII. stor., rokom 679 utíchalo sťahovanie Slovanov a azda v tom istom čase, alebo už aj skôr, bol učinený prvý pokus obrátiť Slovanov na kresťanstvo. Tento pokus sa síce podaril začiatkom IX. stor. na juhu i na západe úplne, nie však bez veľkých zmien vo vnútri samých kmeňov. Dve veľké slovanské ríše, Veľké Chorvátsko a Veľké Srbsko, obe na severe Karpát, zanikli už začiatkom VI. stor. Podmanili si ich čiastočne Frankovia, čiastočne Góti a Avari. Tak isto po hroznej a ničivej vojne Frankovia i Sasi premohli a vykynožili alebo germanizovali Slovanov, ktorých cudzinci volali Vendi a ktorí v VI. stor. vtiahli do opustených sídel po Gótoch a Suevoch na Labe a tuná bývali pod menami Pomorani, Lutici, Vilci, Veletabi, Obodriti, Srbi atď. Ich jazyk vyhynul už v XV. stor. Ostatných severonemeckých Vendov v X. stor. nemeckí králi saského pôvodu zatlačili až za Labe a zriadili markgrófstva Míšeň, Lužicu a Brandenburg. Naproti tomu Česi sa udržali v Čechách od VI. stor. a dlho tvorili kráľovstvo s vlastnými kniežatmi. Tých Slovanov, ktorí sa pousádzali v Štajersku, Korutánsku a Kransku, bol si podmanil už Karol Veľký a on, ako i cisári po ňom, pozakladali tu nemecké markgrófstva. Veľkú moravskú ríšu Svätoplukovu rozbil nemecký kráľ Arnulf a Maďari koncom IX. stor. Kráľovstvá: Chorvátsko, Slavónia, Dalmácia, Srbsko, Bosna a Bulharsko, ktoré založili Slovania, keď sa boli prisťahovali z Veľkého Chorvátska a Veľkého Srbska na juh od Dunaja, pretrvali pri stále menlivom šťastí a neustálych bojoch s Grékmi, Uhrami, Benátčanmi a Turkami obdobie od 300 — 800 rokov, kým napokon prepadli čiastočne rakúskemu domu, čiastočne Turkom. Poľsko a Rusko sa vyvíjali pomaly v samostatné štáty a Rusko sa v krátkom čase vyšvihlo na výšku vzbudzujúcu obdiv. Čas všetko meniaci zmenil za jedno tisícročie skoro už na nepoznanie i tento veľký kmeň, rozložený na viac ako na polovici Európy a na tretine Ázie. Prv však, než slavista prekročí pole duchovnej výstavby toho-ktorého kmeňa, nevyhnutne sa musí oboznámiť s jeho súčasným stavom z geografického i etnografického hľadiska. Prirodzene, že príznakom, podľa ktorého sa dá určiť odlišnosť i počet kmeňov, nie je iba zemepisná poloha, ale predovšetkým väčšia alebo menšia príbuznosť jednotlivých vetiev. Avšak tento príznak zase len možno nájsť nie natoľko na ceste tradície a dejín o ich pôvode, lebo dejiny často mlčia a tradícia zvádza k omylom, lež skôr filologickým bádaním a porovnávaním nárečí terajších kmeňov, a to ani nie tak tých, ktoré buď kedysi vedľa seba sídlili alebo ešte i teraz sídlia a práve preto i pôvodom sú si najbližšie, ale skôr tých, ktorých jazyk i mravy čo najviac navzájom súvisia. Obyvatelia Ruska, Poľska, Haliče, Čiech, Sliezska, oboch Lužíc, Moravy, severného Uhorska, Slavónie, Chorvátska, dolného Štajerska, dolného Korutánska, Kranska, Dalmácie, Bosny, Srbska, Bulharska atď. ešte sú buď všetci alebo len sčiastky Slovania a po slovansky hovorí dovedna tých 20 až 30 slovanských národov a národíkov, bývajúcich od východných území Jaderského mora až k brehom Severného ľadového mora, od Čiernej Alstery na pravom brehu Labe až k ostrovom ruského severného súostrovia západne od Ameriky; no rozdiel medzi Čechom a Rusom, Poliakom a Srbom nie je podľa pôvodu a jazyka menší ako podľa zemepisnej polohy, zemepanstva i náboženstva.[37]

Všetky slovanské kmene, zrejme, podľa istých konštantných znakov jazyka, poukazujúcich na voľakedajšie zemepisné spojenie týchto kmeňov, radia sa do dvoch skupín, ktoré Adelung pomenúva svojvoľne a dvojznačne antská a slovanská, ktoré však páni Dobrovský a Kopitar uvádzajú pod správnejším triediacim pomenovaním juhovýchodná a severozápadná vetva. K prvej vetve patria ako ratolesti Rusi a Rusniaci, Bulhari, Srbi, Bosniaci, Dalmatínci, Slavónci, Chorváti a Vindi v Kransku, Korutánsku, Štajersku a v západnom Uhorsku; k druhej vetve patria Česi, Moravania, Slováci, Srbo-Vendi v Lužici a Poliaci i so Slezanmi.

A. Juhovýchodná hlavná vetva. Ratolesti

I. Ruský kmeň

1. Rusi. Rusi tvoria prevažnú väčšinu obyvateľstva európskeho Ruska a zaberajú celé stredné Rusko i vnútorné provincie medzi Iľmenským a Bielym jazerom, na Dvine, Volge, Moskve, Oke a gubernie na Done, sú však okrem toho roztrúsení po celej ríši, i v jej ázijskej časti a osadení medzi ostatnými národmi. Ľahko uhádnuť, že túto masu asi 32 miliónov ľudí tvorí zoskupenie viacerých kmeňov a zvyškov po kmeňoch, ako to i dejiny potvrdzujú, i keby genetická dedukcia jednotlivých častí bola obzvlášť ťažká. Kozáci v maloruských miestodržiteľstvách na Bugu, na dolnom Dnepre, na dolnom Done, na Čiernom a Azovskom mori atď. sú sčiastky potomci Rusov, teda rodení Slovania, sčiastky však, podľa jazyka i náboženstva, sú to ruskí Čerkesi a Tatári. Lotyšov v Kurónsku a Litvanov vo Vilne, Grodne, Białystoku s lotyšským jazykom, hoci niektorí, napr. Hasse, pokladajú už za nepoznateľnú slovanskú vetvu, treba vidieť v nich, správnejšie s Gattererom a Dobrovským, buď osobitný kmeň, buď kmeň fínsko-skýtsky. Aj srbské kolónie v Jekaterinoslave sa už poruštili. Rusi všetci prijali grécky rítus.

2. Rusniaci (Rusíni, Malorusi). Na Ukrajine, v Poľsku, Haliči, Bukovine, ďalej v severovýchodnom Uhorsku, asi 3 mil., všetko východný obrad, a to čiastočne gréckokatolíci, spravidla zvaní uniati, čiastočne pravoslávni.

II. Srbský kmeň

Sem zaraďujeme Bulharov, Srbov, Bosniakov, Čiernohorcov, Slavóncov a Dalmatíncov.[38]

1. Bulhari v niekdajšom Bulharskom kráľovstve, teraz tureckej provincii Sofia — Vilajeti, medzi Dunajom, Čiernym morom, pohorím Balkán a Srbskom. Tu osadené slovanské kmene čo do jazyka i mravov sa zmiešali s Bulharmi, ktorí sa sem údajne presťahovali od Volgy r. 679. Môže ich byť asi 600 000, z čoho veľká ich väčšina je gréckeho rítu a iba malá časť sú katolíci.

2. Srbi. Srbom patrilo pôvodne Srbské kráľovstvo, teraz turecká provincia Serf — Vilajeti, po oboch stranách Moravy, medzi Timokom, Drinou, Balkánom, Sávou a Dunajom; odsťahovali sa však veľmi skoro a najmä koncom XVII. stor. vo veľkom počte do rakúskej Slavónie a do južného Uhorska. Cudzinci ich nazývali Ráci, lebo jedna ich časť býva na rieke Raške, ktorá kedysi delila krajinu na Srbsko a Rašsko. V tureckom Serf — Vilajeti žije asi 800 000 Srbov, v Uhorsku, okrem Slavónska, 350 000, teda spolu ich je 1 150 000. Všetci sa hlásia ku gréckej cirkvi.

3. Bosniaci. Bosniaci obývajú kraj medzi Drinou, Vrbasom, Sávou, Dalmáciou a pokračovaním Balkánu. Je ich asi 350 000 kresťanského náboženstva západného i východného obradu. Ba mnohí z nich pozvoľna prestupovali na islamskú vieru, zachovali si však až do posledných čias svoj slávosrbský jazyk.

4. Čiernohorci (Crnogorci). Tak sa volajú slovanskí obyvatelia pohoria Čierna Hora v tureckej provincii Albánsku, rozprestierajúcej sa od morského pobrežia pri Bare smerom k Bosne. Turci si ich nikdy celkom nepodmanili, a preto sú i dnes ešte slobodným národom, vládne im biskup a je ich asi 60 000 (podľa Sommiera[39] r. 1812 [1821] iba 53 168), sú bez výnimky kresťania východného obradu.

5. Slavónci. Obyvatelia kráľovstva Slavónie i Provinciálneho i Vojenského územia, ktoré hraničí s Chorvátskom a riekami Drávou, Dunajom a Sávou, s Uhorskom, Srbskom a Bosnou a ktorému prináleží i vojvodstvo Sriem medzi Bosutom, Dunajom a Sávou ako jeho časť, je ich asi pol milióna, hlásia sa čiastočne k latinskému (253 000), čiastočne ku gréckemu (247 000) obradu.

6. Dalmatínci. Pozdĺž Jaderského mora, medzi Chorvátskom, Bosnou a Balkánom, v štyroch okresoch kráľovstva Dalmácie: Zadar, Split, Dubrovník, Kotor asi 300 000, spolu s 80 000 Dalmatíncami pod tureckou nadvládou v Hercegovine je ich 380 000, z čoho asi 70 000 sa ich hlási ku gréckemu obradu, ostatní k latinskému.

III. Chorvátsky kmeň

Terajšie Chorvátske kráľovstvo, odlišné od starého Chorvátska Konštantína Porfyrogenneta, medzi Štajerskom, Uhorskom, Slavóniou, Bosnou, Dalmáciou a Jaderským morom, má v Provinciálnom a Vojenskom území (pripočítajúc malú tureckú časť v sandžaku Banjaluka s 30 000 obyvateľmi a kolónie v Uhorsku) asi 730 000 slovanských obyvateľov. Z toho je 174 000 gréckeho obradu, ostatní latinského.

IV. Vindský kmeň (Slovinci)

Vojvodstvá Štajersko, Korutánsko a Kransko, z ktorých Korutánsko a Kransko teraz tvoria Ilýrske kráľovstvo, vojvodstvá, ktorými sa kedysi rozumelo vlastné Rakúsko, ďalej Slovania bývajúci v západnom Uhorsku na Mure a Rábe, doma zvaní Slovinci, v cudzine Vindi. Je ich asi 80 000 a sú, okrem niekoľko málo protestantov v Uhorsku, všetko katolíci.

B. Severozápadná hlavná vetva. Ratolesti

I. Český kmeň

1. Česi. 2. Moravania. České kráľovstvo, rozprestierajúce sa medzi Saskom, Sliezskom, Uhorskom, Rakúskom a Bavorskom, a markgrófstvo Morava majú asi 3 700 000 slovanského obyvateľstva, z čoho 2 a pol milióna je Čechov a 1 200 000 Moravanov. Okrem 100 000 protestantov helvétskeho a augsburského vierovyznania sú všetko katolíci.

II. Slovenský kmeň

Slováci obývajú severné Uhorsko, a to župy Trenčín, Turiec, Oravu, Liptov a Zvolen celé, Nitru, Spiš, Šariš, Tekov, Zemplín, Gemer a Hont však iba z väčšej časti. Okrem toho sú roztrúsení po celom území, s mnohými nárečovými odlišnosťami. Je ich 1 800 000, z toho asi 2/3 katolíkov a 1/3 protestantov.

III. Poľský kmeň

Vo vlastnom Poľskom kráľovstve, v provinciách pripojených k Rusku r. 1772, 1793 a 1795, v pruských vojvodstvách Poznaň a Sliezsko, v rakúskom kráľovstve v Haliči a v slobodnom meste Krakove, spolu približne 10 000 000. Okrem malého počtu, asi 1/2 milióna protestantov, sú všetko katolíci.

IV. Srbovendský kmeň

Zvyšky starých Srbov a iných slovanských kmeňov sa nachodia v pruskosaských markgrófstvach Hornej a Dolnej Lužici, miestami i v Brandenburgu. Je ich asi 200 000, sú protestanti i katolíci.[40]

1. Slovania podľa kmeňovej príbuznosti a podľa krajovej spolupatričnosti

A. Juhovýchodná hlavná vetva

I. Ruský kmeň
1. Rusi 32 000 000
2. Rusniaci 3 000 000
Celkove 35 000 000

II. Srbský kmeň
1. Bulhari 600 000
2. Srbi
a) v Uhorsku 350 000
b) v Turecku 800 000
3. Bosniaci 350 000
4. Čiernohorci 60 000
5. Slavónci 500 000
6. Dalmatínci
a) v Rakúskej Dalm. 300 000
b) v Turecku 80 000
Celkove 3 040 000

III. Chorvátsky kmeň
Chorváti:
a) v rakúskom Chorvátsku a západnom Uhorsku 700 000
b) v Turecku 30 000
Celkove 730 000

IV. Vindský kmeň
Vindi
a) v Štajersku 300 000
b) v Korutánsku 100 000
c) v Kransku 350 000
d) v Uhorsku 50 000
Celkove 800 000

B. Severozápadná hlavná vetva

I. Český kmeň
1. Česi 2 500 000
2. Moravania 1 200 000
Celkove 3 700 000

II. Slovenský kmeň
Slováci 1 800 000

III. Poľský kmeň
Poliaci
a) v Poľskom kráľovstve 3 500 000
b) v ruských guberberniách 1 500 000
c) v Haliči a v rakúskom Sliezsku 3 000 000
d) v Prusku 1 900 000
e) v Krakove 100 000
Celkove 10 000 000

IV. Srbovendský kmeň
Srbovendi 200 000

Dovedna slovanských obyvateľov Európy a Ázie 55 270 000

II. Slovania podľa štátnej príslušnosti


I. Rusko
1. Rusi 32 000 000
2. Rusniaci v Malorusku a Poľsku 2 260 000
3. Poliaci
a) v Poľskom kráľovstve 3 500 000
b) v ruských guberniách 1 500 000
Celkove 39 260 000

II. Rakúsko
1. Česi a Moravania 3 700 000
2. Slováci 1 800 000
3. Poliaci v Haliči a Sliezsku 3 000 000
4. Rusniaci v Haliči a v Uhorsku 740 000
5. Srbi
a) v Uhorsku 350 000
b) Slavónci 500 000
c) Dalmatínci 300 000
6. Chorváti 700 000
7. Vindi 800 000
Celkove 11 890 000

III. Prusko
1. Poliaci v Poznaňsku, Sliezsku a Prusku 1 900 000
2. Srbovendi 150 000
Celkove 2 050 000

IV. Turecko
1. Bulhari 600 000
2. Srbi 800 000
3. Bosniaci 350 000
4. Dalmatínci 80 000
5. Chorváti 30 000
Celkove 1 860 000

V. Čierna Hora 60 000

VI. Sasko
Srbovendi 50 000

VII. Krakov
Poliaci 100 000

III. Slovania podľa náboženskej príslušnosti

I. Gréckokatolíci


1. Rusi a Rusniaci 33 000 000
2. Srbi
a) Bulhari 575 000
b) Srbi v Srbsku a Uhorsku 1 150 000
c) Bosniaci 250 000
d) Čiernohorci 60 000
e) Slavónci 247 000
f) Dalmatínci 70 000
Celkove 35 352 000

II. Rímskokatolíci a uniati


1. Česi a Moravania 3 600 000
2. Slováci 1 300 000
3. Poliaci 9 500 000
4. Rusniaci 2 000 000
5. Bulhari 25 000
6. Bosniaci 100 000
7. Slavónci 253 000
8. Dalmatínci 310 000
9. Chorváti 556 000
10. Vindi 785 000
11. Srbovendi 50 000
Celkove 18 479 000

III. Protestanti Augsburského a helvétskeho vyznania


1. Česi 60 000
2. Moravania 40 000
3. Slováci 500 000
4. Poliaci 500 000
5. Srbovendi 150 000
6. Vindi v Uhorsku (Slovinci) 15 000
Celkove 1 265 000

Okrem kmeňov tu uvedených žijú pravdepodobne ešte jednotlivé zvyšky a kolónie Slovanov v Nemecku, Sedmohradsku, Moldavsku a Valašsku a ďalej až v Turecku; avšak ich aj tak nepatrný počet jednak nemožno ľahko zistiť, jednak ako detail nepatria do tohto prehľadu. Netreba pripomínať, že pri všetkých týchto údajoch chceli sme iba zachytiť čo najpribližnejší zaokrúhlený počet; presnejšie údaje patria do štatistiky; čísla nie sú pre nás podstatné.


[37] Najstarší dejepisci, spomínajúci Slovanov, rozlišujú už viacero kmeňov a uvádzajú ich pod rôznymi menami. Prokop v VI. stor. pozná Slovienov a Antov. Neskôr stále uvádzajú viacerých a tým, ako tento počet rastie, stáva sa ťažším aj rozlišovanie a ich určovanie. Príbuznosť mien nestačí. Srbi v Srbsku a Srbi v Lužici museli by tak byť najbližší kmeňoví príbuzní, a to sa nedá dokázať. Ani terajšie sídla nepomáhajú nič určiť, pretože podľa toho boli by Poliaci a Rusi príbuznejší ako Rusi a Srbi, a to nie je tak. Ak uvážime, že už v VII. stor. zreteľne odlišovali Chorvátov a Srbov ako dva kmene, ktoré cez Dunaj prešli do vyprázdnených provincií Byzantskej ríše, nemožno severných Srbov v Míšni a Lužici ako susedov a najbližších rodových príbuzných Čechom pliesť s južnými Srbmi. Južných Srbov, i keď voľakedy sídlili práve na severe pri Karpatoch, nesmieme bezprostredne odvodzovať od nich. Aj vtedy sa ich mohli len nepriamo dotýkať, lebo medzi nimi ležali ešte iné kmene, a to ľašské. Chorváti a Srbi sa síce už v VII. stor. oddelili od Slovanov, ktorí ostali v Červenej Rusi [Červená Rus (v ruštine Červonnaja Rus), názov Haličsko-volynského kniežatstva v 13. — 14. stor. podľa tzv. červenských miest (ruské mestá v oblasti horného Bugu v 10. — 12. stor.: Červen, Sutej, Vladimir a iné).] a v Malorusku a ktorí až neskôr dostali meno Rusi. Keď však neberieme do úvahy toto dlhé, až 1200 ročné odlúčenie, sú podľa pôvodu bližší príbuzní Rusom, pretože oba prináležia jednej skupine, než Ľasi čiže Poliaci, ktorí podľa svojho jazyka nemôžu k nim patriť. Takýmto spôsobom teda južní Srbi nemôžu pochádzať od Srbov v Lužici, lebo tí, i keď majú také isté meno, sú oveľa viac príbuzní ľašskému kmeňu. Ešte nepravdepodobnejšie je, že Srbi, ako sa niektorí domnievali, odsťahovali sa do Srbska z Čiech, lebo to sa prieči jazykovej príbuznosti, i keď Konštantín Porfyrogennetus povedal, pravda, nie výslovne, že kedysi bývali na severe nad Uhorskom. Práve tak nemôžu dnešní Česi byť kolóniou a potomkami Chorvátov, ako sa to pozdáva českému majstrovi — pevcovi Dalimilovi, Veleslavínovi, Jordanovi a Papánkovi, a práve tak sa nemohli ani Chorváti odštiepiť od Čechov, ako zas tvrdili iní, lebo neprináležia jednej, ale dvom jazykovým skupinám, Chorvát jednej a Čech druhej. Engelova a iných námietky proti tomu sú bezvýznamné a už dávnejšie boli zavrhnuté. Avšak hranice vtedajších sídel kmeňov, ba u niektorých, hlavne u Chorvátov a Rusniakov aj hranice jazyka sa navzájom tak prelínajú, že sa musíme vzdať nejakej vyčerpávajúcej klasifikácie a uspokojiť sa iba aproximáciou. Pozri Dobrovského Lehrgebäude der böhmischen Sprache, Praha 1809, 8, str. VI — VII, aj jeho Geschichte der böhmischen Literatur, str. 31, 34, a porovnaj s nasledujúcim §, poznámka 2.

[38] Týchto Slovanov, s výnimkou Bulharov, obyčajne nazývame Ilýri. Avšak pomenovania: Ilýri a Ilýria používaním, často nesprávnym, stali sa tak mnohoznačnými, že nemožno spájať s nimi presný význam, a preto ich radšej vôbec nepoužívame. Starí Ilýri, kmeň príbuzný s Trákmi, ktorých potomkovia sú dnešní Albánci, bezpochyby neboli Slovania. Ináč sa tak označujú raz Dalmatínci a Slavónci, raz Slavónci a Srbi, ale predovšetkým od vytvorenia nového kráľovstva, Ilýrie, všetci južní Slovania, nevynímajúc ani samotných Chorvátov a Slovincov.

[39] Sommieres de, Vialla, Voyage historique et politique au Monténégro, 1820, v nemeckom preklade: Reise nach Montenegro, Jena 1821.

[40] Nebude azda neúčelné, ak prehľadne rozdelíme všetky vetvy z trojakého hľadiska, a to: podľa kmeňovej príbuznosti a krajovej spolupatričnosti, podľa štátnej príslušnosti [Šafárikovo nemecké označenie „die Slawen… als Unterthanen“ (po slovensky: ako poddaní) prekladáme slovami: „Slovania… podľa štátnej príslušnosti“, čím terminologicky približujeme text Šafárikovmu roztriedeniu Slovanov v Slovanskom národopise (Praha 1955), str. 146: „A. Podle nářečí a státův, B. Podle nářečí a náboženství.“] a podľa náboženstva.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.