Zlatý fond > Diela > Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod


E-mail (povinné):

Pavol Jozef Šafárik:
Dejiny slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí. Úvod

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Silvia Harcsová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Nina Varon.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 92 čitateľov

§ 5. Charakter a kultúra Slovanov vo všeobecnosti

Keď uvážime, koľko skúseností a znalosti ľudí, akej samostatnosti názoru i úsudku treba na to, aby človek mohol verne a pravdivo vykresliť povahu nejakého národa, aby sa z neznalosti, prehnaného patriotizmu alebo kozmopolitizmu nedopustil nespravodlivosti buď voči cudziemu, buď voči vlastnému národu a neublížil mu, preto radšej nech sa z religiózno-morálnej bázne vyhne každému takémuto posudku, alebo nech pristupuje k dielu s čo najväčšou rozvážnosťou, rozhľadenosťou a skromnosťou. I skúsenosť ukazuje, že v celom okruhu spisovateľov, kam len siaha veda o ľudstve a zemi, verejní rečníci i spravodajcovia s ničím nenarábajú s takou prenáhlenosťou a ľahkomyseľnosťou, ako práve s touto takou neľahkou charakteristikou ľudí i národov. Len z nútenosti a nesmelo, aby som tento súd potvrdil na charakteristike Slovanov, o akú sa doposiaľ pokúšali hlavne cudzinci, odvažujem sa tu podľa svojho najlepšieho vedomia i svedomia napísať niekoľko slov o veci pre mňa tak svätej.

Slovan, ktorý berie do ruky knihu v cudzej reči podávajúcu dejiny jeho vlasti, zemepis, etnografiu, štatistiku atď., — a koľkí tak činia denne? — musí pritom pociťovať oprávnenú úzkosť i obavu a už vopred očakávať, že v nej budú haniť národ, ku ktorému on prislúcha. Dve tretiny diel tohto druhu, spomínajúcich Slovanov či už ako celok alebo len jednotlivé kmene, iba prekrucujú alebo zľahčujú ich národný charakter. Ani jednému národu pod slnkom sa nedostalo takéhoto neláskavého zaobchádzania. Od čias, keď Huni, Góti, Avari, Frankovia, Maďari atď. sa vrhli na slovanské národy, pokojne sa venujúce roľníctvu a obchodu, a sčiastky ich rozdrvili, šíri sa naďalej nenávisť a prenasledovanie zo života do spisov a zo spisov do života a nezavinil to nedostatok dobroprajnej snahy spisovateľov susedných národov, že sa u Slovanov začiatkom XIX. stor. neobnovujú scény takého Karola Veľkého, Henrika Vtáčnika, Henrika Leva, Albrechta Medveďa, Alma, Arpáda, Zoltána atď. Uvádzať pádne doklady o tom nie je cieľom tejto práce. Ruže a kvety pre tŕňovú korunu vyhľadať nie je ťažké.[51]

Podľa opisov hlavných čŕt slovanského charakteru, dnes už tak všeobecne rozchýrených a hlboko zakorenených, ako ich podávajú nevedomí alebo zaujatí cestopisci a etnografi, či by sa človek nedostal do pokušenia vylúčiť tento národ z radov sebestačných civilizovaných národov a postaviť ho na roveň barbarov alebo prinajmenej polobarbarov? — Preč s takouto myšlienkou! Božská prozreteľnosť, ktorá medzi miliardami listov, ako ani medzi miliónmi ľudí, nestvorila dva úplne rovnaké, tým skôr nestvorila dva národy celkom si rovné; a táto všespravujúca moc, ktorá jednotlivca hlavou vztýčila k nebeskému svetlu a nohami pripútala k pozemskej moci, dala i každému národu na zemi dve stránky, svetlú i tienistú, aby sa, uvedomiac si tento protiklad, vo všetkých svojich individuálnych stránkach prebúdzal k životu a rozvíjal svoju silu. Pravda, nekonečne veľa je stupňov národných charakterov, vzniknutých zo zmiešania svetla i tône; avšak ako žiadne svetlo bez tône a nijaká tôňa bez svetla nevytvára obraz a svetlo nemusí byť hneď slnkom, tôňa zasa nocou i šerom, tak isto nemôže mať ani jeden národ na šírej zemeguli ani čistú anjelskú tvár bez ľudských materských znamienok, ani zase celkom diabolskú karikatúru bez najmenších lúčov božskej podoby. Jedine ľudská slabosť a ľudská domýšľavosť i svojvôľa opovážlivou rukou skalí ťahy prírody náležiace nejakému národu a v chorobnej fantázii znetvorí jeho pôvodný obraz. Dovoľte nám, aby sme boli spravodliví a milovali svoj národ bez nenávisti k druhému. Veď ktorýže národ nie je hrdý na seba? Francúzi vravia: My sme Francúzi! Angličania: My sme Angličania! Nemci: My sme Nemci! A aj Dáni: My sme Dáni! Aj Portugalci: My sme Portugalci! A kto by im to zazlieval, zakiaľ u nich toto hrdé sebavedomie ostáva iba pocitom burcujúcim patriotizmus, a tým aj národné cnosti, a nezvrháva sa — nechcem povedať v pohŕdanie — v krvavú dychtivosť po prenasledovaní a v násilníctvo voči iným. — Kohože to odvráti, ak i zbadá v obraze charakteru Slovana nejakú tienistú črtu? Veď tá, ako výnimka alebo ojedinelý zjav, nemôže sa ani chápať ako pravidlo, ani zovšeobecniť. Ako by to aj mohlo byť, aby národ, ktorý je tak naďaleko rozšírený, inými národmi obklopený a premiešaný, po toľkých protivenstvách, po toľkých vojnách a nešťastiach vôbec stál na nejakom stupni lesku, moci i vážnosti a nemal by nejakú slabosť? Ktože nečítal v dejinách stredoveku, čo všetko sa odohralo v zemi Vilcov, Obodritov, Pomoranov, Srbov a iných Slovanov medzi Baltským morom a Tatrami, až kým z ich zvyškov pod smrtiacim mečom Frankov a Nemcov nevzniklo asi to, čo z Peruánov pod mečom Španielov? Či ich nevyhlásili za nepoctivcov, či neboli až do r. 1608, 1613 vylúčení zo všetkých spoločenstiev a cechov, aby sa im aj takýmto spôsobom všeobecne zabránilo opäť sa povzniesť?[52] Či nemalo Rusko svoje vojny s Tatármi, Poliaci s kozákmi, križiakmi a občianske vojny? Ktože nepozná smutné osudy Čiech v XVII. stor.? Čo by povedali napokon Srbi, Bosniaci a Bulhari, keby tak mohli vyžalovať svoje utrpenie? Či by to bol div, volá Herder,[55] uvažujúc o týchto nešťastiach, že by ich mäkký charakter po stáročiach ujarmenia a najhlbšej trpkosti bol poklesol na ľstivú a ukrutnú poddanskosť? A tak všade, dodáva ďalej, ba i v krajinách, kde boli slobodní, badať toto ich staré znamenie. Hej, poznať ho ešte, toto staré znamenie! A ja sa chcem teraz pokúsiť uviesť niečo na jeho vysvetlenie vo všeobecnosti (špeciálnosti patria do charakteristiky jednotlivých kmeňov). Telesná sústava tohto veľkého národa je veľmi rozdielna podľa podnebia, v akom žijú jeho rozmanité kmene. Všeobecne sú Slovania strednej výšky a silnej stavby kostí, urastení, nevšednej pružnosti a pevnosti svalstva. Princíp zvýšenej vnímavosti alebo subjektivity, naskrze platný u Slovanov fyzicky i psychicky, zračí sa už v ústupe všetkých ostrých čŕt najmä v tvári, ktorej črty sú neporovnateľne oblejšie, jemnejšie a mäkšie ako u Nemcov, obdarených viac navonok prenikajúcou ráznosťou. Plavé vlasy sú spoločným znakom skoro všetkých Slovanov a aj u južných Slovanov je stlmený oveľa menej prírodou a podnebím ako umele. Tento znak aj väčšia belosť kože, než akú majú iné národné kmene, pripomínajú pôvodné alebo aspoň dlho trvajúce sídla na severe. Spomedzi všetkých Slovanov východní, severní a západní ako by si boli najrýdzejšie zachovali všeobecný fyzický typ kmeňa, kým južní naproti tomu ho najviac skalili. K základným charakterovým črtám slovanského kmeňa ako celku patria: náboženské zmýšľanie, láska k práci, úprimná a prostodušná veselosť, láska k rodnej reči a jeho znášanlivosť. Ešte pred rozšírením kresťanstva medzi Slovanmi vedeli cudzinci o ich zbožnosti a príchylnosti k náboženstvu. Len máloktoré národy v tejto dobe sa môžu pochváliť takým množstvom domácich slov, označujúcich posvätné zvyky, toľkými a nádhernými kostolmi a púťami, tak horlivo poriadanými kvôli kultu i na tie najodľahlejšie miesta, takou hlbokou zbožnosťou pri vzývaní božstiev.[56] Keď na východe začali prebleskovať prvé červánky kresťanstva, Slovania nevyčkávali, kým apoštoli evanjelia náhodou zájdu k nim, ale si ich výslovne vyžiadali, a bratia Cyril a Metod prišli do Panónie i na Moravu na vrúcne želanie slovanských kniežat.[57]

Túto lásku k náboženstvu si Slovania uchovali po všetky časy. Slovanské národy si vykúpili kresťanstvo tým najdrahším v ľudskom živote: fyzickou slobodou, samostatnosťou a národným zriadením. Boli aj v stredoveku medzi prvými, čo pozdvihli svoj hlas proti rôznym zastaraným zneužívaniam v cirkevných veciach; a v Čechách začalo svitať, kde ešte v celej Európe a najmä v Nemecku bolo temno, pretože Hus, tento zakladateľ novšej českej literatúry, patrí Čechom a nie Nemcom, čo by rád tvrdil profesor Pölitz.[58] Dôkazom slovanskej zbožnosti môžu byť i toľkí svätí z tohto národa, ktorých mená zdobia i východnú i západnú cirkev, napr. sv. Ľudmila, sv. Rozvita, sv. Hedviga, sv. Václav, sv. Nepomuk, sv. Stanislav, sv. Kazimír, sv. Boleslav, sv. Vladimír, sv. Sava, sv. Lazar a veľa iných. Pravda, niektoré kmene stykom s inými národmi stali sa poverčivými alebo vlažnými a indolentnými v náboženských veciach; to však nikoho v žiadnom prípade neoprávňuje, aby osočil celý národ, že je hrubý, ľahkomyseľný a bezbožný. Nedele a sviatky Slovania spravidla menej znesväcovali ako iné národy, bibliu usilovnejšie čítavali, domáce pobožnosti častejšie vykonávali, v kostole a pri obradoch vládne u nich väčšie ticho a nábožnosť, náboženská pokora v skutkoch i reči je vrúcnejšia a útlocitnejšia, zlorečenie a potupovanie, lúpež a drancovanie, vraždy a krvipreliavania sú zriedkavejšie. — Všeobecne je známa pracovitosť Slovanov. Nechceme tým povedať, že iné národy sú lenivé alebo v niečom aj nie usilovnejšie alebo šikovnejšie; no celková pracovitosť, rozšírená v národe od najvyšších až po najnižšie triedy, spojená s čo najväčším otužovaním tela, nikde nie je taká veľká ako tuná. Pri toľkých nešťastiach, ktoré postihli tento národ a jeho formovanie, predsa vo všetkých odboroch vied, umení, živností a remesiel nájdu sa medzi Slovanmi mužovia rovnajúci sa odborníkom u iných národov. Ako hodnotí Herder roľnícku usilovnosť starých Slovanov, spomenuli sme už vyššie; avšak vo väčšine slovanských území i dnes vidno, ako sa domy a polia v zime i v lete hemžia čulými slovanskými rukami, a kým sa toľko iných národov venuje výlučne jednému remeslu, Slovania s rovnakou vervou pestujú všetky odvetvia priemyslu, obchod i remeslá, vedy i roľníctvo. — Bezprostredná a úprimná veselosť, voľakedajšia to vlastnosť Grékov, teraz je drahocennou, závideniahodnou vlastnosťou Slovanov. Slovan už od prírody akoby sa klonil viac k družnej veselosti a k radostnému užívaniu života, než k chmúrnej zádumčivosti a hĺbavej špekulatívnosti, zdravá svieža krv, mocne prúdiaca v jeho žilách, vyvoláva onú živosť a čulosť svalstva i nervov, onú hybkosť a obratnosť údov, onen jas a teplo pohľadu, onú srdečnosť a vľúdnosť v tvárach, onú zhovorčivosť jazyka, onú cituplnosť a žiar srdca, ktorá Slovanov tak svojrázne charakterizuje pred inými národmi. Všetko toto nie je ovocie výchovy, štúdia, cviku, ale dielo čistej prírody. Srdce prekypujúce citmi ľahko sa vlieva v spev i tanec; preto sa u Slovanov oboje v takom vysokom stupni udomácnilo. Tam, kde je Slovanka, je i spev; zvukom svojich piesní zapĺňa dom i dvor, hory i doly, lúky i lesy, záhrady i vinice; často po namáhavom dni strávenom v horúčave, pote, o hlade a smäde, po návrate domov ešte oživí súmrak večerného ticha svojím melodickým spevom. Akým duchom dýchajú tieto ľudové piesne, prezradia zbierky, ktoré práve vyšli. Bezpochyby možno tvrdiť, že ľudová poézia ani u jedného z európskych národov nerozšírila sa v takom vysokom stupni a s toľkou čistotou, vrúcnosťou i teplotou citu ako u Slovanov. (Porovn. § 13, pozn. 1.) Z tejto bezprostrednosti a čuvnosti citu, z tohto pudu k družnej veselosti a pôžitku zo života prýšti pohostinstvo voči kmeňovým príbuzným i voči cudzincom, ktoré, uznávané oddávna, tak ako pôžitok zo života u Grékov, je okrasou vo venci domáckych slovanských cností:[59] preto národ, rád sa oddávajúci bezprostrednej jarosti a cituplnej dobrosrdečnosti, nijako nemôže klesnúť v zlorečivosť, zúrivosť, pomstychtivosť a vražednosť, ako ten, ktorého tvár i srdce sú poznačené temnou pečaťou uzavretosti a melanchólie, vzdorovitosťou a hrdosťou alebo pýchou a spupnosťou. — Štvrtá hlavná črta v charaktere Slovanov je ich láska k materinskej reči a snaha o jej zachovanie a zveľadenie. Nech sa nik nad tým nepozastavuje a nech nenamieta, že je to iba prirodzené a rovnaké u všetkých národov. Keď si uvedomíme, aký význam majú národné jazyky pri vzdelávaní národov a keď si pomyslíme, že slovanský jazyk, tak isto ako celé Slovanstvo, odjakživa bol vystavený útokom cudzincov, ohňu i meču, že celé kmene od Baltského mora až po Karpaty a od Karpát až dolu k Jaderskému moru stáročnými vojnami a prenasledovaním alebo boli hanebne vyničené alebo neľudsky spohanené a dokaličené, ďalej že i vnútro východného a severného Slovanstva v Rusku a Poľsku rozdrvil mongolský bič i vojny v stáročnom boji, tak sa počudujeme, ale i s uspokojením skonštatujeme, že po toľkých pohromách jestvuje dnes ešte vôbec nejaký jazyk hovoriaci slovanskými zvukmi a že meno Slovan nezapadlo už dávno ako dejinná starožitnosť. Čím väčšia bola zaslepenosť týchto poľutovaniahodných protivníkov, tým mocnejšie u Slovanov zapúšťala korene láska k rodnej reči. Ani jedna reč na zemi nemala toľko nepriateľov, nevystála si toľko nezaslúženého príkoria, nemusela premáhať toľko prekážok, nezničilo sa jej ohňom a mečom toľko pamiatok histórie duševného života a vzdelania, a predsa vo väčšine krajín nebojácna slovanská húževnatosť napokon zvíťazila v boji s nepriazňou, nenávisťou a barbarstvom. Keď iné krajiny prijímali evanjelium, všetky sa pri bohoslužbách uspokojovali s cudzou nezrozumiteľnou rečou. Jedine Slovania učinili, a veru s veľkou námahou, v tejto veci výnimku a božiu prozreteľnosť velebili vo svojej materinskej reči. Neúnavná bola ich starostlivosť o bibliu, ktorú si zachovali poväčšine priamo v preklade svojich prvých učiteľov kresťanstva, Cyrila a Metoda, a až dodnes ju so zbožnou bázňou a úctou opatrujú ako najdrahocennejší skvost. — Nie menej dôležitá v slovanskom charaktere je črta znášanlivosti a mierumilovnosti. Kde len siahajú najstaršie dejiny tohto národa, osvetľujúce jeho pôvod, jeho mravy, deje i vojny, nikde nenachádzame pečať surovosti, ukrutnosti a zverskej brutality; naopak, jeho vlastnosťou bola i je istá tichá pokora, jemnosť, vľúdnosť a pokojamilovnosť. Ak Slovania i podali tu i tam vynikajúce dôkazy udatnosti a hrdinstva, nikdy sami od seba neprahli po krviprelievaní a pustošení, ale chápali sa zbrane len preto, aby sa ubránili cudzej svojvôli. Iní nech hľadajú svoju slávu v tom, že môžu vyratúvať zavraždené kniežatá a kráľov, prúdy poprelievanej krvi, množstvo spustošených miest a vydrancovaných krajín; slovanské dejiny väčšinou môžu iba podať zprávu, koľko národov nechali v nerušenom užívaní pokoja, koľké národy obšťastnili umeniami a remeslami v domácnosti i poľnohospodárstve. Aj oni bojovali, keď na to prišlo, srdito i nebojácne a bojujú ešte i dnes, avšak nie aby sklátili iné slobodné národy pod jarmo otroctva a nevoľníctva, nie aby vraždili, pálili a nivočili, ale aby uchránili seba, svoju slobodu i práva, svoje kniežatá i vlasť, svoje náboženstvo. Z tejto vlastnosti, ktorá pozdvihuje Slovana na pravého pozemšťana v šľachetnejšom slova zmysle, dá sa vysvetliť, prečo, nikdy nebažiac po násilníckom ujarmení, vyničení alebo oklieštení iných susedných národov, radšej sa k nim užšie a dôverčivejšie privinul, než ako by bola mala utrpieť ujmu jeho národnosť. Nič nie je Slovanovi cudzejšie, ako haniť a vysmievať sa z iných národov. Jeho reč nemá ani slov ani výrazov, ktorými by si bezcitne a uštipačne mohol robiť posmech z mena, kroja, mravov i zvykov iných národov. Prelistujme hoc aj ruské, poľské, české alebo srbské diela zemepisné i národopisné, či sa v nich vyskytuje niečo, čo by ukracovalo iné susedné národy, utŕhalo z ich zaslúženej slávy a národnej cti. Ak vôbec nejaký národ pod slnkom, tak je to dozaista Slovan, čo pokojne a mierumilovne radšej znáša neprávosť, než činí, radšej si iných váži, než aby ich ohováral, urážky radšej odpúšťa a zabúda, než aby ich mstil, kniežaťu i vláde je neochvejne verný a oddaný, keby aj hneď jeho pokojamilovnosť a pokora mali dať podnet iným útočným, svojvoľným susedným národom, aby sa často previňovali proti nemu tvrdým útlakom. Veď jesto i dnes ešte veľa takých, čo sa usilujú ustavične vrhať tieň na jeho meno i povesť. Sú to ľahkovážni tupitelia a nemysliaci ohovárači, mrzko sa posmievajúci raz z jeho národných zvykov a krojov, raz z jeho reči a kultúry, tupí utŕhači, ktorí podľa všetkého ako keby boli bývali prisahali tomuto veľkému a vysokomyseľnému národu večnú krvilačnú nenávisť, nevďačníci, ktorí zabudli na to, že ich kedysi slovanská jemnosť a pokojamilovnosť vytrhla zo stavu divokosti a voviedla do príbytkov krotkej družnosti, ich surové kočovníctvo zahalila do rúcha civilizácie a jemnejších mravov, ich nivočiace meče premenila na užitočné pluhy a namiesto drancovania a pálenia naučila ich stavať domy a mestá, zabudli, že ešte i dnes väčším dielom žijú z potu a mozoľov slovanských rúk a opovrhujú týmto nevinným a v mnohom ohľade nešťastným národom, utláčajú ho a na hanbu človečenstva ho častujú hanlivým pomenovaním, ktoré vyhlasuje Slovana raz za sclava,[60] raz zase za menejcenného človeka.

K týmto hlavným črtám slovanskej povahy družia sa aj iné vlastnosti, ktoré, spojené s nimi a čiastočne nimi podmienené, vytvárajú celkový obraz charakteru Slovanov; mám na mysli už spomenuté pohostinstvo, mravnosť a slušnosť, všeobecne vládnucu aj v tých najnižších ľudových vrstvách, čistotu v domácnosti, jednoduchosť a nenútenosť ich domácich čiže ľudových zvykov, úctu k starobe i k zásluhám, priateľskú i manželskú vernosť a pokojnú odovzdanosť v osud. Rozoberať každú črtu osobitne nespadá do okruhu týchto výskumov. — V národnom živote Slovana sú však i tienisté stránky. Je to čiastočné skrivenie a skalenie charakterových vlastností u jednotlivých kmeňov v ich tisícročnom utrpení. V závažnom období sťahovania národov zaľúbilo sa božskej prozreteľnosti priviesť tento národ do takej situácie, v ktorej sa jeho bezbranná pokojamilovnosť musela rozbiť o nespútané násilníctvo divých hôrd. Presila týchto hôrd spôsobovala neprestajné posúvanie hraníc starého slovanského územia, ono zase stále väčšie trieštenie národa a miešanie s inými susednými národmi, čím sa mu znemožnilo dospieť k onomu silnému národnému vyhraneniu čo do mravov, reči i územia, ktoré by bolo zaistilo jeho národný svojráz trvanlivým zriadením. V súdržnosti medzi slovanskými kmeňmi nebolo jednoty; strom republikánskej slobody, ktorý si pestovali, stál bez koreňov a búrka ho vyvrátila. Mnohé slovanské kmene, odrezané od mora, čoskoro pocítili, že tepny ich života sú podviazané, ich splavné rieky zahatané; a po vyčerpaní, bez prostriedkov na zotavenie čoskoro sa dostavila slabosť. Cudzie stále viac a viac vplývalo na domáce a ochromovalo jadro národa nie ani natoľko zhora — lebo parciálne odpadlíctvo jednotlivých veľmožov, tak ako poodpádané nedozreté alebo prezreté ovocie, nepoškodzuje zdravý životaschopný kmeň — ako skôr zdola tým, že proti hlasu prírody lámalo, kalilo a ubíjalo jeho národnosť, ktorú nemožno ničím nahradiť. Tak teda i polovičatosť, ktorá sa stala údelom jednotlivých odorvaných ratolestí alebo aj len jednotlivcov, je pochopiteľná a vysvetliteľná. Lež tam, kde tá zdravšia časť upadnutých kmeňov, totiž ľud, z toľkých búrok a nebezpečenstiev so spomienkou na veľké činy svojho jestvovania zachránil si tú najvrúcnejšiu lásku k reči, hrdé sebavedomie i svoj národný svojráz, tam nemožno pokladať všetko za stratené. Preto a jedine vo vzťahu k týmto kmeňom mohlo sa uplatniť aj tu Herderovo[61] utešujúce proroctvo: „Koleso meniaceho sa času krúti sa nezadržateľne; pretože Slovania väčším dielom obývajú najkrajšie európske územia, len keby boli riadne obrobené a keby sa tam rozvinul obchod, a pretože inak ani nemožno usudzovať, než že v Európe zákonodarstvo i politika namiesto vojnového ducha stále viac bude musieť a aj bude podporovať tichú usilovnosť a pokojný vzájomný styk medzi národmi: potom budete aj vy, tak hlboko klesnuté, kedysi usilovné a šťastné národy, konečne raz zburcované zo svojho hlbokého spánku nečinnosti, zo svojich pút otroctva, používať svoje krásne kraje od Jaderského mora až ku Karpatskému pohoriu, od Donu až k Mulde ako svoje vlastníctvo a budete môcť v nich sláviť svoje staré sviatky usilovnosti a obchodu.“

Záver o stupni rozvoja intelektuálnej a estetickej vzdelanosti celého Slovanstva všeobecne nemožno utvoriť bez osobitného skúmania detailov, lebo každému je jasné, že v slovanských krajinách, od seba tak veľmi ďaleko ležiacich a pri ich takom rozmanitom triednom rozvrstvení, musí tu byť veľmi nápadná mnohotvárnosť a veľmi veľký kontrast, ale bez ujmy civilizácie celku. Príroda neubrala tomuto veľkému národu ani jeden z talentov, akými vyzbrojila iných obyvateľov zeme; a že tieto talenty neostali nevyužité alebo zahrabané, ba naopak, že umenia i remeslá, priemysel i obchod všetkých odborov u väčšiny Slovanov kvitnú, to môže teda vidieť každý, kto má oči, i keď ochotne priznáme, že ani dodnes ešte nedosiahli Slovania ten stupeň dokonalosti, na akom sú niektoré iné európske národy. Vo všetkých odboroch a vzťahoch kultúrneho života môžu sa Slovania pochváliť jednotlivcami, a to kniežatami i hrdinami, štátnikmi i kňazmi, učencami i umelcami, remeselníkmi i obchodníkmi, ktorí ani v najmenšom nezaostávajú za takýmito ľuďmi v iných krajinách, aj keď táto kultúra, vzhľadom na časové i miestne okolnosti pri takom obrovskom národe, neprenikla ešte rovnomerne ku všetkým kmeňom, alebo nebola ešte na vrchole svojho lesku. Avšak aj táto veľká masa národa požíva všade, ba aj v Turecku, plody kresťanskej civilizácie, a čo sa vykonalo v najnovšom období pre zvýšenie civilizácie slovanského národa v Rusku, Poľsku, Prusku a Rakúsku a čo sa s najchvályhodnejším úsilím stále ešte koná, je všeobecne známe. Tí teda, čo vykrikujú o surovosti slovanského národa, neuvedomujú si, že jednotlivým stupňom vo vzdelávaní a napredovaní k lepšiemu určuje cestu príroda a že pri unáhlenom šírení civilizácie v takej veľkej mase nejedno ohnivko v reťazi rovnomerného vývinu muselo by sa vynechať, keby vzdelávanie každej jednej triedy národa nemohlo držať rovnaký krok so zdokonaľovaním všetkých ostatných. Mieru na posúdenie stupňa duševného vzdelávania jednotlivých kmeňov podá prehľad ich literatúry.[62]



[51] Aby sme uviedli aspoň niečo: už Johann Peter Ludwig zosmiešňuje ustanovenie Zlatej buly Karola IV., v ktorom sa odporúča kurfirtským synom, aby sa pomimo iných vyspelých jazykov naučili i slovanský jazyk. Hovorí (Erläuterung der goldenen Bulle, Frankfurt a Lipsko, 1752, 4, str. 1416): „Veď by sa kurprinc alebo kurfirst hanbil, keby mu niekto mal vyčítať, že venoval čas a námahu takejto paholskej reči, a najmä preto, že už za Karola IV. Vendmi natoľko pohŕdali, že ich pokladali za rovných paholkom a psom.“ Taube vo svojom opise Slavónie [Taube Friedrich Wilhelm, Historische und geographische Beschreibung des Königreichs Slawonien und Herzogthums Syrmien… (1 — 3 knihy), Viedeň 1777 — 1778.] hovorí o mnohoženstve Slavóncov a ich detí necháva v zime chodiť nahé. — Gróf Teleky (cestopis [Teleki de Szék, Dominik, Reise durch Ungarn und einige angrenzende Länder, Pešť a Lipsko 1805; je to nemecký preklad z maďarskej pôvodiny, preložil Ladislaus von Nemes.] 1794) pozná v celej Slavónii iba tri murované mestá a mestečká; ani dediny, podľa jeho mienky, nezasluhujú si toto meno. — Hacquet vo svojom opise Ilýrie a Dalmácie [Illyrien und Dalmatien oder Sitten, Gebräuche und Trachten der Illyrier und Dalmatier und ihrer Nachbarn, 2 zv., v Miniaturgemälde aus der Länder- und Völkerkunde. Je to nemecký preklad Bretonovho diela, napísaného podľa Hacqueta, Fortisa a Cassasa. Z francúzštiny do nemčiny ho preložil pod uvedeným názvom Janus Pannonius.] (Miniaturgemälde aus der Länder- und Völkerkunde, Pešť 1816, str. 13 a n.) vraví, okrem iných pochabostí, i toto: „Slovania ohli sa pod jarmo toho najohavnejšieho despotizmu tak poddajne a trpne preto, lebo nemohli mať pochopu o nejakom lepšom panstve. Sú vraj, ako skoro všetci Aziati, vrcholne nečistotní, i keď kúpanie vášnivo milujú. Príčinou tejto špinavosti vraj sú ich tesné obydlia, lebo v jednej chatrči, ba dokonca v jednej izbe, často v necudnosti spávalo niekoľko rodín. A na nešťastie i krádež vraj bola u Slovanov všeobecne rozšírená.“ Hacquet na tomže mieste podáva tiež zprávu, že „všetci Ráci, muži i ženy, majú vyložene spurnú povahu: muži že sú takí žiarliví, že okná na ich domoch musia byť stále zatvorené; že Ráci nemajú nijakých kníh vo svojej reči“ atď. — András Dugonics, piarista, profesor v Pešti, vo svojich spisoch celkom vedome hlásal nenávisť voči Slovanom bez rozdielu. Vo svojom románe Etelka (3. vyd., Pešť 1805, 8), ktorý sa veľa čítal a ktorého tendencia je celkom jasná, na str. 9 — 10 odvodzuje meno Morva, Morava od marha, dobytok a slová Morva, marha, Mähre, Schindmähre [Znamená „stará kobyla“.] sú mu jednoznačné slová z toho istého koreňa. Na str. 13 — 15 nadávkami a posmechom častuje Svätopluka, haní Slovanov Alexandrovým diplomom, no zdržanlivo si počína pri slovanských kliatbach, ktoré sa predsa len nijako nevyrovnajú maďarským. Na str. 18 — 19 stavia Rusov a Rusniakov do jedného radu s Cigánmi; rusizovať, podľa jeho mienky, znamená pre Maďarov toľko ako cigániť („most — is nálunk annyit tészen oroszkodni, mint czigánykodni“), taktiež na str. 460 po slovansky znamená po cigánsky (tótosan vagy — is czigányosan esik). Na str. 92 dosť bezočivo vykúzľuje nadávku Copak, Copakok, ktorá, ako on neprávom tvrdí, je u Maďarov vraj obvyklým hanlivým pomenovaním pre Čechov a Moravanov. Na str. 355 — 356 posmešne omieľa hanlivú rozprávku, podľa ktorej Svätopluk a Salan sa dali Maďarom oboľstiť a zapredali slovanskú ríšu Maďarom za 12 alebo za 1 bieleho koňa. Táto povesť, i keby bola pravdivá, je na hanbu iba klamárovi, a nie oklamanému. Slovania vôbec sú mu hladoši, vyziabnutí, s nohami ako steblá slamy, so špicatou hlavou atď. („hitvány, csapós, élhetetlen, kórólábú Tótok, fejek mint az Isten’ nyila hegyesek“); Maďari sú hrdinovia („vitézek, vitéz Magyar“, lenže vitéz nie je maďarské slovo, vítěz je slovanské!), ich boh je boh Maďarov („a Magyarok Istene“), ako Jehovah boh Židov. — V rakúskych Vaterländische Blätter, 1812, júl, č. 27 [57], Rusniakov opisujú takto: „Povaha Rusniakov je taká istá ako povaha ostatných Slovanov (čujte!) [Vynechané: „… iba že sa pri ich veľkej surovosti a zanedbanosti prejavuje oveľa mocnejšie ako u ostatných spolubratov v Európe…“], nedôverčivá, falošná, zákerná, plná pretvárky, bez najmenšej [stopy] mravnosti, bez náboženstva, neposlušná voči úradom, pritom zvrchovane stupídna a hrubá; bezhranične sa oddávajú pijatike a roztopašiam pohlavného pudu, pričom nešetria nikoho. V manželstve si bývajú navzájom neverní a nepoznajú v tom hraníc, a preto aj syfilis medzi nimi tak silno vládne. Tiež tak holdujú najmä pálenke, ktorou sa často až do nemoty spíjajú.“ Ostatné o ich zvykoch sa nesie v tomto tóne. — Slávny profesor Karl Heinrich Ludwig Pölitz v Lipsku vo svojej Weltgeschichte für gebildete Leser und Studierende, nové vyd. Wittenberg 1813, d. I, str. 17 volá: „Teš sa, mladík, ktorý pochádzaš z nemeckej krvi, zo svojej vlasti! Nikdy nezabudni, že slovanské národy sa s odporom a proti svojej vôli museli skloniť pred prevahou nemeckej sily; že veľké mená: Hus atď. nášmu národu patria!“ [Citát sme porovnali s vydaním diela z r. 1825 v Lipsku. Citát nie je súvislý. Šafárik vyníma iba vety týkajúce sa Slovanov.] Jeden spolupracovník Münchner allgemeine Literatur-Zeitung, 1819, október, na str. 71 píše: „Bodaj by opäť nastal čas babylónskeho pomätenia jazykov, aby sa nielen každý národ, ale i každý národík, ako Česi, Poliaci, Slováci, Valasi atď. pousilovali svoj jazyk pozdvihnúť na nástroj vzdelania, aby sa ním mohlo po slovensky, po valašsky filozofovať, dramatizovať atď.“ — Profesor Karl von Rottek z Freiburgu vo svojej Allgemeine Geschichte [Rottekovo dielo Allgemeine Geschichte vyšlo vo Freiburgu v rokoch 1812 až 1827, 9 zv.], str. 466, nazýva ruský jazyk naskrze paholským. V tomto zmysle Karl Neumann vo svojom diele Natur des Menschen, 1815, d. I, str. 59, 62 sa domnieva, že slovanské národy sú z celkom iného cesta ako Nemci a že preto im aj príroda určila celkom iné poslanie. Iba Európan a medzi nimi jedine kmeň germánsky alebo východoázijský, ale v žiadnom prípade nie slovanský, ostane naveky okrasou a pánom sveta. — V Mnemosyne [Kreil Joseph, Mnemosyne — denník z cesty po Lombardsko-benátskom kráľovstve, časti Ilýrie, Tyrolska a Soľnohradu v rokoch 1815 — 1816, 2 zv., vyd. v Pešti 1818.], d. I, str. 21 a n., píše Kreil, že málo sa nájde na mape takých miest, kde by bola príroda vymedzila také ostré hranice medzi dvoma národmi, ako na vrchu Plač v Štajersku. Pri vstupe do vindského mestečka Bystrice nájde vraj človek koniec nemeckej čistotnosti a úprimnosti a cíti sa, ako keby ho presadili do českej alebo moravskej dediny, medzi oných nečistých Slovanov, ktorých tváre už sama príroda poznačila paholstvom. — Svetoznámy, slávny štatistik a politik Crome v Giessen, v opise Rakúskej monarchie za Františka I. vo Wiener gemeinnütziger Hauskalender, 1820 (teda vo veľmi čítanej knihe pre ľud), str. 29, podáva túto charakteristiku: „1. Nemci, počtom 5 miliónov, vyznačujúci sa spravodlivosťou a vernosťou, otvorenosťou a dobrosrdečnosťou, priemyslom a blahobytom, mravnosťou a láskou k vedám. 2. Slovania, 11 až 12 miliónov. Ako výsledok dlhej poroby a potlačenej kultúry je pre nich príznačná hrubosť, indolencia, nečistotnosť, surová zmyselnosť a veľká ľahkomyseľnosť. Pritom často holdujú pijatike, obvykle sú trocha leniví, zanovití, kmínski, podlízaví a záludní voči svojim predstaveným“ atď. Taký istý dôkaz bezzásadovosti a lacnoty v posudzovaní charakteru Slovanov podáva o všetkom rád píšúci exminister de Pradt vo svojej Histoire de l’Ambassade dans le Grand Duché Varsovie [en] 1812 [Dielo vyšlo roku 1815 v Paríži.], str. 71 — 73. „L’Europe me parut finir au passage de l’Oder. La commencent un langage étranger a l’Europe (hej, étranger pre pána de Pradta!), des costumes différens de ceux de l’Europe.“ [Tu vynechal Šafárik Pradtov hanlivý posudok obyvateľstva, ktoré si zachováva ázijský spôsob odevu.] [Európa, zdalo sa mi, končí sa na Odre. Tam sa začína jazyk cudzí Európe (hej, cudzí pre pána de Pradta!), šaty odlišné od európskych.] La Pologne n’est plus l’Asie; ce n’est pas encore l’Europe [Poľsko nie je už Áziou; ale ani nie ešte Európou.] U Poliakov našiel: „L’oeil privé de toute expression; toutes les habitations autant d’asiles de la misere, de la saleté et des insectes; les villages écrasés sous le chaume et perdus dans la fange; les villes de bois, sans regularité, sans ornemens, sans approvissionnemens audessus du-plus grossier nécessaire, les châteaux a-peu-pres comme en Espagne.“ [Pravopis francúzskych slov sme ponechali podľa originálu.] [Oko celkom bezvýrazné; všetky obydlia sú ako semeništia chudoby, špiny a hmyzu; dediny stisnuté pod otepmi a stratené v blate; mestá drevené, nepravidelné, bez ozdôb, neúhľadné, zámky skoro ako v Španielsku.] Aj dobrý Bisinger vo svojej Vergleichende Darstellung der Grundmacht oder der Staatskräfte aller europäischen Monarchien und Republiken, Pešť 1823, 4, pripúšťa síce v slovanskom charaktere spravodlivosť, avšak podľa nespoľahlivých prameňov zbežne pripája: „Najväčšie chyby Slovana sú: zmyselnosť, nemiernosť v požívaní tuhých nápojov a silná poverčivosť, u niektorých vetiev (ktorých?) svinská nečistotnosť, nízka podlízavosť a sklon ku klamstvu a zlodejstvu“ (str. 309), a opäť dokazuje, čo všetko sa Slovan sám o sebe môže dozvedieť od cudzincov. — Dosť však tŕňov! — Či treba, aby zdravý ľudský um vážne vyvracal túto spleť nezmyslov, omylov, lží, ohováračiek a podlostí? Veď kto premôže hnus a kus po kúsku bude rozkladať túto starú, stletú, práchnivú mŕtvolnú kostru, aby ju čitateľovi predstavil v celej jej nahote a nedôstojnosti?

[52] O tom sa možno dočítať aj u samotných nemeckých spisovateľov: Hacquet napr. v diele Abbildung und Beschreibung der südwest- und östlichen Wenden, Illyrer und Slawen, Lipsko, 1. diel, 1. hlava, str. 8, venovanom Jeho Veličenstvu Františkovi I., vraví toto: „Mohol by som uviesť sto príkladov, ako často v mojej prítomnosti Nemci, proti všetkému rozumu, slovami i údermi zle zaobchodili s týmito podmanenými ľuďmi (Slovanmi) len preto, že nerozumeli ich reči.“ Prof. Woltmann, Geschichte der Teutschen in der sächsischen Periode, 1. diel, Göttingen 1798, píše:[52]„Bolo to asi zvykom u Nemcov, že napádali niektorý slovanský kmeň, kedykoľvek im zišlo na um podniknúť vojenské ťaženie. Bol to smutný osud Slovanov, že im v susedstve vojnychtiví Nemci a vtedy ešte veľmi suroví[53] Maďari, na pobreží rojaci sa Normani zabraňovali pokračovať v kultúre, ktorá sa už tak svojrázne u nich bola rozvinula, takže ešte dnes poznať jej základné pletivo, i keď väčšina slovanských kmeňov už osem stáročí sú podmaneným národom a privteleným k nemeckému štátu. Ukrutnosť a pohŕdanie, s akým zachádzali s nimi ich premožitelia — slovanská rodina vystavená na predaj bola pre slobodného Nemca obrazom tej najväčšej úbohosti — nesmierne ich dráždila, aby sa zbavili tohto jarma.“

[5252] Vo vydaní c. d. z r. 1794 sa uvedený citát nachodí na str. 39 — 40, kapitola I (s nadpisom Heinrich der Erste). Citát nie je súvislý. Šafárik cituje len miesta všeobecne charakterizujúce nemecko-slovanské vzťahy. Vynecháva napr. opisy obsadenia jednotlivých miest a pod.

[5253] Šafárik zmierňuje Woltmannovo ostré vyjadrenie „von… viehischen Magyaren“ (od zverských Maďarov) na „von den damals noch sehr rohen Magyaren“ (od vtedy ešte veľmi surových Maďarov).

[55] Herder, Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit, diel IV, kniha 16, IV, Slawische Völker, str. 22.

[56] Helmold, kn. 1, Hl. 6, Saxo Grammaticus, kn. 14. Antequam rem divinam faceret sacerdos Slavorum, scopis quam diligentissime fanum Svanteviti purgabat, spiritu oris compresso, quem quoties revocare opus erat, ad ostium decurrit, ne scilicet humano halitu numinis praesentia offederetur. [Skôr ako slovanský kňaz začal bohoslužby, čo najstarostlivejšie očistil Svantovítovu svätyňu metlou, zadŕžajúc dych úst. Vždy, keď musel nabrať dych, bežal ku vchodu, aby totiž prítomnosť božstva nebola urazená ľudským dýchaním.] Na iných miestach hovorí Helmold: Major flaminis quam regis veneratio apud ipsos est. — Jurationes difficillime admittuntur, nam jurare apud Slavos perjurare est. [Majú väčšiu úctu ku kňazovi ako ku kráľovi. — Prísahy veľmi tažko pripúšťajú, lebo prisahať znamená u Slovanov krivo prisahať.]

[57] Prečo sa Slovania na Labe a pri Baltskom mori tak dlho a zanovito vzpierali kresťanstvu, možno sa dozvedieť z Helmolda; museli zaň platiť stratou svojej reči i národnosti a Herder vraví výslovne, že náboženstvo bolo iba rúškom politických zámerov. Porovnaj: Fortunát Durich, Bibliotheca slavica, str. 64 — 65. Nemecký biskup Otto von Bamberg chcel Slovanov primäť k náboženstvu nie evanjeliom, ale mamonou. Dal priviezť so sebou 50 i viac vozov plátna, zbožia a inej živnosti. Tak učili Vendov predstierať kresťanstvo navonok, kým v srdci ostávali pohanmi. Pozri Cramer, Pommerische Kirchen-Historie [Cramer Daniel napísal v latinskej a nemeckej reči veľkú Pomoranskú cirkevnú kroniku (Pommerische Kirchen-Chronike; pozri Herzog, Real-Encyklopädie für protestantische Theologie und Kirche, Gotha 1860, 12 zv.).], kn. 1, hl. 29. Rozumnejšie si počínal slovansko-vendský kráľ Godešalk, ktorý pozval do svojej krajiny nemeckých i latinských misionárov a kňazov a potom, chovajúc sa celkom nevladársky, postavil sa vedľa rečníka a každú periódu, ktorú rečník predniesol, hneď zopakoval svojmu ľudu v slovanskej reči. Pozri Gebhardi, Geschichte aller wendisch-slawischen Staaten [Vyd. v Halle 1790 — 1797, 4 zv., tiež v Allgemeine Welthistorie, diel 51 a 52.], 1. zv., 2. kn.

[58] Pölitz, c. d.

[59] O slovanskom pohostinstve i sami cudzí spisovatelia hovoria s istým nadšením. Pozri Widukind, Diethmar, Adamus Bremensis a najmä Helmold, kn. 1, hl. 82 „Experimento ipse didici, quod ante fama cognovi, quod nulla gens honestior Slavis in hospitalitatis gratia. In colligendis enim hospitibus omnes quasi ex sententia alacres sunt, ut nec hospitium quemquam postulare necesse sit. — Si quis vero, quod rarissimum est, peregrinum hospitio removisse deprehensus fuerit, hujus domum vel facultates incendio consumere licitum est, atque in id omnium vota conspirant, illum inglorium, illum vilem, et ab omnibus exsibilandum dicentes; quia hospiti partem negare non timuisset.“ [Sám som sa zo skúsenosti naučil, čo som už predtým z počutia vedel, že ani jeden národ nie je v pohostinstve vznešenejší, ako sú Slovania. Lebo pri prijímaní hostí všetci akoby už myšlienkou boli nadšení, takže nie je ani potrebné niekoho žiadať o pohostinstvo. — Ak však niekto, čo býva veľmi zriedkavé, bol prichytený, že odmietol cudzincovi pohostinstvo, bolo dovolené jeho dom alebo majetky požiarom zničiť a aj v tom sa priania všetkých zhodujú, že ho vyhlasujú za človeka bez slávy, bezcenného, ktorého môže každý vypískať.] — Kn. II, hl. 42. „Hospitalis gratia et parentum cura primum apud Slavos virtutis locum obtinet. Nec aliquis agenus aut mendicus apud eos repersus est.“ [Pohostinskosť a opatera rodičov zaujímajú u Slovanov prvé miesto medzi cnosťami. Ani nebolo medzi nimi núdzneho alebo žobráka.]

[60] Sclavus (lat.) znamená otrok. Šafárik tu využíva zvukovú zhodu slov: sclavus — Slavus.

[61] Herder, c. d., 23.

[62] Vo všeobecnosti — osobitnosti patria do literatúry jednotlivých kmeňov — porovnaj: Fortunát Durich, Bibliotheca slavica, str. 28 — 39, Dobrovský, Slavia a Slovanka na viacerých miestach, Rakowiecki, Prawda ruska, diel 1, Antonín Jungmann: Kdo činí, kdo trpí křivdu? v Preslovom Kroku, zoš. 3, str. 61 až 67. Ján Kollár, Dobré vlastnosti národu slovanského, v Pešti 1822, 8. O rakúskych Slovanoch (Joseph Rohrer): Versuch über die slawischen Bewohner der österreichischen Monarchie, Viedeň 1804, 2. d., 8.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.