Milica

     Tichá spomienka, ty moja milá,
ty mať pekná špatných detí!
Šepceš mi ty, čo ta tam letí,
kde všetko hrsť času skryla.
Šumí hlas tvoj dnu mojím uchom
a šumí ohlas ústami,
zatrasie srdcom, zahrmí duchom
a vylieva sa slzami;
alebo viazne v citov koleji
10
a búri ako v diere rab,
búri, že pôžitok pohrab
aj spomienky aj nádeji. —
Ale čo? — či nie si vari aj ty
zrkadlo zlatých pôžitkov?
No tak spokojnýže zostávaj, ty
človek, s svojou chleba smidkou;
lebo keď tá ti zmizne z ruky
a za ňou slzu vyleješ:
dostaneš hádam, a z belšej múky
20
kus, a iste sa zasmeješ.
Tak užívaj len, čo ti svet podá,
vypi, čo ti „dnes“ naleje;
tak sa na nové obzri nádeje
rieknuc: škoda časov, škoda!
Veď tak si žije jarý mládenec,
rtoma pije med hodiny,
pravou objíma spomienok stíny,
v ľavej čerstvý drží veniec,
veniec uvitý z púčkov ružových,
30
čo zajtra vykvitnúť majú:
slastí plno starých i nových,
ale ľudia žiť neznajú; —
veď tak aj deva životom letí,
nad krásou slzu vytočí,
v perle tej, čo z jej odvisla očí,
nová krása svetu svieti. —