ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1
Seďí Zaida, Zaida mladá
Na pokrovci višívanom,
A zlatokrajím, mekim divánom
Sem tam ťichá slza padá:
A okom čjernim slzi tje číta,
Akobi svoje naďeje,
A každej slzi ňemo sa píta
Prečo sa von z oka leje?
Vzdich z ňádjer vrelích jej odpovedá,
A buch srdca hlasom volá,
Prečo jej tvár ňje krásna ako bola
Ale takto peknobledá?
A zvuk jej zase oblokom svjéťi
V hustje tureckje záhradi,
Cez pole v ďjálne víšavi leťí
Na tje Černohorskje hradi.

2
Čelo horúce na dlaň skloňila,
Na dlaň mekú, bjelu, malú,
Zahľaďela sa, ako na skalu
Bolabi sa premeňila:
A na jej ústa, vrjáce purpuri,
Úsmech sadou ňeveselí,
Akbi sťe jeden blesk slnca z chmúri
Čjernej preleťeť viďeli;
Hlavu zodvihla, s ňou pokrúťila:
Ňje! — v lunách pŕs sa ozvalo. —
Pokladov Azia má primálo
Za ktorjebich ťa ľúbila!
Ňje! žije Allah! ňebuďem tvoja,
Ňevestou mňa ňepozovješ,
Ňevijďeš víťaz z tohoto boja, —
Sveď si, Vezír, kďekoho vješ! —

3
Ňeviďíš ti mňa, hárem Mostarskí
V hradbách svojích, ňje mňa živú,
Ak len oheň tvoj ňechce barbarskí
Aj mrtvolu ňešťastlivú!
V prsach Zaidi ňjeto ľúbosťi
Ktorá s druhími sa ďelí,
Ja celá v jednej stojím vernosťi,
Muoj milí, muoj má biť celí!
Za [vilnje] nahje hrjechi tureckej hlavi
Zavrhnúť blesk dlhích vlasov?
Zraďíš, pre rozkaz tiranskích hlasov
Ľúbosťi ňežnje rozpravi? —
Ňje! tam na Hore Zaida žije,
Bárs krok sa ňehňe z hárema.
Raje Proroka sú Numídije
Lebo v ňich Vazila ňemá!

4
Oj, ale otca oči ohňivje
Ako zňesjem slabá ďeva?
Strašní on bíva keď sa nahňevá,
Rozkazi jeho búrlivje:
A ti, drahí muoj, tam za horami,
Ja tuto v hradbách meďeních,
Ja tu, na dlažbách muojmi slzami
Prehorkími zaceďeních
Sama, jeďiná sama! — len tvoja
Duša, ktorá so mnou bíva,
Naďeje ťažkje mi odokríva,
A krotí žjál ňepokoja!
Duše tje tvrdje, čo pri mňe leznú,
Ako nílske krokodíli,
Ňeznaju sladkosť milích ľúbeznú,
Ňje, jakbi ňič ňecíťili!

5
Ale ti, Allah! si ti tjež tiran
Ako tvoji Moslemíni?
Oj, ňje! Ujmi sa bjednej ďjovčini,
Ujmi sa jej boľästních rán!
Zruš tje balkáni, ktorje nás ďelja,
Spusť sen veční na tích vrahov,
Ktorí chcú pohrab mjesto veselja
A Mostár dať mi za Strahov!
Ti, prorok velkí! almužnje ďeliť
Tvoj Kóran verjácim káže;
Bjedna ja, bjedna som ja, taká že
Žobrák vjác muož sa veseliť:
Daj ti almužnu strápenej ďeve,
Obmekči srdce otcovo! —
Ak ňje, Mahomet! v ľúbosťi hňeve
Kljátba mi je tvoje slovo! —

6
Dosjal kľačala pekná ľubica
Zložjác čelo na pokrovec
A bledí rázom zastreu obnovec
Roztúženje ďevi líca;
A po červeních kvetoch podlahi
Šat jej šíri sa rozljetou,
A rozsjau bjelich záhibov tahi
Do tích purpurovích kvetov:
Z úst útlích krotkje modlitbi vlali,
Akbi skalu pohnúť chceli,
Ale z úst vrelích hrozbi zhrmeli
Keď prosbi tajnje ustali:
A ona tváre vrelje zodvihla,
A keď hrozbi vislovila,
Zrakom preč svatej od Mekki švihla,
A k Hore okom strelila.

7
Ako nad míškou keď dlhochvostou
Už kacúr pažraví stojí,
Suchruje ďjeru, smrťi sa bojí,
Skáče s ďivnou ohibnosťou:
Tak srdce šumnej Zaidi bilo
Do kostí drječneho boku,
Bilo, abi sa visloboďilo
Z pút otcovskjeho víroku:
A jako rab ten, čo zbiť ňemuože
Z nuoh z rukú ťažkje reťazi,
S tou ťarchou željez bije a razí
Až stráže svoje premuože;
Tak srdce s pekním Zaidi ťelom
V ňepokoji sem tam choďí,
A duša jej sa s milím prjáťelom
V búrlivích mišljenkach broďí.

8
Zbehňe v záhradu, jakbi čo [chcela] bola
V bujních kvetiňách straťila,
Pošla napredok zas sa vráťila,
Hňeď rovno, hňeď do okola;
Zase si volno vikračovala
Po voňavích stromoradoch;
Búrno díchajúc oddichovala
Seďjac v citronovích sadoch;
A zas sa strhla, hore skočila
Choďila pod dlhou hradbou,
Čibi kďe prjelaz dáki asnaď bou,
Čibi kďe škáru zočila:
A zas, ak v trapjech, krížom leťela
Schodmi hor a na balkon hor,
Víšavu merjác dolu hľaďela
Na hlbokí, širokí dvor.

9
Skrili sa orli v bralách balkánskích,
Tuoňe palmám noc odňala,
Sama obloha sa ligotala
Nápolská v svetlách vulkánskích,
A tej oblohi leťjáce lúče
Hrali sa s hvjezdami ňeba,
Sivjeho dimu hustje kotúče
Vihaňajúc z medzi seba:
Spau Klobuk, ako leňoch opilí
Keď v doliňe sa rozvalí, —
A nad ňím tje tmi jesenňje stáli,
Sťabi ten opilec hňilí
Širák si čjérni zastreu na zraki
Ktorje svetlo preklínaju.
Uťíchou hárem. Cez jeho mraki
Len vetri si podúvaju.

10
Sedí Zaida, Zaida mladá,
Na pokrovci višívanom,
A zlatokrajím mekím divánom
Sem a tam blesk sa rozkladá;
Z hodbabnjeho už zpŕchli turbána
Drahje indickje kameňe,
Jej náramnica z zlata kovaná,
Jej diamantovje prsťeňe,
Jej rubínová zlatá ihlica,
Jej peral víchodních radi,
Jej peruánske drobnje pokladi,
Jej blískavá zaušňica:
Ako keď stromčok opŕchňe z kvetu
Tak ďeva naša zostala,
A luč nočňjemu svjeťjaca svetu
S pokladmi si zahrávala.

11
V ťemnej paloťe tje jej okrasi
Strhanje sa ligotali,
Tje perli citmi jej sa bíť zdali
A tje tmi jej smutnje časi;
Z peknjeho ťela tje hvjezdi svoje
Po jednej dolu skladala:
Dobre sa majťe! radosti moje! —
Od každej sa odberala.
Len už dve perli na ňej ostali, —
Tje jej oči oslávenje,
A aj tje už, vjác a vjác zbavenje
Bleskov svojich, zapadali;
A ako vekov pokojnje hrobi,
Hárem celí čuší, drjeme:
Ale mišljenka ňezná porobi
V peknom jej duši háreme.

12
Seďela vo tmách. Oj ňádram tajním
V tajomstvach nočních dobre je!
Ím inšje svjéťi, ích inšje hreje
Svetlom, teplom blahodajním.
Ich svet je takí, druhovja mojí,
Akí ja často spomínam:
Svet, ktorí drjemáva v ňepokoji,
Ňeprístupní čjérnim vinám;
Svet, ktorí pekná mladosť stvorila
Sebe a prjáťelom krási,
V ňom velikánske vída užasi,
V ňom kňihu si otvorila,
V ktorej čítáva spomňjenki ďedov,
Čítáva večnje zákoni;
Svet, čo sladí sa prekrásnou bjedou
Načúvajúc slávi zvoni.

13
Mladje porivi ľúbja víšini,
Ľúbja visokje samoti,
Keď duch nad chladnje vzljetňe životi,
Nad duší ľudskích dolini;
Ľúbja sa spúšťať z taďe v ňižini
Hluchej a ňemej prírodi,
A prezerať v ňej života sťíni,
A višších letov zárodi,
A z tejto pekních duší kolíski
Švihnúť sa do jarích spolkov
Medzi mohútnich živích paholkov
A radostí mladích bliski;
S ňimi vihrnúť sa do búr žiťja
A všetko srdcom pojímať,
Keď jednu krásu osudi schiťja
Druhú zas vrelo obímať. —

14
Dumala ve tmách pekná ďjoučina
A okrasi dol strjásala,
Dvere zšumeli a dnu vchádzala
Oplakaná otrokiňa:
Nocou len oči jej sa blišťali,
A beleli zubov radi
Svetlo zažala ponad krištáli
Visjácej v izbe lampadi;
Potom si krížom ruky složila
Na noc ňádjer náruživích
A v krokoch pošla ťichích, uctivích
Abi v čom inšom slúžila:
A stojac v kúťe, hňeď dolu hľaďí
Na perli ležjáce zemou,
A hňeď zas oko čjernej čeľaďi
Poletuje paňou ňemou.

15
Pokojná je noc, verna? — Spituje
Sa smutná Mohmeta céra.
Sin noci svjeťi už od večera,
Služobná odpoveduje. —
Zaida vstaňe, stúpa k obloku, —
Všetci pospali? hovorí; —
Odpoveď: sen je na každom oku. —
Turkiňa hľaďí na Hori
A túžba jej si ťažko vidíchla, —
Hľaďí a hľaďí: „Mulana!
Zaspjevajže mi, — čis rozospaná?
Spjevaj na pokon. A sťíchla.
Mulana višla, zas sa vráťila
S jej rozmarínním varitom,
Sťíchla, sťa by sa v púšťach straťila,
Spjévala s horúcim citom. —

16
Spjéva Mulána: Komu? tím sťenám.
Zaida spí. Služka zmĺkňe,
Varito zloží, aňi ňeškrkňe
A ľahňe k paňej kolenám.
Zbuďí sa zo sna krásna Turkiňa, —
Zobzerá sa; — ťicho všaďe,
Pri nohách chrápe jej otrokiňa
V ňízkích snov pustej zahraďe.
Zaida skočí, — ucho nakloňí
Ku chladnej table obloka, —
Šuchňe von dvermi, — hlaďí otroka —
A na pavlač sa viroňí. —
— Noc sa už jasňí a z poza hája
Zabroňeli mladje zore,
Na sivku vidno leťjeť šuhaja
S perlou hárema ku Hore.