E-mail (povinné):

Stiahnite si Milicu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Andrej Sládkovič:
Milica

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Filip Fekiač.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 476 čitateľov


 

IV


Na baštách zámku, na Bielohrade
chvosty konské tmy zakryli
a vatry jasné sa rozžiarili
po okrúhlom neba sade:
už z minaretov hlásnik Korána
„Alah, Alah, Alah!“ reval
veriacim piaty raz už od rána;
ako prorok sa modlieval,
krížom si ruky na prsia zložia,
370
nábožne sa dol’ skláňajú
a na tie strany tvár obracajú,
kde leží ich Mekka božia. —
Zvon sa ozýva; a národ svätý
žehná sa krížom vo troje,
vyvráva šeptom modlitby svoje
v blankyt jasný, hviezdozlatý.
Keď zvon hlásnika a keď hlas zvona
odznel, modlitby prestali,
všetko sa mestom, tu on, tam ona,
380
v strakatých uliciach valí;
obloky horia, samopaš spieva,
susedy mladé klebetia,
lampáše krížom a krážom svietia,
s milým šepce driečna deva.

Na Bielej Hviezde, hrdej kaviarni,
lampy blýskavé blkocú,
tam dnu v hromadách mladí trkocú,
tam v kopách peniaz sa márni;
inde zas guľky stolom zeleným
390
slonové pekne behajú
a hráči vôkol s dákom farbeným
hrbiac sa, mieriac, stúpajú;
inde zas Srbín sedí obstarný
s okuliarami na nose,
o búrach zeme kdes’ v Saragose
číta; — tam zas chlapci švárni
sedia pri stolkoch zelenokrytých.
Srbi a bujní Volhari,
pred každým čaša horká sa parí,
400
kúra z dymôk neobitých;
a medzi nimi šuhajec sedí,
s dymkou sa baviac jedinou,
a pohľad hádže divoškaredý
na nadutých moslemínov;
pár pištoľôk mu iskrí za pásom,
pri nich blyští sa strašný nôž: —
Kávu osmanskú — hovorí hlasom —
ako čerta vystáť nemôž’. —
Chlapci žartujú, on fúz si krúti,
410
len časom kus sa uškrní,
len časom slovo v úštipnom trní
na Turkov, vrahov, vyrúti;
keď Turka spomnie, oči mu vzblknú,
vysoké čelo sa zmraští,
pištoľky jedna s druhou sa tlknú
a stolec pod ním zapraští,
zvrie v prsiach, ako keď vrelé maslo
vadí sa s vodou studenou
a búri žiarou novozrodenou,
420
nie že by schladlo a zhaslo.
Druhovia jeho nechcú ho drážiť,
znajú obyčaj Jefréma,
a v mokrej zemi ležiace semä
netreba krem toho vlažiť:
junák náš ale nemá pokoja,
bárs by tichý zvonku sa zdal,
nie je on z tých, čo hája sa boja,
že by v pokoji pokoj mal:
strašne okolo seba pozerá,
430
vlas k hrubým väzom si vinie —
trpezlivosť mu skoro sa minie —
a dávno už od večera.

Na strane jedno päť chlapov stálo
v červenobielych turbanoch,
Jefrémovi sa v piatich galganoch
päť satanov tam stáť zdalo:
oni z dva kroky od neho stoja,
jeden s druhým šomre čosi,
zdá sa, že kamsi odísť sa stroja
440
ako rozdrážené osy,
a jeden z nich päsť tuho zatína
a hlas jeho rastie s tokom,
zubami škripiac, krvavým okom,
zdá sa, Jefréma spomína. —

Keby ťa videl! — Náš Srb sa zberá,
dymku vytriasa, napcháva,
zapáli, klobúk si ponapráva,
okolo sa poobzerá:
— Bratia! vstávajte od tých čiaš panských,
450
polnoc je a môžte vedieť,
že pri tých ťavách mohamedánskych
nemôžem dlho obsedieť! —
Toto hovoriac, ešte pripáli,
stolec odsotí na stranu
a muzulmana kosť rozmaznanú
sedadlom špatne ovalí. —

— Ty pes neverný! — Turek zareve,
ústa mu jedom skypeli,
a ako orli divo leteli
460
na seba v satanskom hneve:
Moslemín chmatne nášho šuhaja
za prsiská oceľové,
a tureckého Jefrém chumaja
za väzy trhne sadlové:
ako hus, keď na hlavu dostane —
tamten sa zvrtne dva razy —
ruky vytrčí — do kúta vrazí,
ani hneď a hneď nevstane.
Turci sa besnia, srdia sa Srbi,
470
strhne sa bitka surová
a tamtí letia, nech Boh zachráni!
akoby vrecia, na hŕby:
a zas vstávajú s novým zúrením,
stolové nohy práskajú —
čaše, sklenice, lampy vzbúreným
pod nohy v črepoch lietajú:
ruka Jefréma trhne sa za pás,
nožiskom blyskne nad hlavy,
zvreští: beda vám, turecké ťavy!
480
Spomnete si na mňa, na nás! —
A máchne nožom; krv sa vyhrnie,
chlap sa na dlažbu vyvalí —
a máchne znovu — ale kde stáli,
Turkov už niet. —
Všetko trnie;
zrazený zemou v kŕčoch sa zvíja,
sám Jefrém stojí že skala:
— Zahyň, sto hromov! osmanská zmija! —
a ľud odvšadiaľ sa hrnie,
490
všetko sa trasie, všetko spytuje,
pravda sa s bludom rozpráva;
zo sna sa teplý spáč vytrháva,
ten kľaje, ten sa raduje. —

Zrazu zas plná kaviareň stojí
vôkol krvavej mŕtvoly,
nie sú to tí, čo predtým tam boli,
ľud z domu plachý sa rojí;
v každých sa ústach Jefrém spomína
a smrť je predmet zhovoru,
500
tam tým, tu tým sa prikladá vina,
ten chváli boj, ten pokoru:
Je to, vraj, obeť srbskej slobody,
je to, vraj, vražda nehodna,
je to, vraj, pomsta chlapská, slobodná
hrdinským synom prírody. —

Medzitým noc už do jaskýň tiahne
a nebom jasná pláva žiar,
už kosu kuje pilný hospodár
a bludár teraz len ľahne. —
510
Dunajom parník hrdý prirazil,
ešte krochká, odfukuje;
potok sa na breh trávny vyplazil,
nosič ruky vysukuje —
cestovateľstvo zachuchmané
vedie na breh svorná daska,
vítanie šumí, bozkanie mľaská,
jedným vzaté, druhým dané:
— Ako sa máte? čo tu nového? —
Priateľkyne pod pazuchy:
520
padajú ľudia, padajú muchy,
novín dosť a nič dobrého. —
Drábi tureckí mestom stúpajú,
križujú každou ulicou,
hneď tam do domu, hneď tu vchádzajú,
lomcujú každou truhlicou:
Čo tí bašovi chcejú otroci?
Čo prechodia cudzie dvory? —
A všade sa len jednak hovorí
o kaviarni, o tej noci. —
530
Poriadny domec stojí v ulici,
v chyži starý Petro sedí
na stôl oprený a hnev škaredý
horí mu v obledlom líci.
Žena popráva, metie, utiera,
utiera aj slzy z očí.
Posteľ synova je jak zvečera —
Drábstvo strmo v chyžu vkročí:
— Petro! kde tvoj syn? kde je ten lotor? —
na starca predný naskočí —
540
a okom drábstvo po chyži točí:
— Komory, kúty nám otvor! —

— Pozrite, ľudia! tu posteľ jeho
od včerajška nedotknutá,
hľadajte všade, z kúta do kúta,
syna môjho nešťastného;
už štyriadvadsať hodín minulo,
ako zmizol z môjho domu. —
Drábstvo sa krížom-krážom vinulo
a hlasom, podobným hromu,
550
moslemín kľaje: — Ty pes neverný!
Ty musíš znať, kde on čuší; —
drábi, chyťte ho za staré uši —
na zámok, ty rab mizerný! —

V hrstiach pohanských starca šediny
strašlivé sa zabeleli;
tak s poddanými Srbmi vedeli
zachádzať zlí moslemíni:
on zubmi škripí bolesťou, jedom
nad slabosťou údov starých,
560
inakším by bol meral pohľadom
tyranov v dňoch svojich jarých.
Oni ho vlečú; — strašné divadlo!
V ulici pištoľ zrachotí —
hajtman surový na zem sa skotí —
kto ho vie, skade to padlo?





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.