ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V chyžinke tmavej všetko si drieme,
len vše bystrá myška šuchne,
škárou obloka vietor podúchne,
a v pokojíčka ľahkom objeme
matička slabá si odfukuje
a dych jej po kútoch šumí;
ale mladé srdce kuje
tvrdým bdením žiaľnej dumy:
a lieta myseľ ľúbosťou jatá
250
tajným lósom Jefrémovým —
až usne.
A už predo dňom novým
letí si zornica zlatá.

Pokonný raz vydýchne Helena,
zodvihne hlavu zavitú,
hľadí oblokom v ústret úsvitu,
vstane spaním posilnená:
díva sa k milej dcéry posteli,
na zemi vidí perinu,
260
na deve odev celičký — celý,
pod hlávkou ruku dcérinu,
a na jej lícach belosť sneživá
a v jej údoch tvrdé spanie
a len kŕčové jej strhávanie
svedčí o nej, že je živá.
— Pre Hospodina Boha! nuž čože
v tom dievčati takto búri? —
zvolala mati; dcérka len žmúri
a prebudiť sa nemôže:
270
Až keď k posteli mati zastane,
na tvár dievčiny studené dlane
kladie, zdravou ju neverí,
deva sa strhla, akoby snila,
mŕtvej ruky dlaň ľadovú —
pozrela, vidí matičku-vdovu,
vzdychla, hor’ sa posadila:
— Či si zaspala? či ťa dač bolí?
Milka moja! — oblečená!
taká si ako smrť domučená,
280
či ti je čo nie po vôli? —
— Ach, mamko, trochu bolí ma hlava
a sny mala som strašlivé,
oj, akoby nám budúce boli
dni akési nešťastlivé! —
— No, nič to, — mamka paničku teší,
— hlávka do svadby zacelie
a kto pre zajtrok chvíle veselé
si mračí, ten veľmi hreší.
Urovnaj si tú sukňu skrčenú,
290
umy uplakané oko,
už slnce stojí hodne vysoko,
uhlaď si hlávku schlpenú:
Ktovie kto príde. — Ach, nik nepríde! —
deva ticho odpovedá,
— a keď aj príde, nechže si príde,
tvár moja zostane bledá. —
Mamka mlčiaci zas von vychádza,
krúti hlavou v nepokoji.
Milka pred malým zrkadlom stojí
300
a vlásky vrané uhládza:
obzrie sa, matka je už v kuchyni.
Oj, tajomstvo mojej duši!
Nač mladosť moju žiaľ tento ruší?
Za ktoré tak trpím viny?
Či niet ľúbosti nikdy bez bôľa?
Či vina je ľúbosť sama? —
Či, hádam, vyššia chcela by vôľa
rozdiel robiť medzi nama? —
Oj, Jefrém, Jefrém! ty si ukrutník,
310
ako k druhým, tak aj k milej:
no, neboj sa, v ušľachtilej
ľúbosti mňa nezmýli nik! —
On je ukrutný, musí sa tým stať,
on je smutný, tak musí byť,
on mlčí, vie on, keď má hovoriť,
on tajde, keď nemôž’ zostať. —
Oj, ľudia! znám ja svojho Jefréma,
on je taký ako skala,
ako orol, ktorý slobody nemá,
320
jak lev, ktorého sieť jala!
Viem, srdce jeho nie je z kvetiny,
ale veľký je duch jeho:
spomínať budú môjho milého,
viem, dlho naše dediny!
Matke nespomniem naše túženia:
nešťastia sa ona bojí;
matky chcú dcéry vydať v pokoji
a v pokoji synov ženia:
Ale nám je už tak súdené
330
blýskať vprostred hrmavici
a vrelo ľúbiť srdce studené
a bledosť nosiť na líci.
Tak je to pekné duši nevinnej
umierať v bolestiach vinných,
oj, tak je sladké príčinou iných
nešťastie lásky devinej!
Tak je to krásne, tie tajné žiale,
tak je to milé v búri žiť,
tak je to dobré v nešťastí blažiť,
340
tak je to veľké veľa byť v mále;
tak je dôstojné nebáť sa biedy,
tak je príjemné zaplakať,
tak je rozkošné otráviť jedy,
tak je velebné svet ľakať; —
tak je lahodivé skladať bremä,
tak je blahoslavné túžiť;
tak je velikánske v panstve slúžiť —
ach, ale nie bez Jefréma! —
Hrdá Srbkyňa takto rečnila,
350
čo z úst milého nasala,
tak ona pravokrásne tárala,
čo z úst milého napila. —

Blázon! — Ej, ľudia, jesto na svete
blázni skutočne blažení! —
Sprostá! — Rodáci, vy to neviete,
že jesto sprosté mudreny. —
Dosť na tom, tak si Mila rečnila,
hľadiac na diaľne pahory
a v šľachetných citov mori
360
skutočnosť si svoju snila.