ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo tmách večerných sedí dievčinka,
hádam plače, lamentuje,
hádam už zúfa, hynie, beduje,
hádam rozmaznane finká; —
Milica nemá srdce fifleny —
Jefrém je meno jej druha!
610
Či žije, či mrie, ten nezná zmeny,
on je vždy Miluši dúha:
vie ona, že keď Jefrém jej žije,
že ona s ním má živá byť,
a keď ho chladná hrobľa prikryje,
že ona s ním má v zemi hniť.
Ale predsa ju dač nepokojí —
či ho ozaj ešte zhliadne?
Či sa k nej ešte raz len prikradne?
Či už za hranicou stojí? —
620
Ani toho sa deva nebojí,
vie ona, že Jefrém žije;
príde on, čo sa hromom ozbrojí
a čo celý svet zabije! —
Keď pes zabrechne, už ona skočí,
krok šuchne, jej srdce buchne,
keď vietor sšumí, ona začúchne,
každú tôňu ona zočí.

V izbe tma, hlucho-slepo je všetko,
tá izba smúti: prečože?
630
Že tvár devojky vidieť nemôže.
Razom zablyskne dreviatko,
izbou sa celou svetlo rozleje,
tam stôl, tam kniha, tam deva,
v jej duši mladej milé aleje,
v ktorých blúdiť si chodieva:
a ako tie jej oči havranné
letia po riadkov koleji,
tak po mladistvej srdca aleji
prechodia sa city tajné.
640
„Bся жизнь моя была залогом
свидания верного с тобой
Я знаю, ты мне послан богом.“^[1]

To hlasom číta. — Citov roj
po jasných ňadrách rozletel sa,
zraky jej blyskli k obloku
a túžbam tliacim v nespavom oku
stáť ktosi tamvon videl sa;
skočila ona k oknu, zastala,
dívala sa, nič nevidiac. —

650
— Moja! hádam ty nevidíš viac
toho, kohos’ tam vídala! —

Odtrhla oblok; chládky večerné
na pekné líca leteli,
ako tie smädné a lačné včely
na kvetiny svoje verné.
A jedenásť už doba zvonila,
zvonil jej srdca živý zvon;
troštičku sa tma odclonila,
šuchlo čos’: oj, už to je on! —
660
Ako laň švihlá dvermi von strelí
náručím v šír roztvoreným:

Ach! s kvetom mladej doby mileným
drábi na zámok leteli. —

Jefrém! kde je družka tvoja?
Helena! kde radosť tvoja?
Milica! kde nádej tvoja?! —

——————————

Dovoľte, bratia, svojmu spevcovi
spomnieť si na žitie svoje,
keď píše sladkých citov rozbroje
670
a tajné sudby osnovy!
Viem ja, že mrazné ľudí rozumy
nenávidia vrelosť mladú
a na túžobné ľúbosti dumy
opovržný úsmech kladú;
ale ja rád mám, rád dám, rád vidím
fanatické objímania
a tie mladistvé duší porvania
s prianím srdečným závidím:
lebo to sú tie chvíle blažené,
680
kde všemožnosť človek sníva,
kde sa na krásu nebeskú díva
búrno dremiace nadšenie;
kde hrajú všetky mladistvé sily,
kde ľúbosť Ind, krása Brahma,
kde sa roztrhly všetky zrušili
medzi vrelýma dušama:
a sama besnota rozlúčenia
v krotké sa mení objatie,
trosky žitia sa na cnosti sväté
690
a v ozdoby sväté menia.
Lebo znáte vy zo sna zbúrených? —
Dieťa vám začne nariekať,
mládenec bude zubami sekať;
v očiach odpol zažmúrených
ohľady ešte sa neprebrali
a blčia v nich pomsty hrôzy,
že ste ho bludom milým vyrvali
a sotili v priepasť prózy! —
Nevravte, že ste život mu dali —
700
váš život je tiež nič, len sen,
a za sen špatný, krásny tamten sen
svätokradne ste mu vzali! —
Nechajteže ho, preboh! nechajte
vo východných rajoch jeho
a z jeho zjavísk snenia blahého
dušu jeho nezbúrajte!
Nie ste vy ľudia? — tak ľútosť majte,
keď človek chce božstvo snívať,
a nešťastníku aspoň doprajte
710
vo snách na šťastie sa dívať;
nechajteže ho, keď celý ľúbi,
čo vy by ste ľúbiť chceli;
nenávidieť on tiež bude celý
hrobárov svojej záhuby! —

Ty deva moja! nemôžem teba
v podozrenie nevery brať:
lebo nemôže ten na zemi stáť,
čo vkročil už raz do neba!
A keby vernosť nebola tvoja
720
nesmrteľná v duši mojej:
tak ľúbosť večne zhasla by moja
na prahu nevery tvojej;
a keby som ťa tak rád nevidel,
že by som smel pochybovať,
že by som mohol ťa nemilovať:
oj, či bych ťa nenávidel! —

——————————

Spala mati, búrno snila,
vstala, v slzách sa topila:
Milica v sultána dvore —
730
Jefrém tam na Čiernej Hore. —