ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sedí Milica, Milica mladá
na pokrovci vyšívanom
a zlatokrajím, mäkkým divánom
sem-tam tichá slza padá:
a oknom čiernym tie slzy číta,
akoby svoje nádeje,
a každej slzy nemo sa pýta,
prečo sa von z oka leje?
Vzdych z ňadier vrelých jej odpovedá
740
a buch srdca hlasne volá:
Prečo jej tvár nie krásna, jak bola,
ale takto peknobledá? —
A zrak jej zase oblokom svieti
v husté turecké záhrady,
cez pole v diaľne výšavy letí
na tie čiernohorské hrady.
Čelo horúce na dlaň sklonila,
na dlaň mäkkú, bielu, malú,
zahľadela sa, ako na skalu
750
bola by sa premenila;
a na jej ústa, vriace purpury,
úsmech sadol neveselý,
jakby ste jeden blesk slnca z chmúry
čiernej preletieť videli;
hlavu zodvihla, ňou pokrútila:
„Nie!“ — v lunách pŕs sa ozvalo,
pokladov Ázia má primálo,
za ktoré bych ťa ľúbila!
Nie, bohma! nikdy nebudem tvoja,
760
svojou ma ty nepozovieš,
nevyjdeš víťaz z tohoto boja,
zveď si, pohan, kde koho vieš! —
Nezdržíš ty mňa, nie, hárem cársky,
v hradbách svojich, nie, mňa živú!
Ak oheň vášne nechce barbarský
aj mŕtvolu nešťastlivú!
Tu v prsiach týchto nieto ľúbosti,
ktorá s druhými sa delí,
ja celá v jednej stojím vernosti,
770
môj milý, môj má byť celý!
Za vilné hriechy tureckej hlavy
zavrhnúť blesk dlhých vlasov?
Zradiť pre rozkaz tyranských hlasov
ľúbosti nežné rozpravy? —
Nie! — tam na Hore Milica žije,
bárs krok sa nehne z hárema;
raje proroka sú Numídie,
keď raz v nich nieto Jefréma! —
Ach, lež Sultána oči ohnivé
780
ako znesiem, slabá deva!
Strašný on býva, keď sa nahnevá,
rozkazy jeho búrlivé.
A ty, druh môj! tam — tam za horami,
ja tuto v hradbách medených,
ja tu na dlažbách môjmi slzami
prehorkými zacedených
sama, jediná sama! — len tvoja
duša, ktorá so mnou býva,
nádeje ťažké mi odokrýva
790
a krotí žiaľ nepokoja!
Duše tie tvrdé, čo pri mne leznú,
ako nílske krokodíly,
neznajú sladkosť milých ľúbeznú,
nie, jakby nič necítili! —

Ale ty, Alah! si ty tiež tyran,
ako tvoji moslemíni? —
Keď nie, ujmi sa biednej dievčiny,
ujmi sa jej bolestných rán!
Zruš tie Balkány, ktoré nás delia,
800
spusť sen večný na tých vrahov,
ktorí chcú pohreb miesto veselia,
nastíniť smrť z mladých ťahov! —
Ty, prorok Mekky! almužny deliť
Korán tvoj veriacim káže,
biedna ja, biedna som ja, taká, že
žobrák viac sa môž’ veseliť;
daj ty almužnu strápenej deve,
obmäkči srdce tyrana:
k nie, Mahomet! podobná pleve
810
je láska tvojho Korána! —

Dosiaľ kľačala pekná ľubica,
zložiac čelo na pokrovec
a bledý razom zastrel obnovec
roztúžené devy líca.
A po červených kvetoch podlahy
šat jej šíry sa rozlietol
a rozsial bielych záhybov ťahy
do tých purpurových kvetov.
Z úst útlych krotké modlitby vláli,
820
jakby skalu pohnúť chceli,
ale úst vrelých hrozby zhrmeli,
keď prosby tiché ustali:
a ona tváre vrelé zodvihla
a keď hrozby vyslovila,
postavou švihlou hor’ sa vyšvihla
a k Hore okom strelila.
Ako keď myškou nad dlhochvostou
už kocúr pažravý stojí,
suchruje dieru, smrti sa bojí,
830
skáče s divnou ohybnosťou:
tak srdce mojej Milice bilo
do kostí driečneho boku,
bilo, aby sa vyslobodilo
z pút barbarského výroku;
a ako rab ten, čo zbiť nemôže
z nôh, rukú ťažké reťazi,
s tou ťarchou želiez bije a razí,
až stráže svoje premôže:
tak srdce s pekným Milice telom
840
v nepokoji sem-tam chodí
a duša jej sa s milým priateľom
v búrlivých myšlienkach brodí. —

Zbehne v záhradu, jakby čo bola
v bujných kvetinách stratila,
posla napredok, zas sa vrátila,
hneď rovno, hneď zas dokola:
zase si rovno vykračovala
po voňavých stromradoch,
búrno dýchajúc oddychovala,
850
sediac v citrónových sadoch;
a zas sa strhla, hore skočila,
chodila pod dlhou hradbou,
či by kde asnáď dáky prielaz bol,
či by kde škáru zočila.
A zas jak v trapiech krížom letela
schodmi hor’ a na balkón hor’,
výšavu meriac, dolu hľadela
na hlboký, široký dvor. —

Skryli sa orly v bralách balkánskych,
860
tône palmám noc odňala,
sama obloha sa ligotala
nápolská v svetlách vulkánskych;
a tej oblohy letiace lúče
hrali sa s hviezdami neba,
šíreho dymu husté kotúče
vyháňajúc zmedzi seba.
Spal kraj ten ako leňoch opilý,
keď v doline sa rozvalí,
a nad ním tie tmy jesenné stáli,
870
jakby ten opilec hnilý
závoj si čierny zastrel na zraky,
ktoré svetlo preklínajú;
utíchol hárem, cez jeho mraky
len vetry si podúvajú.

Sedela Milka, Milica mladá
na pokrovci vyšívanom
a zlatokrajím, mäkkým divánom
sem a tam blesk sa rozkladá;
z hodvábneho už spŕchli turbana
880
drahé indické kamene,
jej náramnica z zlata kovaná,
jej diamantové prstene,
jej rubínová, zlatá ihlica,
jej perál východných rady,
jej peruánske drobné poklady,
jej blýskavá záušnica:
ako keď stromčok opŕchne z kvetu,
tak deva naša zostala,
a lúč nočnému svietiaca svetu
890
s pokladmi si pohrávala.
V temnej palote tie jej okrasy
strhané sa ligotali:
tie perly city jej sa byť zdali
a tie tmy jej smutné časy;
z pekného tela tie hviezdy svoje
po jednej dolu zmetala:
ležte tu, mysle márnej nástroje,
čo mi zradná ruka dala! —
Len už dve perly na nej zostali —
900
tie jej oči oslávené,
a aj tie už viac a viac zbavené
bleskov svojich zapadali.
A ako vekov pokojné hroby,
hárem celý čuší, drieme,
ale myšlienka nezná poroby
v peknom jej duše háreme.