E-mail (povinné):

Stiahnite si Milicu ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Andrej Sládkovič:
Milica

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Michal Garaj, Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Filip Fekiač.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 476 čitateľov


 

Olga

[2]


1
Ťichá spomňjenka! ti moja milá,
Ti mať pekná špatních deťí!
Šepceš mi, čo tam, tam leťí
Kďe všetko hrsť času skrila!
Šumí hlások tvoj dnu mojim uchom
A šumí ohlas ústami,
Zatrasje srdcom, zahrmí duchom
A viljeva sa s slzami:
Alebo vjázňe v citov koľaji
A búri ako v ďjere rab,
Búri, že užívaňja je pohrab
Aj spomňjenki aj naďeji.

2
Ale čo? či ňje si vari aj ti
Zrkadlo zlatích požitkou? —
No, takže spokojní zostávaj ti
Človek, s tvojou chleba smitkou:
Lebo, keď táto zmizla ti z ruki
A za ňou slzu vileješ,
Dostaneš, hádam, a z belšej muki
Kus, a isťe sa zasmeješ.
Tak užívaj len čo ti svet podá,
Vipi, čo ťi dňes naleje,
Tak sa na novje obzri naďeje
Rjeknúc: takích časov škoda!

3
Veď tak si žije jarí mláďeňec,
Rtoma pije med hoďini,
Pravou obíma spomňjenok sťíni,
V ľavej čerství drží veňjec,
Veňjec uvití z púčkov ružovích
Čo zajtra vikvitnúť maju:
Svet plní slasťí starích aj novích,
Ale ľuďja žiť ňeznaju.
Veď tak aj ďeva životom leťí,
Nad krásou slzu vitočí,
V perle tej, čo z jej odvisla očí
Nová krása svetu svjeťi. —

4
Tak si aj šumná Olga seďela
Pri obluočku skromnej chiži,
A na blesk slnca, ako sa ňíži
Za hori žltje hľaďela:
Zrak jej po Sáve stuďenej blúďiu,
Sťabi leťjácu strjehou tmu,
Nad Sávou kúr sa vlaživí čmuďiu
Konca kraja ňeviďeť mu:
Jasnota slnka na oblak stala
V ťahoch pekňe malovaních,
A v citoch Olge ňikdi ňeznaních
Tvár Olgina sa usmjála.

5
A hmla sa bližšje, bližšje prikradňe
Zadúchňe na sklá obloka,
A zrakom mladím jasnjeho oka
Zjavisko celuo zapadňe:
Ňevidí ďeva žjári slňečnej,
Ňevidí ťichej Sávy tok,
Ale v ťichosťi píše srdečnej
Na zajďení rosou oblok:
Z čjárok tenučkích venčok uvije
Ňechtom bjélim na skle čistom,
Doňho krížik s Pánom Kristom
A pod ňím J velkuo rije.

6
Keď krížik píše: „Kríž to Srbína“, —
Šeptajúc ústa hlásili;
A, ked J čjára: „to je muoj milí!“
Ten istí šepot spomína:
A keď tak všetko už je v porjadku
Na obrázok ten sa ďíva,
Ruku si oprje na mekú brjádku
A o tom obrázku sňíva:
A ako zo sna keď kto precítňe,
Tak Olge ťažko sa vzdichlo,
A keď to vzdichlo, všetko zas sťíchlo
A mamka vo dverach svitňe:

7
Zvržďali čepi, klučka zaklepla,
Ďeva sa trhla zďesená,
Pokojnjeho sa jala vreťena
A v strachu „Bože!“ zašepla:
Čo, ďjouka moja! — pristúpjac bližšje
Starká hovorí Heléna, —
Čo tam ten krížik a to J ňižšje
A tvoja ťichosť znamená? —
Dávno počúvam, ťicho vstupujem,
Tvoj kolovrátok len čuší, —
Teraz sa ľakáš — do mojich uší
Vzdichaňja samje počujem. —

8
No, mamka moja! slnko zapadlo, —
Ňeznáťe časi modleňja?
Ňeznáťe obraz nášho Spaseňja
Boľastí našich zrkadlo?
Či svatuo meno Ježiš ňeznáťe?
Či nábožnosť ňje je ťichá?
Či v modlitbách vi tjež ňevzdicháťe?
A keď céra vaša vzdichá
V peknej ťišiňe toho večera, —
Ďivnje sa mi to otázki. —
Nuž hodná si mojej láski,
Duša moja, moja céra.

9
Tak sa smjerila maťička stará,
Pohladká cérkino líce,
Tajdúc uťjera čistje truhlice
A zase dvere otvára. —
Srdce Olgino tuho zduňjéva:
Bože, odpusť moje vini!
Kljátba za klamom špatním choďjeva,
Lož je ohava ďjoučini! —
Veď Jefrem, ach! tjež kríž ťažkí nosí
Za spásu našej otčini,
A abi zdariu Bóh jeho čini
Duša moja vrelo prosí.

10
Na podnož žltá črjevička stúpa,
Koljesko zvrtňe od nova,
Nad ňím kúďeľa mizňe ľanová,
Hrčí hrčaňím chalupa,
A vlákna ťjáhnu sa jako z vodi
Pod prstma ruki Olginej
Vreťjenko vrťí sa, ak na hodi,
Chlapča v ruki maťerinej;
Sukňa červená zemou sa žeňje,
Stolcom kazajka ňebová,
Košelka krije ťeňučká, nová
Sňeh hrdla, ňádra zluňenje:

11
A na tom hrdle, čo ho rozoznať
Sotvi od čistej košeli,
Dva radi peral sa rozleťeli,
Za svet bi ích ňechcela dať:
Lebo to milá ruka doňjesla
Z bohatjeho Carihradu,
Vrelosť úst od úst vrelích odňjesla
Za ňe bohatú náhradu;
Z nahnutej bokom hlávki sa krúťi
Plecma vrkočov vraná pleť,
Takto-bi, asi, noc mohla seďeť
Na bjelom perí labuťi.

12
Ňebola ona, ako bívaju,
Tje, čo nuťja sa krásne bíť,
Tje, ktorím karmín ňemuože chibiť,
Čo parfümi všetky znaju:
Na ňej to stálo jako od seba,
Prišla krása ňehľadaná,
Ona to mala, akobi z ňeba,
Sama sebe ňepoznaná;
No, mala ona v sebe aňjela.
Čo ju farbiu a obljekau,
A z kaďe prúd ten vnad jej viťekau
Predci sama neveďela.

13
Seďela Olga pri kolovraťe,
Vše oblokom von pozrela,
Od rána ona už tužbou mrela
Po Jefremovom návraťe.
Lebo druh jej je druh ňepokojní
Ako jej ňádjer búreňja,
A túži druh jej do ďivej vojni,
Ak jej za pokoj modleňja:
Ale ľúbi ho, jako blesk ňeba,
Ako peknje vali Sávi,
Ako balkánskích vrchou víšavi,
Ľúbi, jako sama sebä.

14
Na cestu hľaďjac: či prísť ňestrojí?
Ostrá ju pichla pochiba, —
A jako mornej suchoti riba
Tak sa tej mišljenki bojí:
Krú jej do tvári zblädlej zhrčala,
Ňiť sa chlpí na vreťeňe,
Vstala, chodila, vibehla, stala
Na vimazanej podsťeňe,
Stojí, ďíva sa v mraki večerňje, —
Večerňí dumno hučí zvon, —
Ona túži, — oj, to je on! —
Ale inšje sa tam čerňje.

15
Už višla noci bledá carica,
Hmlu ľahlú krajom prebila,
A svetlom svojim bjelim pokrila
Olgine horjáce líca.
Ach! ňejďe Jefrem. — Šou on na cesti?
On, hádam, v chorobe leží? —
On zradiu vernosť svojej ňevesti? —
On, hádam, v tureckej veži? —
On zabudou snaď? — on má robotu? —
On chce skúsiť vernosť moju? —
Oj! milí, družku uspokoj svoju
Ľutuj tráplivú samotu!

16
Heléna volá; Olga je hluchá; —
Helena kričí: ďjouča, spať!
Tuvon radabi ešťe ďalej stáť
V tužbách zavjáta mladucha:
Nahajťe-že ma, maťička moja,
Ten krásni mesjác rada mám,
Doprajťeže mi trošku pokoja
[Nak] Ňech sa na blesk jeho ďívam! —
Volala maťi, ešťe volala,
Ale sen ťahau oči jej,
Ležala sladko v chižički ťichej,
Volala, — a v tom zaspala.

17
Ale poslušnosť ťahala ďjeťa
Za hlasom dobrej maťeri,
Ľahučko stúpa, kroku ňeverí;
Otvóri dvere — ňesvjeťa:
Spíťe už, mamka? — ťicho okolo —
Ona sa ťíško uťjáhňe,
Ľahlabi, kebi jak pred tím bolo,
Ale teraz si ňeľahňe:
Kľučku oboma spúšťa rukama
Na prah boľastní vikročí,
A hvjezdne bleski mladích jej očí
V nočnuo leťja panoráma.

18
Čosi zašumí. — Krú jej skipela
A srdce buchlo naďeju, —
Šumí, — už kroki na blízku zňeju,
Olga v ústreti leťela:
Padla v náručja v blahej ňemoťe.
V náručja silnuo Jefrema,
A v sladšej nad sen matkin drjemoťe
Mišljenki a hlasu ňemá;
Jefrem ju s vrelým ustíska citom
Miluo náručja roztrhňe, —
Dobrú noc, moja! — chladno jej vrhňe
A zmizňe v kraji nocou pokritom. —

19
Smutná noc pekný mesjác zazrela
Milencou svojich ďivních snou,
Ale za chmúrnou, hrubou mrákavou
Tvár jeho hneď sa zastrela:
Smutnej ďevici Jefrem sa zjaviu,
Ukojiu tužbu srďečnu,
A družku svoju samú zostaviu,
Zveriu na noc ňebezpečnú:
Tam stála Olga, ako Marija,
Hľaďjáca na Gabriela,
Hľaďjáca ešte, keď už anjela
Krídlo sa ňebom rozvíja.

20
Stála skloňená s hlavou zvesenou
A s náručím rozprestrením, —
Precitla a za druhom milením
Hľaďela nocou jesennou:
Začala plakať, lež hňeď zaťíchla.
Znala ona zvik miljeho,
Pošla ku domku, ťažko si vzdichla,
A skrila sa v tuoňach jeho;
Sadla na postel, omdlená, bledá,
Hlavu vrelú uložila,
Sna v očach ňjet, pounoc bila,
Ale spať sa ešťe ňedá.

21
V chižinki tmavej všetko si drjeme,
Len vše bistrá míška šuchňe,
Škárou obloka vjetor podúchňe,
A v pokojička ľahkom objeme
Maťička slabá si odfukuje
A dich jej po kútoch šumí,
Ale mladuo srdce kuje
Tvrdím bďeňím žjalnej dumi,
A ljeta misel ľúbosťou jatá
Tajním losom Jefremovím, —
Až usňje. A už predo dňom novím
Leťí si zorňica [mladá] zlatá.

22
Pokonňí ráz vidíchňe Helena
Zodvihňe hlavu zavitú,
Hľadí oblokom v ústret úsvitu
Vstaňe spaňím posilňená;
Ďíva sa k milej ceri posťeli,
Na zemi vidí perinu,
Na ďeve oblek celičkí celí,
Pod hlávkou ruku cérinu,
A na jej líci bjelosť sňeživá,
A v jej údoch tvrduo spaňja,
A len kŕčovuo jej strhávaňja
Svedčí o ňej že je živá.

23
Pre Hospodina Boha! — nuž čože
V tom ďjoučaťi takto búri?
Vikríkla maťi. — Cérka len žmúri
A prebudiť sa ňemuože:
Až keď k posťeli maťi zastaňe
V starosťach vernej maťeri,
Na tvár ďjoučini stuďenje dlaňe
Klaďje, zdravou ju ňeverí;
Deva sa strhla, jakobi sňila
Mŕtvej ruki dlaň ľadovú, —
Pozrela, — viďí maťičku vdovu, —
Vzdichla, — hor sa posaďila.

24
Či si zaspala? či ťa dač bolí?
Olga moja! — oblečená!
Takás mi jako smrť domučená!
Či ťi je čo ňje po vuoli? —
Ach, mamka, trošku bolí ma hlava, —
A sni mala som strašlivje, —
Oj, akobi nám budúce boli
Dňi akjesi ňešťastlivje.
No, nič to; žena paňičku ťeší,
Hlávka do svatbi zacelje,
A kto pre zajtrok chvíle veselje
Si mračí, ten velmo hreší.

25
Urovnaj si tú sukňu skrčenú,
Umi uplakanuo oko,
Už slnko stojí hodňe visoko,
Uhlaď si hlávku schlpenú:
Kto vje kto príďe. — Ach, ňik ňepríďe,
Olga ťicho odpovjeda,
A keď aj príďe, nakže len príďe,
Tvár moja zostaňe bledá. —
Mamka mlčjáci zas von vichádza,
Krúťi hlavou v ňepokoji;
Olga pred malím zrkadlom stojí
A vláski vrannje uhládza.

26
Obzre sa. Matka je už v kuchiňi.
Oj, tajomstvo mojej duši!
Nač mladosť moju žjál tento ruší?
Za ktorje tak trpím vini?
Či ňjet ľúbosti ňikdi bez buoľa?
Či vina je ľúbosť sama?
Či hádam viššja chcelabi vuoľa
Rozďjel robiť medzi nama? —
Oj, Jefrem, Jefrem! ti si ukrutňík,
Ako k druhím tak aj k milej;
No, ňeboj sa; v ušlechťilej
Ľúbosťi mňa ňezmíli ňik:

27
On je ukrutní, musí sa tím stať,
On je smutní, tak musí biť,
On mlčí, vje on kďe má hovoriť.
On tajďe, keď nemuož ostať:
Oj ľuďja! znám ja muojho Jefrema,
On je takí, jako skala,
Ak orol, ktorí slobodi ňemá,
Ak lev, ktorjeho sjeť jala;
Vjem srdce jeho ňje je z kveťini,
Ale velkí je duch jeho,
Spomínať budú muojho miljeho,
Vjem, dlho naše ďeďini.

28
Matki ňespomňjem naše túžeňja, —
Ňešťasťja ona sa bojí;
Matki chcú céri vidať v pokoji,
A v pokoji sinov žeňja:
Ale nám je to už tak súďenuo,
Blískať v prostred hrmavici,
A vrelo ľúbiť srdce stuďenuo,
A bledosť nosiť na líci; —
Tak je to pekňe duši ňeviňej
Umjerať v boľasťach vinních,
Oj, tak je sladkuo, príčinou iních,
Ňešťasťja láski ďevinej!

29
Tak je to krásno, tje tajnje žjáľe,
Tak je to miluo, v búri žiť,
Tak je to dobruo, v ňešťasťí blažiť,
Tak je to velkuo veľa biť v mále,
Tak je to dóstojnuo ňebáť sa bjedi,
Tak je príjemnuo zaplakať,
Tak je rozkošnuo otráviť jedi,
Tak je velebnuo, svet ľakať,
Tak je lahoďivuo, skladať bremä,
Tak je blahoslavnuo, túžiť,
Tak je velikánsko v panstve slúžiť:
Ach, ale ňič bez Jefrema!

30
Hrdá Srbkiňa takto rečňila
Čo z úst miljeho nasala,
Tak ona pravokrásňe tárala,
Čo z prs miljeho napila.
Blázon! — Ej, ľuďja! jesto na sveťe
Blázni naozaj blažení!
Sprostá! — Rodáci! vi to ňevjeťe
Že jesto sprostje mudreni? —
Dosť na tom, tak si Olga rečňila
Hľaďjác na ďjálne pahori,
A v šlechetních citov mori
Skutočnosť si svoju sňila. —

31
Na baštách zámku na Belohraďe
Chvosti konskje tmi zakril,
A vatri jasnje sa rozžjárili
Po okrúhlom ňeba saďe:
Už z minaretov hlásnik Kórana:
Allah, alláh, alláh! revau
Verjácim pjáti raz už od rána.
Ako Prorok sa modljevau
Krížom si ruki na prse zložja,
Nábožňe sa dol sklaňaju
A na tje strani tvár obracaju
Kďe leží jích Mekka božja.

32
Zvon sa ozíva: a národ svatí
Žehná sa krížom vo troje,
Vivráva šeptom modlitbi svoje
V blankit jasní, hvjezdozlatí:
Keď zvon hlásňika a keď hlas zvona
Odzňeu, modlitbi prestali,
Všetko sa mestom, on tu, tam ona,
V strakavích ulicjach valí:
Obloki horja, samopaš spjeva,
Susedi mladje klebeťja,
Lampáše krížom a krážom svjéťa,
S milím šepce drječna ďeva.

33
Na Bjelej Hvjezďe, v hrdej kavjárňi,
Lampi blískavje blkocú,
Tam dnu v hromadách mladí trkocú,
Tam v kopách peňjáz sa márňi,
Inďe zas gulki stolom zelením
Mramornje pekňe behaju,
A hráči vokol s dákom farbeným
Hrbjác sa, mjerjác, stúpaju,
Inďe zas Srbín seďí obstarní
S okulárama na nose,
O pračkách a rvačkách v Saragosse
Číta, — tam zas chlapci švarní

34
Seďjá pri stolkoch zelenokritích
Srbi a bujní Volhari,
Pred každím čaša horká sa parí,
Kúra si z dímok obitích:
A medzi ňimi šuhajec seďí
S dímkou sa bavjác jeďinou,
A pohľad hádže ďivoškaredí
Na bruchatích Moslemínou;
Pár pištoluok mu iskrí za pásom,
Pri ňich blišťí sa strašní nuož,
Kávu Osmanskú, — hovorí hlasom, —
Ako čerta vistáť ňemuož;

35
Chlapci žartuju, on fúz si krúťi,
Len časom kus sa uškrňí,
Len časom slovo v satirskom tŕňi
Na Turkovrahov virúťi;
Keď Turka spomňje oči mu zbĺknu,
Visokuo čelo sa zmrašťí,
Pištole jedna s druhou sa tlknú
A stolec pod ňím zaprašťí,
Zrje v prsach, ako keď vreluo maslo
Vaďí sa s vodou stuďenou,
A búri žjárou novozroďenou
Ňje žebi schladlo a zhaslo.

36
Druhovja jeho ňechcú ho drážiť,
Znaju obyčaj Jefrema,
A v mokrej zemi ležjáco semä
Ňetreba, krem toho, vlažiť:
Junák náš ale ňemá pokoja,
Bársbi ťichím zvonku sa zdau,
Ňje je on z tích, čo hájja sa boja,
Žebi v pokoji pokoj mau.
Strášňe okolo sebä pozjera,
Vlasi ku hrubím väzom si viňje, —
Trpelivosť mu skoro sa miňje,
A dávno už od večera.

37
Na boku jedno peť chlapov stálo
V červeních, hrubích turbánoch,
Jefremovi sa v pjátích galganoch
Peť satanov tak stáť zdalo;
Oňi z dva kroki od ňeho stoja
Jeden s druhím šomre čosi,
Zdá sa, že kamsi odísť sa stroja
Ako rozdrážeňje osi,
A jeden z ňich pesť tuho zaťína,
A hlas jeho rasťje s tokom,
Zubami škripí, krvavím okom
Zdá sa, Jefrema spomína.

38
Kebi ťa viďeu! — Náš Srb sa sberá,
Dímku vitrjása, napcháva,
Zapáli, čjápku si ponapráva,
Okolo sa poobzerá:
Braťja! Stávajťe od tích čjaš panskích
Pounoc je, a muožte veďeť,
Že pri tích ťavách mahomedanskích
Ňemuožem dlho obseďeť:
Toto hovorjác ešťe pripáli,
Stolec odsoťí na stranu
A Muzulmana kosť rozmaznanú
Sedadlom špatňe ovalí. —

39
Pes ňeverjáci! Turek zareve,
Ústa mu jedom kipeli,
A, sťabi orli, ďivo leťeli
Na sebä v satanskom hňeve,
Moslemín chmatňe nášho šuhaja
Za prsiská ocelovje,
A tureckjeho Jefrem chumaja
Za väzi trhňe sadlovje:
Ako hus, keď na hlavu dostaňe,
Tam ten sa zvrtňe dvarázi,
Ruku vitrčí — do kúta vrazí —
Aňi hňeď a hňeď ňestaňe.

40
Turci sa besňja, srďja sa Srbi,
Strhňe sa bitka surová,
A tamtí leťja, — [nak] ňech Boh uchová, —
Akobi vrecja, na hŕbi,
A zas vstávaju s novím zúreňím
Stolovje nohi práskaju,
Čaše, sklenice, lampi, zbúrením
V črepoch pod nohi ljetaju;
Ruka Jefrema trhňe sa za pás,
Nožiskom blisňe nad hlavi,
Zvrešťí: beda vám, tureckje ťavi!
Spomňjeťe si na mňa na nás!

41
A máchňe nožom; — krú sa vihrňje
Chlap sa na dlažbu vivalí,
A máchňe znovu, — ale kďe stáli,
Turkov už ňjet. — Všetko strňje,
Zrazení zemou v kŕčach sa zvíja,
Sám Jefrem stojí, že skala:
Zahiň, sto hromov! osmanská zmija! —
A ľud od všaďjal sa hrňje,
Všetko sa trasje, všetko spituje,
Pravda sa s bludom rozpráva,
Zo sna sa ťeplí spáč vitrháva,
Ten kľaje, ten sa raduje.

42
Zrázu zas plná kavjárňa stojí
Okol krvavej mrtvoli,
Nje sa to tí, čo pred tím tam boli,
Ľud z domu plachí sa rojí,
V každích sa ústach Jefrem spomína,
A smrť je predmet shovoru,
Tam tím, tam tím sa nakladá vina,
Ten chváli boj, ten pokoru:
Je to, vraj, obeť srbskej slobodi,
Je to, vraj, vražda ňehodná,
Je to, vraj, pomsta chlapská, slobodná
Hrďinskím sinom prírodi.

43
Medzi tím, noc už do jaskíň ťjáhňe
A ňebom jasná pláva žjár,
Už kosu kuje hodní hospodár,
A bludár teraz len ľahňe;
Dunajom parňík hrdí priraziu,
Ešťe krochká, odfukuje,
Potok sa na breh trávni viplaziu,
Nosič ruki visukuje,
A cestovateľstvo zachuchmanuo
Veďje na breh dvojná daska,
Vítaňja šumí, boskaňja mlaská
Jedním vzatuo druhím danuo.

44
Ako sa maťe? čo tu novjeho?
Prjáťelkiňe pod pazuchi, —
Padaju ľuďja, padaju muchi, —
Novin dosť a nič dobrjeho. —
Drábi tureckí mestom stúpaju,
Križuju každou ulicou,
Hňeď tam do domu, hňeď tam vchádzaju,
Lomcuju každou truhlicou:
Čo tí bašoví chceju otroci?
Čo prechoďja cudzje dvori?
A všaďe sa len jednak hovorí
O kavjárňi o tej noci.

45
Porjádni domec stojí v ulici,
V chiži starí Petro seďí
Na stuol oprení a hňev škaredí
Horí mu v obledlom líci;
Maťi popráva, meťje, uťjéra,
Uťjera aj slzi z očí, —
Posťel sinova je jak z večera —
Drabstvo strmo v chižu vkročí:
Petro, kďe tvoj sin? kďe je ten lotor? —
Na starca predňí naskočí, —
A okom drabstvo po chiži točí, —
Komori, kúti nám otvor!

46
Pozriťe, ľuďja, tu posťel jeho
Od včerajška ňedotknutá,
Hľadajťe všaďe z kúta do kúta,
Sina muojho ňešťastnjeho,
Už štiriadvadcať hodín minulo,
Ako zmizou z muojho domu. —
Drabstvo sa krížom krážom vinulo,
A hlasom podobním hromu
Moslemín kľaje: ti, pes ňeverňí!
Ti musíš znať, kďe on čuší!
Drabi, chitťe ho za starje uši,
Na zámok! ti rab mizerní! —

47
V hrsťach pohanskích starca šeďini
Strašlive sa zabeleli, —
Tak s poddanými Srbmi veďeli
Zachádzať zlí Moslemíni, —
On zubmi škripí boľasťou, jedom
Nad slabosťou údov starích,
Inakšim boubi merau pohledom
[Tiranou] Barbarov v dňoch svojich jarích;
Oňi ho vlečú, — strašnuo divadlo!
Ulica. — Pištol zrachoťí —
Hajtman suroví na zem sa skoťí —
Kto ho vje z kaďe to padlo? —

48
Vo tmách večerňích seďí ďjoučinka;
Hádam plače, lamentuje,
Hádam už zúfa, hiňje, beduje,
Hádam rozmaznano finka? —
Oj Olga ňemá srdce fifleni, —
Jefrem je meno jej druha! —
Či žije, či mrje ten ňezná zmeni,
On je vždi Olgina dúha;
Vje ona, že keď Jefrem jej žije,
Že ona s ňím má živá biť:
A keď ho chladná hrobka zakrije,
Že ona s ňím má v zemi hňiť:

49
Ale predci ju dač ňepokojí, —
Či ho ozaj ešťe zhljádňe,
Či sa k ňej ešťe raz len prikradňe,
Či už za hraňicou stojí:
Aňi toho sa ďeva ňebojí,
Vje ona, že Jefrem žije, —
Príďe on, čo sa hromom ozbrojí,
A čo celí svet zabije!
Keď pes zabrechňe už ona skočí,
Krok zduňje, jej srdce buchňe,
Keď vjetor zšumí, ona začúchňe,
Každú tuoňu ona zočí.

50
V izbe tma; hlucho, slepo je všetko,
Tá izba smúťi: prečože?
Že krási Olgi viďjeť ňemuože,
Razom zablisňe drevjatko
Izbou sa svetlo rozleje,
Tam stuol, tam kňiha, tam ďeva,
V ňej duši mladej milje alléje
V ktorích blúďiť si chodjeva;
A jako tje jej oči havranje
Leťja po rjádkov koleji,
Tak po mlaďistvej srdca alléji
Prechoďja sa citi tajnje.

51
„Celí život muoj bou zálohom
Sviďeňja vernjeho s ťebou,
Ja vjem, tis mi poslaní Bohom, —“
To hlasom číta. Roj citou
Po jasních ňádrach rozleťeu sa,
Zraki jej blisli k obloku
A tužbam tljácim v ňespavom oku
Stáť ktosi tamvon viďeu sa;
Skočila ona, k oknu zastala,
Ďívala sa ňič ňeviďjác,
Trjásla sa že už ňeuviďí vjác
Toho, koho tam vídala.

52
Odtrhla oblok, chládki večerňje
Na peknje líca leťeli
Ako tje smednje a lačnje čeli
Na kveťini svoje vernje:
A jedenást už doba zvoňila,
Zvoňiu jej srdca živí zvon,
Trošťičíčku sa tma odsloňila,
Šuchlo čos: oj, už to je on!
Ruki Olgine cez oblok ťjáhli
Sťisli kŕčom predmet milí,
Ústa na ústa: „už čas!“ zložili, —
Tá vzdichla ruki sa vťjáhli. —

53
Dovolťe, braťja, vášmu spevcovi
Spomňjeť si na žiťja svoje
Keď píše sladkích ohňov rozbroje
A tajnej sudbi osnovi.
Vjem ja, že mraznje ľuďí rozumi
Ňenáviďja vrelosť mladú,
A na túžobnje — ľúbosťi dumi
Opovržní úsmech kladú:
Ale ja rád mam, rád dám, rad viďím
Fanatickje obímaňja,
A tje mladistvje duší porvaňja
S prjaňím srďečním záviďím.

54
Lebo to sú tje chvíle blaženje
Kďe všemožnosť človek sňíva,
Kďe sa na krásu ňebeskú ďíva
Búrňe drjémjáco nadšeňja;
Kďe hraju všetki mladistvje sili,
Kďe ľúbosť Ind, krása Bráma,
Kďe sa roztrhi všetki zrušili
Medzi vrelima dušama:
A sama besnota rozlúčeňja
V krotkuo sa meňí objaťja,
Vini tje špati obecnje traťja
A v ozdobi svatje meňja.

55
Lebo, znáťe vi zo sna zbúreních? —
Ďjeťa vám začňe narjekať,
Ale muž buďe zubami sekať;
V očach odpou zažmúreních,
Ohľadi ešťe sa ňeprebrali,
A blčja v ňich pomsti hrózi,
Že ste ho bludom milím virvali
A soťili v prjepasť prózi:
Ňevravťe, že sťe život mu dali, —
Váš život je tjež ňič, len sen,
A za sen špatní, krásni tam ten sen
Svatokrádňe sťe mu vzali.

56
Nahajťeže ho, preboh, nahajťe
Vo víchodních rajoch jeho,
A z takích zjavísk sňeňja blahjeho
Dušu jeho nezbúrajte! —
Ňje sťe vi ľuďja? — Tak ľútosť majťe
Keď človek chce božstvo sňívať,
A ňešťastňíku aspon doprajťe
Vo snách na šťasťja sa ďívať;
Nahajťeže ho, keď celí ľúbi
Čo vibi sťe ľúbiť chceli;
Ňenáviďjeť on tjež buďe celí
Hrobárov svojej záhubi. —

57
Ti, ďeva moja! ňemuožem ťeba
V podozreňja ňeveri brať,
Lebo ňemuože ten na zemi stáť
Kdo vkročiu už raz do ňeba;
A kebi vernosť ňebola tvoja
Ňesmrteľná v duši mojej,
Tak ľúbosť večne zhaslabi moja
Na prahu ňeveri tvojej;
A kebi som ťa tak rád ňeviďeu
Žebi som smeu pochibovať,
Žebi som mohou ťa ňemilovať:
Oj! čibich ťa ňenáviďeu! —

58
Heléna chrápe jako v oleji,
Céra trasje sa k posťeli,
Zboskáva matkin obličaj celí
A v trapjech ňeistej naďeji;
Vzdichňe si: s Bohom, domec milení! —
Lampa zhasla. — Maťi spala. —
V ťichej doliňe trávňik sperlení
V bok visoká, ďivá skala,
A popod skalu vraní kuoň leťí,
Na vrancovi úťek mladí, —
A zora jasnej sveta lampadi
Na líca uťjéklej svjéti.



[2] Milica vznikla z dvoch samostatných básní: Olga a Perla hárema, ktorých rukopisy sú v „Spevoch Andreja Sládkoviča Sväzok II.“ Pre ich odlišnú koncepciu, stavbu veršov a pre odlišnosti lexikálne a syntaktické ich odtláčame.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.