ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Bibliografické poznámky

Dielo Andreja Sládkoviča vyšlo doteraz v piatich vydaniach. Medzi jednotlivými vydaniami, s výnimkou posledných dvoch, niet však nijakej kontinuity, pretože v každom z nich sa prejavuje iná koncepcia v začlenení básní, čím sa, pravda, menil aj obraz Sládkovičovej poézie. Okrem Spisov básnických 1861, ktoré vyšli za Sládkovičovho života a v ktorých sú básne začlenené podľa vlastného autorovho rozvrhu a plánu, v neskorších vydaniach Sládkovičových básní sú mnohé nejednotnosti a redaktorské zásahy. Prvé posmrtné vydanie, Andreja Sládkoviča Spisy básnické, Praha 1878, v základe síce zachováva členenie Spisov básnických 1861, no dlhšie básne (Detvan, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Milica, Svätomartiniáda, Marína a Sôvety v rodine Dušanovej) sú vytrhnuté z kontextu a lyrika rokov šesťdesiatych je zaradená bez presnejšie vyhraneného systému. Dvojzväzkové vydanie Spisov básnických 1899 — 1900 nijako neodstránilo nejednotnosti predchádzajúceho vydania. Prvý zväzok obsahuje Sládkovičove epické básne v chronologickom poriadku, no v druhom zväzku sú lyrické básne zaradené Martinom Braxatorisom podľa akýchsi tematických celkov, ktoré sú však umelo vytvorené a nevystihujú Sládkovičov ideový a umelecký zámer. Keď Jozef Škultéty roku 1920 — 1928 vydával znovu Sládkovičove básne, siahol k chronologickému začleneniu básní podľa dáta ich časopiseckého uverejnenia. Chronologický zreteľ snažil sa uplatniť aj v prvom zväzku, ktorý obsahuje Sládkovičove lyrické básne, a aj v druhom zväzku, ktorý obsahuje dlhšie, epické básne. Toto chronologické členenie je aj v poslednom jednozväzkovom vydaní Sládkovičovho Súborného diela 1939. Avšak Sládkovičove rukopisy, ktoré našli Karol Štollmann a Adam Mekis v Maďarsku, sú výrazným dôkazom, že chronológia Sládkovičových básní podľa ich časopiseckého uverejnenia nie je spoľahlivá. Zachovaný rukopisný materiál dokazuje, že Spisy básnické 1861 s výnimkou piatich básní obsahujú básne z obdobia rokov 1844 — 1848. V tomto krátkom časovom rozpätí Sládkovič vytvoril väčšinu svojich básní — a tak možno len približne určiť vznik väčších celkov, ktoré navzájom súvisia svojím ideovo-umeleckým zameraním, no nie je možné s úplnou presnosťou datovať vznik každej básne.

Ukazuje sa teda, že pri opätovnom vydávaní Sládkovičovho diela nemožno vychádzať z tých vydaní, kde sa konštruovali isté tematické celky Sládkovičovej poézie, lebo nepodávajú nám jej verný obraz. Ba nemožno vychádzať ani z tých vydaní, v ktorých boli básne začlenené chronologicky podľa ich časopiseckého uverejnenia, pretože ich zaradenie (ako to vidieť z rukopisov) nie je spoľahlivé a tak nám nepodáva presne básnikovu vývinovú líniu.

V našom vydaní Sládkovičovho súborného diela ide nám predovšetkým o celistvý pohľad na Sládkovičovo dielo. Preto tam, kde názorne vidieť Sládkovičovu koncepciu vlastnej tvorby, ponechávame jeho pôvodné začlenenie. Kde nemáme zachované nijaké autentické dokumenty, snažíme sa básne usporiadať tak, aby bolo vidieť básnikovu tvorivú cestu, ako sa vyvíjal a formoval jeho prejav.

V prvom zväzku sme teda v plnej miere rešpektovali Sládkovičovo usporiadanie básní zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov, aké je v Spisoch básnických 1861. Sládkovič Spismi básnickými vlastne uzatvára jednu epochu — a to epochu veľmi dôležitú tak pre samotného Sládkoviča, ako aj pre vývin slovenskej poézie — svojho umeleckého diela. Rovnako dôležitá je tu aj tá okolnosť, že Spisy básnické si sám Sládkovič usporiadal a v nich sa prejavuje aj jeho hodnotenie dovtedajšej tvorby.

Do druhého zväzku sme začlenili Sládkovičove básne vytvorené v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Chceme aj vo vydaní Sládkovičovho diela diferencovať jeho poéziu štyridsiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, pretože sa znateľne líši aj básnickým hodnotením skutočnosti, aj v stavbe veršov a v obraznom vyjadrení, na čo správne poukázala literárna história, počnúc Jaroslavom Vlčkom. Na koniec druhého zväzku sme zaradili Sládkovičove prvotiny, preklady a nepublikované básne. Tieto Sládkovičove práce nám doplnia obraz Sládkovičovej poézie o materiály doteraz málo známe alebo úplne neznáme. Na základe nich budeme môcť názorne sledovať Sládkovičovu cestu k uvedomelému básnickému prejavu, ba budeme vidieť i Sládkovičovu náročnosť k sebe, pretože nájdeme aj také básne, ktoré neuznal za vhodné uverejniť.

Dvojzväzkové vydanie Sládkovičovho diela popri tom, že podáva celistvý obraz Sládkovičovho diela, je aj dôležitým literárnohistorickým dokumentom pre poznanie slovenskej poézie štyridsiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia.

*

Pri vydávaní prvého zväzku Sládkovičovho diela chceme zachovať autorovu koncepciu, ktorá sa prejavuje popri syntaktických a lexikálnych zvláštnostiach aj vo výbere básní, aj v ich začlenení. Prvý zväzok teda tvoria Spisy básnické Andreja Sládkoviča 1861, vydané za Sládkovičovho života. Na ich vydaní sa Sládkovič aktívne zúčastňoval, čo vidieť z pomerne dobre zachovanej korešpondencie s vydavateľom knihy, Jozefom Viktorinom.

Aby sme však lepšie a názornejšie ozrejmili náš prístup, všimneme si, ako sa Sládkovič zaoberal myšlienkou vydania básní od polovice štyridsiatych rokov minulého storočia, a ako dospieva ku koncepcii Spisov básnických začiatkom šesdesiatych rokov.

Sládkovič na vydanie básní pomýšľal už v polovici štyridsiatych rokov, čomu nasvedčujú dva rukopisné zošity: „Spevi Andreja Sládkoviča“ a „Spevi Andreja Sládkoviča. Sväzok II-hí“. „Spevi Andreja Sládkoviča“ obsahujú tieto básne: I. Báseň (Vzljetňi nad sveti v jasnotu étheru), II. Otázka a odpoveď, III. Tajomstva, IV. Hvjezdi, V. Indián (v rukopise je oprava neskoršieho dáta na Zúfalec, pod ktorým názvom je báseň známa), VI. Hron, VII. Morava, VIII. More, IX. Samota, X. Kikimora, XI. (bez názvu: je to tretí sôvet z básne Sôvety v rodine Dušanovej), XII. Otrok, XIV. Ňehaňťe ľud muoj! Sem patrí aj Marína, pôvodne označená číslom XIII. „Spevi Andreja Sládkoviča. Sväzok II-hí“ obsahuje tieto básne: I. Otčini mojej spevi, II. Spomňjenki, III. Perla hárema, IV. Otrok, V. Olga, VI. Znovuzrodzeňec, VII. Ďetvan. Na poslednej strane Spevov II je cenzorova poznámka: „Spevi Andreja Szladkovitsa imprimatur. Neosolii die 21-o Julii 846. Antonius Tilles censor Regius.“ Zdá sa, že o týchto rukopisných zbierkach píše Karol Kuzmány Sládkovičovi v liste z 15. marca 1845: (Citované listy sú uschované v Archíve Matice slovenskej, v Archíve Slovenského národného múzea a v Archíve Spolku sv. Vojtecha.) „Len niekolko slov. Rukopis Váš som celý a pilne prečítau. Moje domnenia o celku a podrobnostiach ústne Vám rád a úprimne vyjevím, akonáhle ma navštívite. Teraz ho Vám nazpak poslat nemôžem, lebo je od 5 dní u censora, a slúbiu ho v ten týždeň po Velikonoci censurovat. Už vtedy som mu povedau, že spevy tie sotvi celkom tak a v tom poriadku vindú; on ale nezdau sa mať nič proti tomu, keď len sa tu tlačit budú, aby hneď výtisk prvý dostau.“ (Citované zo Slovenských pohľadov 1908, 762 — 763.) Je ešte jedna zmienka o tom, že Sládkovičove básne mali vyjsť v štyridsiatych rokoch. Upozorňujú na to Hurbanove Slovenské pohľady v 90. čísle II. zväzku 1847: „Robíme pozornô obecenstvo na Básne novie Andreja Sládkoviča, ktorie sú teraz v cenzúre.“

O ďalších osudoch Sládkovičových básní nevieme. Nezachovali sa totiž nijaké dokumenty, kde by bola či už zmienka o úskaliach, ktoré stáli v ceste Sládkovičovho podujatia alebo kde by sa zaujímal o ich vydanie. Neboli totiž na to ani vhodné pomery po revolúcii 1848/49 v časoch krutého bachovského absolutizmu. A tak až začiatkom šesťdesiatych rokov Sládkovič znovu prejavil záujem vydať svoje básne. O svojom podujatí píše Pavlovi Dobšinskému v liste 10. apríla 1860: „Vravíte, že Vám M. Godra píše o novom vydaniu ,Maríny‘ mojej. To sä môže stáť jestli sä dakdo na to vezme. Ale ja mám iný plán. Chcem posbierať všecky moje vetšie a menšie básne a vydať v jednom, lebo dvoch sväzočkoch. Asi 10 hárkov mám už pod tlač prepísané. Vzal by ste to na sebä? Jestli ano, tedy budem prepisovania pilnejšie pilnovať. Sú tam veci zvetša už dávnejšie uverejnené. Sbierka táto ale, pri všeckom tom, mohla by najsť účasť na Slovensku. Pošlem Vám register (tituly básní) nezadlho ku prehlädu. Potom mi zjävíte mysel Vašu o tom. — Vravíte že ,halbpart‘? Ak tu rozumiete, aby som polovicu nákladu ja niesol: to nemôžem prijať, lebo som chudobný, jako myš kostolná. Najmä teraz, kde naši páni mi sčiastky svojimi utiahnutými dobrovolnými dávkami, sčiastky agitáciou uprostred ľudu cirkevního značnie čiastky dôchodkov, aspoň mierno rátajúc 150 Z ročite utrhli. Pán Bôh vidí! Príčiny znáte. — Teda halbpart čistého osohu alebo za skromný honorár: ale o tom potom. Ak by Vy ste sä nechcel na to vziať, možno že by sä zaujali za to naši Budínci Viktorin a j.“ Dobšinský iste pre inú zaujatosť a azda i z dôvodov finančných sa na vydanie básní nepodujal. Z citovaného Sládkovičovho listu možno však uzatvárať, že Sládkovič už nemyslel na vydanie svojich rukopisných Spevov, ale že si vytváral vlastnú koncepciu, podobnú ako v Spisoch básnických 1861.

Otázka vydania Sládkovičových básní bola stále aktuálna. V neďalekej Banskej Bystrici podarilo sa mu nájsť nakladateľa, kníhkupca Eugena Krčméryho. Krčméry sa veci ujíma ozaj iniciatívne a 20. novembra 1860 o pripravovanom vydaní píše Jozefovi Viktorinovi, ktorého si Sládkovič vybral za korektora a vydavateľa svojich básní:

„Velebný Pane! Odpuste, že Vás idem unuvať, dosť som váhau či sa mám k Vám utiekať, a či nie, ale veru sa duverne osmelujem v tom povedomí, že Vy ako priateľ všeho dobrieho, moju prosbu laskave vyplniť ráčite.

Umieniu som si mojím nákladom vydať Sládkovičove všetke posaváď vyšlie Básne, buďte tedy tak laskavý u Bagóva sa prezvedieť, ale dukladne, čo bude koštuvať tisk a papier, a síce: Básne tie chcem mať v tom formáte čo Slávy dcera Kollárova, papier môže tak pekný byť ako Vaša Lipa má, i ten tisk sa mi zdá, ráčte sa tedy prezvedeť začo mi vytlačí árch v 500 ex 1000 a 1500, celô dielo bude obsahovať 30-35 árchov.“

Škoda, že sa nezachovali Viktorinove listy o vydaní Sládkovičových básní. Takto môžeme iba na základe Krčméryho a Sládkovičových listov (pravda, pomerne dobre) sledovať priebeh vydania. Podľa Krčméryho odpovede Viktorinovi možno usudzovať, že Viktorin s Krčméryho návrhom súhlasil a hneď mu o tom i napísal, pretože Krčméry 29. novembra nadväzuje na Viktorinov list: „Velebný Pane! Podanie výminky strany tlače by boli v poriadku, s tými som spokojný, len papier musí trošku vätší byť, i širší i dlhší, slovom vätší octáv. Čo sa dotýče životopisu Sládkovičovho, to on naskrze nechce, že tomu čas po smrti, ja tiež tak myslím; jeho podobizňu pripojiť k básniam, je celkom na svojom meste, teraz ako to vyviesť? Nijakú fotografiu nemáme, museu by náš maliar jeho podobizňu aspoň s čiernou kriedou zhotoviť, otázka ale je, či potom v oceli dolu bude zhotovená? Ráčte mi zdeliť čím skorej čo bude taká podobizňa v oceli rytá stáť, lebo náklad sa velmi zvätšiť nesmie, lebo je potreba už raz, aby naši spisovatelia statočný honorár dostali, čo ja práve chcem urobiť, s týmto ale nemienim dielo lecijak vydať, to musí byť poriadne, ako ráčite hovoriť, aby nám česť robilo.

K tlači sa pristúpi čím najskorej, predci ale pre oblahčenia moje i odberateľom musím z jistých príčin oznámiť predplatenia, lebo časy sa podivnie, a nerád by pri mojom prvom podujatí do rozpakov prísť, lebo som ešte len začiatočník, a s tým chcem i to docieliť, jestli sa jistý počet predplatiteľov zozbiera, 1500 výtiskov dať tlačiť, ráčte mi Vašu mienku strany predplatnej ceny zdeliť.

Čo sa tyče korrektúry, velmi mi milvô bude, keď to prevezmete. Mau som úmysel v Prahe dať tlačiť, ale tu mi napadlo, že Vy bývate v Pešti, a preto som sa osmeliu Vás unúvať. Vaša ochotnosť v liste osvedčená ma velmi potešila, tedy Vás budem potom srdečne prosiť o obstaranie korrektúry a tlače.

Tie básne možno že urobia 30 tlačených árchov alebo aspoň 25, poneváč p. Sládkovič 17 nových ješte netlačených básní pridau.“

Z toho istého dňa máme prvú Sládkovičovu zmienku o vydaní. Na rozdiel od Krčméryho pokynov, ktoré sú prevažne technického charakteru, Sládkovičove pripomienky sú pripomienkami umelca, bytostne zainteresovaného na vydaní. Viktorinovi píše: „Písal Vám p. Krčméry o zbierke mojich veršov. Zdelil mi Váš ostatný, obetavosťou a ochotnosťou za vec národnú ozdobený list. Ja, z mojej strany, si dovolujem zo dve poznamenania. — Predne, ja som za formát lebo hodne velký, alebo hodne malý. Estetika nerada má strednosti. Velký oktáv so širokými bielými krají ozdobuje čarovne knihu a nakladateľovi praje. — Potom, ohlädom na podobizňu. Či tým nezdražie príliš kniha? Či svet nebude oklamaný jinou tvárou? Či mňa kdosi z marnomysle neobviní? Medzitým sv. Peter povedal: ,Nie len nohy, Pane; ale i ruky a hlava!‘ — ,Životopis‘ by som celkom vynahal. Niet v ňom nič neobyčajnieho; polovicu života opísať je len polovica veci; próza života pri básňach nedobre pristane. Robí sa to len po smrti — a lepšie to stojí v dajakom Konvers lexikonu. Nakoľko sa mňa týka vec, s úprimnou vďakou sa radujem, že Vaše ruky pri diele budú. Mám sto príčin k tomu.“

O pripravovanom vydaní Sládkovičových básní sa čoskoro dozvedela slovenská verejnosť. Dobšinského Sokol 25. decembra 1860 na 204. strane v Literárnych zprávach priniesol tento oznam: „Sbierku spevov Ondreja Sládkoviča vydá nákladom svojím kníhkupectvo Eugena Krčméryho v Banskej Bystrici. Vydanie toto bude krásno a podobizňou spevca ozdobenô. Predplatenia obnáša 2 zl. r. č., ktorô sa má do 15ho febr. 1861 poslať v listoch frankovaných menovanému kníhkupectvu. Odberateľom 10 výtiskov dá sa jedenásty nádavkom. — Za dôležitosť tohoto podniknutia ručí už meno slávneho spevca, nadšenosťou a krásou poetickou slávne sa vyznačivšieho a ducha tým viac povznášajúceho i oblažujúceho čím viac človek piesne číta. Tým smelšie teda vyzýva velacť. obecenstvo k hojnému účastenstvu a uctive prosí, aby ho v tomto podujatí laskave podporovať ráčilo. Eugen Krčmery, kníhkupec.“

Po týchto prvých zmienkach o pripravovanom vydaní Sládkovičových veršov v Krčméryho korešpondencii sú údaje o výške nákladu (Krčméry sa rozhodol knihu vydať v 1000 exemplároch), dočítame sa, že 4. januára 1861 posielal Viktorinovi rukopis básní, „aby sa čím skorej k dielu prikročiť mohlo“, ba dočítame sa i o otázkach tlačenia, brožovania a pod.

No najcennejším dokumentom o koncepcii Spisov básnických je Sládkovičov list Viktorinovi z 14. januára 1861, kde sú zhrnuté všetky zásadné pripomienky k vydaniu: „Ponáhľam sa odpovedať Vašnosti, drahý pane Bratu, na vzácny dopis Váš od 5-ho t. m. nasledovne:

1. Ohľadom na pravopis nenazdám sa, žeby v rukopisu mojom boli odchylky značné od foriem Vašou grammatikou vystavených: čo viem, je u mňa ,zpev‘ u Vás ,spev‘ ,té‘ miesto ,tie‘ neutra na ,é‘ miesto ,ô‘ a t. p. Na všetkom tom mi naskrze nezáleží, a keď Vám ďaka môžte korrigovať. Slovom, mne najviac na tom záleží, aby tiskových chýb tam nebolo tolko a takých, ako v Kadavého vydaniu ,Maríny‘ kde ,bolest‘ miesto ,belost‘ nachádzame a t. p.

2. Spis je rozdelený podla obsahu a formy básní tak, že medzi vetšé básne menšé vložené sú — v prostriedku národné, po stranách lyrické drobky. Ja to držím za primeranô, rovnovažnô zostavenie čiastok našej knihy.

3. České básne sú prepracované tam v tej miere na kolko ktoré z nich za hodno som uznal uverejniť ich tlačou.

4. Nové a predtým už uverejnené práce sú zmiešané bez rozdielu. Nezáleží ani na tom nič, aby sa poznačilo kde ktorá už tlačená dosiaľ stála. Historické takéto poznamenania by len na ujmu boli jednote a celistvosti vydania.

5. Čo sa týka titulu knihy, moja prvá myšlienka bola dať spisu meno pospolito — a charakteristično — slovenskô „,Fujara‘ Sládkovičova“. Daktorým ale práve táto pospolitosť sa nepozdávala a odrádzali od toho: ja sám ale odstúpil som od názvu toho len na základe toho náhlädu, že takôto meno pristane lepšie almanachu alebo dielu formy celistvej: tedy prosto a prozaične ,sbierka‘ alebo ,spisy‘ alebo ,diela‘ — akokolvek — bárs aj národ náš rád vidí aj v tituloch básnickosť.

Predmluva v čele básní, mojím domnením nemá estetického miesta. Vyzerá to jako opona, ktorú zvedavosť čitateľova, najmä pred básňami, obyčajne odhodí. V ohľade tomto ,predspev‘ jedine má svoju oprávnenosť. Na konci knihy môže stáť slovo ohlädom na spisovateľa, alebo zastupujúce ohlas obecenstva a orgán účinku diela umeleckého na čitateľa.

Strany životopisu zostávam pri vyslovenom už domneniu svojom, opakujúc, že životopis môj nemá nič zanímavého: akby to ale dakedy stálo za prácu, tedy po smrti, keď všemu koniec. Tuto len to ,non quis, sed quid‘. Krem toho dotkli by sa pri tom osoby živé — k čomu nie sme oprávnení — slovom — odstanme od toho. Istô ,incognito‘ má svoju zvláštnu pôvabnosť: istá odkrytosť až do podrobností, odhalená skutočnosť vychádza na obraz marnosti a biedy ľudského života. Z rezultátov života duchovného nach si utvorí svet postavu: prípadnosti žitia odpadnú jako trosky a triesky.

Jináče, jako príspevok k tomu tam stáť bude jaká-taká podobizňa spisovateľova. Bystrický maliar Jonáš je už s contrefaitom chatrnej mojej podoby z polovice hotový. Robí on to, mojím a daktorých úsudkom — dosť dobre. Chybí obrazu ešte ,ultimam adhibere manum‘ a pod črtnastima dňami Vám to, hádam, budeme môcť poslať, ak farby za ten čas budú môcť náležite uschnúť. — Ak sa ale má rytina podariť, musí byť rytec spôsobný v značnej miere, aby sa od živého originálu ješte ďalej neodchýlil s obrazom svojím.

Čo poviete na kaligrafiu rukopisu? Bojím sa, že znovuodpisovanie stálo by aj čas aj peniaze.

Za básňou ,Lipa‘ mohla by sa hádam vložiť tá, čo som Vám nedávno poslal ,Anagram‘. Preto by Ste ju hádam aj v tohoročnom almanachu svojom bezpečne mohli upotrebiť. —

Hlavnô moje želanie by bolo, aby sa s vydaním knižky čo len možno, ponáhľalo. Najmä pri okolnosťach predplacenia platí to ,bis dat, qui cito dat‘. Krem toho, žijeme v dobe nejistej a hlädíme blízko vústrety búrlivej. Skorým vydaním by sa veľmi vyhovelo nedočkavosti odberateľov, použil by sa prvý zápal za vec a dielce dostalo by sa hádam ešte pred hrmavicou pod strechu. —

Sed jam sat est.“

Na základe tohto listu jasne vidieť, že Sládkovič pri vydávaní básní pamätal na všetky detaily. No zvlášť vidieť Sládkovičovu koncepciu vydania. Sládkovič pojal do knihy len tie básne, ktoré uznal za vhodné odtlačiť, dal si prácu so slovom, s usporiadaním, aj s názvom diela. Už citovaný list je dostatočným dôvodom, prečo ponechávame autorovu koncepciu pri vydávaní neporušenú. Vidíme totiž i to, že sa vo vydaní Spisov básnických 1861 rešpektovali všetky autorove pripomienky.

Básne zostavené a usporiadané Sládkovičom išli do tlače. A Viktorin sa s tlačením ozaj ponáhľal. Na Krčméryho dotaz z 30. januára 1861, „Či sa už dielo začalo tlačiť?“ Viktorin odpovedá zaslaním dvoch hárkov, za ktoré mu Krčméry v liste z 12. februára 1861 ďakuje. Z tohože listu sa dozvedáme o Viktorinovom predpoklade, že kniha vyjde okolo 1. apríla. Krčméry však akosi nečakal rôzne tie nepredvídané okolnosti, ako napr. nedostatok predplatiteľov: „… dnes je už 12-tý a sotvy mám 80 predplatiteľov, aj s tých sotvy polovicu skutočne predplatili, len sa zapísať dali, ja nezúfam nad tým, lebo mám pevnú nadeju, že to dielo odbyt bude mať, len ma to nemile dojalo, že naši sa tak chladno a lhostejne preukazujú, z Čiech a Moravy ani jeden predplatok.“

Hoci nemožno tvrdiť, že by bol mal Krčméry na vydaní len čisto obchodný záujem — v jeho podujatí bolo čosi viac, živý záujem a zápal — jednako o efekt knihy predsa sa len najväčšmi zaslúžil sám autor. Počas tlačenia knihy neustále sledoval jej priebeh. Keď dostal na ukážku dva hárky, opravoval nepresné výrazy, vsunul ešte „Pieseň“ (Hojže Bože) a privolil aj na bibliografické poznámky v „záverečnom slove“, o čom sa možno dočítať v liste z 13. februára 1861. A keď dostal na ukážku tri hárky, ocenil Viktorinovu starostlivosť: „Ďakujem za ukážku 3 hárkov tisku. Vidím, že pracujete s prísnosťou Catonskou“ (v liste z 2. marca 1861). Sládkovičove pripomienky neboli iba „literárneho“ charakteru. Tak, ako sa staral o čistotu jazyka, staral sa aj o propagáciu knihy a o jej úpravu. V liste z 21. marca sa dočítame o definitívnom názve knihy, o stave predplatiteľov i otázkach propagácie. „Ohlädom na titul knižky hlasujem za jednoduchší: ,Spisy básnické‘. To slovo ,sebrané‘ je pleonazmus a krem toho vzťahuje sa viac na kusy už predtým uverejnené a sem-tam roztratené.

Krčméry vraví, že sa po dnes zišlo okolo 200 predplatkov, respektíve odberateľov sa hlásiacich. Čo myslíte? jaké to môže byť prognostikon pomerne k počtu tlačených exemplárov a útrat vydania. Krčméry hádam len neškoduje, jakokoľvek dosť nechutnú tvár ukazuje k veci. Či sa nám dajaký honorárik obôm dostane, uvidíme. — To jedno stojí: že treba by bolo ľuďom viac približnosti a mravného vyznania či prinucenia podať, lež sa to stalo jediným, bárs i opakovaným oznámením v novinách. Treba by bolo rozoslať tlačené predplatné listy a vyzvať jmenovite v každom vidieku zberateľov prostriedkom súkromných dopisov. To by sa hádam ešte aj teraz mohlo stať, čo sa týka tohoto posledného. — K tomu istému cieľu mohlo by dačo dopomôcť aj to, keďby daktorí z našich žurnalistov (Priateľ školy, Vedomosti, Černokňažník) podali zprávy o štadium, v ktorom sa nachodí tisk diela. Ku pr. „podobizňa je hotová — vydarila sa — toľko hárkov už leží v hotove — toľko bude celého — účasť obecenstva sa ukazuje veľká lebo malá etc.“ Ľudia sme zábudliví — obživovať záležitosť, často spomínať — chváliť — volať treba a najmä — k ruke ísť a zapríčinovať: ako som spomenul. — Neviete, či medzi našimi južnými bratmi, Horvatmi, Srbmi etc. v tomto ohläde dostatočnô vyhlášenie podanô? Podobne na Morave? v Čechách, čo viem, ,Čas‘ raz našu knihu spomenul.“

Medzitým práce na Spisoch básnických sa chýlili ku koncu. Koncom apríla bola už kniha vytlačená. Z Krčméryho listu Viktorinovi (19. apríla 1861) sa dočítame o cene knihy a o posledných nakladateľských pokynoch: „Snáď naše dielo tlač opustilo? Rád by bou, keby ho čím skorej obdržal, lebo predplatitelia túžobní naň čakajú. Cena krámska jedného výtisku bude 2 zl. 50 kr., inačej byť nemôže, lebo dielo bude koštovať 900 zl. a jestli kníhkupci veľa odpredajú, ktorým rabbat dať musím, tam mi príde jeden výtisk niže 2 zl., a k tomu p. Boh vie, kedy sa dielo minie…

Redakciám nasledovným ráčte čestnie výtisky podať: Priateľovi školy a literatúry, Pest B. vedomostám, Evang. Cirkevníkovi, Vám a Černokňažníkovi, ostatným pošlem sám.“

Posledné slovo mal však autor. Vytlačenú knihu si prezrel, povyznačoval chyby a vyslovil Viktorinovi vďaku za jeho námahu pri vydaní. 5. mája 1861 píše Viktorinovi:

„Strojil som sa nato miesto poslať chyby tlače, najmä pri došlých ostatných hárkoch zbadané v takom počtu, že za potrebnô som uznal celú knihu prebehnúť a chyby poznačiť. Viem ako Vás to mrzeť môže, keď sa to pri Vašej prísnej pilnosti a pozornosti predsa vymedziť nedalo.

No, ale ani preto Budín nepadne.

Ja myslím, že by sa tomu dalo najlepšie tak odpomôcť: vytlačiť omyly na karôtke osobitnej a potom len simpliciter vložiť, alebo vlepiť za samou zadnou stranou každej knihy, bárs už i zviazanej. Akže by ale čo z kníh už rozposlanô bolo, tým málo jednotlivcom mohla by sa karôtka ta osobitne „nachträglich“ poslať.

Hádam je to povinnosť tlačiara chyby tlače bezplatne označiť: akby ale nebola, tedy nemôže nakladateľ pre malú trovu nedostatky tie tak nahať.

Sú tam i chyby menšej povahy, ktoré zmysel nemútia a tieto by sa — ak na tom čo záleží aj vynechať mohli.

Ostatne viem, urobíte s tým čo Vaša vo veci obratnosť a skúsenosť radiť bude.

Podobizňa tlačená za maľovanou dosť ďaleko na zadku zostala. Niektorý kritikus poviedal, že Váš rytec nevie „ani riť“, vlastne ryť.

Ostatne „až potud pomáhal Hospodin“. Kniha je na svete a — hádam — aj pôjde svetom.

Z mojej strany vdäka a sláva Vám za Vaše ustávanie, za príkladnú pilnosť a horlivosť, s ktorou ste dielo to na svetlo viedli!

Mali by sme sa už teraz dakde, tu lebo tam na dajaký „oldomáš“ zísť: „ale hory, doly!“

Len ta s tou kartou za horúca pod preš!

Pozdravte našinskú družinu tam vrelým, bratským pozdravením.

S Bohom!

Váš Sládkovič.“

*

Kniha s pripojenými opravami tlačových chýb vyšla. Vyšla presne podľa želania a koncepcie autora. No „statočný honorár“, ktorý Krčméry sľuboval, nebol veľký. Presnú sumu síce nevieme, lebo sa zachoval len jediný dokument, Krčméryho lístok, s ktorým spolu posielal 28. novembra 1861 15. zl. (Je pravdepodobné, že Sládkovič za knihu viac peňazí nedostal.): „Dvojctihodný Pane, Veľactený priateľ! Koľko mala, toľko dala! pripojených 15 zl. v. č. ráčte vďačne prijať na účet Vášho honoráru. Prajúc Vám dobrô chutnania, jestli pri obede sedíte. Váš oddaný ctiteľ a priateľ Eug. Krčmery.“

Pravda, nepomerne väčší efekt ako efekt finančný bola umelecká hodnota Spisov básnických. Upozorňuje naň už Jozef Viktorin v doslove knihy, kde sú i dôležité vydavateľské poznámky.

„Miesto predmluvy.

Keď som sa myšlienkou o vydaní básní Sládkovičových i sám zaoberal, i s priateľmi literatúry našej o potrebe tohože predsavzatia viackrát radil: bol som radostne prekvapený listom, v ktorom mi p. Eugen Krčméry, kníhkupec banskobystrický zdelil, že on nákladom svojím vydanie týchže básní prevezme; a zaraz mňa požiadal, abych mu v ohľade na tlač a vystavenie diela na ruku šiel. Že som podujatiu, jehožto zdarilé prevedenie mne samému až veľmi na srdci ležalo, ochotne všemožnú podporu sľúbil, samo sebou sa rozumie. Ja som ale i obšírny životopis básnikov, i jeho podobizňu k dielu pripojiť obmýšľal, a preto som oboje toto aj nakladateľovi Krčmérymu dúrazne odporúčal. Medzitým z návrhov týchto len ten posledný sa mi previesť podarilo. Sládkovič totižto k uverejneniu životopisu svojho nijako privoliť nechcel, áno i na vyhotovenie podobizne svojej sa len ťažko, opakovaným mojím a nakladateľovým doliehaním, nakloniť dal.

Čo sa básní uverejnených týče, jedna časť z nich — jako známo — už predtým bola uverejnená, druhá časť ale sa teraz poprvé verejnosti podáva. Poneváč básne tamtoho druhu v rozličných leto- a časopisoch sú umiestené; a poneváč spisy tie teraz už, a najmä v rukách mladšieho pokolenia, poriedko sa nachádzajú: preto za užitočné pokladám v poťahu na históriu literatúry slovenskej všetke tie básne, ktoré mimo tohoto vydania vytlačené boli, zvlášte poznamenať s udaním spisu, v ňomž’ ponajprv svetlo spatrili. Nakoľko teda moja vedomosť sahá, boli básne Sládkovičove v nasledujúcich spisoch uverejnené, a síce z básní obšírnych:

„Marína“ (Samostatne, roku“ 1846)

„Milica“ (Concordia, r. 1858)

„Detvan“ (Nitra, ročník V. 1853)

Z básní drobnejších:

„Tajomstvá“. (Orol Tatránsky, číslo 4. ročník I. 1845)

„Hviezdy“ (Orol, čís. 9. roč. I. 1845)

„Potecha“ (Nitra, roč. I. 1842)

„Dcérka a mať“ (Orol, čís. 83. roč. III. 1847)

„Prosba“ (Orol, čís. 42. roč. II. 1846)

„Letel mladý sokol“ (Sokol, čís. 4. roč. I. 1860)

„Mládenec“ (Nitra, roč. III. 1846)

„More“ (Orol, čís. 21. roč. I. 1846)

„K Nitre“ (Nitra, roč. I. 1842)

„Štiavnica“ (Orol, čís. 43. roč. II. 1846)

„Hron“ (Orol, čís. 8. roč. I. 1845)

„Svornosť“ (Lipa, roč. I. 1860)

„Sokoly“ (Sokol, čís. 4. roč. I. 1860)

„Čierna Hora“ (Orol, čís. 68. roč. III. 1847)

„Morava“ (Orol, čís. 48. roč. II. 1846)

„Krajanom“ (Nitra, roč. III. 1846)

„Ohlasy“ (Orol, čís. 38. roč. II. 1846)

„Nehaňte ľud môj“ (Orol, čís. 5. roč. I. 1845)

„Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti“ (Orol, čís. 93. roč. III. 1848)

„Lipa“ (Lipa, roč. I. 1860)

„Ohlas“ (Sokol, čís. 20. roč. I. 1860)

„Ctibor“ (Nitra, roč. I. 1842)

„Znovuzrodzenec“ (Živena, r. ?)

„Malý Kristus“ (Rečňovanka, r. ?)

„Duchu Puškinovmu“ (Orol, čís. 90. roč. III. 1848)

„Zosnulému Štefanu Laidovi“ (Concordia, r. 1858)

Súčtom 3 básne obšírne a 26 drobných.

Ostatnie ale, totižto 1 obšírna: „Sôvety v rodine Dušanovej“ a 20 drobných: „Venovanie“ — „Nadchnutie“ — „Báseň“ — „Otázka a odpoveď“ — „Zúfalec“ — „Anjel pokoja“ — „Opustená“ — „Žaloba“ — „Na hrobe materi“ — „Pieseň“ — „Zpomnienky“ — „Na Všechsvätých“ — „Vraví oko tvoje“ — „Otčiny mojej spevy“ — „Kĺzačka“ — „Opilý svet“ — „Elegia“ — „Kykymora“ — „Otrok“ a „Janu Seberinimu“ sa teraz ponajprv verejnosti podávajú.

Kto poéziu vúbec a slaviansku zvlášte náležite pochopiť a oceniť vie, tomu zobrané „Spisy Básnické“ Sládkovičove veľmi vítané budú. Zajiste vzorom básnictva všeslavianskeho Kollárovej „Slávy Dcery", Hollého básňami staroklasickými a spevmi výtečnými Sládkovičovými je a bude národ náš v rodine velikého plemeňa slavianskeho navždy dústojne zastúpený. Pravda, že ani Hollého, ani Sládkovičove básne posiaľ takého ocenenia, jako na skutku zasluhujú, u súrodných bratov nedosiahli. — O príčinách toho slová šíriť nebolo by tuná na svojom mieste. — Medzitým ale ani najmenej nepochybujem, že ocenenie to nevystane, vystať nemôže, kadenáhle sa vzdelanci slovanskí s týmito Múzy slovenskej plodmi prekrásnymi dúkladnejšie oboznajú. A preto k želaniu je, aby dielo toto nielen u krajanov našich slovenských, ale aj u iných spolukmenovcov a pobratimcov slovianskych rozsiahleho odbytu došlo.

Jako nakladateľstvo pri vystrojení diela tlačiarskom žiadnych výloh nešetrilo: tak menej ešte šetril som ja času a ustávania, aby sa spis — nakoľko len možno — dokonale verejnosti podal. Že sa ale predsa — mimo mojej viny — daktoré omyly do tlači vkĺzli, pri zavŕšení diela vidím; preto na poznamenané „Opravy“ značnejších omylov bedlivého Čitateľa upozorňujem.

V Budíne, dňa 20. apríla 1861.

J. K. Viktorin.“

*

Z toho, čo sme uviedli, vidieť, pred akými problémami stál autor, nakladateľ i korektor. Vidieť úskalia, ktoré im stáli v ceste a s čím všetkým museli zápasiť. Tieto dokumenty uviedli sme hlavne preto, aby sme ozrejmili, že Spisy básnické 1861 sú skutočne dielom autorovej koncepcie. Z dokumentov vidieť, že Sládkovičovi išlo o dielo ucelené a že sa v ňom prejavuje jeho hodnotenie vlastnej tvorby aj vo výbere básní, aj v ich začlenení. Majúc na zreteli všetky tieto okolnosti, ponechávame koncepciu Spisov básnických 1861 neporušenú.

Pravda, vynechávame tieto mottá z Goetheho a Schillera, ktoré sú uvedené na začiatku Spisov básnických:

(Wie in den Lüften der Sturmwind saust,
Man weiss nicht, von wannen er kommt und braust,
Wie der Quell aus verborgenen Tiefen:
So des Sänders Lied aus dem Innern schallt,
Und wecket der dunklen Gefühle Gewalt,
Die im Herzen wunderbar schliefen.
Schiller

Wer der Dichtkunst Stimme nicht vernimmt,
Ist ein Barbar, er sei auch wer er sei.
Goethe)

Tieto citáty vynechávame preto, lebo podľa údajov Jozefa Škultétyho (v druhom zväzku Spisov básnických 1900, 335) Sládkovič vo vlastnom exemplári má pri nich ceruzkou naznačené: „uvádza Viktorín“.

*

Ako sme už naznačili — a na základe materiálu aj náležite zdôvodnili — pri vydaní prvého zväzku Sládkovičovho diela vychádzame zo Spisov básnických 1861. Spisy básnické sú nám východiskom tak pri zoskupovaní básní, ako aj v určení definitívneho textu. Pravdaže, všímame si i znenia veršov uverejnených knižne a časopisecky, ako aj textov rukopisných. Len tak možno vidieť Sládkovičovu prácu so slovom, akým vývinovým procesom prechádzal jeho výraz, ba aj ako sa menila celá koncepcia básní.

Až do objavenia Sládkovičových rukopisov zo štyridsiatych rokov minulého storočia bol známy iba text uverejnený v Spisoch básnických a text časopisecký. (Rukopisy boli v Maďarsku, kde ich našli Karol Štollmann a Adam Mekis. Roku 1954 a 1955 dostali sa na Slovensko a sú uschované v archíve Matice Slovenskej.) Medzi týmito textami nebolo väčších odchýlok — a tak nebolo možné dostatočne vidieť, akým vývojom text prechádzal, o variantoch ani nehovoriac. Dnes, keď máme k dispozícii rukopisy temer všetkých Sládkovičových básní z obdobia rokov štyridsiatych a šesťdesiatych, môžeme určovať varianty, zisťovať odlišnosti textov a určovať i dáta vzniku jednotlivých básní.

Z bohatého rukopisného materiálu uvádzame aspoň väčšie rukopisné celky, aby bolo vidieť, ktoré básne navzájom súvisia a ktoré básnik v procese tvorenia radil vedľa seba. Tieto väčšie celky uvádzame osobitne aj preto, aby bolo vidieť isté etapy vo vývine Sládkovičovom a konečne aj preto, aby sme pri uvádzaní rukopisov k jednotlivým básňam nemuseli každý zvlášť charakterizovať.

*

1. Rukopis, skladajúci sa z 52 listov (13 štvorlistových rukopisných zložiek, voľne zložených) rozmerov 21,5 × 17 cm označujeme: Sôvety v rodine Dušanovej a i. Rukopis skladá sa z týchto básní: Sôvety v rodine Dušanovej, Drotár, Ljúbost, Krajanom, Mláďenec, Otázka a odpoveď, Janovi Seberinimu, Otčini mojej zpevi, Sokoli. Je to čistopis s niektorými autorovými opravami neskoršieho dáta, čomu nasvedčuje i odlišný duktus písma. Písmo Sôvetov sa totiž odlišuje od ostatných Sládkovičových rukopisov štyridsiatych rokov.

2. Rukopisnú zložku, skladajúcu sa z 8 listov voľne zložených, rozmerov 22,5 × 14,5 cm, označujeme Znovuzrodzeňec a i. Obsahuje tieto básne: Znovuzrodzeňec, Anjel pokoja, Maríňe, Únia, Zisk, Žaloba, Običaj. Je to koncept, hojne prečiarkovaný s mnohými opravami. Na poslednej strane rukopisu je Sládkovičov podpis s udaním roku 1845.

3. „Spevi Andreja Sládkoviča“ majú motto:

Ach! kdo velikanskí všežjál ten ukojí,
Že v sveťe pri kráse vždi aj špata stojí!

a obsahujú tieto básne: I. Báseň, II. Otázka a odpoveď, III. Tajomstva, IV. Hvjézdi, V. [Indián] Zúfalec, VI. Hron, VII. Morava, VIII. More, IX. Samota, X. Kikimora, XI. bez názvu (III. sôvet), XII. Otrok, [XIII] XIV. Marína, XIV. Ňehaňťe ľud muoj! (uvádzame Sládkovičovo číslovanie) Je to čistopis, skladajúci sa zo 106 listov (zväčša zošitých po 8 listov) rozmerov 20 × 12,5 cm. Pripojené sú 4 listy rozmerov 18 × 11 cm (koncept), ktoré sú vlastne dodatkom k Maríne.

4. „Spevi Andreja Sládkoviča. Sväzok II-hí“ majú venovanie: „Krásnej otčine mojej“ a nachádzajú sa tu tieto básne: II. Otčini mojej spevi, III. Spomňjenki, IV. Perla hárema, V. Otrok, VI. Olga, VII. Znovuzrodzeňec, VIII. Detvan. (uvádzame Sládkovičovo číslovanie) Na poslednej strane je už citovaná cenzorova poznámka: Spevi Andreja Szladkovitsa, imprimatur. Neosolii die 21-o Júlii 846. Antonius Tilles censor Regius. Je to čistopis, skladajúci sa zo 108 listov rozmerov 19,5 × 12,5 (zväčša zošitých po 8 listov).

5. Rukopisnú zložku, skladajúcu sa z 5 listov voľne zložených, rozmerov 21 × 12 cm, označujeme Kĺzačka a i. Obsahuje tieto básne: 5. Kĺzačka, 4. Prázdňini a škola, 1. Šarkan, 2. Obri a zakrpenci, 6. Malí KRISTUS. (Čísla sú naznačené autorom červenou ceruzkou.) Je to koncept s autorovými zásahmi a prečiarknutiami.

Ostatné rukopisy uvádzame pri jednotlivých básňach.

*

Rukopisy si všímame — ako sme už spomenuli — preto, aby sme videli, ako Sládkovič pracoval so slovom a ako sa vyvíjalo jeho myslenie. Pri určovaní odchýlok narážame však na isté ťažkosti predovšetkým v tom, že rukopisy sú písané ešte neustáleným štúrovským pravopisom. Ba ich pravopis nielenže je odlišný od pravopisu, aký poznávame zo súdobých časopisov (Národňje novini, Orol tatránski, Ňitra), ale aj medzi samotnými Sládkovičovými textami sú pomerne veľké odchýlky.

Máme vlastne dva typy Sládkovičových rukopisov zo 40. rokov. (Z obdobia päťdesiatych a šesťdesiatych rokov (keď slovenský pravopis bol už hodžovsko-hattalovskou reformou modifikovaný) sú rukopisy iba týchto Sládkovičových básní: Pieseň, Milica, Svornosť, Lipa, Ohlas. Ich rukopisný text sa však výraznejšie neodlišuje od textu, uverejneného v Spisoch básnických 1861.) Prvú skupinu tvoria Sôvety v rodine Dušanovej a i. Zdá sa, že tieto básne vznikali v čase, keď bol štúrovský pravopis iba v začiatkoch a pri slovenskom písaní Sládkovič nemal nijakú predlohu. V Sládkovičovom texte sú totiž na jednej strane mnohé české výrazy (tajemstvo, prostor, ješťe, púvod, tehdi a p.) a na druhej strane nárečové tvary z okolia Zvolena (nom. pl. ruke, Milosťenke; v skloňovaní prídavných mien nachádzame tvary: vševládního, mladímu a. p.). V písaní slov okrem nejednotností v kvantite samohlások sú nejednotnosti v mäkčení spoluhlások. Tak len v málo prípadoch sa stretáme s takými prípadmi, kde by bolo mäkčenie na konci slova, nejednotné je mäkčenie spoluhlások d, l, n, t pred i a e — ba Sládkovič spoluhlásky l a n mäkčí pomocou spoluhlásky j: ljúbost, njestálost, njemilost, kljúče a pod.

V ostatných prípadoch Sôvety v rodine Dušanovej a i. sú blízke Sládkovičovým rukopisom zo štyridsiatych rokov, ktoré tvoria druhú skupinu Sládkovičových rukopisov. Tu je pravopis blízky štúrovskému pravopisu, ako ho poznáme zo štúrovských kníh, časopisov a almanachov. Pravdaže, ani jeden štúrovský rukopis nie je viazaný nijakými presne vyhranenými pravidlami, ale sú v ňom mnohé nejednotnosti a odlišnosti. Sládkovičov rukopis má tiež mnohé nejednotnosti a odlišnosti, ktoré nemožno ani presne určiť a charakterizovať, keďže ani písanie toho istého slova nie je jednotné, nehovoriac o nejednotnostiach gramatických. Kvôli názornosti uvádzame na konci knihy niekoľko ukážok zo Sládkovičových rukopisov.

Pri porovnávaní textov nejde nám však o odlišnosti grafické. Tieto, podobne ako pri vydávaní iných štúrovských textov, uvedieme len sumárne. V rukopisoch je písanie dvojhlások ja, je, uo miesto dnešného ia, ie-é, ô-é (vjazať — viazať, mjesto — miesto, peknje — pekné, puovod — pôvod, dobruo — dobré), koncovka -u miesto -l, -v (bou — bol, tancou — tancov), spoluhlásky d, l, n, t pred e a i (í) sú písané mäkko (ďeťi), miesto prehlasovaného ä Sládkovič píše a alebo e (svatí, smed). Jednoznačne je písané iba mäkké i. Mnohé nejednotnosti nachádzame v písaní predpôn s- a z-, v písaní tvrdého l namiesto mäkkého ľ, ako aj v písaní zloženín. Tu na jednej strane stretáme sa s tým, že Sládkovič píše dve slová spolu (najčastejšie časticu bi píše s príslušným slovom: kdobi, mohoubi), na druhej strane miesto jedného slova píše dve slová (v skutku, v tom). V rukopisoch nachádzame ešte aj pozostatky vplyvu češtiny hlavne v písaní zámen jich, jim, jakí, kdo miesto ich, im, aký, kto a častice jako, jak miesto ako, ak. (V Spevoch I — II sa stretáme i s opačnou tendenciou písať ak aj v tých prípadoch, kde má byť jak.) Nejednotné je tiež písanie cudzích slov a pri písaní niektorých slov Sládkovič podlieha zvukovej stránke (fták, céra, tricať, leš, ces, veť a pod.).

Nejednotnosti sú i v interpunkcii, v mäkčení a zvlášť v kvantite, kde Sládkovič si úplne svojsky bez akýchkoľvek pravidiel dĺži samohlásky. Kvôli názornosti stačí tu uviesť prvý verš Maríny:

Já sladkjé tužbi, túžbi po kráse…

Uvedené odlišnosti pri porovnávaní textov, kde ide nám predovšetkým o načrtnutie vývinu Sládkovičovho textu, neuvádzame. (Kde máme viac rukopisov, prípadne i časopisecké uverejnenie, pri zrovnávaní významových odlišností uvádzame len odchýlky textu, uverejneného v tomto vydaní od textu posledného, nevšímajúc si pritom grafických zvláštností, (napr. v Detvanovi pri odlišnom tvare dievka-ďiovka neuvádzame, že znenie v rukopisoch I, II je ďjouka, v rukopise III a v Nitre je ďiovka — ale uvedieme napred definitívne znenie dievka a znenie rukopisné a v Nitre uvádzame spoločne: ďiovka podľa posledného znenia v Nitre.)) Všímame si len odlišností syntaktických, lexikálnych a tvaroslovných, pretože ony sú podstatné pre vývoj Sládkovičovho umeleckého prejavu.

Za varianty považujeme to znenie rukopisné, kde sú buď veľmi veľké odlišnosti oproti poslednému autorovmu textu (v stavbe veršov, v lexiku, v tvarosloví), alebo kde je veľmi odlišná koncepcia básní. Varianty odtláčame v poznámkach k jednotlivým básňam.

*

V ďalších poznámkach uvádzame na prvom mieste bibliografické údaje. Tam, kde sú zmienky autorove, jeho súčasníkov, ako i neskorších literárnych historikov k vzniku, k osudom a ku genéze básní, citujeme ich. Pravda, prípadné nepresnosti, zistené na základe materiálu a rozborom básní, korigujeme. Kde niet týchto zmienok, na základe rukopisného, časopiseckého materiálu, ako aj na základe literárno-historického výskumu predkladáme naše zistenia. Popri charakteristike rukopisov uvádzame varianty a porovnávame náš text s textom rukopisným a s textom uverejneným časopisecky, aby bolo vidieť, akým vývojom prechádzal Sládkovičov umelecký prejav.

Milica

Prvý raz uverejnená v almanachu Concordia 1858, 142 — 172.

Milica vznikla z dvoch samostatných básní: Olga a Perla hárema, ktorých rukopisy sú v „Spevoch Andreja Sládkoviča Sväzok II.“ Pre ich odlišnú koncepciu, stavbu veršov a pre odlišnosti lexikálne a syntaktické ich odtláčame.

Neskoršie, keď Jozef Viktorin požiadal Sládkoviča o príspevky pre almanach Concordia, Sládkovič z týchto dvoch básní vytvoril báseň jednu. Z dvoch odlišných postáv (Olga a Zaida) vytvoril jednu postavu, ktorú pomenoval Milicou, zrušil strofické členenie, pozmenil niektoré verše, medzi 47. a 48. strofu Olgy vložil terajší V. spev, vynechal z Olgy 58. strofu a vložil štvorveršie:

Spala mati búrno snila,
Vstala, v slzách sa topila:
Milica v Sultána dvore —
Jefrém tam na Čiernej Hore. —

Z Perly hárema vynechal posledné štvorveršie a nahradil ho záverom, ktorý označil rímskou IX.

Milica v tomto znení putovala do Concordie. Viktorin totiž žiadal Sládkoviča o príspevky už 26. februára 1857 a opätovne 13. júla tohože roku. Sládkovič až na opätovnú Viktorinovu žiadosť poslal tri básne: Svornosť, Zosnulému Štefanovi Laidovi a Milicu. Viktorin Sládkovičovu zásielku prijal a hodlal básne uverejniť, no ťažkosti mu pri tom pôsobil Sládkovičov rukopis, ktorý sa mu zdal byť ťažko čitateľný. Preto v liste zo 4. septembra 1857 žiada Sládkoviča o vysvetlenie niektorých výrazov z Milice, ktoré sú v rukopise podčiarknuté červenou ceruzkou. Hoci sa Sládkovičove listy, písané Viktorinovi, nezachovali, jednako podľa uverejneného textu možno zistiť, že Sládkovič výrazy nemenil, ale ich význam náležite osvetlil. Medzi rukopisom Milice, podľa ktorého bola v Concordii uverejnená, a medzi znením v Concordii niet väčších odchýlok. Viktorin teda Sládkovičove pripomienky rešpektoval, čo vidieť aj z jeho listu, písaného Sládkovičovi 22. novembra 1857: „Milica je… dobre vytlačená až na jednu chybu totiž, že rok 1845, jak ste žiadal, nie je udaný. Stalo sä to vinou prepisovateľa, a ja na Vašu žiadosť listovne vyslovenú zapomniel. Ostatne jestli žiadate, chyba tá sä na konci spisu udá a poopraví. Žiadosť ale túto mysíte mi výslovne zdeliť.“

Toto nedopatrenie v minulosti bolo príčinou, že vznik Milice sa kládol do päťdesiatych rokov. Jednako už Flora Kleinschnitzová rozborom básne dospela k pozoruhodnému zisteniu: „Nelze se ubrániti dojmu, že tu jde vlastně o zlomek skladby, na které básník pracoval někdy v letech 1846/47, z nějakého důvodu ji nechal nedokončenou, a připojil k ní závěr roku 1857, když byl Viktorinem požádán o příspěvek do almanachu ,Concordie‘.“ (F. Kleinschnitzová: Andrej Sládkovič a jeho doba, Praha, 1928, 245.) Až Rudo Brtáň, poznajúc korešpondenčný materiál, správne datuje jej vznik rokom 1845. (Štúdie o Sládkovičovi, Bratislava, 1950, 75.)

Keďže máme pohromade prístupný materiál, môžeme konštatovať, že báseň svojím umeleckým a myšlienkovým zameraním vznikla roku 1845, pretože keď Sládkovič roku 1857 vytvoril jej dnešnú podobu, v základe báseň neprepracúval, len doplnil a pozmenil iba detaily.

Pri porovnávaní odchýlok uverejneného textu od textu rukopisného (20 listov rozmerov 17 × 10,5 cm) a medzi textom uverejneným v Concordii používame tieto skratky: rukopis — R, text v Concordii — C. (Keďže tak v rukopise, ako aj v texte uverejnenom v Concordii stretáme sa sústavne s prehlasovaným ä v zvratnom zámene sa, pri porovnávaní odchýlok túto odchýlku neuvádzame.) V. 1: spomienka — R, C: spomnienka; v. 3: ta tam — R, C: tam tam; v. 12: spomienky — R, C: spomnienky; v. 20: iste — R: jiste; v. 26: med — R, C: mäd; v. 27: objíma spomienok stíny — R: obíma spomnienok stíny — C: objíma spomnienok stíny; v. 28: v ľavej — R: v lävej; v. 36: svetu svieti — C: sveta svieti; v. 40: hľadela — R: hläděla; v. 44: nevidieť — R, C: nevideť; v. 45: slnca — R: slnka; v. 48: tvár Milice — R: tvár Milici; v. 49: hmla — C: mhla; v. 51: jasného — R: jasnieho; v. 52: zjavisko — R: zjävisko; v. 67: oprie — R, C: opre; v. 70: ťažko — R: täžko; v. 77: pristúpiac — C: pristúpäc; v. 83: ľakáš — R: läkáš; v. 84: tajné — R: tajnuo; v. 89: meno — R: jmeno; v. 95: si — R: jsi; v. 116: chlapča — R: chlapčä; v. 120: sneh — R, C: sňah; v. 123: dva rady perál sa — C: dva rädy peral sä; v. 131: sedieť — C: sedeť; v. 134: nútia sa — R, C: núťa sä; v. 137: seba — R, C: sebä; v. 138: nehľadaná — R: nehlädaná; v. 143: skade prúd ten vnád — R, C: zkäde prúd ten vňad; v. 147: už — R: juž; v. 150: ňadier — R, C: ňéder; v. 156: než sama seba — R, C: ak sama sebä; v. 157: hľadiac — R: hlädiac; v. 161: krv — R, C: krú; v. 165: večerné — R, C: večernie; v. 170: hmlu ľahlú — C: mhlu lehlú; v. 185: nechajteže ma — C: nechajteže mä; v. 187: doprajteže — R, C: dopräjte že; v. 197: už — R: juž; v. 199: ľahla by — R: lählaby; v. 205: krv — R, C: krú; v. 226; hľadiaca — R: hlädiaca; v. 227: hľadiaca ešte — R: hlädiaca ješte; v. 232: jesenou — R, C: jasennou; v. 234: milého — R: milieho; v. 237: sadla — R, C: sädla; v. 239: v očiach — R, C: v očach; v. 240: ešte — R: ješte; v. 243: vietor — C: větor; v. 244: ľahkom — R: lähkom; v. 251: usne — R: usnie; v. 274: ľadovú — R: lädovú; v. 278: Milka — R, C: Milko; v. 279: si — R: jsi; v. 281: ma — C: mä; v. 282: strašlivé — R: strašlivie; v. 284: akési nešťastlivé — R: jakiesi neštastlivie; v. 287: veselé — R: veselie; v. 291: slnce — R: slnko; v. 293: príde — R, C: prijde; v. 300: vrané — R, C: vrannie; v. 301: obzrie sa, matka je už — R: obzre sä, matka je juž — C: obzre sä, matka je už; v. 302: tajomstvo — R, C: tajemstvo; v. 304: ktoré — R: ktorie; v. 309: si — R: jsi; v. 311: ušľachtilej — R, C: ušlechtilej; v. 323: milého — R: milieho; v. 329: už — R: juž; v. 334: v bolestiach — R, C: v boläsťach; v. 337: krásne — R, C: krásno; v. 344: ľakať — R: läkať; v. 359: v šľachetných — R, C: v šľechetných; v. 361: na Bielohrade — R: na Belohradě — C: na Bělohradě; v. 369: na prsia — C: na prsá; v. 383: svietia — R, C: svieťa; v. 389: guľky — R, C: kulky; v. 392: mieriac — C: měriac; v. 403: pohľad — R: pohläd; v. 405: iskrí — R: jiskrí; v. 417: v prsiach — R, C: v prsách; v. 424: krem — C: krom; v. 429: okolo seba pozerá — R, C: okolo sebä poziera; v. 432: už — R: juž; v. 440: rozdrážené — R: rozdráženie; v. 445: ťa — R: tä; v. 450: vedieť — R: vedeť — C: věděť; v. 451: mohamedánskych — R, C: muhamedanských; v. 452: obsedieť — R, C: obseděť; v. 460: na seba — R, C: na sebä; v. 462: oceľové — R: ocelovie; v. 464: sadlové — R: sadlovie; v. 467: ruky — R: ruke; v. 471: nech Boh — R: nak Bôh; — C: nech Bôh; v. 472: akoby vrecia — R: Jakoby vrecia — C: Jakoby vrecá; v. 474: stolové — R: stolovie; v. 479: turecké — R: tureckie; v. 481: krv — R, C: krú; v. 486: v kŕčoch — R: v krčach; v. 494: kaviareň — R, C: kaviarňa; v. 506: do jaskýň — R: do jäskiň; v. 515: vedie — R, C: vede; v. 517: vzaté — C: vzäté; v. 527: cudzie — R, C: cudzé; v. 545: nešťastného — R: neštästnieho; v. 546: štyriadvadsať — R, C: čtyry a dvadsať; v. 550: kľaje — R: kläje; v. 554: V hrstiach — R, C: V hrsťach; v. 560: pohľadom — R: pohlädom; v. 565: skade — R, C: zkäde; v. 566: na Bielohrade — R: na Belohradě — C: na Bělohradě; v. 584: biedneho — R: biednýho; v. 588: ešte — R:jistě; v. 592 udriem — R, C: udrem; v. 597: stien — C: stěn; v. 616: predsa — R, C: predci; v. 629: izba — R: jizba; v. 631: dreviatko — R, C: dreviätko; v. 634: v jej duši — R, C: v jej duše; v. 636: havrané — R, C: havranie; v. 639: tajné — R: tajnie; v. 652: večerné — R, C: večernie; v. 653: pekné — R: peknie; v. 655: verné — R, C: vernie; v. 658: odclonila — R, C: odslonila; v. 660: dvermi — R, C: dverma; v. 679: blažené — R: blaženie; v. 689: sväté — R: svatie; v. 694: v očiach — R, C: v očach; v. 695: ohľady ešte sa — R: ohlädy ještě sä; v. 705: zjavísk — R: zjävísk; blahého — R: blahieho; v. 709: nešťastníku — R: nešťästníku; v. 710: na šťastie sa — R: na štästie sä; v. 713: nenávidieť — C: nenáviděť; v. 716: teba — R, C: tebä; v. 723, 725, 726: ťa — R: tä; v. 739: z ňadier — C: z ňáder; v. 746: černohorské — R: černohorskie; v. 749: zahľadela sa — R: zahlädela sä; v. 754: preletieť — R, C: preleteť; v. 758: za ktoré bych ťa — R: za ktoriebych ťä; v. 759: bohma — R, C: bohmä; v. 761: víťaz — R: víťäz; v. 767: v prsiach — R, C: v prsach; v. 772: dlhých — C: dlúhych; v. 774: nežné — R: nežnie; v. 779: ohnivé — R: ohnivie; v. 782: búrlivé — R: búrlivie; v. 789: ťažké — R: ťäžkie; v. 822: tiché — R: tichie; v. 823: vrelé — R: vrelie; v. 828: kocúr — R: kacúr; v. 831: mojej Milice — R, C: mojej Milici; v. 848: stromoradoch — C: stromorädoch; v. 852: dlhou — C: dlúhou; v. 858: hlboký — C: hluboký; v. 865: šíreho — R: sirieho; v. 869: jesenné — R: jesenie; v. 879: hodvábneho — R: hodbabnieho — C: hodbabného; v. 880: drahé indické — R: drahie indickie; v. 882: diamantové — R: diamantovie; v. 884: rady — C: rädy; v. 885: drobné — R: drobnie; v. 889: nočnému svietiaca — R: nočniemu svietiaca — C: nočnému svieťacia; v. 900: oslávené — R: oslávanie; v. 908: v tajnostiach — R, C: v tajnosťach; v. 919: spomienky — R, C: spomnienky; v. 923, 924, 927: ľúbia — C: ľúba; v. 948: ňadier — C: ňáder; v. 951: hľadí — R: hlädí; v. 985: vidieť letieť — C: viděť letěť.

Textová úprava

Pri príprave textu Sládkovičových básní vychádzali sme zo Spisov básnických 1861. Text Spisov básnických možno považovať za text autorizovaný, pretože — ako to vidieť zo Sládkovičovej korešpondencie s Jozefom Viktorinom — Sládkovič bol na vydaní svojich básní plne zainteresovaný a veľmi mu na tom záležalo, aby v texte neboli nijaké chyby. No ani pri najlepšej Viktorinovej starostlivosti, ktorý podľa Sládkovičovho výroku pracoval „s prísnosťou Catonskou“, sa nevyhlo niektorým nedôslednostiam. A tieto nedôslednosti úplne neodstránili ani dve opravy tlačových chýb, priložené na konci knihy. Najlepšie ich zbadal sám autor ihneď po vyjdení Spisov básnických. Pravda — iste preto, aby Viktorinovu prácu na vydaní nejako nepodcenil — píše (v liste z 5. mája 1861) iba „o chybách menšej povahy“, ktoré zvlášť „zmysel nemútia“.

Avšak niekde chyby „menšej povahy“ sú často chybami zásadnejšieho charakteru. Preto na niektorých miestach — kde máme oporu v rukopisnom znení — snažíme sa nedôslednosti v texte odstrániť.

V Spisoch básnických sú niektoré nedôslednosti v sylabičnosti verša. Tak napr. v 182. strofe Detvana Sládkovič pri prepisovaní porušil v siedmom verši počet slabík: použil desaťslabičný verš: „To všetko jedno! Ten je bohatý“ namiesto pôvodného osemslabičného verša: „Jedno je. Ten je bohatý“. Podobne je tomu aj v básni Mládenec, kde namiesto desaťslabičného verša: „Smútok len srdce darmo zožjera“ je verš osemslabičný: „Smútok len srdce sožiera“. Nedôslednosti tohto druhu sme vo vydaní odstránili.

Bolo potrebné zrevidovať aj nedopatrenia vo väzbe slov. V 86. strofe Detvana sa odtláčal tvar „sebe myslí“ namiesto pôvodného „on si mislí“; v básni Dcérka a mať nachádzame v rýmovej polohe „mať tvoja“ namiesto „tvoja mať“ (rým: bez zbroja) a pod.

Aj pri úprave slov, ktoré sa nachádzajú v rýmovej pozícii museli sme v niektorých prípadoch prihliadať na rukopisný text. V Spisoch básnických sa totiž stávalo, že úpravou štúrovských výrazov a tvarov sa rým úplne stratil a tak namiesto Sládkovičových rýmov: bledí — vtedi, bledá — odpovedá, náďeje — koleje nachádzame iba skupiny nerýmujúcich sa slov: bľadý — vtedy, bľadá — odpovedá, nádeje — koľaje, slastí — bolestí. V tomto vydaní snažili sme sa tieto nedopatrenia odstrániť tým, že sme ponechávali pôvodné Sládkovičove tvary. Pravda, nebolo možné bezo zvyšku ponechávať pôvodné tvary štúrovského pravopisu. Prepisom štúrovských tvarov je niekde namiesto rýmov iba asonancia, ktorá však nepôsobí rušivo: citov — svitol, devíc zrodil — aký do div, prirástol — boľasťou a pod.

V texte Spisov básnických nachádzame okrem toho aj Viktorinove zásahy do Sládkovičovho slovníka. Viktorin upravoval slovo hmla na mhla, jelša na jalša, jeseň na jaseň, sneh na sňah, farba na barva, striebro na sriebro, bledý na bľadý. V týchto prípadoch ponechávame pôvodné Sládkovičovo znenie.

Pri úprave Sládkovičových básní, vychádzajúc zo základného textu Spisov básnických 1861 (okrem už vyznačených úprav), uplatňujeme všeobecne tieto zásady:

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu 1957 upravujeme písanie i, y, predpony s, z a predložky s, z.

Zložené príslovky a spojky, ktoré sa pôvodne písali oddelene, píšeme spolu: na bok — nabok, v tom — vtom, na veky — naveky, za to — zato, nemilo Bohu — nemilobohu, do kola — dokola, sotva že — sotvaže, kdo vie — ktovie a pod.

Písanie cudzích slov upravujeme podľa dnešnej normy: ether — éter, Skýth — Skýt, harmonija — harmónia, milliom — milión, Don Qixot — don Quijot, récky — grécky a pod.

Odstraňujeme odchýlky a nejednotnosti v kvantite spoluhlások: súsed — sused, zahrada — záhrada, švarný — švárny, mrtvý — mŕtvy, kráľovna — kráľovná, los — lós, vila — víla, balkon — balkón a pod.

Podobne odstraňujeme aj odchýlky a nejednotnosti v kvalite (mäkčení) spoluhlások: haňba — hanba, čerešnový — čerešňový, daleký — ďaleký, Polana — Poľana, prsten — prsteň a pod.

Upravujeme nejednotnosti v hláskosloví: vetor — vietor, hrúza — hrôza, znovuzrodzenec — znovuzrodenec, hodbáb — hodváb, moch — mach, Detvanka — Detvianka, grg — krk, modzok — mozog, šlechetný — šľachetný a pod.

Upravujeme aj tie hláskoslovné odchýlky oproti dnešnému úzu, kde je odlišnosť skôr len v grafickej podobe tvaru, ako v jeho zvukovej kvalite: dvadcať — dvadsať, predca — predsa, prázny — prázdny, fijalka — fialka, dedictvo — dedičstvo, ľalija — ľalia atď. — a vôbec kolísanie medzi e/ä: väža — veža, mäd — med, vetší — väčší a pod.

Ojedinele sa vyskytujúce pozostatky štúrovských tvarov upravujeme dôsledne podľa dnešnej normy: ostatnia — ostatná, obzierať — obzerať, rodnieho — rodného, riastla — rástla, drahô — drahé, ovocia — ovocie, zbožia — zbožie a pod. (Ojedinelé výnimky sú iba v rýmových pozíciách.)

Upravujeme pády podľa dnešnej normy: všetke — všetky, ňáder — ňadier, hradôb — hradieb, nožičôk — nožičiek, žiaľa — žiaľu, rozbrojach — rozbrojoch, chlievach — chlievoch, orlici — orlice (gen. sg.), uzle — uzly (nom. pl.) a pod.

Robíme zásahy v písaní zámen: jich — ich, jim — im, kdo — kto, a častice jako — ako, jak — ak.

Upravujeme v Spisoch básnických vyskytujúce sa rytmické krátenie ia/a: krúťa — krútia, smúťa — smútia, vába — vábia i tvary dušam — dušiam, očam — očiam, ulicach — uliciach, kľatba — kľiatba, čahať — čiahať a pod. (Pri týchto úpravách máme oporu aj v Sládkovičových rukopisoch.)

Pri slovesách odstraňujeme nedôslednosti v koncovkách infinitívu a 3. osoby sg.: videť — vidieť, leteť — letieť, zreť — zrieť, vre — vrie, mre — mrie, zre — zrie a pod.

Keďže sme však museli korigovať aj niektoré výrazy, tvary, ba aj celé verše základného textu Spisov básnických, uvádzame osobitne pri každej básni naše úpravy syntaktické, lexikálne, tvaroslovné a hláskoslovné. (Pravda, neuvádzame odchýlky v kvantite samohlások, v kvalite spoluhlások, pri písaní cudzích slov, tie hláskoslovné odchýlky, kde ide len o ich gramatickú úpravu, pozostatky štúrovských tvarov a pozostatky češtiny pri písaní zámen jich — ich, jim — im, kdo — kto a častice jako — ako, jak — ak.)

Na prvom mieste uvádzame znenie Spisov básnických 1861, za ním tvar uplatnený v našom vydaní.

Milica

V. 44: nevideť, nevidieť; v. 49: mhla, hmla; v. 73: zvrždžaly, zvržďali; v. 77: pristúpäc, pristúpiac; v. 80: ľúbosť, tichosť; v. 103: Kľatba, Kliatba; v. 120: sňah, sneh; v. 131: sedeť, sedieť; v. 134: núťa, nútia; v. 142: barvil, farbil; v. 150: ňáder, ňadier; v. 161: zbľadlej, zbledlej; v. 169: bľadá, bledá; v. 170: mhlu, hmlu; v. 195: stúpä, stúpa; v. 214: náručia, náručie; v. 232: jasennou, jesennou; v. 237: bľadá, bledá; v. 239: v očach, v očiach; v. 262: sňaživá, sneživá; v. 288: veľmo, veľmi; v. 296: bľadá, bledá; v. 301: obzre sa, obzrie sa; v. 311: v ušlechtilej, v ušľachtilej; v. 330: v prosried, vprostred; v. 332: bľadosť, bledosť; v. 334: v bolesťach, v bolestiach; v. 341: dústojné, dôstojné; v. 359: v šlechetných, v šľachetných; v. 369: na prsá, na prsia; v. 380: v ulicach, v uliciach; v. 384: svieťa, svietia; v. 391: barevným, farebným; v. 392: meriac, mieriac; v. 417: zvre v prsách, zvrie v prsiach; v. 450: vedeť, vedieť; v. 451: muhamedanských, mohamedánskych; v. 452: obsedeť, obsedieť; v. 472: vrecá, vrecia; v. 481: vyhrne, vyhrnie; v. 494: kaviarňa, kaviareň; v. 527: cudzé, cudzie; v. 533: v obľadlom, v obledlom; v. 554: V hrsťach, V hrstiach; v. 595: bľadá, bledá; v. 610: mre, mrie; v. 626: vetor z’šumí, vietor sšumí; v. 630: videť, vidieť; v. 639: koľaji, koleji (kvôli rýmu: aleji); v. 694: v očach, v očiach; v. 713: nenávideť, nenávidieť; v. 739: z ňáder, z ňadier; v. 742: peknobľadá, peknobledá; v. 754: preleteť, preletieť; v. 767: v prsách, v prsiach; v. 801: pohrab, pohreb; v. 814: bľadý, bledý; v. 879: z hodbabného, z hodvábneho; v. 889: svieťacia, svietiaca; v. 908: v tajnosťach, v tajnostiach; v. 923, 927: ľúba, ľúbia; v. 948: ňáder, ňadier; v. 985: videť leteť, vidieť letieť.