Milica

     V šedivých hradbách na Bielohrade
stojí súdom baša šedý;
na čele jeho divý hnev sedí,
ukrutnosť na hustej brade.
570
Pred ním sklonenou hlavou drábovia
ruky prsmi krížom kladú,
pokorne zprávu svoju doslovia,
strežú súd z baši pohľadu.
Ortieľ zmrašteným vládne už čelom
a spomedzi fúzov, brady
hrubé znie slovo tyranskej vlády
s týmto tyranským ortieľom:

     „Petru, starému psovi, nevere,
väzby síce rozviažete;
580
psa syna jeho striehnuť budete,
či navštívi otca dvere:
vyhnanstvo, keď viac neuvidí ho
domová jeho ulica:

ak príde, čaká raba biedneho
vystavená šibenica! —
Nie dosť na tomto; svet mu otčina,
smrti, viem, že sa nebojí;
moc moju jedno ešte ozbrojí,
a to je jeho dievčina.
590
Viem ja, že pekné dieťa Heleny
poklad jeho najdrahší je,
tu udriem v jeho hlavaté šije
a zbijem ho láskou ženy! —
Dnes, keď sa bledá cárica noci
na šírom hviezd poli zjaví,
majú devou tou — čujte, otroci —
vládnuť týchto stien výšavy:
a keď zas príde slnce s dňom novým,
ja, sluha verný, rabkyňu mladú
600
zložím v dvorách Carihradu
k svätým nohám Sultánovým!“

     Vydýchli rabi a hlbšie sklonili hlavy
a nemí brali sa z pevnej výšavy.