ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jeruzaleme, ty mesto večných rumov,
nezbudené harfy kráľokajnej strunou,
neúprosné žiaľom vešteckým proroka,
neobmyté slzou z Bohosyna oka,
mesto večných rumov! ozvi sa pokáním,
by vek náš ozval sa božím zmilovaním! —
Vyznaj: mňa satanská vzbura rozbúrala,
samozvanská pýcha smutnú tu hru hrala,
úbohú chudobu skaly moje bili,
a moji velikí? — tí neuverili.
Hospodine! tvoj kríž my sme vyvalili,
pádom jeho hradby naše sa zronili,
a v rumoch ich sipí večité vzdychanie!
Tu hriech mocnejší nad božie zmilovanie! —

Na Tatrách, na ich mohylách smutná panna stáva,
od temena ku päte jej čierny závoj pláva,
na temeni jej sa jasá strieborná trojhrana
a z oblohy visiaceho nočného kahana
lúč obledlá ku jej nohám na byliny padá,
láme byle a zlámané sem a tam rozkladá;
po Tatrách, po ich mohylách od vekov si chodí
a kde stúpi, tam všetko sa k večnosti prerodí;
kvet tu každý, ktorý stojí, porušením vonia,
vetrík každý zvoní, sťa keď umieráčkom zvonia,
tu, keď prší, slzy horké odkvapujú z neba,
nevychodí, nezapadá tu slnka veleba,
tu jeden vták samojeden na skalinách sedá,
on kuviká, ohlas žiadon mu neodpovedá;
žriedla smädom prekypujú miesto bystrej vody,
pustým poľom prach seje sa a hlad sa urodí;
tu niet jaro, leto, jeseň — len zima ukrutná,
tam, kde v čierno zahalená stojí panna smutná.
Mráz prebieha kosti toho, kto ju zazrie zdola,
šeptom vraví ľud si, že by to „Mrietica“ bola.

Nad Karpaty, ponad hory šumná deva lieta,
v srieňový šat šírodlhý večite odetá,
málo z neho visí párom noha neobutá,
pleť havrannú drží zlatá koruna trojdutá,
v pravej hrsti blčí lúče požiar plamenistý,
v ľavej drží ďateliny obrovské tri listy,
s ohňom lúče nočné slnce v nove svojom hrá sa
a v jej oku tajomstvenná blaženosť sa jasá;
nocou žitia divná fakľa družici tej svieti
a za svetlom neodolným celý vesmír letí,
žiadnu živú dušu ona z oka si nestratí,
kto podá sa za ňou, ten viac nikdy sa nevráti;
kde zaveje byľou svojou a kam ona dýchne,
tam žaloba, sveta lomoz naveky zatíchne;
mier večný letkom anjelským postavy tej šumie,
ale sľuboslovu devy — nikto nerozumie;
mimovoľne tiahne s sebou svit lúče jej zlatý,
nik nezná kam? a každý sa v prehustých hmlách tratí;
pred ňou radosť, pri nej ticho a za ňou kvílenie,
nikto nevie, odkiaľ prišlo divné to zjavenie;
ohliada sa šírym svetom, a kdekoľvek kročí,
jediný je predmet ona biednych ľudu očí;
svetom bludu lieta panna divná, ružolíca,
a svet ľudu nevie o nej nič, len to: „Mrietica!“

Nevie, — a nevie? ach, nevie! — koľká bieda v tom je,
koľká smrť už v jedinom tom slove: nevedomie!
Bijú hodiny spasenia, práve dvanásť bije, —
viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, —
a keď ráno pradňa toho tuná sa zbriežilo,
dieťa potupy a slávy osemsto liet žilo.
Čo sa stalo — povedajú stariny rozpravy —
s ľudom naším, s týmto ľudom potupy a slávy? —

Vychádzajú z krajín tamtých, kde slnce vychodí,
postavy dve, svätpokoj ich a svätviera vodí,
modlia sa modlitbou svätou ich posvätné tváre,
oči ich sú cele také, sťa lásky oltáre,
na temeni oboch Bratov žehnanie Otcovo,
ústa ich sú božie ústa, hlas ich našské slovo;
mäkkú šiju k zemi kloní nebeská pokora,
tichý krok ich zvoľna nesie na temä Zobora.
Vystúpili: obzerajú šírošíre kraje,
všade hrmot ťažkých hrotov, pritom všade tma je.
Zaplače v nich milosrdím duša rozbolená:
„Pomiluj ny, Gospodine!“ — padnú na kolená,
a nad nimi — div nad divy — nebo sa roztvorí
a žiarou spasenia stanú ozorené hory.
Vstanú: hladia, kde Satan je a kde jeho zbroje,
ale pod božou paväzou kol-vôkol ticho je. —
Vstane Brat a drevo, čo tam na Golgote stálo,
vztýči rukou posvätenou na najvyššie bralo,
rieknuc: Prehliadni, ľude môj, — koniec má slepota,
strom smrti zmenil ten Boží Syn na strom života! —
Vstane Brat druhý a dosku o kríž ten opiera,
na ktorú deje prasúdu vykreslila viera,
rieknuc: Neboj sa, ľude môj! milosť za pokánie,
spravodlivosť, kto nechce mať božie zmilovanie! —
„Kríž a súd!“ modlári heslom viery sa ozvali,
modly staré v starej svojej nemote mlčali,
a keď zvona prvé sväté ozóny zazneli,
prv-ostatne ozvali sa bohovia: — zhrmeli.

Na Tatrách, na ich mohylách smutnej panny nenie,
nad Karpatmi, nad horami zaniklo zjavenie.
Tam, kde táto lietavala, lieta holub svätý
a kde tamtá sedávala, sedí Slávomati.
Viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, —
dňa takého priam takého dnes posledná bije —
Za poslednou ide prvá: tak, z božej pomoci,
Slováci, dobré ráno vám po tak dlhej noci! —
Na Slovensku milom našom trojmý pahor stojí,
na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí.
Boh Otec, Syn a Duch Svätý pahory tie stráži,
láska, viera a nádeja údoly ich blaží.

To ten trojhran, to Mrietice trojdutá koruna,
ktorú dobyli víťazní Bratia od Solúna,
darujúc to matke Sláve, pre ňu, pre jej deti
s fakľou večného života a božej osvety;
to kríž, ktorý Kristus nosil, nebeskej Pán slávy,
kríž ten, to našich slovenských životov čierňavy,
kríž ten, to naša potupa, pod ktorou sme žili,
to znak, pod ktorým sme podnes slávne víťazili.
Ten kríž, to je útočište druhého Cyrila,
je závdavok, ktorý milosť božia doručila
nám, že tie naše súženia, čo trpíme práve,
nie sú rovné tej, čo sa má zjaviť na nás sláve! —

Zdravstvuj, mati, v tieni kríža na trojmej tej hore,
ty pokorná, ty velebná v tej svojej pokore!
Zdravstvujteže, deti slávy, v lone tom matera
dnes je sväte spečatená svätá vaša viera:
Že kto pred Bohom korí sa, pred svetom neplazí,
skôr či neskôr, ale iste nad peklom zvíťazí! —

Slavstvuj, orle, čo nad horou trojmou tou koluješ,
štvorokom juh, sever, východ, západ pozoruješ.
Slavstvuj! oceľný tvoj pazúr sťa vlákna rozrazí
tie, čo viažu slobody let, pekelné reťazi!
Slavstvuj! na korunné svoje pomazané hlavy
polož nový blesk diamantu — slavianskej oslavy!
Slavstvuj, Martin! a pamätaj veliké dve doby,
kde Boh vymknul deti tvoje z dvojakej poroby!

Zmiluj sa, Hospodine, nad toľkou rodinou,
krstils’ otcov, pokrsť duchom aj ich pozdných synov!
Udrž lipy tisícvckej blahorozkvet bujný:
Gospodine, pomiluj ny!

Slavianstvo! národe prevelebných rumov,
zobudený harfy svätokajnej strunou,
uprosený žiaľom vešteckým proroka,
obmytý slzami z Bohosyna oka,
rode horkých dejov! ozvals’ sa kajaním
a Boh ozval sa ti večným zmilovaním! —
Vyznals’: mňa satanská vzbura rozbúrala.
Samozvanská pýcha smutnú tu hru hrala,
úbohú chudobu skaly moje bili,
a moji velikí? — tí neuverili! —
Hospodine! kríž tvoj Bratia vystavili,
zráňané hradby sa znova zotavili,
na nich písmom večným heslo a vyznanie:
Hriech mocný, mocnejšie božie zmilovanie.