ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Caput I. De Schola Alnoviensi)

Jelšava (Alnovia), mesto Gemerskej župy, sa už od dávnych čias preslávilo vzdelanosťou a vzornou usporiadanosťou života tamojšieho občianstva.

„Príkladný poriadok je viac hoden ako svetoborné činy.“ V zmysle tohto významného výroku sa jelšavskí obyvatelia usilovali nielen slovami, ale aj skutkami a svojbytnou pomocou pozdvihnúť slabú školu v obci, kolísajúcu podoprieť, klesajúcu dvíhať, postaviť na vlastné nohy, upevniť, a upevnenú zveľadiť. Nečudo, že svojím chvályhodným úsilím vzbudzovali až závisť iných obcí. Pri spĺňaní tohto ušľachtilého cieľa pomáhali jelšavskej obci títo rektori:

Juraj Fabricius,^[1] pochádzal z Jelšavy. Štyri roky študoval v Levoči počas pôsobenia rektora M. Gašpara Kramera, v štúdiu pokračoval v Schweidnitzi vo Sliezsku a rok v Prahe. Po návrate pôsobil v Sliezsku a rok v Prahe. V r. 1576 sa stal rektorom v Jelšave. Bol jedným z najslávnejších rektorov a vo svojej rodnej obci úspešne kládol základy vied. V roku 1578 ho odporučili za kazateľa v Jelšave,^[2] a preto sa 12. mája 1579 dal ordinovať vo Wittenbergu. Keď zúril mor, uchýlil sa do Čiech, a to do Rataj, kde bol pol roka u Jána Motošického vychovávateľom. V roku 1598 ho vymenovali v Jelšave za farára a v roku 1620 za seniora. Zomrel v r. 1633.

Eliáš Láni zasadil semä osobnej dokonalosti a čistej vzdelanosti na jelšavskej škole ešte pred rokom 1597,^[3] roznecujúc mysle nenásytnou túžbou po vzdelaní. Keď skončil túto prácu, s celkovým súhlasom odišiel za kazateľa do Mošoviec. Stade poslal Matiášovi Lochmannovi list,^[4] datovaný 5. mája 1597, v ktorom sa očisťuje z podozrenia bludov pri kázni, ako to vysvitá z jeho podpisu na listoch z 24. apríla 1611, ktoré písal súčasne Jánovi Fabriciovi, Tomášovi Dorschitzovi a Martinovi Mokossinovi. Z Mošoviec prešiel do Bytče,^[5] kde pôsobil ako kazateľ do r. 1617. Svoje povinnosti, tak cirkevné, ako aj školské, vykonával veľmi svedomite, dôstojne, čo pôsobilo okrem toho aj veľmi vážne na prospech mnohých, a tak dosiahol zaslúžené všeobecné uznanie.

Izrael Lang.^[6] Pozri časť o škole v Brezovici, diel I, hlava 2, § 15.

Juraj Conradi. Meno Conradiovcov už dávnejšie preslávil Gašpar Conradi dielom Anagrammatistorum Centurium, ktoré vyšlo v Basileji r. 1606. Baltazár Conradi^[7] bol Nemec pôvodom z Nitry a preslávil sa fyzikálnym dielom o ohni Propositiones Physico Mathematicae de flamma viridi atque de ortu et interritu flammae, Olomutii 1639. Dobrý zvuk mena Conradiovcov obnovili Ján Juraj Conradi a M. Ernest Conradi, známi svojimi dišputáciami. O oboch spomenutých Conradiovcoch pozri Nova Litteraria Germaniae z roku 1703 v mesiaci auguste a septembri na s. 287 a 349. Aj jelšavský rektor Juraj Conradi zachránil svojou významnou školskou prácou meno Conradiovcov pred zabudnutím, ako poznamenal Daniel Krman vo Scriniách.

Jeho nástupcom bol Martin Kreuschel,^[8] ktorý v roku 1619 prešiel za rektora do Banskej Bystrice.

V roku 1614 stal sa v Jelšave rektorom Štefan Chlevinius (aj Chlevini);^[9] pochádzal z dediny Chlevany na Trenčiansku, zo vznešeného rodu. Na začiatku 17. storočia pôsobil ako úspešný rektor v Jelšave a Štítniku.

Po ročnom pôsobení rektora Jozefa Alitisa^[10] prevzal v roku 1615 rektorský úrad Juraj Pauliny, inak aj Pauli.^[11] Jeho pôsobenie v Jelšave zaraďuje Gymnasiologia III, hl. I, § 7 k r. 1625. Pauliny sa svojím pracovným úsilím pričiňoval o to, aby bol dobrým a svedomitým učiteľom, preto sa po celý čas svojho pôsobenia venoval len žiakom, žil len pre iných a nenárokoval si nič pre seba. Nečudo, že jeho žiak Michal Prihradný, farár v Klenovci, označil Pauliniho v Zablerovom Indexe ordinatorum (s. 147) za muža najušľachtilejšieho a veľmi učeného.^[12]

Andrej Mayer sa narodil v obci Badiny. „S týmto menom sa stretávame nielen medzi ľuďmi nízkeho spoločenského postavenia a medzi dedinčanmi, ale aj v mestských rodinách, ako o tom svedčí Basilius Faber Soranus v diele Thesaurus eruditionis scholasticae.“ Spomenutý Michal Prihradný (u. d.) ho charakterizuje týmito slovami: „Po Paulinym nastúpil veľmi vzdelaný a učený muž, wittenberský študent Andrej Mayer, teraz hrachovský farár, u ktorého som sa poldruha roka vzdelával vo vedách“.^[13]

Juraj Sartorius. Keď nastúpil do stánku Múz v Jelšave, aby prednášal svedomite gramatické pravidlá, vždy zdôrazňoval, že gramatika je matka a pestúnka ostatných vied. Dôrazne podčiarkúval, že iba ten, kto si osvojí gramatické základy, môže niečo také dokonalé vytvoriť, čo bude mať večnú trvácnosť.

Martin Tehukius pôsobil na jelšavskej škole v roku 1632, sýtiac zverenú mu mládež vedami, ako zaznamenal Daniel Krman vo svojich Scriniách.

Martin Čutkius (Csutkius), aj Csutky. Jeho žiakom bol Jakub Culicis z Brezna, kedysi rektor školy v Spišskom Hrhove, ktorého Čutkius tri roky zasväcoval do znalostí slobodných vied v Jelšave. Pozri Zablerov Index ord. na s. 196.^[14]

Ján Stephanides z Liptovského Jána pochádzal z „počestných“ rodičov Petra Stephanidesa a matky Uršuly Durskej. Vo svojej rodnej obci nadobudol základy vzdelania u Jána Rotaridesa, Jakuba Splenia a Tobiáša Christophorida. V roku 1614 sa stal v Huncovciach na Spiši poslucháčom Jána Székelyho, v roku 1619 študoval vo Zvolene u Mikuláša Molitorisa, v r. 1621 v Brezne u Daniela Dubravia, v. r. 1622 v Trenčíne u M. Zachariáša Lániho, v r. 1627 v Banskej Bystrici u M. Daniela Tissenbachera a v r. 1628 takisto v Banskej Bystrici u Jána Duchoňa. Ako človek so solídnymi vedomosťami vštepoval svojim žiakom mravné zásady a znalosti o najzaujímavejších kultúrnych otázkach, ktorými zušľachťoval ich mravy, naučil ich počestne žiť, a tým sa stal ozdobou, pýchou aj vzorom všetkým školám. Neskôr na banskobystrickej škole tak vzorným poriadkom na škole, ako aj chvályhodným vlastným príkladom priam zažiaril. Mestský senát mu zveril vedenie šiestej triedy. Z Bystrice ho na jelšavskú školu pozvali Mária Homonayová, Juraj Fabricius a Matiáš Sculteti dňa 19. júla 1631. Rektorom bol do 16. októbra 1637, potom prešiel do cirkevných služieb.^[15] Pozri Zablerov Index ord., 169.

Daniel Sinapius, rodom z Jelšavy^[16] bol syn Michala Sinapia, ktorý bol diakonom bytčianskej cirkvi v r. 1620 a od r. 1626 farárom v Hrušovciach, a brat Jána Sinapia mladšieho, o ktorom pozri Czwittinger, 360. Ako rektor jelšavskej školy Daniel Sinapius napísal teologickú dišputu: Sertum ex Horti Theologici Areois IV decerptum. Respondente Joanne Matthaesio Arva Velitsensis, Cassoviae 1646. Z Jelšavy ho pozvali za duchovného do Radvane; odtiaľ šiel do exilu. Cimelia Jána Mičinského dosvedčujú, že v období, keď sa skrýval u svojho tesťa Jána Glosia, napísal traktát: Oves suspirantes inter scrinia Johannis Sinapii, rukopis je v Levoči podľa oznamu Horányiho (III, 282). Keď sa vrátil do vlasti, pozvali ho z radvanskej cirkvi do Levoče za slovenského kazateľa. Tam zvečnil svoju pamiatku katechetickou modlitebnou knihou: Perlička Djtek Božjch, ktorá vyšla v Levoči r. 1705.^[17] S Jánom Mayerom zostavil Coelum Baianoviense, in quo Stella Augustus Serpilius Symmysta, Lešno 1682. (Poznámka in margine: Vydal aj Domacy Saud seu Observationes Grammaticae Linguae slavicae.)

Ján Augustini. Pozri školu v Bánovciach, I, hlava I, § 32.^[18]

Ondrej Rumenecius.^[19] Spomedzi jeho žiakov Daniel Škrovina, rodom z Brezna, sa s úctou rozpomína na svojho učiteľa v Indexe ordinatorum Martina Wagnera na s. 154.

Augustín Martini (aj Mártonffy) sa svojou prácou zapísal medzi nesmrteľných a vznešených pestovateľov a horlivcov zbožnosti. Pôsobil v Banskej Bystrici a Krupine, ako to zaznamenal vo svojich Subsidiách Martin Regis.^[20]

Ondrej Szentkereszti. Nevie sa, či bol synom sobotišťského farára, ktorého spomína Štefan Pilárik v diele Currus Jehovae (kap. 10.) Uvedeného Ondreja spomína jeho žiak Matiáš Chlevenozky (Chlievenský) ako muža veľmi šľachetného a učeného v Index ord. Martina Wagnera, s. 143.^[21]

Daniel Plorantius^[22] pričlenil svoju školskú prácu k chóru Múz a oddal sa kultu Kaliopsy,^[23] ako vysvitá z latinskej básne v elegickom distichu, zloženej a v § 18 stati o jelšavskej škole odpísanej z Indexu ordinatorum u Filipa Heutschia, 1684. V tejto básni sa dočítame, že pochádzal z farárskej rodiny a jeho vlasťou bolo Slovensko. Jeho pôvodné meno bolo Plačko. Vyššie vzdelanie si osvojil vo Vratislavi a v Gdansku. Po návrate do vlasti mu zverili rektorský úrad v Jelšave, zastával ho dovtedy, kým nenastúpil na farársku dráhu.

Po Plorantiovi, ktorého meno akosi symbolicky predvídalo ,plačlivú‘ budúcnosť (pozri Godofredus Ludovicus, Historia Scholarum, IV, s. 4), bola jelšavská škola dlhší čas zanedbaná.

Až keď to dovoľoval vojnový stav krajiny, Štefan Chliviny (Chliving, Chlevini) otvoril jelšavskú školu — „sacrarium hoc Musarum.“^[24]

Ondrej Fabry pôsobil v roku 1707, ako to dosvedčujú poznámky (subsidia) Martina Regisa.^[25]

Ján Fabritzius, iný ako M. Fabritzius z Oravy, o ktorom bola reč v stati o škole v Brezne, II, hlava II, § 23.^[26]

Ani zánik jelšavskej školy nebol výnimkou pri všeobecnom zaberaní kostolov, fár, posluchární, kapličiek, gymnázií, škôl, statkov a iného majetku evanjelikov, ktoré alebo násilím obsadili, alebo zabavili pod všakovými zámienkami, alebo odcudzili rozličným spôsobom. Pozri Historia Diplomatica, s. 207 n.