Gymnaziológia. Úvod

V úsilí zachrániť pred ničotným zabudnutím dejiny gymnázií, významnejších stredných škôl a ich rektorov, ktoré napísal môj čestne zvečnený učiteľ, slovutný pán Ján Rezik, uvedomil som si, aké pravdivé sú slová najdôstojnejšieho pána Izáka Abrahamidesa Hrochotského (pozn. a), niekdajšieho kazateľa a prepošta bojnickej cirkvi a superintendenta cirkvi augsb. vyznania v Bratislavskej, Nitrianskej a Tekovskej župe:^[1] „My, Uhri, právom obdivujeme dôkladné a vycibrené umenie cudzích národov pri spracúvaní súčasných dejín ich potomstvu. My sami sa však zatiaľ nedostatočne staráme o to, aby sa naši potomci dozvedeli, ako sme žili, a aby si cudzie národy ešte skôr ako našinci uchovali pamiatku na veľa krásnych údajov o slávnych činoch našich predkov.“

Angerius Ghislain Busbecque (pozn. b) z Flanderska,^[2] ktorý bol sedem rokov cisárskym legátom v Carihrade, porovnáva nežičlivú ruku našich ľudí pri spisovaní dejín Uhorska so vzornými Tatármi, ktorí svoje knihy dychtivo čítali a v srdciach uchovávali. Pozri jeho dielo „Legationis Turciae epistolae quattuor“^[3] (Štyri listy z tureckého posolstva). Ján Barclay^[4] pripisuje tento jav prevažne neprekonateľne ťažkým, vojnovým časom. Pozri jeho dielo Icona animarum (Obraz duší), hlava VIII.

Isté je, že aj slávne činy, ktoré susedné aj iné národy zvečnili v knihách, sú znamenitým prostriedkom na vštepovanie lásky k počestnému životu do sŕdc Uhrov. Lenže ušľachtilý duch sa správal podľa vzoru Rimanov a opisoval oveľa starostlivejšie činy vlastných predkov ako iných národov (pozn. c); predpokladal, že oveľa lepšie sa možno učiť a vzdelávať na domácich ako na cudzích vzoroch. Potvrdzuje to známe porekadlo: Vlastný dom je najlepší dom.

Pozn. a — Jeho slová sú obsiahnuté v pohrebnej reči nad najosvietenejším grófom a pánom Jurajom Thurzom de Bethlenfalva, prednesenej 19. februára roku 1617. Podobne si sťažoval svojho času dôstojný pán Martin Szentiványi v predhovore svojej rozpravy „Dissertatio Paralipomenica Rerum Memorabilium Hungariae“^[5] (Dodatky k pamätihodným udalostiam Uhorska), kde píše: „Mal som úmysel uverejniť súčasné udalosti skôr na vzdelávanie ako na vedecké ciele, rozprávačsky ich spracovať, starostlivo ich vycibriť, vhodne rozšíriť a dokonalejšie vybrúsiť. No výsledok nezodpovedá môjmu predsavzatiu vôbec a nezodpovedá ani veľmi namáhavej a zdĺhavej snaživosti, ako som si to želal. Zapríčinilo to veľa nemálo závažných dôvodov. V prvom rade ľahostajnosť a liknavosť našich predkov, ktorí nepokladali za potrebné zaznamenávať a zapisovať pamätihodné udalosti svojej doby.

Druhý dôvod väzí v nedostatku archívov, v ktorých chýbajú dôležité pamätihodné udalosti v kráľovských komorách a kanceláriách, kapitulách, konventoch a kláštoroch, v kanceláriách veľmožov, ako aj v zbierkach literárnych pamiatok popredných rodín. Niet pochyby, že materiálu bolo veľa, ale po nešťastnej porážke pri Moháči, pre ustavičné a početné domáce a vnútorné vojny, ako aj vonkajšie odboje — najmä pre turecký a tatársky vpád — archívy vyšli navnivoč. V tie časy išlo každému skôr o vlastnú záchranu než o starostlivosť o spisy, každý sa dal radšej na útek a listiny ponechal ich osudu.

Tretí dôvod spočíva v nedostatku dejepiscov, ktorí by písali o uhorských udalostiach. Máme iba málo listín z dejín a ešte aj to nepatrné množstvo zostáva z väčšej časti nepovšimnuté, hoci by malo byť zverejnené.

Štvrtý dôvod väzí v nepružnosti samotných autorov, ktorá sa javí v záznamoch o udalostiach, ako zanechávajú v listinách potomstvu. Poniektorí sa totiž uspokojili iba záznamom mien významných osôb, honosiacich sa buď cirkevnou, alebo verejnou hodnosťou, bez najmenšej zmienky o ich rode alebo pôvode ich rodiny.“

Pozn. b — Mikuláš Istvánffy v Dejinách Uhorska^[6] pokladá ho v knihe XIX za ušľachtilého muža jemných mravov a nadpriemerne vzdelaného. Porovnaj spis Melchiora Adama^[7] „Vitae Germanorum, iure consultorum ac politicorum“ (Životopisy Germánov, právnikov a politikov), s. 315.

Pozn. c — Vavrinec Beierlinck^[8] v diele „Magnum theatrum vitae humanae“ (Veľké divadlo ľudského života), zväzok IV.