ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

DUŠAN:

Svetlo rozlieva po poli života
mladá zornica, za ňou v ohňovoze
deň v pozlatistom oblečený šate
prichádza a noc, čiernym zahalená
závojom, v temnú letí bezpriezračnosť. —
Deň, noc a zas deň — noc, deň a zase noc,
tak chytrá vládne životom nestálosť;
len večný odpor na poli života.
Pred svetom vládlo „Nič“ a jedno „Staň sa!“
10
z úst Najvyššieho život utvorilo.
Tak z večnej noci deň pekný sa zrodil,
deň sveta. Noc dňu večné nepriateľstvo
zaprisahala a deň rovne noci.
Nesvornosť večná a preds’ jednu s druhým
viaže jednota večná, nerozdielna.
Smrť ruší život a život rodí smrť,
život ničí smrť a smrť plodí život.
Božstvo je večnosť, sláva, dokonalosť:
svet je nestálosť, márnosť, neúplnosť;
20
božstvo a svet: tak tvorca a stvorenie
jednota čistá a čistá rozdielnosť. —
Čo ale som ja? čo určenie moje?
Časnosť a večnosť, bytnosť a nebytnosť:
toto je panstvo a pohádka moja.
Časnosť a bytnosť, večnosť a nebytnosť:
aké to strašné osudu vyrknutie! —
Cieľ mám vytknutý: bytnosti s večnosťou,
cesta k tej sláve: časnosť a nebytnosť.
V božstve môj pôvod, v božstve moja bytnosť,
30
v božstve aj cieľ a konečnosť byť musí,
a duch stvorený z ducha k duchu príde.
Rozpadla síce bytnosť moja v strany
odporné; rôzna síc’ je čeľaď moja:
ale ja v nej som, v nej žijem a k sláve
svojej dozrievam práve v jej odporoch.
Rád ťa mám, pekný, zlatojasný deň môj!
noc mi je príkra krádkyňa života.
Ona uspáva všetku čeľaď moju
a ja sám jej daň slabosti klásť musím.
40
Ale ty, ty si obraz slávy, žitia —
ty večný život, tú večnú jednotu
aspoň v maličkom dávaš mi zakúsiť
a tušiť aspoň blaženosť života,
keď ťarchy času a putá priestory
sníme Dušanu deň ten praposledný.

DUŠICA:

Žehnaj Boh, drahý pán môj a manžel môj!
Sotvaže mladú zornicu si zazrel —
a tak rád chodíš v ústrety sláve jej —
už vidím kŕdeľ neborodých vidín
50
palác tvoj sem-tam krížom obletovať.
Od času toho, čo všemohúci Boh
Syna prvého dal nám, od tej doby
tak je tu chladno, ach, tak nespokojno.
Srdce — záhrada moja, predtým krásna,
spustla; ačkoľvek cesty pekné vedú
z paláca tvojho do môjho obydlia,
predsa tak málo navštevuješ ženu.
Ba aj mladému Umkovi, čo tak rád
pri mne sa baví, ku mne chodiť brániš.

DUŠAN:

60
Zväzok náš, drahá, je časný a znáš, že
Boh mi dedičstvo sľúbil; nuž tatam som
v tie slávne kraje máličko chcel nazrieť
a vidieť, čo tam budúcnosť nám chystá:
ale jaks’ tajno, hmlisto je v tých stranách.

ŽIARLICA (tajno):

Never! znáš peknú, švárnu Fantáziu,
čo ujčok náš Cit s ňou sa vodievava? —
Nebeské vnady tá má; často vidím
ju cez záhradu svoju ísť k otcovi
a Ľubica ju, zdá sa, sama vodí.

ĽUBICA:

70
Viem, matka, čo ti sestra táto tajne
klebetí o mne a našom otcovi.
Peklica s ňou nám trojmým večne boli,
čo mráz a búrka milým kvetodeťom.
Ľúbim ja teba, lúbim otca, brata,
svet celý rada by som poobjímať:
ale kde sestry naše odrodilé
bývajú, ach, tam, vyznať bolestno mi,
tam ja byť živá, tam živiť nemôžem!
Rozhodni mati: lebo mňa zabudni,
80
alebo sestrám biednym nedôveruj.

DUŠICA:

Oj, drahá moja, najdrahšia si mi ty,
najkrajšie dary vždy len tebe dávam:
ale či sestry tvoje nezdarilé
nesali prsia tie, čo aj Ľubica?

BLUD:

Čo ty hovoríš, čo, sestra Ľubica?
Že sestry tvoje s tebou žiť nemôžu?
Viem, Umko ti to, ten lhár nahovoril.
Never! ty nad ním máš právo panovať,
rozkazovať si nedaj. Dušan by chcel
90
o tvoje večné dedičstvo ťa doniesť
a panstvo sebe a synovi svojmu
privlastniť. Pritom on chce tajnú zmluvu
s tebou, s Dušicou uzavrieť, že spolu
život a večnosť vydobyť si máte:
Ale vlastne je ciel jeho patrný: —
Sily spojené chce on a cieľ vlastný.
Povieš, že panstvo toto on chce, len keď
bôle života opustíš? — už tuto
v krajoch časnosti myslí ťa zatratiť.

ŽIARLICA:

100
V krajoch časnosti už chce ťa zatratiť
a z tvojich večných práv večné vytvoriť.

DUŠICA:

Divné sa zdajú reči vaše; ale
spoľahnúť na ne sa nesmiem. Budúcnosť
sama musí tu konečne rozhodnúť.

SRDOŠ:

Čo sa máš, sestra, na slepú budúcnosť
odvolávať? či hádam my nič pre svet?
Či pyšný Umko aj teba omámil
a čistý život tvoj chce porozrývať?
Prisahám, nikdy nebol mi priateľom.
110
Aj muža tvojho preňho nenávidím,
a hrom a peklo! kde raz Srdoš mocný
päsť svoju stisne, všetko plemä jeho
zatriasť sa musí, padnúť a zahynúť!
Búriť budem vždy, neprestanem páliť
počim len iskra plameňov pekelných
vo vrelých žilách ostatná nezhasne.

BLUD:

Tu ruka, brat môj. Umko musí padnúť,
tak aj Pravduša, sestra jeho pyšná,
aj Cnota; — len my svetom zavládneme.
120
Svet s nami začal, s nami musí skonať.
Vieronka, žena slabá, ľahkoverná —
ačpráve vážnosť má svetom širokú —
tú si na svoju obrátime stranu.

DUŠAN:

Čo vy zmýšľate, čo búrite slepo?
Napred, Srdoš ty, či vari nebadáš,
že s vekom tvojím sila ti ubýva
a putá tvoje s každým dňom sú ťažšie? —
A Blud, ty nevieš, že osud nestálosť
za základ tvojej bytnosti položil?
130
Že hanba každý deň sa ti vysmieva,
kedykoľvek sa naproti synovi
Umkovi stavať voslep odvažuješ? —
Dal som vám život, dal som vám úlohu,
ktorú v dejinách ľudstva previesť máte:
ale večnosť a panstvo, samostatnosť
nesmiete žiadať. — Boh prespravodlivý
vám to povoliť nechce a nemôže.
Podadnosť, služba — vaša je povinnosť,
rozkaz a vláda náleží Umkovi
140
prvorodencu mocného Dušana.

SRDOŠ:

Ani Boha sa nebojím. Aj teba
aj s tvojím rodom celým nenávidím.
Roztržitosť je živel môjho bytu
a musí táto na svete panovať.
Potoky krvi položím medzi trón
a poddanstvo; jed má nakaziť toky
krvi zostalej v žilách rodín; červiak
besnoty zhryzie oltáre pokoja!

DUŠAN (k Dušici):

Milá! úfam, že mám tvoju dôveru
150
tak ako predtým, verne zachovanú.
Tajomstvo veľké dávno v sebe nosím,
ale hodina vyjavenia jeho
len práve s dobou touto vypršala.
Vidíš, že rod náš a príbuznosť naša
v nesmiernu čelaď sa rozpadla; syn náš
prvorodený, Umko — čo bohyňa
Múdrosti sama doň sa zaľúbila
a vernú svoju priazeň mu sľúbila —
syn tento dozrel k dospelému veku,
160
hoden je trónu a spôsobný k panstvu,
sám túži stále po vladárstve sveta. —
Rodina naša, ako sama vidíš,
chová nesvornosť a boj sama v sebe.
Srdoš a Blud a Žiarlica s Peklicou
prísahou stoja naproti ostatným
a každý v čele svojich sprisahancov
prechovávajú boj, rozbroj večitý.
Bez boja ale nežiadaj pokoja,
bez rozpadlosti nenájdeš jednoty.
170
Chcel som zachovať pri živote zbožnú
Vieronku, milú Ľubicu, Svobudu,
ľúbeznú Cnotu a krásnu Pravdušu,
aby sa v nich rod náš oblahoslavil.
Preto som každej dal jej soka, rovné
nepriateľstvo, by svoju útlu bytnosť
zostrili v boji a moc našu v sebe
zvečnili. Nechcel som, aby zlobožstvo
synovi môjmu nadvrhovať mohlo,
že boj nepoznal, že nemá víťazstva,
180
že sláva jeho z neho nevy kvitla. —
Tak spokojná si s uzavrením mojím?

DUŠICA:

Vieš, pán môj, muž môj, že ja slabá žena
múdrosť a večnosť nemám Bohom danú
a že zákonom tvojim som poslušná.
Vidím stav našej čeľade, stav smutný,
verím, že všetko, ako je, musí byť,
ale utajiť nemôžem aj ľútosť
nad nízkym lósom mnohých detí mojich,
čo ľúbosť tvoju nikdy nepoznali
190
a slávy tvojej účastné nebudú.
Predovším, že v tej vojne rodu nášho
rodina moja padne smrti v obeť
a rod tvoj vlastný nesmrteľnosť vezme:
keď ale tá je vôľa božia, keď ja
a dobrá bytnosť milých detí mojich
svoj podiel vezmú v pokolení tvojom:
nech aj kvet spŕchne a list uschne, zvädne,
nech, čo je korisť márnosti, pominie;
keď len časť naša božská nezahynie.

DUŠAN:

200
Nuž teda oddám trón panstva synovi,
nech pole on sám spravuje života:
žatva pripadne, drahá, mne a tebe.
Poručme Bohu záležitosť svoju,
Boh bude za nás, pre nás v synu našom
a v rodu našom slávu nám hotoviť.

UMKO:

Počuješ, otče môj veľký, rozbroj ten,
čo v svete proti mne sa pozdvihuje
a ktorý čeľaď naša odrodilá
Žiarlici kvôli proti mne rozžíha? —
210
Samostatnosť mi daj, poruč mi berlu —
a viem, že sila, čo proti mne búri —
Boh mi to večný pred vekmi zasľúbil —
pokorne sama so sebou sa zmieri:
ináče posmech, hanba a záhuba
do zmätku zrútia samovládu tvoju.
Vystúpiť musím do sveta a štít ten,
čo múdrosť večná dala mi, použiť.

DUŠAN:

Syn môj! ty z mojej bytnosti máš tvoju
a bytnosť túto hodne si pochopil:
220
Predišla prosba tvoja môj úmysel.
Tak oddávam ti plnomoc a právo,
trón, berlu, meč a korunu všesveta:
Pamätaj ale, že v rukách tvojich je
všetko to manie večitého Boha;
pamätaj, že ja som otec tvoj, že mňa
a slávu moju v sláve svojej hľadáš.
Pokoj nemôže mať panovník veľký.
Život je zápas, vojna, rozorvanosť:
ty máš dať svetu a každému rodu
330
pokoj, zmierenie, jednotu a božskosť.
Vieronka zbožná, šľachetná Pravduša
nechcú sa odriecť činného života,
úctu a pomoc budeš im povinný;
pokornú Cnotu, Ľubicu, Svobudu
zastávaj statne a pečuj horlivo
o ich čistotu, právo, neodvislosť.
Bojuj rozumne, nevraždi a neplieň
rodinu svoju: ale svätým štítom
odrážaj strely odboja, až silu
240
celú v násilnom zmrhajú nápade
a veniec slávy sami ti upletú.
Tak Boha nášho osláviš, tak aj mňa,
tak seba. Vezmi moje požehnanie!

UMKO:

Hospodine! aká to je úloha,
ku tebe svojou vynášať sa mocou!
Práca náramná a preďaleký cieľ,
budúcnosť temná, výsledok neistý.
Z rodiny tvojej otec môj pochodí,
obraňuj syna a bojuj za neho;
250
a keď Blud, ten môj túlavý bratanec,
ktorého do mňa Žiarlica vždy hucká,
zvrhnúť by ma chcel do jamy potupy,
v Umkovi ty zachovaj slávu svoju! —
Ach, málo, málo mám priateľov verných,
málo mohutných, mnoho chabých, zradných,
a odpor tak je náramne veliký! —
Čo? ak je cieľ ten — ak je dokonalosť
mam a klam — výtvor vlastnej šialenosti?

STRACHOŠ:

Ha, aký to hlas! — výtvor šialenosti?
260
Ak raz budúcnosť, tá veštica nemá,
ortieľ konečný ti časom vysloví:
Ničota pôvod tvoj, ničota koniec!
Nie! duch je z Boha — rozum je duch; ale
či môže trpieť Boh druhého Boha?
Či nemá v svete prevahu — zmyselnosť? —

(Pravduša, Vieronka Úfanka vedú sa za ruky, Strachoš zmizne.)

PRAVDUŠA:

Pozri na panstvo tvoje v minulosti,
pomni na pôvod tvoj a otca tvojho,
pohľaď na slabosť nepriateľov tvojich.

VIERONKA:

Boh je jednota večná, dokonalá,
270
čo božské je kde, k tej cieli jednote;
čo časné, zmizne, večné nezná času;
nedokonalosť splynie v dokonalosť
a bude jedna, tá a nerozdielna
jednota, večnosť, dokonalosť, božstvo.

ÚFANKA:

Neuspokoj sa v zašlej minulosti!
Minulosť svoju postať len zrábala,
prítomnosť nezná ťa celkom potešiť:
Celok je tamto — tamto tvoje dielo —
tamto je sláva tvoja — v budúcnosti.