ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Bibliografické poznámky

Dielo Andreja Sládkoviča vyšlo doteraz v piatich vydaniach. Medzi jednotlivými vydaniami, s výnimkou posledných dvoch, niet však nijakej kontinuity, pretože v každom z nich sa prejavuje iná koncepcia v začlenení básní, čím sa, pravda, menil aj obraz Sládkovičovej poézie. Okrem Spisov básnických 1861, ktoré vyšli za Sládkovičovho života a v ktorých sú básne začlenené podľa vlastného autorovho rozvrhu a plánu, v neskorších vydaniach Sládkovičových básní sú mnohé nejednotnosti a redaktorské zásahy. Prvé posmrtné vydanie, Andreja Sládkoviča Spisy básnické, Praha 1878, v základe síce zachováva členenie Spisov básnických 1861, no dlhšie básne (Detvan, Gróf Mikuláš Šubič Zrínsky na Sihoti, Milica, Svätomartiniáda, Marína a Sôvety v rodine Dušanovej) sú vytrhnuté z kontextu a lyrika rokov šesťdesiatych je zaradená bez presnejšie vyhraneného systému. Dvojzväzkové vydanie Spisov básnických 1899 — 1900 nijako neodstránilo nejednotnosti predchádzajúceho vydania. Prvý zväzok obsahuje Sládkovičove epické básne v chronologickom poriadku, no v druhom zväzku sú lyrické básne zaradené Martinom Braxatorisom podľa akýchsi tematických celkov, ktoré sú však umelo vytvorené a nevystihujú Sládkovičov ideový a umelecký zámer. Keď Jozef Škultéty roku 1920 — 1928 vydával znovu Sládkovičove básne, siahol k chronologickému začleneniu básní podľa dáta ich časopiseckého uverejnenia. Chronologický zreteľ snažil sa uplatniť aj v prvom zväzku, ktorý obsahuje Sládkovičove lyrické básne, a aj v druhom zväzku, ktorý obsahuje dlhšie, epické básne. Toto chronologické členenie je aj v poslednom jednozväzkovom vydaní Sládkovičovho Súborného diela 1939. Avšak Sládkovičove rukopisy, ktoré našli Karol Štollmann a Adam Mekis v Maďarsku, sú výrazným dôkazom, že chronológia Sládkovičových básní podľa ich časopiseckého uverejnenia nie je spoľahlivá. Zachovaný rukopisný materiál dokazuje, že Spisy básnické 1861 s výnimkou piatich básní obsahujú básne z obdobia rokov 1844 — 1848. V tomto krátkom časovom rozpätí Sládkovič vytvoril väčšinu svojich básní — a tak možno len približne určiť vznik väčších celkov, ktoré navzájom súvisia svojím ideovo-umeleckým zameraním, no nie je možné s úplnou presnosťou datovať vznik každej básne.

Ukazuje sa teda, že pri opätovnom vydávaní Sládkovičovho diela nemožno vychádzať z tých vydaní, kde sa konštruovali isté tematické celky Sládkovičovej poézie, lebo nepodávajú nám jej verný obraz. Ba nemožno vychádzať ani z tých vydaní, v ktorých boli básne začlenené chronologicky podľa ich časopiseckého uverejnenia, pretože ich zaradenie (ako to vidieť z rukopisov) nie je spoľahlivé a tak nám nepodáva presne básnikovu vývinovú líniu.

V našom vydaní Sládkovičovho súborného diela ide nám predovšetkým o celistvý pohľad na Sládkovičovo dielo. Preto tam, kde názorne vidieť Sládkovičovu koncepciu vlastnej tvorby, ponechávame jeho pôvodné začlenenie. Kde nemáme zachované nijaké autentické dokumenty, snažíme sa básne usporiadať tak, aby bolo vidieť básnikovu tvorivú cestu, ako sa vyvíjal a formoval jeho prejav.

V prvom zväzku sme teda v plnej miere rešpektovali Sládkovičovo usporiadanie básní zo štyridsiatych a päťdesiatych rokov, aké je v Spisoch básnických 1861. Sládkovič Spismi básnickými vlastne uzatvára jednu epochu — a to epochu veľmi dôležitú tak pre samotného Sládkoviča, ako aj pre vývin slovenskej poézie — svojho umeleckého diela. Rovnako dôležitá je tu aj tá okolnosť, že Spisy básnické si sám Sládkovič usporiadal a v nich sa prejavuje aj jeho hodnotenie dovtedajšej tvorby.

Do druhého zväzku sme začlenili Sládkovičove básne vytvorené v šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Chceme aj vo vydaní Sládkovičovho diela diferencovať jeho poéziu štyridsiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, pretože sa znateľne líši aj básnickým hodnotením skutočnosti, aj v stavbe veršov a v obraznom vyjadrení, na čo správne poukázala literárna história, počnúc Jaroslavom Vlčkom. Na koniec druhého zväzku sme zaradili Sládkovičove prvotiny, preklady a nepublikované básne. Tieto Sládkovičove práce nám doplnia obraz Sládkovičovej poézie o materiály doteraz málo známe alebo úplne neznáme. Na základe nich budeme môcť názorne sledovať Sládkovičovu cestu k uvedomelému básnickému prejavu, ba budeme vidieť i Sládkovičovu náročnosť k sebe, pretože nájdeme aj také básne, ktoré neuznal za vhodné uverejniť.

Dvojzväzkové vydanie Sládkovičovho diela popri tom, že podáva celistvý obraz Sládkovičovho diela, je aj dôležitým literárnohistorickým dokumentom pre poznanie slovenskej poézie štyridsiatych až sedemdesiatych rokov minulého storočia.

*

Pri vydávaní prvého zväzku Sládkovičovho diela chceme zachovať autorovu koncepciu, ktorá sa prejavuje popri syntaktických a lexikálnych zvláštnostiach aj vo výbere básní, aj v ich začlenení. Prvý zväzok teda tvoria Spisy básnické Andreja Sládkoviča 1861, vydané za Sládkovičovho života. Na ich vydaní sa Sládkovič aktívne zúčastňoval, čo vidieť z pomerne dobre zachovanej korešpondencie s vydavateľom knihy, Jozefom Viktorinom.

Aby sme však lepšie a názornejšie ozrejmili náš prístup, všimneme si, ako sa Sládkovič zaoberal myšlienkou vydania básní od polovice štyridsiatych rokov minulého storočia, a ako dospieva ku koncepcii Spisov básnických začiatkom šesdesiatych rokov.

Sládkovič na vydanie básní pomýšľal už v polovici štyridsiatych rokov, čomu nasvedčujú dva rukopisné zošity: „Spevi Andreja Sládkoviča“ a „Spevi Andreja Sládkoviča. Sväzok II-hí“. „Spevi Andreja Sládkoviča“ obsahujú tieto básne: I. Báseň (Vzljetňi nad sveti v jasnotu étheru), II. Otázka a odpoveď, III. Tajomstva, IV. Hvjezdi, V. Indián (v rukopise je oprava neskoršieho dáta na Zúfalec, pod ktorým názvom je báseň známa), VI. Hron, VII. Morava, VIII. More, IX. Samota, X. Kikimora, XI. (bez názvu: je to tretí sôvet z básne Sôvety v rodine Dušanovej), XII. Otrok, XIV. Ňehaňťe ľud muoj! Sem patrí aj Marína, pôvodne označená číslom XIII. „Spevi Andreja Sládkoviča. Sväzok II-hí“ obsahuje tieto básne: I. Otčini mojej spevi, II. Spomňjenki, III. Perla hárema, IV. Otrok, V. Olga, VI. Znovuzrodzeňec, VII. Ďetvan. Na poslednej strane Spevov II je cenzorova poznámka: „Spevi Andreja Szladkovitsa imprimatur. Neosolii die 21-o Julii 846. Antonius Tilles censor Regius.“ Zdá sa, že o týchto rukopisných zbierkach píše Karol Kuzmány Sládkovičovi v liste z 15. marca 1845: (Citované listy sú uschované v Archíve Matice slovenskej, v Archíve Slovenského národného múzea a v Archíve Spolku sv. Vojtecha.) „Len niekolko slov. Rukopis Váš som celý a pilne prečítau. Moje domnenia o celku a podrobnostiach ústne Vám rád a úprimne vyjevím, akonáhle ma navštívite. Teraz ho Vám nazpak poslat nemôžem, lebo je od 5 dní u censora, a slúbiu ho v ten týždeň po Velikonoci censurovat. Už vtedy som mu povedau, že spevy tie sotvi celkom tak a v tom poriadku vindú; on ale nezdau sa mať nič proti tomu, keď len sa tu tlačit budú, aby hneď výtisk prvý dostau.“ (Citované zo Slovenských pohľadov 1908, 762 — 763.) Je ešte jedna zmienka o tom, že Sládkovičove básne mali vyjsť v štyridsiatych rokoch. Upozorňujú na to Hurbanove Slovenské pohľady v 90. čísle II. zväzku 1847: „Robíme pozornô obecenstvo na Básne novie Andreja Sládkoviča, ktorie sú teraz v cenzúre.“

O ďalších osudoch Sládkovičových básní nevieme. Nezachovali sa totiž nijaké dokumenty, kde by bola či už zmienka o úskaliach, ktoré stáli v ceste Sládkovičovho podujatia alebo kde by sa zaujímal o ich vydanie. Neboli totiž na to ani vhodné pomery po revolúcii 1848/49 v časoch krutého bachovského absolutizmu. A tak až začiatkom šesťdesiatych rokov Sládkovič znovu prejavil záujem vydať svoje básne. O svojom podujatí píše Pavlovi Dobšinskému v liste 10. apríla 1860: „Vravíte, že Vám M. Godra píše o novom vydaniu ,Maríny‘ mojej. To sä môže stáť jestli sä dakdo na to vezme. Ale ja mám iný plán. Chcem posbierať všecky moje vetšie a menšie básne a vydať v jednom, lebo dvoch sväzočkoch. Asi 10 hárkov mám už pod tlač prepísané. Vzal by ste to na sebä? Jestli ano, tedy budem prepisovania pilnejšie pilnovať. Sú tam veci zvetša už dávnejšie uverejnené. Sbierka táto ale, pri všeckom tom, mohla by najsť účasť na Slovensku. Pošlem Vám register (tituly básní) nezadlho ku prehlädu. Potom mi zjävíte mysel Vašu o tom. — Vravíte že ,halbpart‘? Ak tu rozumiete, aby som polovicu nákladu ja niesol: to nemôžem prijať, lebo som chudobný, jako myš kostolná. Najmä teraz, kde naši páni mi sčiastky svojimi utiahnutými dobrovolnými dávkami, sčiastky agitáciou uprostred ľudu cirkevního značnie čiastky dôchodkov, aspoň mierno rátajúc 150 Z ročite utrhli. Pán Bôh vidí! Príčiny znáte. — Teda halbpart čistého osohu alebo za skromný honorár: ale o tom potom. Ak by Vy ste sä nechcel na to vziať, možno že by sä zaujali za to naši Budínci Viktorin a j.“ Dobšinský iste pre inú zaujatosť a azda i z dôvodov finančných sa na vydanie básní nepodujal. Z citovaného Sládkovičovho listu možno však uzatvárať, že Sládkovič už nemyslel na vydanie svojich rukopisných Spevov, ale že si vytváral vlastnú koncepciu, podobnú ako v Spisoch básnických 1861.

Otázka vydania Sládkovičových básní bola stále aktuálna. V neďalekej Banskej Bystrici podarilo sa mu nájsť nakladateľa, kníhkupca Eugena Krčméryho. Krčméry sa veci ujíma ozaj iniciatívne a 20. novembra 1860 o pripravovanom vydaní píše Jozefovi Viktorinovi, ktorého si Sládkovič vybral za korektora a vydavateľa svojich básní:

„Velebný Pane! Odpuste, že Vás idem unuvať, dosť som váhau či sa mám k Vám utiekať, a či nie, ale veru sa duverne osmelujem v tom povedomí, že Vy ako priateľ všeho dobrieho, moju prosbu laskave vyplniť ráčite.

Umieniu som si mojím nákladom vydať Sládkovičove všetke posaváď vyšlie Básne, buďte tedy tak laskavý u Bagóva sa prezvedieť, ale dukladne, čo bude koštuvať tisk a papier, a síce: Básne tie chcem mať v tom formáte čo Slávy dcera Kollárova, papier môže tak pekný byť ako Vaša Lipa má, i ten tisk sa mi zdá, ráčte sa tedy prezvedeť začo mi vytlačí árch v 500 ex 1000 a 1500, celô dielo bude obsahovať 30-35 árchov.“

Škoda, že sa nezachovali Viktorinove listy o vydaní Sládkovičových básní. Takto môžeme iba na základe Krčméryho a Sládkovičových listov (pravda, pomerne dobre) sledovať priebeh vydania. Podľa Krčméryho odpovede Viktorinovi možno usudzovať, že Viktorin s Krčméryho návrhom súhlasil a hneď mu o tom i napísal, pretože Krčméry 29. novembra nadväzuje na Viktorinov list: „Velebný Pane! Podanie výminky strany tlače by boli v poriadku, s tými som spokojný, len papier musí trošku vätší byť, i širší i dlhší, slovom vätší octáv. Čo sa dotýče životopisu Sládkovičovho, to on naskrze nechce, že tomu čas po smrti, ja tiež tak myslím; jeho podobizňu pripojiť k básniam, je celkom na svojom meste, teraz ako to vyviesť? Nijakú fotografiu nemáme, museu by náš maliar jeho podobizňu aspoň s čiernou kriedou zhotoviť, otázka ale je, či potom v oceli dolu bude zhotovená? Ráčte mi zdeliť čím skorej čo bude taká podobizňa v oceli rytá stáť, lebo náklad sa velmi zvätšiť nesmie, lebo je potreba už raz, aby naši spisovatelia statočný honorár dostali, čo ja práve chcem urobiť, s týmto ale nemienim dielo lecijak vydať, to musí byť poriadne, ako ráčite hovoriť, aby nám česť robilo.

K tlači sa pristúpi čím najskorej, predci ale pre oblahčenia moje i odberateľom musím z jistých príčin oznámiť predplatenia, lebo časy sa podivnie, a nerád by pri mojom prvom podujatí do rozpakov prísť, lebo som ešte len začiatočník, a s tým chcem i to docieliť, jestli sa jistý počet predplatiteľov zozbiera, 1500 výtiskov dať tlačiť, ráčte mi Vašu mienku strany predplatnej ceny zdeliť.

Čo sa tyče korrektúry, velmi mi milvô bude, keď to prevezmete. Mau som úmysel v Prahe dať tlačiť, ale tu mi napadlo, že Vy bývate v Pešti, a preto som sa osmeliu Vás unúvať. Vaša ochotnosť v liste osvedčená ma velmi potešila, tedy Vás budem potom srdečne prosiť o obstaranie korrektúry a tlače.

Tie básne možno že urobia 30 tlačených árchov alebo aspoň 25, poneváč p. Sládkovič 17 nových ješte netlačených básní pridau.“

Z toho istého dňa máme prvú Sládkovičovu zmienku o vydaní. Na rozdiel od Krčméryho pokynov, ktoré sú prevažne technického charakteru, Sládkovičove pripomienky sú pripomienkami umelca, bytostne zainteresovaného na vydaní. Viktorinovi píše: „Písal Vám p. Krčméry o zbierke mojich veršov. Zdelil mi Váš ostatný, obetavosťou a ochotnosťou za vec národnú ozdobený list. Ja, z mojej strany, si dovolujem zo dve poznamenania. — Predne, ja som za formát lebo hodne velký, alebo hodne malý. Estetika nerada má strednosti. Velký oktáv so širokými bielými krají ozdobuje čarovne knihu a nakladateľovi praje. — Potom, ohlädom na podobizňu. Či tým nezdražie príliš kniha? Či svet nebude oklamaný jinou tvárou? Či mňa kdosi z marnomysle neobviní? Medzitým sv. Peter povedal: ,Nie len nohy, Pane; ale i ruky a hlava!‘ — ,Životopis‘ by som celkom vynahal. Niet v ňom nič neobyčajnieho; polovicu života opísať je len polovica veci; próza života pri básňach nedobre pristane. Robí sa to len po smrti — a lepšie to stojí v dajakom Konvers lexikonu. Nakoľko sa mňa týka vec, s úprimnou vďakou sa radujem, že Vaše ruky pri diele budú. Mám sto príčin k tomu.“

O pripravovanom vydaní Sládkovičových básní sa čoskoro dozvedela slovenská verejnosť. Dobšinského Sokol 25. decembra 1860 na 204. strane v Literárnych zprávach priniesol tento oznam: „Sbierku spevov Ondreja Sládkoviča vydá nákladom svojím kníhkupectvo Eugena Krčméryho v Banskej Bystrici. Vydanie toto bude krásno a podobizňou spevca ozdobenô. Predplatenia obnáša 2 zl. r. č., ktorô sa má do 15ho febr. 1861 poslať v listoch frankovaných menovanému kníhkupectvu. Odberateľom 10 výtiskov dá sa jedenásty nádavkom. — Za dôležitosť tohoto podniknutia ručí už meno slávneho spevca, nadšenosťou a krásou poetickou slávne sa vyznačivšieho a ducha tým viac povznášajúceho i oblažujúceho čím viac človek piesne číta. Tým smelšie teda vyzýva velacť. obecenstvo k hojnému účastenstvu a uctive prosí, aby ho v tomto podujatí laskave podporovať ráčilo. Eugen Krčmery, kníhkupec.“

Po týchto prvých zmienkach o pripravovanom vydaní Sládkovičových veršov v Krčméryho korešpondencii sú údaje o výške nákladu (Krčméry sa rozhodol knihu vydať v 1000 exemplároch), dočítame sa, že 4. januára 1861 posielal Viktorinovi rukopis básní, „aby sa čím skorej k dielu prikročiť mohlo“, ba dočítame sa i o otázkach tlačenia, brožovania a pod.

No najcennejším dokumentom o koncepcii Spisov básnických je Sládkovičov list Viktorinovi z 14. januára 1861, kde sú zhrnuté všetky zásadné pripomienky k vydaniu: „Ponáhľam sa odpovedať Vašnosti, drahý pane Bratu, na vzácny dopis Váš od 5-ho t. m. nasledovne:

1. Ohľadom na pravopis nenazdám sa, žeby v rukopisu mojom boli odchylky značné od foriem Vašou grammatikou vystavených: čo viem, je u mňa ,zpev‘ u Vás ,spev‘ ,té‘ miesto ,tie‘ neutra na ,é‘ miesto ,ô‘ a t. p. Na všetkom tom mi naskrze nezáleží, a keď Vám ďaka môžte korrigovať. Slovom, mne najviac na tom záleží, aby tiskových chýb tam nebolo tolko a takých, ako v Kadavého vydaniu ,Maríny‘ kde ,bolest‘ miesto ,belost‘ nachádzame a t. p.

2. Spis je rozdelený podla obsahu a formy básní tak, že medzi vetšé básne menšé vložené sú — v prostriedku národné, po stranách lyrické drobky. Ja to držím za primeranô, rovnovažnô zostavenie čiastok našej knihy.

3. České básne sú prepracované tam v tej miere na kolko ktoré z nich za hodno som uznal uverejniť ich tlačou.

4. Nové a predtým už uverejnené práce sú zmiešané bez rozdielu. Nezáleží ani na tom nič, aby sa poznačilo kde ktorá už tlačená dosiaľ stála. Historické takéto poznamenania by len na ujmu boli jednote a celistvosti vydania.

5. Čo sa týka titulu knihy, moja prvá myšlienka bola dať spisu meno pospolito — a charakteristično — slovenskô „,Fujara‘ Sládkovičova“. Daktorým ale práve táto pospolitosť sa nepozdávala a odrádzali od toho: ja sám ale odstúpil som od názvu toho len na základe toho náhlädu, že takôto meno pristane lepšie almanachu alebo dielu formy celistvej: tedy prosto a prozaične ,sbierka‘ alebo ,spisy‘ alebo ,diela‘ — akokolvek — bárs aj národ náš rád vidí aj v tituloch básnickosť.

Predmluva v čele básní, mojím domnením nemá estetického miesta. Vyzerá to jako opona, ktorú zvedavosť čitateľova, najmä pred básňami, obyčajne odhodí. V ohľade tomto ,predspev‘ jedine má svoju oprávnenosť. Na konci knihy môže stáť slovo ohlädom na spisovateľa, alebo zastupujúce ohlas obecenstva a orgán účinku diela umeleckého na čitateľa.

Strany životopisu zostávam pri vyslovenom už domneniu svojom, opakujúc, že životopis môj nemá nič zanímavého: akby to ale dakedy stálo za prácu, tedy po smrti, keď všemu koniec. Tuto len to ,non quis, sed quid‘. Krem toho dotkli by sa pri tom osoby živé — k čomu nie sme oprávnení — slovom — odstanme od toho. Istô ,incognito‘ má svoju zvláštnu pôvabnosť: istá odkrytosť až do podrobností, odhalená skutočnosť vychádza na obraz marnosti a biedy ľudského života. Z rezultátov života duchovného nach si utvorí svet postavu: prípadnosti žitia odpadnú jako trosky a triesky.

Jináče, jako príspevok k tomu tam stáť bude jaká-taká podobizňa spisovateľova. Bystrický maliar Jonáš je už s contrefaitom chatrnej mojej podoby z polovice hotový. Robí on to, mojím a daktorých úsudkom — dosť dobre. Chybí obrazu ešte ,ultimam adhibere manum‘ a pod črtnastima dňami Vám to, hádam, budeme môcť poslať, ak farby za ten čas budú môcť náležite uschnúť. — Ak sa ale má rytina podariť, musí byť rytec spôsobný v značnej miere, aby sa od živého originálu ješte ďalej neodchýlil s obrazom svojím.

Čo poviete na kaligrafiu rukopisu? Bojím sa, že znovuodpisovanie stálo by aj čas aj peniaze.

Za básňou ,Lipa‘ mohla by sa hádam vložiť tá, čo som Vám nedávno poslal ,Anagram‘. Preto by Ste ju hádam aj v tohoročnom almanachu svojom bezpečne mohli upotrebiť. —

Hlavnô moje želanie by bolo, aby sa s vydaním knižky čo len možno, ponáhľalo. Najmä pri okolnosťach predplacenia platí to ,bis dat, qui cito dat‘. Krem toho, žijeme v dobe nejistej a hlädíme blízko vústrety búrlivej. Skorým vydaním by sa veľmi vyhovelo nedočkavosti odberateľov, použil by sa prvý zápal za vec a dielce dostalo by sa hádam ešte pred hrmavicou pod strechu. —

Sed jam sat est.“

Na základe tohto listu jasne vidieť, že Sládkovič pri vydávaní básní pamätal na všetky detaily. No zvlášť vidieť Sládkovičovu koncepciu vydania. Sládkovič pojal do knihy len tie básne, ktoré uznal za vhodné odtlačiť, dal si prácu so slovom, s usporiadaním, aj s názvom diela. Už citovaný list je dostatočným dôvodom, prečo ponechávame autorovu koncepciu pri vydávaní neporušenú. Vidíme totiž i to, že sa vo vydaní Spisov básnických 1861 rešpektovali všetky autorove pripomienky.

Básne zostavené a usporiadané Sládkovičom išli do tlače. A Viktorin sa s tlačením ozaj ponáhľal. Na Krčméryho dotaz z 30. januára 1861, „Či sa už dielo začalo tlačiť?“ Viktorin odpovedá zaslaním dvoch hárkov, za ktoré mu Krčméry v liste z 12. februára 1861 ďakuje. Z tohože listu sa dozvedáme o Viktorinovom predpoklade, že kniha vyjde okolo 1. apríla. Krčméry však akosi nečakal rôzne tie nepredvídané okolnosti, ako napr. nedostatok predplatiteľov: „… dnes je už 12-tý a sotvy mám 80 predplatiteľov, aj s tých sotvy polovicu skutočne predplatili, len sa zapísať dali, ja nezúfam nad tým, lebo mám pevnú nadeju, že to dielo odbyt bude mať, len ma to nemile dojalo, že naši sa tak chladno a lhostejne preukazujú, z Čiech a Moravy ani jeden predplatok.“

Hoci nemožno tvrdiť, že by bol mal Krčméry na vydaní len čisto obchodný záujem — v jeho podujatí bolo čosi viac, živý záujem a zápal — jednako o efekt knihy predsa sa len najväčšmi zaslúžil sám autor. Počas tlačenia knihy neustále sledoval jej priebeh. Keď dostal na ukážku dva hárky, opravoval nepresné výrazy, vsunul ešte „Pieseň“ (Hojže Bože) a privolil aj na bibliografické poznámky v „záverečnom slove“, o čom sa možno dočítať v liste z 13. februára 1861. A keď dostal na ukážku tri hárky, ocenil Viktorinovu starostlivosť: „Ďakujem za ukážku 3 hárkov tisku. Vidím, že pracujete s prísnosťou Catonskou“ (v liste z 2. marca 1861). Sládkovičove pripomienky neboli iba „literárneho“ charakteru. Tak, ako sa staral o čistotu jazyka, staral sa aj o propagáciu knihy a o jej úpravu. V liste z 21. marca sa dočítame o definitívnom názve knihy, o stave predplatiteľov i otázkach propagácie. „Ohlädom na titul knižky hlasujem za jednoduchší: ,Spisy básnické‘. To slovo ,sebrané‘ je pleonazmus a krem toho vzťahuje sa viac na kusy už predtým uverejnené a sem-tam roztratené.

Krčméry vraví, že sa po dnes zišlo okolo 200 predplatkov, respektíve odberateľov sa hlásiacich. Čo myslíte? jaké to môže byť prognostikon pomerne k počtu tlačených exemplárov a útrat vydania. Krčméry hádam len neškoduje, jakokoľvek dosť nechutnú tvár ukazuje k veci. Či sa nám dajaký honorárik obôm dostane, uvidíme. — To jedno stojí: že treba by bolo ľuďom viac približnosti a mravného vyznania či prinucenia podať, lež sa to stalo jediným, bárs i opakovaným oznámením v novinách. Treba by bolo rozoslať tlačené predplatné listy a vyzvať jmenovite v každom vidieku zberateľov prostriedkom súkromných dopisov. To by sa hádam ešte aj teraz mohlo stať, čo sa týka tohoto posledného. — K tomu istému cieľu mohlo by dačo dopomôcť aj to, keďby daktorí z našich žurnalistov (Priateľ školy, Vedomosti, Černokňažník) podali zprávy o štadium, v ktorom sa nachodí tisk diela. Ku pr. „podobizňa je hotová — vydarila sa — toľko hárkov už leží v hotove — toľko bude celého — účasť obecenstva sa ukazuje veľká lebo malá etc.“ Ľudia sme zábudliví — obživovať záležitosť, často spomínať — chváliť — volať treba a najmä — k ruke ísť a zapríčinovať: ako som spomenul. — Neviete, či medzi našimi južnými bratmi, Horvatmi, Srbmi etc. v tomto ohläde dostatočnô vyhlášenie podanô? Podobne na Morave? v Čechách, čo viem, ,Čas‘ raz našu knihu spomenul.“

Medzitým práce na Spisoch básnických sa chýlili ku koncu. Koncom apríla bola už kniha vytlačená. Z Krčméryho listu Viktorinovi (19. apríla 1861) sa dočítame o cene knihy a o posledných nakladateľských pokynoch: „Snáď naše dielo tlač opustilo? Rád by bou, keby ho čím skorej obdržal, lebo predplatitelia túžobní naň čakajú. Cena krámska jedného výtisku bude 2 zl. 50 kr., inačej byť nemôže, lebo dielo bude koštovať 900 zl. a jestli kníhkupci veľa odpredajú, ktorým rabbat dať musím, tam mi príde jeden výtisk niže 2 zl., a k tomu p. Boh vie, kedy sa dielo minie…

Redakciám nasledovným ráčte čestnie výtisky podať: Priateľovi školy a literatúry, Pest B. vedomostám, Evang. Cirkevníkovi, Vám a Černokňažníkovi, ostatným pošlem sám.“

Posledné slovo mal však autor. Vytlačenú knihu si prezrel, povyznačoval chyby a vyslovil Viktorinovi vďaku za jeho námahu pri vydaní. 5. mája 1861 píše Viktorinovi:

„Strojil som sa nato miesto poslať chyby tlače, najmä pri došlých ostatných hárkoch zbadané v takom počtu, že za potrebnô som uznal celú knihu prebehnúť a chyby poznačiť. Viem ako Vás to mrzeť môže, keď sa to pri Vašej prísnej pilnosti a pozornosti predsa vymedziť nedalo.

No, ale ani preto Budín nepadne.

Ja myslím, že by sa tomu dalo najlepšie tak odpomôcť: vytlačiť omyly na karôtke osobitnej a potom len simpliciter vložiť, alebo vlepiť za samou zadnou stranou každej knihy, bárs už i zviazanej. Akže by ale čo z kníh už rozposlanô bolo, tým málo jednotlivcom mohla by sa karôtka ta osobitne „nachträglich“ poslať.

Hádam je to povinnosť tlačiara chyby tlače bezplatne označiť: akby ale nebola, tedy nemôže nakladateľ pre malú trovu nedostatky tie tak nahať.

Sú tam i chyby menšej povahy, ktoré zmysel nemútia a tieto by sa — ak na tom čo záleží aj vynechať mohli.

Ostatne viem, urobíte s tým čo Vaša vo veci obratnosť a skúsenosť radiť bude.

Podobizňa tlačená za maľovanou dosť ďaleko na zadku zostala. Niektorý kritikus poviedal, že Váš rytec nevie „ani riť“, vlastne ryť.

Ostatne „až potud pomáhal Hospodin“. Kniha je na svete a — hádam — aj pôjde svetom.

Z mojej strany vdäka a sláva Vám za Vaše ustávanie, za príkladnú pilnosť a horlivosť, s ktorou ste dielo to na svetlo viedli!

Mali by sme sa už teraz dakde, tu lebo tam na dajaký „oldomáš“ zísť: „ale hory, doly!“

Len ta s tou kartou za horúca pod preš!

Pozdravte našinskú družinu tam vrelým, bratským pozdravením.

S Bohom!

Váš Sládkovič.“

*

Kniha s pripojenými opravami tlačových chýb vyšla. Vyšla presne podľa želania a koncepcie autora. No „statočný honorár“, ktorý Krčméry sľuboval, nebol veľký. Presnú sumu síce nevieme, lebo sa zachoval len jediný dokument, Krčméryho lístok, s ktorým spolu posielal 28. novembra 1861 15. zl. (Je pravdepodobné, že Sládkovič za knihu viac peňazí nedostal.): „Dvojctihodný Pane, Veľactený priateľ! Koľko mala, toľko dala! pripojených 15 zl. v. č. ráčte vďačne prijať na účet Vášho honoráru. Prajúc Vám dobrô chutnania, jestli pri obede sedíte. Váš oddaný ctiteľ a priateľ Eug. Krčmery.“

Pravda, nepomerne väčší efekt ako efekt finančný bola umelecká hodnota Spisov básnických. Upozorňuje naň už Jozef Viktorin v doslove knihy, kde sú i dôležité vydavateľské poznámky.

„Miesto predmluvy.

Keď som sa myšlienkou o vydaní básní Sládkovičových i sám zaoberal, i s priateľmi literatúry našej o potrebe tohože predsavzatia viackrát radil: bol som radostne prekvapený listom, v ktorom mi p. Eugen Krčméry, kníhkupec banskobystrický zdelil, že on nákladom svojím vydanie týchže básní prevezme; a zaraz mňa požiadal, abych mu v ohľade na tlač a vystavenie diela na ruku šiel. Že som podujatiu, jehožto zdarilé prevedenie mne samému až veľmi na srdci ležalo, ochotne všemožnú podporu sľúbil, samo sebou sa rozumie. Ja som ale i obšírny životopis básnikov, i jeho podobizňu k dielu pripojiť obmýšľal, a preto som oboje toto aj nakladateľovi Krčmérymu dúrazne odporúčal. Medzitým z návrhov týchto len ten posledný sa mi previesť podarilo. Sládkovič totižto k uverejneniu životopisu svojho nijako privoliť nechcel, áno i na vyhotovenie podobizne svojej sa len ťažko, opakovaným mojím a nakladateľovým doliehaním, nakloniť dal.

Čo sa básní uverejnených týče, jedna časť z nich — jako známo — už predtým bola uverejnená, druhá časť ale sa teraz poprvé verejnosti podáva. Poneváč básne tamtoho druhu v rozličných leto- a časopisoch sú umiestené; a poneváč spisy tie teraz už, a najmä v rukách mladšieho pokolenia, poriedko sa nachádzajú: preto za užitočné pokladám v poťahu na históriu literatúry slovenskej všetke tie básne, ktoré mimo tohoto vydania vytlačené boli, zvlášte poznamenať s udaním spisu, v ňomž’ ponajprv svetlo spatrili. Nakoľko teda moja vedomosť sahá, boli básne Sládkovičove v nasledujúcich spisoch uverejnené, a síce z básní obšírnych:

„Marína“ (Samostatne, roku“ 1846)

„Milica“ (Concordia, r. 1858)

„Detvan“ (Nitra, ročník V. 1853)

Z básní drobnejších:

„Tajomstvá“. (Orol Tatránsky, číslo 4. ročník I. 1845)

„Hviezdy“ (Orol, čís. 9. roč. I. 1845)

„Potecha“ (Nitra, roč. I. 1842)

„Dcérka a mať“ (Orol, čís. 83. roč. III. 1847)

„Prosba“ (Orol, čís. 42. roč. II. 1846)

„Letel mladý sokol“ (Sokol, čís. 4. roč. I. 1860)

„Mládenec“ (Nitra, roč. III. 1846)

„More“ (Orol, čís. 21. roč. I. 1846)

„K Nitre“ (Nitra, roč. I. 1842)

„Štiavnica“ (Orol, čís. 43. roč. II. 1846)

„Hron“ (Orol, čís. 8. roč. I. 1845)

„Svornosť“ (Lipa, roč. I. 1860)

„Sokoly“ (Sokol, čís. 4. roč. I. 1860)

„Čierna Hora“ (Orol, čís. 68. roč. III. 1847)

„Morava“ (Orol, čís. 48. roč. II. 1846)

„Krajanom“ (Nitra, roč. III. 1846)

„Ohlasy“ (Orol, čís. 38. roč. II. 1846)

„Nehaňte ľud môj“ (Orol, čís. 5. roč. I. 1845)

„Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti“ (Orol, čís. 93. roč. III. 1848)

„Lipa“ (Lipa, roč. I. 1860)

„Ohlas“ (Sokol, čís. 20. roč. I. 1860)

„Ctibor“ (Nitra, roč. I. 1842)

„Znovuzrodzenec“ (Živena, r. ?)

„Malý Kristus“ (Rečňovanka, r. ?)

„Duchu Puškinovmu“ (Orol, čís. 90. roč. III. 1848)

„Zosnulému Štefanu Laidovi“ (Concordia, r. 1858)

Súčtom 3 básne obšírne a 26 drobných.

Ostatnie ale, totižto 1 obšírna: „Sôvety v rodine Dušanovej“ a 20 drobných: „Venovanie“ — „Nadchnutie“ — „Báseň“ — „Otázka a odpoveď“ — „Zúfalec“ — „Anjel pokoja“ — „Opustená“ — „Žaloba“ — „Na hrobe materi“ — „Pieseň“ — „Zpomnienky“ — „Na Všechsvätých“ — „Vraví oko tvoje“ — „Otčiny mojej spevy“ — „Kĺzačka“ — „Opilý svet“ — „Elegia“ — „Kykymora“ — „Otrok“ a „Janu Seberinimu“ sa teraz ponajprv verejnosti podávajú.

Kto poéziu vúbec a slaviansku zvlášte náležite pochopiť a oceniť vie, tomu zobrané „Spisy Básnické“ Sládkovičove veľmi vítané budú. Zajiste vzorom básnictva všeslavianskeho Kollárovej „Slávy Dcery", Hollého básňami staroklasickými a spevmi výtečnými Sládkovičovými je a bude národ náš v rodine velikého plemeňa slavianskeho navždy dústojne zastúpený. Pravda, že ani Hollého, ani Sládkovičove básne posiaľ takého ocenenia, jako na skutku zasluhujú, u súrodných bratov nedosiahli. — O príčinách toho slová šíriť nebolo by tuná na svojom mieste. — Medzitým ale ani najmenej nepochybujem, že ocenenie to nevystane, vystať nemôže, kadenáhle sa vzdelanci slovanskí s týmito Múzy slovenskej plodmi prekrásnymi dúkladnejšie oboznajú. A preto k želaniu je, aby dielo toto nielen u krajanov našich slovenských, ale aj u iných spolukmenovcov a pobratimcov slovianskych rozsiahleho odbytu došlo.

Jako nakladateľstvo pri vystrojení diela tlačiarskom žiadnych výloh nešetrilo: tak menej ešte šetril som ja času a ustávania, aby sa spis — nakoľko len možno — dokonale verejnosti podal. Že sa ale predsa — mimo mojej viny — daktoré omyly do tlači vkĺzli, pri zavŕšení diela vidím; preto na poznamenané „Opravy“ značnejších omylov bedlivého Čitateľa upozorňujem.

V Budíne, dňa 20. apríla 1861.

J. K. Viktorin.“

*

Z toho, čo sme uviedli, vidieť, pred akými problémami stál autor, nakladateľ i korektor. Vidieť úskalia, ktoré im stáli v ceste a s čím všetkým museli zápasiť. Tieto dokumenty uviedli sme hlavne preto, aby sme ozrejmili, že Spisy básnické 1861 sú skutočne dielom autorovej koncepcie. Z dokumentov vidieť, že Sládkovičovi išlo o dielo ucelené a že sa v ňom prejavuje jeho hodnotenie vlastnej tvorby aj vo výbere básní, aj v ich začlenení. Majúc na zreteli všetky tieto okolnosti, ponechávame koncepciu Spisov básnických 1861 neporušenú.

Pravda, vynechávame tieto mottá z Goetheho a Schillera, ktoré sú uvedené na začiatku Spisov básnických:

(Wie in den Lüften der Sturmwind saust,
Man weiss nicht, von wannen er kommt und braust,
Wie der Quell aus verborgenen Tiefen:
So des Sänders Lied aus dem Innern schallt,
Und wecket der dunklen Gefühle Gewalt,
Die im Herzen wunderbar schliefen.
Schiller

Wer der Dichtkunst Stimme nicht vernimmt,
Ist ein Barbar, er sei auch wer er sei.
Goethe)

Tieto citáty vynechávame preto, lebo podľa údajov Jozefa Škultétyho (v druhom zväzku Spisov básnických 1900, 335) Sládkovič vo vlastnom exemplári má pri nich ceruzkou naznačené: „uvádza Viktorín“.

*

Ako sme už naznačili — a na základe materiálu aj náležite zdôvodnili — pri vydaní prvého zväzku Sládkovičovho diela vychádzame zo Spisov básnických 1861. Spisy básnické sú nám východiskom tak pri zoskupovaní básní, ako aj v určení definitívneho textu. Pravdaže, všímame si i znenia veršov uverejnených knižne a časopisecky, ako aj textov rukopisných. Len tak možno vidieť Sládkovičovu prácu so slovom, akým vývinovým procesom prechádzal jeho výraz, ba aj ako sa menila celá koncepcia básní.

Až do objavenia Sládkovičových rukopisov zo štyridsiatych rokov minulého storočia bol známy iba text uverejnený v Spisoch básnických a text časopisecký. (Rukopisy boli v Maďarsku, kde ich našli Karol Štollmann a Adam Mekis. Roku 1954 a 1955 dostali sa na Slovensko a sú uschované v archíve Matice Slovenskej.) Medzi týmito textami nebolo väčších odchýlok — a tak nebolo možné dostatočne vidieť, akým vývojom text prechádzal, o variantoch ani nehovoriac. Dnes, keď máme k dispozícii rukopisy temer všetkých Sládkovičových básní z obdobia rokov štyridsiatych a šesťdesiatych, môžeme určovať varianty, zisťovať odlišnosti textov a určovať i dáta vzniku jednotlivých básní.

Z bohatého rukopisného materiálu uvádzame aspoň väčšie rukopisné celky, aby bolo vidieť, ktoré básne navzájom súvisia a ktoré básnik v procese tvorenia radil vedľa seba. Tieto väčšie celky uvádzame osobitne aj preto, aby bolo vidieť isté etapy vo vývine Sládkovičovom a konečne aj preto, aby sme pri uvádzaní rukopisov k jednotlivým básňam nemuseli každý zvlášť charakterizovať.

*

1. Rukopis, skladajúci sa z 52 listov (13 štvorlistových rukopisných zložiek, voľne zložených) rozmerov 21,5 × 17 cm označujeme: Sôvety v rodine Dušanovej a i. Rukopis skladá sa z týchto básní: Sôvety v rodine Dušanovej, Drotár, Ljúbost, Krajanom, Mláďenec, Otázka a odpoveď, Janovi Seberinimu, Otčini mojej zpevi, Sokoli. Je to čistopis s niektorými autorovými opravami neskoršieho dáta, čomu nasvedčuje i odlišný duktus písma. Písmo Sôvetov sa totiž odlišuje od ostatných Sládkovičových rukopisov štyridsiatych rokov.

2. Rukopisnú zložku, skladajúcu sa z 8 listov voľne zložených, rozmerov 22,5 × 14,5 cm, označujeme Znovuzrodzeňec a i. Obsahuje tieto básne: Znovuzrodzeňec, Anjel pokoja, Maríňe, Únia, Zisk, Žaloba, Običaj. Je to koncept, hojne prečiarkovaný s mnohými opravami. Na poslednej strane rukopisu je Sládkovičov podpis s udaním roku 1845.

3. „Spevi Andreja Sládkoviča“ majú motto:

Ach! kdo velikanskí všežjál ten ukojí,
Že v sveťe pri kráse vždi aj špata stojí!

a obsahujú tieto básne: I. Báseň, II. Otázka a odpoveď, III. Tajomstva, IV. Hvjézdi, V. [Indián] Zúfalec, VI. Hron, VII. Morava, VIII. More, IX. Samota, X. Kikimora, XI. bez názvu (III. sôvet), XII. Otrok, [XIII] XIV. Marína, XIV. Ňehaňťe ľud muoj! (uvádzame Sládkovičovo číslovanie) Je to čistopis, skladajúci sa zo 106 listov (zväčša zošitých po 8 listov) rozmerov 20 × 12,5 cm. Pripojené sú 4 listy rozmerov 18 × 11 cm (koncept), ktoré sú vlastne dodatkom k Maríne.

4. „Spevi Andreja Sládkoviča. Sväzok II-hí“ majú venovanie: „Krásnej otčine mojej“ a nachádzajú sa tu tieto básne: II. Otčini mojej spevi, III. Spomňjenki, IV. Perla hárema, V. Otrok, VI. Olga, VII. Znovuzrodzeňec, VIII. Detvan. (uvádzame Sládkovičovo číslovanie) Na poslednej strane je už citovaná cenzorova poznámka: Spevi Andreja Szladkovitsa, imprimatur. Neosolii die 21-o Júlii 846. Antonius Tilles censor Regius. Je to čistopis, skladajúci sa zo 108 listov rozmerov 19,5 × 12,5 (zväčša zošitých po 8 listov).

5. Rukopisnú zložku, skladajúcu sa z 5 listov voľne zložených, rozmerov 21 × 12 cm, označujeme Kĺzačka a i. Obsahuje tieto básne: 5. Kĺzačka, 4. Prázdňini a škola, 1. Šarkan, 2. Obri a zakrpenci, 6. Malí KRISTUS. (Čísla sú naznačené autorom červenou ceruzkou.) Je to koncept s autorovými zásahmi a prečiarknutiami.

Ostatné rukopisy uvádzame pri jednotlivých básňach.

*

Rukopisy si všímame — ako sme už spomenuli — preto, aby sme videli, ako Sládkovič pracoval so slovom a ako sa vyvíjalo jeho myslenie. Pri určovaní odchýlok narážame však na isté ťažkosti predovšetkým v tom, že rukopisy sú písané ešte neustáleným štúrovským pravopisom. Ba ich pravopis nielenže je odlišný od pravopisu, aký poznávame zo súdobých časopisov (Národňje novini, Orol tatránski, Ňitra), ale aj medzi samotnými Sládkovičovými textami sú pomerne veľké odchýlky.

Máme vlastne dva typy Sládkovičových rukopisov zo 40. rokov. (Z obdobia päťdesiatych a šesťdesiatych rokov (keď slovenský pravopis bol už hodžovsko-hattalovskou reformou modifikovaný) sú rukopisy iba týchto Sládkovičových básní: Pieseň, Milica, Svornosť, Lipa, Ohlas. Ich rukopisný text sa však výraznejšie neodlišuje od textu, uverejneného v Spisoch básnických 1861.) Prvú skupinu tvoria Sôvety v rodine Dušanovej a i. Zdá sa, že tieto básne vznikali v čase, keď bol štúrovský pravopis iba v začiatkoch a pri slovenskom písaní Sládkovič nemal nijakú predlohu. V Sládkovičovom texte sú totiž na jednej strane mnohé české výrazy (tajemstvo, prostor, ješťe, púvod, tehdi a p.) a na druhej strane nárečové tvary z okolia Zvolena (nom. pl. ruke, Milosťenke; v skloňovaní prídavných mien nachádzame tvary: vševládního, mladímu a. p.). V písaní slov okrem nejednotností v kvantite samohlások sú nejednotnosti v mäkčení spoluhlások. Tak len v málo prípadoch sa stretáme s takými prípadmi, kde by bolo mäkčenie na konci slova, nejednotné je mäkčenie spoluhlások d, l, n, t pred i a e — ba Sládkovič spoluhlásky l a n mäkčí pomocou spoluhlásky j: ljúbost, njestálost, njemilost, kljúče a pod.

V ostatných prípadoch Sôvety v rodine Dušanovej a i. sú blízke Sládkovičovým rukopisom zo štyridsiatych rokov, ktoré tvoria druhú skupinu Sládkovičových rukopisov. Tu je pravopis blízky štúrovskému pravopisu, ako ho poznáme zo štúrovských kníh, časopisov a almanachov. Pravdaže, ani jeden štúrovský rukopis nie je viazaný nijakými presne vyhranenými pravidlami, ale sú v ňom mnohé nejednotnosti a odlišnosti. Sládkovičov rukopis má tiež mnohé nejednotnosti a odlišnosti, ktoré nemožno ani presne určiť a charakterizovať, keďže ani písanie toho istého slova nie je jednotné, nehovoriac o nejednotnostiach gramatických. Kvôli názornosti uvádzame na konci knihy niekoľko ukážok zo Sládkovičových rukopisov.

Pri porovnávaní textov nejde nám však o odlišnosti grafické. Tieto, podobne ako pri vydávaní iných štúrovských textov, uvedieme len sumárne. V rukopisoch je písanie dvojhlások ja, je, uo miesto dnešného ia, ie-é, ô-é (vjazať — viazať, mjesto — miesto, peknje — pekné, puovod — pôvod, dobruo — dobré), koncovka -u miesto -l, -v (bou — bol, tancou — tancov), spoluhlásky d, l, n, t pred e a i (í) sú písané mäkko (ďeťi), miesto prehlasovaného ä Sládkovič píše a alebo e (svatí, smed). Jednoznačne je písané iba mäkké i. Mnohé nejednotnosti nachádzame v písaní predpôn s- a z-, v písaní tvrdého l namiesto mäkkého ľ, ako aj v písaní zloženín. Tu na jednej strane stretáme sa s tým, že Sládkovič píše dve slová spolu (najčastejšie časticu bi píše s príslušným slovom: kdobi, mohoubi), na druhej strane miesto jedného slova píše dve slová (v skutku, v tom). V rukopisoch nachádzame ešte aj pozostatky vplyvu češtiny hlavne v písaní zámen jich, jim, jakí, kdo miesto ich, im, aký, kto a častice jako, jak miesto ako, ak. (V Spevoch I — II sa stretáme i s opačnou tendenciou písať ak aj v tých prípadoch, kde má byť jak.) Nejednotné je tiež písanie cudzích slov a pri písaní niektorých slov Sládkovič podlieha zvukovej stránke (fták, céra, tricať, leš, ces, veť a pod.).

Nejednotnosti sú i v interpunkcii, v mäkčení a zvlášť v kvantite, kde Sládkovič si úplne svojsky bez akýchkoľvek pravidiel dĺži samohlásky. Kvôli názornosti stačí tu uviesť prvý verš Maríny:

Já sladkjé tužbi, túžbi po kráse…

Uvedené odlišnosti pri porovnávaní textov, kde ide nám predovšetkým o načrtnutie vývinu Sládkovičovho textu, neuvádzame (Kde máme viac rukopisov, prípadne i časopisecké uverejnenie, pri zrovnávaní významových odlišností uvádzame len odchýlky textu, uverejneného v tomto vydaní od textu posledného, nevšímajúc si pritom grafických zvláštností, (napr. v Detvanovi pri odlišnom tvare dievka-ďiovka neuvádzame, že znenie v rukopisoch I, II je ďjouka, v rukopise III a v Nitre je ďiovka — ale uvedieme napred definitívne znenie dievka a znenie rukopisné a v Nitre uvádzame spoločne: ďiovka podľa posledného znenia v Nitre.)) Všímame si len odlišností syntaktických, lexikálnych a tvaroslovných, pretože ony sú podstatné pre vývoj Sládkovičovho umeleckého prejavu.

Za varianty považujeme to znenie rukopisné, kde sú buď veľmi veľké odlišnosti oproti poslednému autorovmu textu (v stavbe veršov, v lexiku, v tvarosloví), alebo kde je veľmi odlišná koncepcia básní. Varianty odtláčame v poznámkach k jednotlivým básňam.

*

V poznámkach k jednotlivým básňam uvádzame na prvom mieste bibliografické údaje. Tam, kde sú zmienky autorove, jeho súčasníkov, ako i neskorších literárnych historikov k vzniku, k osudom a ku genéze básní, citujeme ich. Pravda, prípadné nepresnosti, zistené na základe materiálu a rozborom básní, korigujeme. Kde niet týchto zmienok, na základe rukopisného, časopiseckého materiálu, ako aj na základe literárno-historického výskumu predkladáme naše zistenia. Popri charakteristike rukopisov uvádzame varianty a porovnávame náš text s textom rukopisným a s textom uverejneným časopisecky, aby bolo vidieť, akým vývojom prechádzal Sládkovičov umelecký prejav.

Sôvety v rodine Dušanovej

Báseň prvý raz uverejnená v Spisoch básnických 1861, 290 — 350.

Podľa údajov Ľudovíta Grossmanna Sôvety vznikli v čase Sládkovičových štúdií v Halle (1842 — 1844): „Tu (v Halle, C. K.), nakoľko sa rozpamätám, napísal svoje ,Sôvety‘.“ (Andreja Sládkoviča Spisy básnické, Praha, 1878, 682.) Podľa tohto Grossmannovho údaju sa predpokladalo, že báseň bola pôvodne napísaná po česky, čo dokazuje ešte aj Kleinschnitzová: „,Sôvety‘ působí dojmem, jako by byly psány původně česky — jsou tu slovenské skutečně jen koncovky.“ (F. Kleinschnitzová: Andrej Sládkovič a jeho doba, Praha, 1928, 292.) Kleinschnitzovej dôvod nie je však dosť presvedčivý: nepoukazuje na to ani jazyk Sôvetov, ktorého štýl, väzba a zvraty sú slovenské. Ba Kleinschnitzovej tvrdenie vyvracia aj ten fakt, že básne myšlienkove a formálne príbuzné Sôvetom, ktoré vznikli bezprostredne po Sôvetoch (Samota, Kykymora, Otrok), v ničom sa výraznejšie nelíšia od jazyka a štýlu Sôvetov.

Jazyk v zachovanom rukopise (Sôvety v rodine Dušanovej a i.) je blízky jazyku textu uverejneného v Spisoch básnických 1861. Pravdaže, odchýlok medzi rukopisom a znením v Spisoch básnických je dosť aj v jednotlivostiach a hlavne v celkovej koncepcii básne.

V rukopise báseň mala pôvodne názov:

RODINA DUCHA
A
JEJ SHOVORI

Sládkovič si naznačil mottá zo Shakespeara a z Hegla:

„Methinks I see“
„Where?“
„In my mind’s eye.“

Hamlet

„Der Mensch trägt nicht etwa nur einen Gott als sein Pathos in sich, sondern das Gemüth der Menschen ist gross und weit. Zu einem wahrhaften Menschen gehören viele Götter und er verschliesst in seinem Herzen alle die Mächte, welche in dem Kreis der Götter auseinander geworfen sind; der ganze Olymp versammelt sich in seiner Brust.“ Hegel.

Sládkovič v rukopise používa grécke mená (poslovenčil ich až neskôr. Uvádzame grécke meno popri jemu zodpovedajúcom mene, ako ho Sládkovič v slovenskom znení uvádza): Pneuma — Dušan; Psyche — Dušica; Charis — Ľubica; Error — Blud; Orgilos — Srdoš; Lógos — Umko; Phóbos — Strachoš; Aletéja — Pravduša; Pistis — Vieronka; Elpída — Úfanka; Moria — Bláznica; Zephiri — Vetierky; Kupido — Milčo; Fortúna — Šťastena; Chára — Smejka; Epithymia — Túžbena; Invidia — Závida; Lýpe — Žalostena; Daimon — Svedomec; Aréthe — Cnota; Liberta — Svobuda; Miradelfia — Peklica; Bulesis — Voľná, Zelotypia — Žiarlica.

Sládkovič neskôr obe mottá a aj názov prečiarkol. Najprv dal básni názov „Scény ducha“ a až niekedy v šesťdesiatych rokoch „Sôvety v rodine Dušanovej“. Ako motto ponechal citát z Hegla v tom znení, v akom sa uvádza počnúc v Spisoch básnických 1861. Sládkovič v rukopise (pravdepodobne vtedy, keď ich pripravoval na uverejnenie) začal robiť úpravy i v názvoch mien na prvých desiatich stranách. V úpravách rukopisu Sládkovič však nepokračoval, ale prepracoval celú báseň. Prepracoval ju nie natoľko v jednotlivostiach, ako v jej celkovom poňatí. Kým v rukopisnom znení Sládkovič pozerá na problematiku očami panteistu a v ňom do hodnej miery čerpá z mytológie, v prepracovanom znení (ako ho uverejnil v Spisoch básnických) rieši problémy z hľadiska kresťanskej vierouky.

Pre túto zásadnú odlišnosť v celkovom poňatí, ako aj pre iné štýlové, jazykové odlišnosti rukopisný text odtláčame v plnom znení:

Rodina ducha

[PNEUMA] [DUCH] DUŠAN:

Svetlo rozsjeva po poli života
Mladá zornica; za ňou v ohňovoze
Den v pozlátistom oblečení šaťe
Prichádzá a Noc čjerním zahalená
Závojom v temnú letí bezprjezračnost. —
Den, Noc a zas Den, Noc, den a zase noc:
Tak chitrá vládne životom nestálost,
Len veční odpor na poli života.
Pred [vekom] svetom vládlo Nič a jedno „staň sa!“
Z úst Najvyššího, život utvorilo:
Tak z večnej noci, den pekní sa zrodiu,
Den sveta. — Noc dňu večnuo neprjátelstvo
Zaprisahala a den rovně noci. —
Nerovnost večná a predc’ jednu s druhím
Vjáže jednota večná, nerozdjelná.
Smrt ruší život a život rodí smrť,
Život ničí smrt a smrt plodí život. —
Božstvo je večnost, sláva, dokonalost;
Svet je nestálost, marnost, neúplnost;
Božstvo a svet, tak tvorca stvorenja
Jednota čistá a čistá rozdjélnost. —
Čo ale som já? čo určenja moje? —
Časnost a večnost, bitnost a nebitnost:
Toto je panstvo a pohádka moja.
Časnost a bitnost, večnost a nebitnost:
Akuo to strašnuo osudu virknutja! —
Cjél mám vitknutí, bitnosti s večnosťou
Cesta k tej sláve časnost a nebitnost.
V božstve muoj póvod, v božstve moja bitnost,
V božstve aj cjel a konečnost bíť musí,
A duch stvorení z ducha k duchu prijde.
Rozpadla sice bitnost moja v strani
Odpornjé, ruozná síc je čeľaď moja:
Ale já v ňej som, v nej žijem a k sláve
Svojej dozrávám práve v jej odporoch.
       Rád ťa mám, pekní zlatojasní den muoj,
Noc mi je príkrá krádkiňa života,
Ona uspává všeckú čeľad moju,
A já sám jej deň slabosti klást musím:
Ale ti, ti si obraz slávi, žitjá,
Ti veční život, tu večnú jednotu
Aspoň v maličkom dáváš mi zakúsiť,
A túžiť aspoň, blaženost života
Kde ťarcha času a putá prostori
Odníme duchu večnost a jednota.

[PSYCHE] DUŠA:

Žehnaj Buoh, drahí pán muoj a manžel muoj.
Sotvi že mladú zornicu si zazreu. —
A tak rád chodíš v ústreti pánu Dňu, —
Už vidím krdel rozličních mišljenok
Palác tvoj sem tam, krížom obletovať.
Od času toho, čo veční bohovjá
Sina prvního dali nám, od tehdi
Tak je tu chladno a tak nepokojno.
Srdce, záhrada moja, pred tím krásná,
Zpustla, ačkolvek časti peknjé vedú
Z paláca tvojho do muojho obidljá,
Predci tak málo navštivuješ ženu.
Ba aj mladímu Lógu, čo milerád
Pri mne sa baví, ko mňe chodiť bráníš.

[PNEUMA] DUCH:

Sväzok náš, drahá, je časní a znáš že
Bohovjá večnost mi slúbili; tam som
V tje kraje slavnjé máličko chceu nazreť
A vidjeť čo nám budúcnost tam chistá:
Ale jako tajno, mhlisto je v tich stranách.

[ZELOTYPIA] ZÁVISŤ (tajně):

Never, znaš pěknú, švarnú Fantasiu?
Čo ujčok náš Cit s ňou sa vodjevává?
Tá má dráživje vnadi; často vidím
Ju pres záhradu tvoju isť k Otcovi,
A zdá sa Cháris že ju sama vodí.

[CHÁRIS] LÁSKA:

Vjem, matka, čo ti sestra tato tajňe
Klebetí o mňe a našom Otcovi.
Miradelfia a ona sa nám trim
Všeckím so svojmi rečmi nebezpečnjé.
Ľúbím ja tebä, lúbím Otca, brata,
Svet celí rada by som poobjímať:
Ale kde sestri naše odrodilje
Bívajú, viznám ti prostosrdečně,
Tam já bíť, vermi, nechcem a nemuožem.
Vivol si tedi, lebo mňa zavrhně,
Lebo zlím sestrám mojim nedoveruj.

[PSYCHE] DUŠA:

Ó, drahá moja, najmilejšjá si mi ti,
Najkrajšjé dari moje tebe dávám.
Ale či sestri tvoje nezdariljé
Nesali prsjá tje istjé čo Cháris? —

[ERROR] BLUD:

Čo ti hovoríš, sestra moja Cháris,
Že sestri tvoje s tebou žiť nemuožu?
Vjem, Lógos ti to, ten lhár nahovoriu.
Never. Ti nad ním máš právo panovať,
Rozkazovať si nedaj. Pneuma bi chceu
O tvoje večnuo dědictvo ťa donjest.
A panstvo sebe a sinovi svojmu
Privlastniť. Pri tom, on chce tajnú smluvu
S tebou a Psychou uzavreť, že spolu
Život a večnost podrobiť si máte.
Ale, vlastně, je zámer jeho bez tajemstva.
Sili spoločnjé chce on a zisk vlastní
Povješ, že panstvo toto on chce, len keď
Pole života opustíš? už tuto
V krajoch časnosti chce tebä zatratiť.

[ZALOTYPIA] ZÁVISŤ:

V krajoch časnosti už chcú ťa zatratiť
A z tvojich večních práv večně vitvoriť.

[PSYCHE] DUŠA:

Divnjé sa zdaju reči vaše, ale
Spolahnúť na ňe sa nesmjem; budúcnost
Sama musí tu mohútňe rozhodnúť.

[ORGILOS] HŇEV:

Čo sa máš, sestra, na slepú budúcnost
Odvolávať? či snáď sme mi nič pre svet?
Či pišní Lógos aj tebä omámiu,
A čistí život tvoj chce porozrívať?
Prisahám, nikdi nebou mi prjátelom
Aj muža tvojho preňho nenávidím.
A, hrom a peklo; kde Orgílos mocní
Rameno vistrjé, všecko plemä jeho
Zatrjást sa musí, padnúť a zahinúť.
Búriť budem vždi, neprestanem páliť
Počím len iskra plamenou posvatních
V bitnosti mojej ostatnjá nezhasne.

[ERROR] BLUD:

Tu ruka, brat muoj, Lógos musí padnúť,
Aj Alatéja, sestra jeho pišná,
Aj Aréthe, a svetom mi zvládneme.
Svet začau s nami, s nami musí skonať.
Pistis je žena slabá, ľahkoverná, —
Ačpráve vážnost v svetě má širokú, —
Tuto po svojej straňe obrátíme.

[PNEUMA] DUCH:

Čo vi smíšlate? čo búrite slepe?
Napred Orgílos ti, či to nabadáš,
Že s vekom tvojím sila ti ubíva
A putá tvoje každí den sa tažšje? —
Ti Error nevješ, že Osud nestálost
Za základ tvojej bitnosti položiu?
Že haňba každí den sa ti vismjevá,
Kedi sa kolvek na proti sinovi
Lógu postaviť smele odvažuješ? —
Dau som vám život, dau som vám úlohu
Kerú v ďejinách sveta prevjést máte;
Ale večnost a panstvo, samostatnost
Nesmjéte žjádať: to ani bohovjá
Žjádnímu z vás dvú nikdi neslúbili.
Poddanost, služba vaša je povinnost,
Rozkaz a vláda prináleží Lógu,
Prvorozencu vševládního Pneuma.

[ORGÍLOS] HŇEV:

Ani bohov sa nebojím. Aj teba
Aj s tvojím rodom celím nenávidím.
Roztržitost je živel muojho bitu,
A tato musí na svetě zvíťaziť
Čo sám s ňou padnem do jami záhubi.

[PNEUMA] DUCH (k [Psychi] Duši):

Milá, dúfám že mám tvoju duoveru
Tak ako dosjál verňe zachovanú.
Tajemstvo velkuo dávno v sebe nosím,
Ale hodina vijavenjá jeho
Len v prítomnosti tejto vipršala.
Vidíš, že rod náš a príbuznost naša
V nesmjernú čeľad sa rozpadla; sin náš
Prvorození Lógos, čo bohiňa
Múdrosti sama doň sa zalúbila,
A vernú prjázeň svoju mu slúbila, —
Sin teras dozrjau k dospelímu veku,
Hoděn je trúnu a spuosobilí k panstvu;
Sám túží stále po vladárstve sveta. —
Rodina naša, jak to sama vidíš
Chová nesvornost a boj sama v sebe.
Orgílos, Error a Miradelfia
V prísahi stoja naproti ostatním.
A každí v čele svojich sprisahancou
Chovaju boj a rozbroj ustaviční.
Bez boja ale nežjádaj víťazstva.
Bez rozpadlosti nenajdeš jednoti.
Chceu som zachovať pri živoťe milú
Pistis, Libertu a Cháris ľúbežnú,
Dobrú Aréthe, krásnú Aletéju
A v jich bitnosťach nás samich oslávit.
Preto som každej dau svoj odpor, každej
Neprjátelstvo, bi svoju slabú bitnost
Zostrili v boji a moc našu v sebe
Zvečnili. Nechceu som, abi slabošstvo
Sinovi muojmu nadvrhovať mohlo
Že nezná boja, že nemá víťazstva,
Že sláva jeho nevikvitla z ňeho. —
Tak si spokojná s narázením mojim?

[PSYCHE] DUŠA:

Znáš, pán a muž muoj, že já slabá žena
Múdrost a večnost nemám bohmi danú,
A že zákonom tvojím som poslušná.
Vidím stav našej čeladi, stav smutní,
Verím, že všecko, jako je, musí bíť.
Ale utajiť nemuožem aj ľútost
Nad nízkím losom mnohích z ďetí mojich,
Čo ľúbost tvoju nikdi nepoznali,
A slávi tvojej nebudú účastnjé.
Predovším že v tej vojňe rodu nášho
Rodina moja padne smrti v obeť,
A rod tvoj vlastní nesmrtelnost vezme.
Keď ale tá je vuola bohuov, keď já
A dobrá bitnost dětí mojich
Svoj podjel vezmú v pokoleňú tvojom,
Nach aj kvet zprchne a list uschne, svädne,
Nach, čo je korist marnosti, pominje,
Keď len časť naša božská nezahinje.

PNEUMA:

Nuž tedi, oddám trún panstva sinovi,
Nach pole on sám spravuje života:
Žatva pripadne, drahá, mňe a ťebe.
Oddajme bohom záležitost našu,
Bohovjá budú za nás v sinu našom
A v rodu našom slávu nám hotoviť.

LÓGOS:

Počuješ, Otec muoj velkí, rozbroj ten
Čo v sveťe proti mňe sa pozdvihuje,
A kterí čeľäd naša odrodilá,
Závisti k vuoli proti mňe rozžíhá?
Samostatnost mi daj, poruč mi berlu,
A vjem že síla, čo proti mne búrí. —
Bohovjá mi to pred vekmi slúbili, —
Pokorňe sama so sebou sa smjérí:
Jináče posmech, haňba a záhuba
So zmatkom zrútjá samovládu tvoju.
Vistúpiť musím do sveta a sťát tam
Čo múdrost večná dala mi použiť.

PNEUMA:

Sin muoj, ti z mojej bitnosti máš tvoju,
A bitnost túto hodňe si pochopiu:
Predišla prosba tvoja muoj umisl
Tak oddávám ti plnoletost a právo
Trún, berlu, meč a korúnu všesveta:
Pamätaj ale, že v rukách našich je
Všecko toto vždi jmenjá bohou večních;
Pamätaj, že já som oťec tvoj, že mňa
A slávu moju v sláve svojej hľadáš.
Pokoj nemuože mať panovník sveta.
Život je vojna, zápas, rozorvanost.
Ti máš dať svetu a v ňom človečenstvu
Pokoj, smjerenjá, jednotu a božskost.
Pistis nábožná, krásná Aletéja
Nechcú sa odrjéct činního života,
Úctu a pomoc budeš jim povinní.
Cnostnú Aréthe, Cháris a Libertu,
Zastávaj statňe, pečuj neunavňe
O jich čistotu, svatost, dokonalost.
Bojuj rozumňe, nemorduj, nevraždi
Rodinu našu, ale svatím štítom
Odrážaj streli jich, až všecku sílu
V násilnom svojom vidaju nápaďe
A venjec slávi sami ťi upletú.
Tak bohov našich oslávíš, tak aj mňa,
Tak sebä. Vezmi moje požehnanjá.

LÓGOS:

Bohovjá, krásná je toto úloha
Ku vám sa svojou vlastnou povznjést mocou:
Ale náramná práca, cjel ďalekí,
Budúcnost temná, vípadok nejistí.
Z plemäňa vášho zrodiu sa otěc muoj.
Vi bráňte sina, vi bojujte za ňho:
A keď Error, muoj túlaví bratranec,
Čo Invídia do mňa ho vždi dráží,
Zvrhnúť bi ma chceu do jami potupi,
Vi zachovajte v Lógu slávu svoju. —
       Ach, ale málo prjátelou mám verních,
Málo mohútních, mnoho slabích, zrádních,
A odpor tak je náramňe velikí! —
Čo? jestli cjel ten, — jestli dokonalost,
Jestliže sláva; — len — časnost — nestálost —
Úkazi klamnjé — vítvor vlastnej —

PHÓBOS:

Ha! jakí to hlas! — vítvor vlastnej misli?
Jestli budúcnost, tá osoba tajná,
Orťel koneční ti časom visloví:
Nič bou tvoj púvod, nič bude aj konjec! —
Nje! — duch je z Boha, — rozum je duch — ale
Či muože trpeť Buoh druhího Boha? —
Či nemá v sveťe prevaha smislu —

(Pistis, Aletéja, Elpída vedú sa za ruke, Phóbos zmizne)

ALETÉJA:

Pozri na panstvo tvoje v minulosti,
Pomni na puovod tvoj a otca tvojho:
Pohľäd na slabost neprjátelov tvojich.

PISTIS:

Buoh je jednota večná dokonalá,
Čo božskuo je kde, k tej cjelí jednoťe;
Čo časnuo zmizne, večnuo nezná času:
Nedokonalost zplinje v dokonalost
A bude jedna, tá nerozdjelná
Jednota, večnost, dokonalost, božstvo.

ELPÍDA:

Neuspokoj sa v zašlej minulosti,
Minulost svoju podstať len zrábäla.
Prítomnost nezná ťa celkom poťešiť:
Celok je tamto — tamto tvoje djelo —
Tamto je sláva tvoja — v budúcnosti.

Shovor II-hí

POEZIA:

Opustiť tuoňe, Fantasia drahá,
A v kraje slávi v obrazoch sa víšiť,
A zas z tích víšin do prírodi blaha
Zljetnuť a túžbi nežnje tu utíšiť:
O slasťach rajskích slobodňe si zpjévat
Časom žjál v sladkích slzách porozljévať:
Povez, či som nje milenka Šťasťeni,
Či je nje stav muoj vjác jako blažení? —

FANTASIA:

Ano, premilá Poezia, tebä
Bohovjá jistě sebe obľúbili.
Sláva jim, že mňa na peruťach volních
Vodjá zaroveň s tebou v kraje slastí:
Tak, že keď slabjé človečenstva oči
Vidjá nás jasním blankitom sa nosiť,
V dvúch nás prjátelkách bitnost jednu verjá.
A jisťe, znáš že pravdivuo prjátelstvo
Je len jednota duší seberovních,
Uznáš že vence slávi, čo ti viješ,
Z mojej záhradi obsahujú kveti,
A že obrazom, kerími svet blažíš
Čarovnost dává šťetka Fantasii

POEZIA:

Povďačná som ti, sestra moja, — ani
Prjátelstvo naše závist ňeporaní.
Ale, keď ľúbost vrelú k tebe nosím,
Vídávám s tebou baviť sa obludu, —
Pre ľúbost našu posvatnú ťa prosím,
Chráň Fantasia, vistrjíhaj sa bludu
Lebo ak nemá sväzok náš sa zhubiť,
Máš Aletéju, nje Erróra, ľúbiť. —
Tam kde ku srdcu vreluo srdce bije,
Kde vo dvúch ňádrach jedna ľúbost bívá,
Kde žitjá s žitím jeden život žije,
Kde sladkost jednu dvoje úst požívá;
Povez, či Bohou bi si sa nebála
Keď bis jim slastí nepravích nalhala?
Ukáž milencom verním krási svoje,
Ukáž jim nebo, ale tak, ako je. —

FANTAS.:

Ach, viznám, často Error sa prikradne,
A neznám sama jako ma omámí.
Preto ma ale, prosím, njezavrhni,
Špatníka toho toho budem njenáviďet. —
Ale čo, keď svet rozkoš svoju vidí
V obrazoch pekních, čo aj Aletéja
Blesk svojho svetla po nich njeroztrjásla.
Či klam ten krásní a snaď aj njevinní
Bláznovstvu jeho bi sme nedoprjali?

POEZIA:

Nje, milá moja, čo blud z šalbi zrodí
To pečať kljatbi na sebe má stálej,
Že Aletéja zahalená chodí
V šatki, njekedi, čo blud nosí, tmavej,
Vždi pod tou šatkou bjelou jej vívodí,
A vždi jej svetlo preniká ďjal djálej,
Až na ostatok tavon cele zhodí.

FANT.:

Ach, znáš, prekrásná prjatelkiňa moja,
Že často šírjé luke skutočnosti
Tak jednotvarná chladná zima krije
A krásních kvetov njenajdeš do venca
Či si jich tedi sama tvoriť nesmjéš.

POEZ.:

Príroda je vždi krásná, švarná, mladá,
Krásu obljéká jednu, druhú zkladá.
Tak matka Psýche mi to naručila,
Aletéju bi večně som ljúbila. —
Vzljetni nad hvjézdi v jasnosti étheru,
V prjepasťach zemskích prezeraj krištále,
Vstúp na dno mora kde žijú korále,
Odkri si tajnú prírodi zásteru,
Pusť volnjé zrake v oblakov prjestoru
Uchiť čarovnost blisku meteoru;
Preleť po ljudstve od pólu ku pólu,
Čerkeskej djevi obdivuj lepotu,
Vatikán navštív obdivuj peknotu,
Hellenskímu choj klaňať sa idólu:
Tak všehomíra sjednoť v svojom bitu,
Sber všecko čomu svet oddává chválu,
Viber najkrajšjé formi z krajin citu
A vislov krásu v božskom idealu.

FANT.:

Ti zo dna mojej čítáš vnútrnosti,
A slová tvoje držím za reč moju.
Všecko som toto sama tak viděla,
Ale jednotu dať som mu njeznala.
Obrazi moje já ti požičjávám,
A ti jich spajáš, stavjáš, sporaduješ:
A kebi božstvo takto vlohe naše
Njebolo do nás obú rozdvojilo,
Čobi nás k sebe tak mocňe vjazalo?
Ale roznjéslo božstvo dari svoje
Svetom šír a šír, Poezia drahá!
Abi, jako v nás, rozmanitjé síli
Stretli sa v centru najviššej jednoti.

POEZ.:

Takje. Ti farbi dáváš, já malujem,
A čo ti stvoríš to já vichvalujem. —
Ale, čo máme reč o sebe šíriť, —
Často aj stromi, skali majú uši,
Kdo zná či Invídia tu kdes nječuší,
A mohla bi nás, sokiňa rozchíriť.
Zaleťme radšej v minulosti časi
A zastaraljé obnovujme krási.

FANT.:

Ano, tje tužbi ešťe njevistidli
Čo sljub tvoj zariu do bitnosti mojej,
Že budeš zpjévať, čo sa ti to zdalo,
Keď sme v prekrásních hájách Thessálli
V belastom mori njezabúdkov spali.

POEZ.:

Ach, časi zlatjé, časi Helikonu.
Udriťe ešťe do zašlosti zvonu,
Abi zapadljé žitjá nášho krási
Vidali ešťe ljúbežnjé ohlasi.
       Rozpomínáš sa Fantasia milá,
Na videnjé to pod stínom cedrovím,
Kde nám príroda posťel popravila
Mezi kvjetkami a zelením krovím,
Kde tis mi ruku za hlavničku dala,
A ruka moja hrdlo ti objala? —

FANT.:

A Milosťenke tri nad nami stáli
A ljúbost bohov blaženú zpjevali.

POEZ.:

Tam, Sen, ten vešťec svetom celím známí,
Helikon jasní v zorách božskej slávi,
Nad čarovními tími dolinámi
V rajskej podobe pred nami postaví
Tichost posvatná svatím vrchom vlála
A západ Ambri kolkol roznášala.
Múzi do Atén slavních odleťeli
A pustím zdau sa bíť Helikon celí.
Ach, drahá, v tomto étheru božskosti
Prvá ma dostala tužba po večnosti.

FANT.:

A mňa si, čak ver, tjež tam s sebou mala?

POEZ.:

Tis podobizni bohov prezerala. —
V obdivu svatom tak som sa bavila,
V njeznámích tužbách tak som sa topila.
Tu hlasi jemnjé ku mňe doleťeli,
Blaženost nová vo mňe sa zbudila,
A na tú stranu kde zvuke tje zňeli
Pozornost moju tužba obrátila.
A jakí úkaz! Vo kvetistéj tráve
Sedí mláďenec v jasnom zlatohlave,
Na bjelom hrdle vlas s vlasom zahrává,
Oči perlami tužbi porosenjé,
Červenost bjelá, bjelost červenavá
V tvári sa jeho zdajú posestrenjé:
A bjelá ruka strunami zachvjévá
A z úst vábivích vrelá ljúbost zpjévá.

FANT.:

V obraze tomto Apolla maluješ;
Ale čo zpjévau radabich veděla.

POEZ.:

Ach, krásňe, krásňe zlatá líra zňela, —
Ale tajemstvo moje uvaruješ, —
Takúto pjéseň z vábních rtou sa chvela:
„Čo mi večnost, kerá večňe túží?
Čo mi sláva bez slavnej ljúbosti?
Čo mi volnost keď láski neslúží?
Čo mi krása bez živla mladosti? —
Časňe túžiť, večně chcem požívať,
Núzu trpeť ale slavňe ljúbiť
V putách láski o volnosti snívať,
V šedinách sa mladou láskou chlúbit. —
Zhodím šatu túto zlatohlavú,
Zložím jmeno boha, kteruo nosím,
A za všeckú helikonskú slávu:
Bohovjá! len —“
— Odvráť zrak od mňa, Fantasia mila,
Njeviď že ljúbost líca mi sfarbila,
„Bohovjá! len — Poeziu prosím!“
Ach, hlasi tjeto večně mi znjet budú,
Najradšej preto k Charidě chodjévám,
Chladnímu tomu pokolenjú ljudu
Najradšej preto o ljúbosti zpjévam.
      Z úst tak prekrásních počuť jmeno moje,
Prudkjé mi v ňádrach rozžalo rozbroje;
V panenskom studu, tužbe, zmatenosti,
Obrátím pohläd ku hvjezdnej vísosťi.
A čo tu vidím? holúbke leťeli
S prekrásnou Ladou, Milkom zlatovlasím,
Leťeli dolu étherom belasím
Proťi mňe zrovna z kuši jeho streli:
Tu läk ma zajme, tu krik som vidala, —
Ti si zplašená pri mňe viskočila,
Sen zmizou, — a tam, kde som ho zočila
Sama Skutočnost sa mi ukázala.

FANT.:

Ha, ha, ha! Vidíš sestra moja milá,
Poslušní moci mojej je Sen starí,
Prítomnost moja ti ho privábila.

POEZ.:

Ach, jakokolvek, hlas ten, hlas ljúbežní
Nikdi nezmizne z mojej —

ERROR

Ej, dobruo ráno, paničke, počúvám,
Počuvám dávno čo si rozpráváte;
Kebi vás toto múdrí pán stríc Lógos
Počúvau, jisťe bi vás namalovau. —
He, he, he! mladá, pekná Poezia,
Poknuo to bolo, ljubežnuo vedenjá? —
Dajme si ruke; máš sa poďakovať
Že ti pan Error peknú chvílku zpraviu. —
(vidí Aletéju)
Ha! sprepaďená odpornica moja,
S prekliatím svetlom čo ma večňe drážiš.
(zmizne)

ALETÉJA:

Slávím ťa, peknuo svetlojasnuo ňebo:
Ti pravdi čistej velebnuo zrkadlo;
Lebo, len keď zrak obrátím k blankitu
Vidím svoj obraz jasní, nezkalení.
Podo mnou je hmla, je živlov zmatenost,
A ťažko, ťažko človečenstvu svitá.
Hoj, človečenstvo, slávu svoju vidím,
Ale aj smútok svoj nachádzám, v tebe!
Slavná som veru, lebo všecko túží,
Všecko sa tiskne ko mne na poklonu,
A dostať od mňa chce zbožňenjá svoje.
Bohovjá sami daň cti mi skládajú
A jmenom mojim venčjá hrdost svoju:
Ljudstvo mi zdravjá, život obetuje,
Všecko čo drahuo mu je pre mňa tratí,
A sám brat Lógos, odrjékne sa bratstva,
Abi ma poznau, vzau službi podobu.
On vedjé ko mňe svet, abi svet poznau
V božskosti sestri vlastnú slávu jeho.
Smútno mi ale, že krvaví pot ten
Zlá Invídia človečenstvu marhá,
A sinov božskích Bohu odsudzuje;
Error bezstudní v posvatnej podobe
Mojej svet ľahkoverní zatracuje:
Že deti ljudskjé, keď hlasom maťerskím
Volám jich sebou do svatini božstva.
Za kúštok zlata Fortuňe sa modljá,
A božstvo svoje lacno predávajú,
Že človek v temnici Epithymii
Slepňe až svetla oči mu nesnesú,
Zvljékne, njé božskú, ale aj človeckú
Hodnost a v nízkost hovädstva sa zvalí.
Ale, bojujte, vivolenci mojí!
Kdo za mňa padne v posvatnej tej vojňe
Už pádom svojím víťazí a venjéc
Slávi hrdinskej nikdi mu njezvädne.
Čo hmota tjáhne ku zemi, buď zemou,
V očistci tomto dočká na den súdní,
A, bjedník! pozdě den ten mu zasvitne.

(Moria, žena z rozumu pohnutá sa objaví hlavou ovenčenou, rozcuchanou, rozkládajúc sem a tam rukama a mrmlajúc pri tom slová nezrozumitelnjé)

ALETÉJA (ustúpi na bok):

Ha! hrozní obraz, kde strašná smislnost
Z královstva brata Lógosa, vivjédla
Na púšť hovädstva, osobu nješťastnú!

MORIA (jedno za druhím skoro):

Hahahahahá! — Zaškrtili, zaškrtili mi deti! — — Nje! — tu sa — poďte sem, kurence moje, — njemám dětí, — poďte sem miljé moje sem, sem, — — jedno — dve — tri — tri — jedno — — dve: tu krú z mojich ďetí — nje krú, farba — Néro — He — he — Hero — Heródes tyran ukrutník! — — — Hahahahahá! pravda — vjéra — tu ste ďeti moje v nebi — v nebi sme — tu sa anjeli — ha há! — —

(sadne a strašňe okolo sebä hlädí)

ALETÉJA:

Ach, pravdu, vieru nještastná zpomíná,
Ach, pravďe, vjére padli ďeti v oběť!

MORIA (zpjéva njesúhlasňe):

Hádi — hádi — háj — háj: — ďeti — peknjé húske videla — viďela ta, leťeli (hore skočí) tyran! zbojník! hahaha! ďeti — deti — ďeti (zastane a dívá sa na Aletéju)

ALETÉJA:

Hoj, draho, draho platíš človečenstvo
Za tje pokladi čo si v nebi zkládáš!
Hoj, ale ťažšje platíš to šjálenstvo
Že si marnosťach primnoho zakládáš! —

MORIA:

Hrobi — kríže — visoko — hlboko — — poď sem poď — tma, ha! preč! čo chceš! — — chitajte — žabke chitajte tu — tututu — (chitá okolo sebä) njeuťekajte děti moje — obluda — smrt — kosa — hrobi — hadi — kríže hahá! hahá (uťeká preč)

ALETÉJA:

Tu máte strašní losu vášho obraz
Děti smrtelnjé kvapního osudu!
Učťe sa zradní pud váš k smilnosti
Pod vládu dávat božskímu rozumu:
Učte sa tratit marnuo zbožjá ljudskuo.
Keď zaň vizískať máte veci božskjé:
Učte sa všecko mať, učte nic njemať:
A čobis všecko mau, keď rozum zradíš,
Tak, ver mi, všecko vzácno si utratiu:
A čobis njemau nic, cti rozumu, pravdu,
Ver mi, že všeckím, čo slavnuo, oplíváš.

POEZIA, FANTASIA (spolu v zpeve):

More vischne, hori spadnú
Časnost ztrhne hvjezd oblohu,
Ohňe slnca tjež vihasnú
Ale pravda bude v Bohu.

Obraz ljudskí zmažú čaši,
Tuoňa ťela v hrob sa zloží:
Ale pravdi večnjé krási
Zveční v sebe obraz boží.

Život a smrt v jedno splinú,
Svet z ničoho v nič sa ztrátí:
Cnosti ducha čo vivinú
To sa k Bohu svojmu vráti.

Prostora, čas sa rozpadne,
Sveti koľaj svoju ztratjá,
Ale pravda svetmi vládne
Pravdu veke njepodvrátjá.

Shovor III-tí

Quid vides? de te fabula narratur.

LUKE FORTUNI

(Jasná letnjá noc; v pravo jazero Njestálosti, nad ním strmjé skalini: v ľavo háj Smútku: po lukách ohňe Náruživostí sem tam rozloženjé:)

SVRČKO:

V zelenú trávku
Našu zábavku
Poskoč, poskoč:
Z kvetu si mädu
Radosti od smädu
Rezno natoč. —

Pime, pime
Užime
Čerstvú rosičku:
V zime
Spíme, nevidíme
Zelenú trávičku.

SVATOJANSKÁ MUŠKA:

Príroda sladká
Naša dobrá matka
Krásu mi dala
Käďe letím
Sama si svjetím
Lampa malá. —

Mesjáčik svjéťi
Z jasního neba,
Mňe ho njetreba;
Kde muška letí
Sama si svjetí
Nikdi njehreší
A vždi sa ťeší.

HVJEZDI (na jazere):

Na vodě sedíme
Predc’ sa nezmočíme;
Zrkadla nemáme
Predc’ sa uzeráme;

Vždi sa trasjéme.
Báť sa njevjéme;
Radovať sa chceme
Keď sa ligoceme.

SVETLONOS:

Kdo slepe chodí
Blisk muoj ho vodí
Do jazera, blata: —

Radost tjež vábí,
Zpochabí;
Kdo sa jej sverí
Njeverí
Že je rohatá.

KVETI:

Blaho nám je djétkám Vesni spávať
Na bjelunkích njádrach djoučini:
Radost nám je, milú vuoňu dávať,
Krásiť ljuďom trpkjé hodini:
Slávme Vesnu, matku ďetí,
Čerstvú rosičku pime,
Mladost užime,
Leto uletí.

JISKRI:

Viskakujme,
Poletujme,
Jiskričke,
Sestričke!
Malím je dost
Malá radost
V okamžení —

— Už nás není:
Veselme sa.
Pominjé sa
Každá slast:
Zanikáme,
V slnci máme 
Našu vlast.

ZEPHIRI:

Letíme si volno, let náš je sloboda:
Ten hajik zelení nám, čo ribe voda:
Najprú sa radostňe listím zašustíme
      Potom sa u kráski
      Švarnej, hodnej láski,
      S hodbabními vláski
            Do hrački pustíme.

[TÓNI] HLASY:

Cing, ceng, tini — tani:
Nám je milí úkol daný:
Terpsichori svjatok slávme,
Zabudnime dissonancu,
V hamoniu sa postavme:
Tancujme a veďme k tancu.
Cing, ceng: bleske Luni
Osvecujú zlatjé struni.

KUPÍDO:

Nesťe ma ľahko kríďelká moje
Nad rozmanitím poľom života;
Kuša a strjelke, njeklamnjé zbroje
Prestreljá na ráz srdjéčok dvoje,
Ranu zahojí ljúbosti dobrota. —
Tuto tri sestri, na hlavách koruni,
       Kupido s vami
       Holubičkami
Ide sa veseliť na lúke Fortuni.

(Tri Milosťenke vedú sa za ruke zpjévajúc:)

AGLÁJA:

Sladká rosa je smädnej kvetinki,
Sladkí je mäd z kvetov kolibrimu:
Ale sladšjá ljúbost ku djovčinki
Čarokrásnej, šuhajku mladímu.

VŠECKE:

Najsladšjá je ljúbost ku djovčinki
Čarokrásnej, šuhajku mladímu.

HEGEMONÁ:

Miluo leto zpevu slávičímu,
Miluo čistuo zrno holúbkovi:
Ale milšuo děve, ku milímu
Keď sa vrúcňe vinje šuhajkovi.

VŠECKE:

Najmilšuo je deve, ku milimu
Keď sa vrúcne vinjé šuhajkovi.

EUFROZÍNA:

Drahí život je bitnosťam živím,
Drahí balzam raňe kterú hojí:
Ale drahší cit, čo opravdivím
Kuzlom večňe dušu s dušou spojí.

VŠECKE:

Najdrahší je cit, čo opravdivím
Kúzlom večňe dušu s dušou spojí.

Prichádza Fortúna; pri ňej na pravom boku jej céra Chára, prjátelkiňa Epithymia; na ľavom Elpída, Cháris, Fantasia, Poezia. — Invídia sedí v bok na brehu jazera a v blízkom háji obletuje uchatá sova. — Obďaleč za chórom Fortúni vidno vistupovať Miseriu, pri tejto jde Lýpe, jej céra a pred obidvoma njeďaleko vichádza Phóbos, otrok Miserii.

ELPÍDA:

Minulost sa v snárstve topí,
Sen je klamní obraz citu,
Skutočnost ho v čas úsvitu
V šalbe jeho pochopí.
Prítomnost je stín života,
Smrtleník ho večne chitá.
Ale trpká mu jistota,
Že mu na veki len svitá:
Budúcnost, k tej duch sa borí,
V ňej si ljudstvo slávu tvorí:
V nadeji a tužbi letu
Zraje veční život svetu.

FORTÚNA:

Njeverte zpevu falošnej Elpídi,
Klamlivjé sljubi ona svetu dává;
Minulost haní, v tom sme jednej misli,
Ale prítomnost má požitok slastí,
Toto je matka tajnej budúcnosti.

CHÁRA:

Z úst pravdi čerpáš, matka, slová svoje.
Kdo zná, čo zajtrok života pripraví?
Šťastní, kdo zlatjé zrná okamženjá
Z prudkého času vimrví, a plevu
Bezcenú vrhne lačnej minulosti.

FORTÚNA:

Ach, njezná často svet blaženstva jadro.
Na mojich darov njestálost žaluje
Njevďačník, a sám v mnohích túžbach svojich
Ďetskú njestálost stále vizradzuje.
Jako svetlonos chlapča hračku pítá
A v okamžení zas jich odhadzuje,
Prosí zas, danjé zas njezná si važiť,
A nad jich ztrátou s plačom horekuje.

EPITHYMIA:

Odpusť, vznešená prjátelkiňa moja,
Že já som tvojej žalobi príčina.
Ale odpust aj prjátelskej dóvere
Keď prst muoj njechtjác na tebä ukáže.
Svet sa v každičkom mení okamžení,
Človek je s každou hodinou si cuzím.
A mi sa ľahko hráme s jeho losom.
Príroda sama ljúbí rozmanitost:
A čobi ko mňe smrtelních pútalo
Kebi som večnú njésla jednotvarnost?
Pomni, že sama v povetrí sa nosíš
Kde každá ťarcha k centru svojmu letí;
Pomni, že zvratná je tvoja podlaha,
A snadno zvrtne sa pod pätou tvojou,
Pomni, že dari tvoje sa rozličnost,
A prjázeň tvoja v Dubňe sa zrodila. -
Tak ľahostajním hläďme okom na svet
Nach si zem troví ovocjá čo rodí.

CHÁRA:

Zavržme, sestra, veci neveseljé.
Bíť veselími a plodiť veselost,
To je blaženích bitností určenjé. —
Hopsasa! hejsa! krásná noc nám hovjé,
Hvjézdi sa jiskrjá po nebeskom poli.
Rohatí mesjác sestri v tanec zovjé,
V húšti jím zpjévá slávik njeospalí,
A tjé sa trasú, jakobi skákali,
Akobi všecke zaljúbenjé boli.
Svrčke srkají, muške poletujú,
Kvjétke ljúbežní zápach vidichuju,
Jiskričke z ohňov bistro viskakujú:
Hejsa! hopsasa!

FORTÚNA:

Milá Fantasia!

FANTASIA:

Rozkazi tvoje, zákon Fantasii.

FORTÚNA:

Vtip je zábavki príjemní společník,
Nápadi tvoje život oslavuje:
Podaj nám obraz príjemnej hodini.
(k Chari)
A ti vikonáš, djovka moja, verňe,
Čo žjádá návrh mladej Fantasii.
Vjéš že v bohatej mojej pokladnici,
Krom njedostatku, všecko k službám stojí.

EPITHYMIA:

Vonnjé kvetinke oblažujú čich náš,
Zrak sa zaljúbiu do stookej noci,
Tóni milostnjé sluch nám zabávajú,
Jazik je sítí storakou sladkosťou,
Každí pór ťela pije čistí éther:
Celá rodina smislov je blažená:
Ale aj viššjé letjá tužbi srdca,
Aj citu dá raj vtipná Fantasia.

FANT.:

Krížom krážom vetrík šustí
Vábních kvetín stebjélkámi,
Zelení breh v hru sa pustí
S belopenními vlnkámi.
Vlnka vlnku sem tam honí,
Nad ními sa člnok húpá,
Vozí sa a njemá koní,
Jde ďalej a njestúpá.
V člnku sedí naša pani,
Pri ňej Chára sa prevjéva,
Cháris sedí z druhej strani,
Poezia pjéseň zpjévá.
Epithymia Elpídu objímá,
Táto na budúcnost hlädí,
Fantasia mezi nima
Do prjátelstva sa posadí.
Vlnka vlnku sem tam honí,
Nad ními sa čln kolíba:
Vlnka vlnku njedohoní,
Tak sa čas za časom híbá. —

EPITHYMIA, ELPÍDA, CHÁRA (rázom):

Víborňe!

FORTÚNA:

          Miljé, tedi zahrajme si
Jezera chladním jmenom njestálosti.
Elpída veslo zpravovať nám bude,
Cháris nám losi svoje porozprává,
A Poezia nám potom zaspjévá
Veselú pjeseň o stínoch života.
Zábavní člnok unášaj hladinou
Jarú společnost k brehu spokojnosti.

INVÍDIA:

Ha! žlč a jed sa leje mi po žilách,
Keď na tjé sestri bláznivjé sa divám.
Nježjádám sice s nimi píť rozkoše,
Ale mrzí ma, že svet v nich sa ťeší,
Že ma Fortúna otrokiňou volá: —
Ba, horším sa vždi, keď ona pokladi
Svoje rozdává a mňe sa obracjá
Chrbtom tá žena zlá, njespravedlivá.
Ja tu na brehu sedím osamelá;
Oni, tjé pávi pišnjé, záhalčivjé
V zpevoch veselích a hovoroch sedjá.
Hoj, kebich mohla — tajnou rukou chitiť
Člnok ten a jich prekotiť zchitrale,
To bi som za jich visokú slasť njedala.

CHÁRIS:

Podivnjé losi láski chcete počuť?
Laskavje sestri, veru prepodivnje.
Či ste vídali chasu mladú sedať
Okolo stáda skleníc pozláceních?
V sklenici hläda lásku smäd dichtiví.

CHÁRA:

A v láski svojej sa zatopí, ha há!

CHÁRIS:

Pekná barvička na lícach djovčini
Do očí padne vrelímu šuhaju:
Do dvú farbičkou bjélej a červenej
Ljúbost sa vtjáhne a šuhaj zmámení
Chodí v samoťe a pokoj si hläda.

EPITHYMIA:

Tuží a túží len po jednej chvílki
Kdebi sa rtoma rúž tích mohou dotknúť.

CHÁRIS:

Skuhraví starec na truhlici sedí
V ňej zlatích pljáškov ukrívá hromadu,
S ňou sa rozlúčiť život bi ho stálo,
Lebo v truhlici drží svoju lásku.

CHÁRA:

V truhlici! ha, ha!

CHÁRIS:

                  Poskočná djovčina
Uši nadstrká kdebi hudci hrali,
Stojí bez srdca, sen ju njenavštiví,
Lebo do treťej posicii tanca
Srdce a lásku svoju postavila.

INVÍDIA:

Úškläbná chára a bez haňbi Charis
Fortúňe paňej k vuoli blázna hrajú.

CHÁRIS:

A čo je predci to najpodivnejšjé,
Ten, čo do sebä cuzú ljúbost vnútiť
Njemuože, ani svoju druhím vložiť,
Sobec, v zrkadle predmet si utvorí
A svoju vlastnú ljúbost, trup, oklame

VŠECKE:

Ha, ha, ha! peknjé veru pani Vénus
Chvíle a žarti so svetom si hrává. —

FANTASIA:

Vlnka šplechoce, voda peni rodí,
Pod penou bistrá ribička sa brodí:
Vlnke umlknú, bublinka rozpadne.
Chitená ribka z ruki sa vikradne.

FORTÚNA:

Nahaj hádanke, milá Fantasia,
Hádanke ljúbí len prísní pán Lógos.
Teraz nám sljub svoj splní Poezia.

INVÍDIA:

Zas novú hläda Fortúna bláznivost.
Počkaj, koňečňe prijde aj ostatnjá.
Zabudli panjé, že živel pred ňimi
Njestálí jmeno Njestálosti nosí.

POEZIA:

Viplním sljub svoj, ale zlostná nádcha
Často ma nutí kíchať; odpustite
Keď zpev svoj musím pretrhnúť tu i tu
(spjéva — pjesen tato je dľa polskej tohož obsahu
Však na sveťe keď sa kíchne
Hneď sa na zdravjá volává,
Kompliment sa hned vistrihne
Dol sa kloní každá hláva;
Ale pri tom, mislí sobe:
Bodajs zajtra ležau v hro — ichí!

VŠECKE:

Ha, ha, ha! na zdravjá, na zdravjá!

POEZ.:

Pán mužíčok sedí ticho
A pokojňe sa zpravuje,
Žena jak pekelnuo licho
Vreští, kľaje, rozkazuje.
            Lepší suchí chljéb s kartoflom
            Lež bíť žeňe pod pant — — ichí!
          (začne sa oblačiť)

VŠECKE:

Na zdravjá! hahaha! na zdravjá!

POEZ.:

Panna v chlapcoch prebierala
Jako medzi bábikámi,
Každí den druhího mala,
Bavila sa s románami:
       Košíkov tisíc rozdala,
       Až starou pannou zost — — ichí!

VŠECKE:

Ha, ha, ha! na zdravjá, na zdravjá!

POEZ.:

Njejedna žena pracuje
A doma sa s ďetmi hubí;
Muž si sem tam špaciruje,
Hrá, pije a cudzjé ljúbí:
       Ženu volá: „moja drahá“
       A ljúbost druhím pris — — ichí!

VŠECKE:

Hahaha! hahaha! na zdravjá! na zdravjá!

POEZ.:

Šuhaj schodiu sveta strani
Všecke krajni precestovau,
Cuzjé chválí, svoje haní,
Vše na hrbu skritizovau:
    On všecko zná, všecko tupí,
    A to njezná že je hlu — ichí!

(Husťejšjé oblake)

VŠECKE:

Na zdravjá! chichichi! na zdravjá!

POEZ.:

Njejedna fiflenka krásná
Líčka svoje vichvaluje,
Bliští sa jak hvjézda jasná,
Čo oblädne zamaluje.
      Tri krížike — a je mladá,
      Ale to je len para — ichí!

VŠECKE:

Hahaha! na zdravjá! chichichi!

POEZ.:

Velkomožná sa cifruje,
[Mantili, cifricke] Šarpne, krinoliny, kveti,
Váli, jupky si kupuje,
K bálu na fiakru letí:
      Tak ide za zlatím zlatí
      Na konto — veď muž zapla — ichí!

VŠECKE:

Na zdravjá! na zdravjá! ha, ha, ha!

POEZ.:

Študent skončiu štvrtú klassu
A už na urad sa drjápe;
Ztroviu rodičovskú kassu,
Už sa dlžob, klamov chápe:
      Múdrosťou, šťastím sa chlúbí,
      A v hlave samjé otr — — ichí!

(mesjác sa ukrívá)

VŠECKE:

Hahaha! chichichi, Na zdravjá!

POEZ.:

Elegant sa friziruje,
Chodí k pannám ďerjé boti,
Na báloch paradiruje
Jakbi nikdi njeznau psoti:
      Ale potom, chodí bosí,
      Lační, o kus chleba pro — — — ichí!

VŠECKE:

Na zdravjá! na zdravjá! na zdravjá!

SOVA (v haji):

Uhuú, šuhuú, uhuú!

POEZ.:

Ženička v slzách plakala,
Že njemá čo vzjáť na báli,
Mužíčka pekne žjádala,
Bi jej kúpiu zo dva šáli:
        Chudák, muž dá čo je treba,
        Ale ach, doma njét chle — — ichí!

VŠECKE:

Na zdravjá! na zdravjá! ha, ha, ha!

(tma)

POEZ.:

Muž nosí klúče za pásom
A všecko pred žjénkou skrívá:
Ale žjénka svojím časom
Pišťokom si klúč dobívá:
      Muž mislí že je vrchníkom,
      A je žjenkiním koní — — ichí!

VŠECKE:

Na zdravjá! chichichi na zdravjá!

POEZ.:

Štucer v zime vistrojení,
Chodí vo fračku zapätí,
Na botách podošvi není,
Von mu vizerajú päti:
      Kartuje, njemilo Bohu,
      A kepeň má Žid v zál — — ichí!

VŠECKE:

Hahaha! na zdravjá! na zdravjá!

POEZ.:

Kapitalista bohatí
Každímu sa vljúdňe smeje,
Za vlast chceubi život dati,
Nad chudobním slzi leje:
      Na úroke dá, čím vládne,
      Ale tridsať od sto kra — — ichí!

VŠECKE:

Na zdravjá! chichichi! hahahá!

SOVA:

Uchuchú! uhuú, huhuú!

POEZ.:

Njejeden muž žjenki ani
Lacní čepjec njechce kúpiť,
Hospodárí, snášá, chrání,
Aj chudobních smjé olúpiť:
      Celí skrovnosti alfabet
      Zná, — ale nad vše kaufl — — ichí!

VŠECKE:

Ha, haha! na zdravjá.
(v djálki vidno blískanjá)

POEZ.:

Mohlabich vám ešťe mnoho
O scenách života zpjéváť
Ale zo všeckího toho
Mohoubi sa kdos domnjévať:
            Tato satiruje, škrečí
            A ona je trup najve — — ichí!

VŠECKE:

Hahaha! hahaha! na zdravjá!
Na zdravjá! na zdravjá! chichichi!

SOVA:

Uhú, huhuhú, uhú!

(blisne sa, zahrmí, víchor zaduje)

PHÓBOS (skočí do člna):

Pre Boha! — spíte? — smislov ste — zbavenjé?
Sova — po trikráť — strašne — zahúkala;
Blískanjá — hromi — víchrica — nještastjá!
Smrť — ha! jaj! beda!

(víchor zahučí a prekotí čln; společnice jeho zo sna vitrhnutjé ztonú v jazere; čln čím hor tím dol plává, na ňom sedí Smrť; z hája hlas)

MISERIA (skoro jedno za druhím):

Nješťastná sestra! Fortúna! ach, tam je!
Fortúna! Chára! Poesia! Cháris!
Epithymia! Chára! ach, ach! sestri!
Pre Boha! nikdo, nikdo sa njehlásí!
Phóbos! muoj otrok, zhinuu tjež, nješťastník!

INVIDIA:

Hahaha! na zdravjá! hahahahá!

SOVA:

Uhuhú! šuhuhú! huhuhú!

LÝPE (plačliví hlas z hája) + KVILBA:

Ach, matka, matka, aj pekná Elpída
Vlnám osudním v obeť padla.

MISERIA:

                           Žaluj,
Céra jediná, céra večňe bjédná,
Žaluj na osud ukrutní, že nikdi
Slzi pretrpkjé z očí ti njeztjérá.
Prví hlas tvoj bou nárek, celý život
Kvílba a v slzách svojich aj smrt najdeš.

KUVIK:

Uvi, kuví!

SMRT (hlas od člna):

Život mňa rodí a život já rodím,
Daň sme povinní vespol si oddávať.
Narodiť, umrjéť; započať, dokonať,
Žiť a nježíť — a vzniknúť a zaniknúť,
To je časnosti njezvratná jednota.

PHÓBOS:

Ha! ten hlas hrúzi! či počuješ paní?

MISERIA:

Ustúp, obluda! čo zljé prípadnosti
Horšími robíš. — Postoj! povez, povez
Kde sa tjé, čo ma večňe njénavidjá,
A moju spoluútrpnost njemajú
Ačpráve jedna matka nás zrodila?

PHOB.:

Fortúna — ha! Smrt! či vidíš tú, kosu? —
Fortúna rjékla, že — huú, mráz stuďení
Mi beží kosťmi — hustá noc — mátoha —
Rjékla, že zmrtvích vstane a zobudí —
Ha! pani, vidíš — jako — zubi cerí —?
Na mňa, tam —

MISERIA:

Hovor, plachí zprepaděnec!

PHÓBOS:

Že zobudí aj Cháru, Poeziu,
A vzkrísí spolu, — (blisne, zahrmi) jaj! jaj! poďme pani —

MISERIA:

Stoj, vrav! njemuožeš už bíť nješťastnejším!

PHOBOS:

Že vzkrísí spolu Fantasiu,
Epithymiu aj milú Elpídu.

MISERIA:

Ach, chvála Bohu! tak Elpída žije?
Elpída moja jediná útěcha.
Bez tebä bi ma bolo zničilo už
Dávno zúfalstvo, — ale nač mi život?
Lepšjé njebíť, leč večňe hníť v neresťach. —
Elpída! kedi, kedi už ráz zplníš
Nješťastnej Bjéďe sljubi ustavičnjé? —
Kedi ma z temnéj noci na víslnjá
Vivedjéš, bitnost moju znovu zrodíš?

LÝPE:

Njeplačme matka, ešťe Chára žije.

MISERIA:

Ach žije, milá, žije a umjéra
Každí ďen storáz; ocean života
Nikdi sa v búrach svojích njeutíší

(Epithymia, Elpída, Chara, Fantasia, Poezia)

EPITHYM.:

Hoj! Strach, smrt, sestri! ťešte sa, žijeme,
Túžím, dvaráz vjác túžím po živoťe.
Ztracená rozkoš k rozkoši prikúvá.
Ó bi len skoro Zornica vizrela.

CHÁRA:

Veselo sestri! hej! lenže veselo.
Ušli sme smrti ďakujme Fortúňe,
Zabudnime na všecko to nještastjá,
A znovu: hejsa! veselo! hopsasa!

FANTASIA:

Stálost, njestálost, pokrevná rodina,
Njestálí je let hodín živobitjá.
Stálost si žjádá šťastní v svojej slasti,
Njestálost losu, premenu, nješťastní!
Zvratnjé sa predci Fortúni koläje,
Dnes v nebi sedíš, zajtra si v prjépasti.

KOHÚT:

Kikirikí!

CHÁRA:

Ha! sestri, svitá! svitá!

ELPÍDA:

Svitá. Mrákavi nočnjé sa pominú,
Búrka umlkne a krásní den svitne:
Blaženost zvädlá znovu nám vikvitne,
A zlatjé časi znovu sa vivinú:
Keď aj ďen vo dni, čas v čase sa tratí,
Čo dnešok vezme, to zajtrok navrátí.

POEZIA:

Svitne, sestri, svitne osud noví,
Už na zemi nebo muožme mať:
Ale zlatí čas, ten opravdoví,
Ten njezvratní, len cnost muože dať.
Čo aj padne život cnosti zasvecení
Aspoň padne čistí, svatí, nezhrožení.
Kdo si palác svojej blaženosti
Na smislnost na pjésok postaví,
Ten sa má trjást blízkej budúcnosti,
Nad tím zvládne osud tvrdohlaví.
Vistav v poli ducha chrám blaha si veční,
V poli pravdi tam je Éden njekoneční.
Darmo vzdichať nad rajom ztracením,
Čo muož zhínúť, to ráz zhinúť musí;
Darmo tešiť sa nad snom blažením.
Radost žalost, žalost radost dusí;
Ljudstvo! zbožnost je tvoje úloha,
Čas prjéstoru njezná tvoju vlasť:
Jednou slzou viplač strast aj slast,
A zpomeň si — žes rodina Boha.

Shovor IV-tí

EPITHYMIA:

Veční nepokoj, ustaviční hlad, smäd,
Dráždivost, vnadi rozkoší života
Ku večním tužbám žjádost prikovali.
S vlastnou bitnosťou pasovať sa musím,
A v boji tomto vidím blaho svoje.
Tužba je hydra stohlavá. Čo jednu
Hlavu jej zotneš, druhá sa postaví.
Vnadi Fortúni v okamženjú hasnú;
A predca osud tajnou mohútnosťou
Unáša tužbu svetom smislnosti.

FANTASIA:

Ach, sladko, sladko hovjét si na mäkích
Pokrovcoch zlatéj slávi a nádheri;
Sladko prijímať pokloni poddaních,
Sladko v nebeskom ljúbosti objatí
A v krásach sveta sniť prítomnost neba:
Milo je v penách mädovích pokálóv
Utopiť mračnjé živobitjá chvíle,
A v oceáňe srdečního hluku
Zničiť zpomňenjá trpkuo na smrtelnost.

[MEFISTOFELES] BELZEBUD:

(V podobe pútnika)

Víborňe, sestra. Bláznivost je v potom
Krvavím tajnú budúcnost si tvoriť,
V krajoch njeznámích hlädat svoje nebo.
Pravdivá radost njeorjé, njeseje;
Žjádosti Osud daň zkládať povinní,
Opatrnost je prví zákon šťastjá,
Kde ten njevládze tu pomuože lstivost,
Kde tato zblädne tam síla zviťazí.
Musíme nahať marnuo mudrovanjá
Tím, čo njeznajú užiť príležitost.
Pochibnost prvá jiskra je nješťastjá;
Nám je pusťiť sa smelo poľom tužbou,
Právom požjádať blaženost od bohov,
A nje žobráctvím almužnu vimodliť,
Alebo slasti vislúžiť v otroctve.

EPITHYMIA:

Kdo si ty, bitnost njeznámá dvojaká?
Odkjál prichádzáš komne? s čím posolstvím?
Milo mi, že sa strani mojej držíš,
A predci tvoje prjátelstvo jako tajňe
Pokúšá moje podozrenjá. Vijav
Či vedje ko mňe ťa čistá úprimnost,
Či úkladov mám tvojich vistrjéhať sa?
Jestli reč tvoja je sama pochlebnost,
Tak ustúp: jestli šťastjá mi donášáš,
Ukáž mi pravú cestu ku blaženstvu.

BULÉSIS:

Peknjé sa, peknje kraje slastí zemskích,
Ale vez, že sa ruže v trňach rodjá;
Že sa dňom jasním mračná ponáhlaju,
Že vina s sebou vždi peknotu nosí.
Súseda milá, zapri sama sebä,
Ale pamätaj, že je cesta cnosti
Úzká a prácam ťažkím otvorená,
Kríž njevihnutní, pokušenjá velkuo,
Odmena slavná, budúcnost ňjejistá.
Tak sama njeznám, čo ti k tužbám tvojim
Povedať, ale vol, já som hotová.

[DAIMON] SVĚDOMÍ:

Úzká je cesta ku širokej sláve,
Šírá je cesta ku bjédnej úzkosti:
Pripoj sa k pravďe, cti cnost, vzívaj vjéru,
Raď sa rozumu, hlädaj blaho večnuo.

EPITHYMIA:

Na krížnej cesťe, jako v báji reckom
Herkules, sama njeznám si poraďiť.
Hovor, ufám sa že duoveru moju
Osudu zlimu djábelskí njezradíš.

MEFISTOF.:

Hehehe! Švarná prjatelkiňa moja,
Vidíš [Bulesis] že Volná súseda ctihodná,
Samá mi cele vernost njezapjera;
Daimon, — len čo nad ťebou obletuje
A njeduoveru do duši ti díchá,
To je njemúdrí zaslepeňec Lóga.

FANTASIA:

Počuješ, sestra! dusot vraních koní,
Šťekot psov, sluhov obratních pokrike!
Pozri, knjéžacjá roďina k zábavnej
Berjé sa do huor volních poľovački.
Ha! jaká sláva v tom oděve; jaká
V jarom shovoru vlaje uťešenost!
Počuješ hlasnjé rohe, zvuke hudbi,
Veselích zpevov milú harmoniu?
Ach, je to chvíľa prešťastná, rozmilá,
Na pišnom žrebci kvetošatím poľom
K horám zelením zaletať a srnku
Zplašenú strelov njechibnou doháňať;
Tak je tu volno v záhraďe prírodi,
Tak díchá sa tam pod rozmilím ňebom
Snadno, — tak sa krú točí obratnejšjé
Mladími údmi, — tak unášá citi —

EPITHYM.:

Dost, sestra! vidím obraz blaženosti,
Vidím ho jasňe; ó kebich ho mohla
Na lose mojom vlastnom uskutočniť!

MEFISTOF.:

Túžiť a túžiť! Bláznivost, sestrička,
Bláznivost stáť pod stromom požehnaním
A po ovocú sladkom vrele túžiť.
Samo k tebä sa shíbá, ponúká sa,
A ti len ruku vistaviť potrebuješ.
(po straňe)
Len si odtrhni! Strom zemskích radostí
Nesjé jablčka krásnjé, sladkjé ústam,
Ale žalúdok ťažko ti jich ztroví.

DAIMON (tajňe Epithymii):

Njever mu! hlas ten je pjeseň Syréni.
Čert njespí! sestra, omámiť sa njedaj.

MEFISTOF.:

No! milšjá ti je bláznivá pochibnost
Jako príjemná rozkoši jistota?

BULÉSIS:

Poď, Epithymia, bojácní ten Daimon
Ten tajní svetlonos sám sebou zhasne,
Keď odhodlanost pred ním sa postaví.

EPITHYMIA:

Ach, jeden máme cjél, sestra milená,
Ale prostrjédkov ku štastjú njemáme.
Já túžím, ti chceš; ale slabost jedna
V nás zavjerá nám dvere blaženosti.

MEFISTOF.:

Aj jej! sestričke, kde vtip tam je pomoc.
Já budem tretím vaším společníkom,
Já vodcom, radcom, stítom, prostredníkom.
Ti Bulésis máš bíť vernou poddanou,
Epithymia na mňa sa spolähne
A šťastní osud v ústreti nám prijde.

EPYTHYMIA a BULESIS spolu:

Prisaháme ti!

MEFISTOF.:

             Hehehe! prísaha
Dušičke ljubjé, to je u nás málo.
Slovíčko zmlkne a sljub sa zabudne.
Ja nježjádám nič, len pevnú duoveru
Na cesťe k vášmu vlastnímu blaženstvu;
Radost moja je ku štastjú dopomuoct
Tím, čo si vážiť znajú moju radu.

EPYTHYM.:

A cestu jakú že znáš k zlatím skladom?

MEFISTOF.:

Bez všeckích vražbou, bez tjäžkej roboti,
Bez njebezpečních kunštov čaroďejstva, —
Ačpráve svatá je vláda Magii. —
Muožeš pokladov velkích sa docjéliť:
Len pilňe, sestra, viplň radu moju.

EPITHYM.:

Tak ma čos tjáhne, vandrovník ochotní,
Počúvat tvoju poradu ku štastjú:
Ale moc tajná volá ma od ťebä,
A podozrenjá medzi nás sa stavja.
Mezi tím, kdo je, kdobi tjé protivi
Čo svetom vládnú njeviďeu, njezkúsiu?
A jeden predci z rozličních odporov
Víťaziť musí a druhí rozpadnúť.
Tak, hovor.

MEFISTOF.:

           Tak je, milá sestra moja,
A v tích odporoch kdo vjé múdre voliť.
Ten si aj prjázeň Fortúni vizíská. —
Základ šťastjá je: stále, pevně veriť
Že v hlave pravá blaženost njesedí
Ale si v srdci tvorí zlatjé časi.
Zdravja a život, komu sa njemiljé?
Ach, ťažko jich je, ťažko njebezpečno
Ztratiť pre málo slabej vedomosti:
Idei peknjé, magia rozumu,
Z končin nadzemskích vodjévá k človeku;
A mjesto samospasnej skutočnosti
Prazdnje vítvori Fantasii chitá.
Bá sám blud — šibal - jakobi sa hrať chceu
So zaslepením mudrlantov svetom, —
V oděve pravdi vistupuje a zas
V podobe vlastnej ľahkoverních škadlí.
„Blud je!“ svet kričí na pravdu skutočnú,
A zas „pravda je“! kde blud sa ukáže:
Tak blud za pravdu, pravdu za blud drží.

DAIMON:

Ha! tento svatjé veci znjévažuje
A božskuo svetlo životu chce stíňiť.

EPITHYM.:

Ustúp, bezbožní! —

MEFISTOF.:

              Njerozumjéte ma.
Ljútost mám nad tím ljudom len čo bjédňe
Sa v snách bezsenních ďen a noc sužuje.
A njevjé užiť poklady rozumu
Múdre, kdo v poli oslávenej pravdi
Kvetín nazbjérá, spletjé opatrňe
Do pekních vencov a svetu ponukne,
Čo njezná často sám za čo zaplatiu.
Hrdí nadpis, čo aj obsah lahodní,
Pekná väzba, čo aj skúpá pravdivost:
Tak zná vyhoveť múdrí spisovatel
Aj tužbám sveta, ale, čo je hlavnuo,
Zná aj svoj vlastní cjéľ njechibňe udreť,
To je, shromaždiť žltích, ligotavích.

EPITHYM.:

A čo je potom?

MEFIST.:

              Či njevidíš, milá?
Otvoriu baňu na zlato bohatú. —
Potom, z málička narodí sa velä
Chudobním slušno je tjéž ruke podať,
Požičať vdačňe: ale zas bi zhrešiu
Proti ljúbosti vlastního života
A právo svoje šlapau bi nohama,
Keďbi na slušnjé úroke, — len tridsat
Od sto, — njemisleu. Tak svet bi sa vismjau
Sprostímu, kterí sám sebe njepraje,
A kde rízenjém samích večních bohov
Priležitost sa zavdá k vlastnímu pohodljú.
Človekbi milost njevďačňe zavrhou.
Opatrnost sa smjérí so svedomím.

EPITHYM.:

Ale pokloni, ljúbost usmjévavá,
Dobrí chír —?

MEFIST.:

              Všecko, všecko sa podarí.
Len na tvár vlastnú postaviť larvičku,
Susedom vhodiť na nos okuljáre,
Njedať si nazreť do tajemstva srdca,
S vrchnosťou v zlatom prjátelstve sa držať,
Vnadi vistaviť, ukriť njedostatke,
Oklamať právom kdo chce bíť zklamaním,
Reč hodňe šíriť o vecach posvatnich,
Pred očmi dávať, krom očí prijímať;
Objímať zjevňe, sladkjé slová dávať,
Tajňe zachovať chladnú ľahostajnost,
Jazik od srdca a srdce od hlavi
Snážňe odďeliť, tak skúpost a šťedrost,
Ljúbost a chladnost, smislnost a rozum,
Kde a jak dobruo radí okamženjá
Ukriť a odkriť, haniť, vichvalovať,
A živli žitjá tak pekňe sjednotiť:
Tu štastjá samo, ani ho njehladáš,
Za tebou prijde život ti zpríjemniť.

LÓGOS:

Ha! zlorečenec, zradca, pokušitel.
Spasenjá sveta bezbožní odporňík!
Kedi už padneš konečňe v ničotu
A zmlkneš večne ku pocťe národom!
Kedi ťa síla od bohov mi daná
Konečňe zrútí v prjépasti pekelnjé?
Zaklinám šelmu, skrze svatost cnosti,
Abi si vlastnú djábelstva podobu
Prijau a čjernost pekelnú obljékou.
(zmení sa Mefist.)

EPITHYM.:

Ach, hrúza! djábel! pekelník —
Buoh s nami! —

FANTASIA:

Čjerni! roháč! kozonohí

MEFIST.:

Hehehe! divno, divno je pánovi
Že klúče k srdcu aj v peklu sa kujú?
Nuž k službám: čože rozkaz milostiví
Otroku pekla a pánu naručí?

LÓGOS:

Ustúp na veki: alebo jak možná,
Obrať sa k Bohu, pravďe, vjére, cnosti.

MEFIST.:

Hm, hm! veru sa [divím] čudujem vám múdrím,
Že ďen od noci: belost od čjernosti,
Od hydri ljúbost a mäd od viperi
Žjádáte, páni. Ustúpiť? to njechcem,
Ctiť veci božskjé? to je nje muoj živel.

LÓGOS:

A jakým právom svet svodíš, pokúšáš?
A rozkoš hlädáš v zahladzenjú ljudstva?
Či muožeš dať mu osvetu? dovjést ho
Ku stranám slávi, ku dokonálosti? —
Či chválu, ljúbost, vzívanjá, obeťe, —
Od vekov v svetě sa túláš, — u sprostích
Aspoň divochov si získau, vidobiu?

MEFIST.:

Čo u divochov? vzdělanci mi slúžjá;
A jaká rozkoš z ničoho čos stvoriť.
Taká je radost čosi v nič obráťiť.
Prekljátost jedna k pomstě ma nahánjá:
Že vždi zluo chcem a dobruo robiť musím. —
Právo? mám právo, čo Aréthe samu,
Božstvo mi dávno za sestru mi dalo:
Postavilo ma za za strážcu Aréthi
A za zrkadlo bitnosti jej vlastnej:
A že mi aj ti z bratstva vipovedať
Docela njesmjéš, to celí svet uzná:
Oj, zná aj djábel spádi múdrích pánov.

LOGOS:

Hlúposť tmou vlastnou zaslepení si ti,
Sestra je tvoje zlostná Invídia:
Aréthe paní je ti a njé sestra;
Zrkadlo pekla si a sin mrákoti.
Bitnost ti dalo božstvo zvrchovanuo,
Nje abis vládou zaroveň s Aréthou.
Ale pekelnost a sobeckost tvoja
Abi sa žrála pred očima sveta,
Abi svet videu na zničenjú tvojom
Osud otroctva a slávu múdrosti.

MEFIST.:

Hm, hm! páčí sa aj čertom horlenjá:
Ale, mislím, že velikí pán sveta, —
Jako ho sprostá pobožnost jmenuje, —
Njekedi k službám rohatímu pánu
Aj múdrost pána Lóga vipožičjá.

LÓGOS:

To je lož sama. Kde tuoňa rozumu
Zdá sa na zlostních kúskách pekelníkov,
To je njepravá rozumnost, njerozum.
Kde sa posvatnjé pravidlá rozumu
K vecam hanobním užívajú, to je
Svatokrádež a šibalstvo djábelskuo.

MEFIST.:

Či Fantasia a Epithymia
Sa tjéž s čjerními často njeporadjá?

EPITHYMIA:

Zklamaná!

FANTASIA:

Sljubmi blaha omámená.

LÓGOS:

Škarední zvodca slabej njevinnosti!

INVÍDIA:

Pani Aréthe je pišná sokiňa,
A Aletéja je na svoj rod hrdá.

MEFIST.:

Ano!

LÓGOS:

Hrdost je praví ráz hodnosti.

ERROR:

Já mám po straňe pol sveta. Tyran je
Lógos a kradca ljudskej spokojnosti!
Svet musí v nič prijť, že z ničoho vijšou!

ARÉTHE:

Oponu blaha já odkrívám ljudstvu.
Tuoňa časnosti večnuo svetlo moje
Zahanjá, vedjé k čistím žrjédlam božstva.
Mojím dává svet vence oslávenjá:
A jako slavná bola som od vekov
Tak aj svet pozdní bude ma velebiť.

MEFIST.:

Marnuo chvastanjá, milostivá pani,
Zná to svet dobre že ste nám rodina.

PISTIS:

Odstúp, pekelník, len to čo je z Boha
Poklonu prijme od ljudí rozumních;
Tvoj osud peklo je a zatracenjá,
Rodina tvoja blud, bjeda zlost a smrt.
Božskí hrdina, Kristus, čo na púšti
Zahaňbiu tvoje zlorečenjé sljubi, —
Zlomiu aj sílu panovanjá tvojho,
Keď život veční on svetu zvestovau,
Kde je tvoj ostěn, ó smrť! keď on pravdě
Ukázau cestu ku slavnéj božskosti,
Kde je, ó peklo, to tvoje víťazstvo?

EPITHYMIA:

Ach, život veční! božskost njesmrtelná!
Tam túží bitnost moja precitnulá.

FANTAS.:

Tam, nad hvjézdami, sestra, zlatistími
V étheru čistej božskosti a svetle,
Kde z Léthe pijú bitnosti šlechetnjé
Bolästí zemskích šťastnuo zabudnutjá,
Kde čas njevládne, prjéstora njepútá,
Kde večněplní kalich blaženosti
Sladkost anjelskú nosí k ústam svatím:
Tam sa zanesme na krídlach naději.

MIRADELFIA:

Bláznivjé sljubi to pišního Lóga,
Klam Aletéji večňe mi odpornej:
Mňe sice dávno sprostá sestra Cháris
U Pneuma ztratu neba vikonala:
Ale nježjádám; njenávidím boha,
Pravdu, cnost, svět, ljud, — všecko njenávidím.

ORGÍLOS:

Tak moja, peklo predc’ musí zvíťaziť!
Mi búriť pokoj svetu vždi budeme:
Ti staneš z jednej a já z druhej strani
Pozemskích končín a satanskou vládou
Zrútíme sveti v prjépasť zatracenjá.

LÓGOS:

Umlkni, slepá, slabá rozhorlenost,
Zúrivost sama proti sebe zúrí,
Kdo pľuje k nebu, v tvár mu slina padá.

MEFIST.:

(po straňe)

Peklo, sinovi podaj vímluvnosti
Abi vec tvoja v haňbe nepodlähla!
(hlasne)
Rečník je sice víborní, pán Lógos,
Ale skutočnost njemá v svojej vládě
A čobi vijšou na štít Himmaláji
A hlásau slovmi hromov Paromovích
Svetom šíršírím chválu Aletéji,
Predci prjátelov svojich njeutratim!

ALETÉJA:

Rúháš, bezbožní, — svetlo svatej vjeri
Ešťe njemohlo konečňe ťa zničiť;
Rozumu smjéť sa protiviť večnímu,
A cnosti božskej njebáť sa njebojiš:
Vez že čo Lógos, Pistis a Aréthe
Bitnosti božskjé k spasenjú poslanjé
A njesmrtelnje smrtelnímu svetu,
Rečmi a ďejmi svojmi učinkujú,
Já Aletéja, — a to právom božskím. —
Schvalujem, tvrdím, zástavám a slávím.
Opakujem reč premúdrího Lóga,
Že bitnosť dalo ti božstvo vznešenuo
Len abi sa zlost a pekelnost tvoja
Hrízla a žrala pred očima sveta:
Abi svet viďeu na zničenjú tvojom
Osud otroctva a slávu múdrosti.

MEFISTOFELES:

Rečí sa tvojich, Aletéja pišná,
Njebojím, ale že hlas tvoj protivní
Vistáť njemuožem: na ten čas ustúpím.
Vez ale tjež ti, že tak pohaňení
Od vás sin pekla pomstu vám prisahá;
Že pokoj sveta, vám na vzdor, chcem búriť,
Odvádzať od vás a mohútnou sílou
Tjáhnúť za sebou pokolenjá ljudskuo.
Čo svet podvrátíš, čerta njeobrátíš.
Jestli chceš v zápas stúpiť so satanom
Krvavím potom musíš čelo rosiť
A zkúsiť tvojho víťazstva drahotu;
Ba, keď aj trúba v děn súdní zaručí,
Pekelní plameň zašlähne na sveti,
Smrt svoje čjérnjé bráni poroztvárá,
Mumie vzkrísí a stíni oblädljé
Pred bohom stanú si njespravedlivím:
Keď peklo v strašnom prasku sa rozpadne
A žertvi svoje dímom učadenjé
V prjépast ničoti vivrhne: aj potom
Uznáš, že silní bou Mefistofeles.
(zmizne)

CHÓR ANJELOV:

Svatí, svatí, svatí je Hospodin,
Jmeno jeho slavte šírjé sveti.
Svatí, svatí, svatí je Hospodin,
Opakujte hvjezdi, morá, kveti:
Rozum, pravda, cnost a vjéra pravá
Ku slobodě žjádost privjést majú,
Priviest ljudstvo k blaženosti raju:
Trirázi jim: sláva, sláva, sláva!

EPITHYM.:

Vrelú vám vďačnost zkládám, sestri božskjé,
Že ste ma slabú peklu virvať znali:
Po vecach svatích túžiť večňe budem
Až božskú najdem vo vás spokojenost.

ALETÉJA:

Podaj mi pravú ruku Epithymia
K posvatnej spolu puojdeme Libertě.

ARÉTHE:

Mňe druhuo podaj rameno prjátelskuo.

LÓGOS:

Já a úprimná Pistis, cestou pravou
K milej Libertě vás chcem odprevadiť:
Cesta k ňej klamná, njejistá a často
Úzká a trním pichlavím posjátá.
Hľa, tu prichádzá práve nám v ústreti
Verná tá naša cťená prjátelkiňa
A mňe najmilejšjá nad všecko milenka.

LIBERTA:

Poďte v objatjá vreluo sestri miljé.
Aj mili ti; už dávno túžím po vás
Znajúc, že aj vi tjéž po mňe túžíte.
Epithymia! — ach, jak zrjédka vernú
Navštívíš svoju prjátelskú Libertu.

ALETÉJA:

Svodca pekelník užuž v sídlo svoje
Ztrhou njevinnú, túží tebä vidjét
A večnú ljúbost verňe ti prisahať.

LIBERTA:

      Kdo njecítiu putá zlosti,
      Nepiu kalnú rabstva vodu,
      Njezná žalár smislnosti,
      Ten njeváží si slobodu.

Kdo njeviďeu božstva slávu,
Po večnosti njezatúží,
Cnosti njedá ruku pravú:
Ten slobodu njezaslúží. —

      Komu smislnost njestálá
      Nad rozum vzácnejšjá bívá,
      Šťastňejšjá nad ňeho skala:
      Ten otroctvo svoje vzívá.

Komu pravdu za posvatnú
Srdce len snáď chladno bije,
Za ňu njedá slast ostatnjú:
Ten otroctvo njeprežije.

      Sloboda si volno letí
      Nad života dolinámi,
      Nad oblakmi slávu svetí
      So svojimi miláčkami.

Otrok vzdichá nad šjálenstvím
Svojim vlastním, v kterom hinje,
Sloboda sa človečenstvím
Silňe k Bohu svojmu vinjé.

V rukopisnej zbierke, Spevi Andreja Sládkoviča, nachádza sa tretí sôvet. Jeho text vykazuje niekoľko odlišností v porovnaní s textom, ktorý sme tu odtlačili, ako aj s textom, uverejneným v Spisoch básnických. Tvorí akýsi prechod medzi týmito textami, čo je pre vývoj Sôvetov veľmi dôležité. Odtláčame teda aj rukopisný text Spevov Andreja Sládkoviča:

XI

FORTÚNA:

Si quis — — calumniari voluerit
Quod arbores loquantur, non tantum ferae,
Fiotis jocari nos meminerit fabulis.

Phaedrus

SVRČKI:

V zelenú trávku
Našu zábavku
Poskoč, poskoč:
Z kvetóv si medu
Od smedu
Rezno natoč.
Pime, pime
Užime
Čerstvú rosičku,
V zime spíme,
Ňeviďíme
Zelenú trávičku.

SVATOJANSKÁ MUŠKA:

Príroda sladká
Naša dobrá matka,
Krásu mi dala:
Kďe leťím
Sama si svjeťím,
Lampa malá.

Mesjáčik svjéťi
Z jasnjeho ňeba,
Mňe ho ňetreba;
Kďe muška leťí
Sama si svjéti,
Ňikdy ňehreší
a vždi sa ťeší. —

HVJEZDI NA JAZERE:

Na voďe seďíme,
Predci sa ňezamočíme,
Zrkadla ňemáme,
Predci sa uzeráme.

Vždi sa trasjeme,
Báť sa ňevjeme,
Radovať sa chceme
Keď sa ligoceme.

SVETLONOS:

Kdo slepe choďí
Blesk muoj ho voďí
Do jazera, blata:
Radosť tjež vábí,
Spochabí;
Kdo sa jej sverí,
Ňeverí,
Že je rohatá. —

KVETI:

Blaho nám je djétkám Vesni spávať
Na bjelunkích ňádrach ďjovčini;
Radosť nám je milú vuoňu dávať,
Slaďiť ľuďom trpkjé hoďini:
Slávme Vesnu, matku ďeťi,
Čerstvú rosičku pime,
Mladosť užime,
Jaro uleťí.

ISKRI:

      Viskakujme,
      Poletujme,
      Iskrički,
      Sestrički!
      Malím je dosť
      Malá radosť.
      Veselme sa
      Pomiňje sa
      Každá slasť:
      Zaňikáme,
      V slnci máme
      Našu vlasť.

VEŤJÉRKI:

Leťíme si volno, let náš je sloboda,
Ten hájik zelení nám čo ribe voda,
Najprú si radostňe lisťím zašusťíme,
Potom sa u kráski
Švarnéj, hodnéj láski,
S hodbabními vláski
Do hrački pusťíme.

KUPÍDO:

Ňesťe ma ľahko, kríďelká moje,
Nad rozmaňitím poľom života;
Kuša a strjelka, ňesklamnjé zbroje
Prestreljá na ráz srďjéčok dvoje,
Ranu zahojí ľúbosťi dobrota. —
Tuto tri sestri, na hlavách koruni.
Kupido s vami,
Holubičkámi,
Iďe sa veseliť na lúky Fortúni!

AGLÁJA:

Sladká rosa je smednéj kveťinky
Sladkí je med z kvetóv kolibrimu,
Ale sladšjá ľúbosť ku ďjovčinki
Čarokrásnéj, šuhajku mladímu.

CHÓR:

Najsladšja je ľúbosť ku ďjovčinki
čarokrásnéj šuhajku mladímu.

HEGEMONA:

Miluo leto spevu slávičímu,
Miluo čistuo zrnko holúbkovi,
Ale milšuo děve ku milímu
Keď sa vrele viňje šuhajkovi.

CHÓR:

Najmilšuo je ďeve ku milímu
Keď sa vrele viňje šuhajkovi.

EUFROZÍNA:

Drahí život je bitnosťam živím,
Drahí balsam raňe ktorú hojí:
Ale drahší cit, čo opravďivím
Kúzlom večňe dušu s dušou spojí.

CHÓR:

Najdrahší je cit, čo opravďivím
Kúzlom večňe dušu s dušou spojí.
             — — —

ELPÍDA:

Minulosť sa v snárstve topí,
Sen je klamní odblesk citu,
Skutočnosť ho v čas usvitu
V šalbe jeho pochopí.
Prítomnosť je sťín života,
Smrtelník ho večňe chitá,
Ale trpká mu istota,
Že mu na veki len svitá.

Budúcnosť, k téj duch sa borí,
V ňéj si ľudstvo slávu tvorí,
V naďeji a tužbi letu
Zraje veční život svetu.

FORTÚNA:

Ňeverťe spevu falošnéj Elpídi,
Klamlivjé sľubi ona svetu dává;
Lebo radosť ňezná, alebo záviďí;
V prítomnosťi jadro rozkoší zostává,
A budúcnosť sama len z dneška sa roďí.

CHÁRA:

Čistá pravda, mati, z úst Tvojích vychoďí
Kdo vje, čo zajtrašok životu pripraví?
Šťastní, kdo zlatjé zrná okamženjá
Z prudkjého času vimrví, vidláví,
A v minulosť hoďí plevi porušeňja.

FORTÚNA:

Ach, ňezná svet často blaženstva koľaje,
Na daróv mojích ňestálosť žaluje,
Ňevďačňík, sám po tom túží, čomu kľaje,
A ňestálosť ďetskú stále vizradzuje.
Ako svojhlavuo chlapča hrački pítá,
A v okamihu zas jich odhadzuje,
Prosí zas, zas jích pusťí, a zas chitá,
Zas nad jích stratou s plačom horekuje.

EPITHYMIA:

Odpusť, milená prjáťelkiňa moja,
Nás svazok tuhí jednu k druhéj vjáže;
Často som príčina tvojho ňepokoja,
Ale takou mi bíť slabosť tvoja káže;
Svet je ňerozďjelnou premení roďinou,
Človek si je cudzím s kažďičkou hoďinou;
Mi dve ho cez život voďíme za nosom,
A hráme sa ľahko so smrtelních losom. —
Ba príroda sama rozmaňitosť ľúbí;
A čožebi ko mňe človeka pútalo,
Keďbi svetlo moje hňeď tjé, hňeď tjé sľubi
Jednotvárním časóm žiťja ňepodalo! —
Pametaj, že sama v povetrú sa točíš,
Kde každá ťarcha len k centru svojmu leťí,
Z guli svojéj padáš aknáhle len kročíš,
A v záhubu strhňeš tisíc tvojích ďetí;
Pomňi, že si vždi len v zmenách časóv žila,
A prjázeň sa tvoja v Dubňu naroďila. —
Ale, kdo putuje, ten nach vje kďe choďí!
Svet si nach ovocje zje, čo si uroďí. —

CHÁRA:

Zavržme, sestra, veci ueveseljé,
Buďme len veselje, ako sme vždi boli,
Ňešťastja sa duše ňeľakajú smeljé. —
Hopsasa! hejsa! krásná noc nám hovje,
Hvjézdi sa iskrjá po ňebeskom poli,
Rohatí mesjác sestri v taňec zovje,
V húšťi jím spjevá nuoťí slávik malí,
A tjé sa trasú, akobi skákali
A akobi všecki zaľúbenje boli.
Svrčki srkajú, muški poletujú,
Kvjétki ľúbezní zápach vidichujú,
Iskrički z ohňóv bistro viskakujú:
Hejsa! hopsasa!

FORTÚNA:

              Fantazia milá!

FANTAZIA:

Tvoja mi vuoľa zákon uložila.

FORTÚNA:

Vťip je príjemní společník zábavi,
A nápadi tvoje celí život sláví.
Podaj nám obraz chutnéj kratochvíli
Abi sme noc peknú vesele prežili.

EPITHYMIA:

Kveťini vonnje čuch náš oblažujú,
Zrak sa zaľúbiu do noci stookéj,
Milostnjé tóni sluch náš zabavujú,
Jazik medovini dosť má sladkotokéj,
Každá bodka ťela čistí éther pije,
Celuo smislóv plema v čírích slasťach žije:
Ale, keď sa k tomu Fantazia chiťí
Aj srdce a rozum príjemňe nasiťí.

FANTAZIA:

Krížom krážom vetrík šušťí,
Vábních kveťin sťebjelkami,
Zelení breh v hru sa pusťí
S bjelopenními vlnkámi.

Vlnka vlnku sem tam hoňí,
Nad ňími sa člnok húpá,
Vozí sa, a ňemá koňí,
Iďe ďalej a ňestúpá.

V člnku seďí naša paňi,
Pri ňéj Chára sa prevjéva,
Cháris seďí z druhéj strani,
Poezia pjeseň spjéva.

Epithymia Elpídu objímá,
Táto na budúcnosť hľaďí,
Fantazia medzi ňima
Do prostrjedku sa posaďí.

Vlnka vlnku sem tam hoňí,
Nad vlnkou sa čln kolíbá,
Vlnka vlnku ňedohoňí,
Tak sa čas za časom híbá.

EPITHYMIA a CHÁRA:

Víborňe!

FORTÚNA:

          Miljé, tedi si zahrajme
Jazera chladním menom ňestálosťi,
Elpíďe veslo do ruki podajme;
Cháris nám buďe spjévať o ľúbosťi.
A Poezia nám potom zaspjévá
O sveťe, ktorí sám seba vismjévá. —
Zábavní člnok poletuj hlaďinou
Ku brehu rozkoši s rozkoší roďinou.

INVÍDIA:

Ha! žlč a jed mi po žilách sa leje,
Keď na tjé sestri blázňivjé sa ďívám!
Keď já plačem v tedi Fortúna sa smeje,
Ona v pompe choďí keď já sa ukrívám,
Ona ma len svojou otrokiňou volá,
Akobi som vlastnou sestrou jéj ňebola.
Po sveťe rozdává, mňe na prjék, pokladi,
A so mnou vivádza ustavičnjé vadi.
Já tu mám na brehu seďeť osamelá,
A tjé pišnjé pávi v záhalki sa vozjá,
Zňjé jim žart za žartom aj pjeseň veselá;
Kježe jím tjé vetri pounočňje pohrozjá!
Kebi som ten člnok prekoťiť jim znala
Tobi som za všeckú jích rozkoš ňedala.

CHÁRIS:

Tak vám zaspjévám o tích láskach čosi,
Sestri, keď chceťe jích viďjeť ďivnjé losi.
V víních duchóv kameňici
Seďí chasa podnapitá,
Každí z ňích už na kríž hľaďí,
Ten zívá a ten sa vaďí,
Ten sa pevnéj sťeni chitá;
Či veríťe? tu je skritá
Láska; a kďe? nuž v skleňici!

CHÓR:

Aahaha! ležjá ak snopi.
Každí z ňích sa v láski topí.

CHÁRIS:

Dve farbički v lícach hrajú,
Mljeko a krú v ňích sa točí,
Do očí padnú šuhaju.
A tu láski prijďe z očí,
Z očí? čo to ľuďja moji? —
To, že ňevjé sám kďe stojí.

CHÓR:

A potom, potom — ha ha ha!
Chorí chorjemu pomáha!

CHÁRIS:

Ten má lásku v peknom líci,
No, to prejďe; skuhrák ale, —
Krása jemu ako skale, —
V pljáškoch zlatích celí žije,
A lásku svoju ukrije —
Či vjéťe kďe? — do truhlici!

CHÓR:

Ha, há! splesňetá visuší
Lásku na splesňetéj duši.

CHÁRIS:

Čo načúvá skočná ďeva?
Kďe to hrajú? akí skáču?
Pojďem? ano! — hoj, ak spjévá!
Pojďem? ňje! — ňjet konca plaču! —
Plače? - nuž lásku bez mála,
Na kortáne angažirovala.

CHÓR:

Tá si — chi chi chi! — vikoná,
Láska tá v suchotách skoná!

INVÍDIA:

Ako sa tjé pávi chutňe chichotajú,
A Fortúňe k vuoli všecki blázna hrajú!

CHÁRIS:

Tam láska voňjá pomádou,
Tam sa za chlebík predáva,
Tam chce sa vidať s parádou,
Tam si s prsťenkom pohrává.
Ale najšťastňejšjá bívá
Keď sa do zrkadla ďíva;
A keď svet špatu vitrúbí,
Sama v seba sa zaľúbí!

CHÓR:

Ha, ha, ha! Kupído strjélki svoje zláme
A predci ho láska po móďe, oklame.

FANTAZIA:

Vlnka šplechoce, voda peni roďí,
Pod penou bistrá ribička sa broďí;
Vlnki umlknú, bublinka rozpadňe,
Chiťená ribka z ruki sa vikradňe.

FORTÚNA:

Čo nás po hádankách, Fantazia milá!
Hádanki len prísnjé hlavi obľubujú;
Poezia myslí: sľubi sa sľubujú,
Ale mi žjádáme, bi jich aj splňila.

INVÍDIA:

Blázňivá Fortúna novjé smjéchi hľadá,
Poeziu zase o noví žart prosí,
Zabudla na ľahko tá společnosť mladá
Že cesta jích meno Ňestálosťi nosí.

POEZIA:

Viplňím sľub: ale; ak sami viďíťe,
Nátka ma súžuje od mraku do svitu,
Často kíchať musím; tedi odpusťíťe,
Keď ma nuťí spev muoj pretrhnúť tu i tu: —
     (Pjéseň táto je podľa polskéj tohože obsahu.)
     V tomto sveťe keď sa kíchňe
     Hňeď sa na zdravje volává,
Kompliment sa hneď vistrihňe,
Dol sa kloní každá hláva:
Ale pri tom mislí sobe:
Bodajs zajtra ležau v hro — — ichí!

CHÓR:

Ha, ha, ha! na zdravje!

POEZIA:

Panna v chlapcoch prebjérala,
Ako medzi bábikámi,
Kažďí ďen druhjeho mala,
Bavila sa s románami:
Košíkóv dve sto rozdala,
Až starou pannou zost — — ichí!

CHÓR:

Na zdravje! ha ha ha!

POEZIA:

Ňejedna žena pracuje
A doma sa s ďeťmi hubí,
Muž si sem tam špaciruje,
Hrá, pije a cudzjé ľubí:
Ženu volá: moja drahá!
A ľúbosť druhím pris — — ichí!

CHÓR:

Na zdravje! na zdravje! na zdravje!

POEZIA:

Šuhaj schoďiu sveta strani,
Všecki krajni precestovau,
Cudzjé chválí, svoje haňí
Vše na hrbu skritizovau,
On všecko zná, všecko tupí,
Len to ňezná že je hlú — — ichí!

CHÓR:

Ha, ha, ha! na zdravje! na zdravje!

INVÍDIA:

Aha! vaľjá sa tamto oblaki tmavje!

POEZIA:

Ňejedna fiflenka krásná
Líčka svoje vichvaluje,
Blišťí sa ak hvjezda jasná.
Čo obledňe zamaluje:
Tri krížiki — a je mladá,
Ale to je len par — — ichí!

CHÓR:

Na zdravje! chichichi!

POEZIA:

Velkomožná sa cifruje,
Mantili, šteifroki, kveti,
Váli, šerpňe si kupuje,
K reduťe s fiakrom leťí:
Tak iďe za zlatím zlatí
Na konto — veď muž zapl — — ichí!

CHÓR:

Ha ha ha! na zdravje! hahaha!

POEZIA:

Študent skončiu štvrtú klassu,
A už na úrad sa drjápe,
Zmrhau rodičovskú kassu,
Už sa dlžob, klamu chápe:
Múdrosťou, šťasťjem sa chlúbí,
A v hlave samjé otr — — ichí!

CHÓR:

Na zdravje! hahaha! na zdravje!

MESJAC:

Adieu, sestrički! — ak pilno žartujú!
Aňi moje „s Bohom“ hluchje ňepočuju.

POEZIA:

Elegant sa friziruje
Choďí k pannám, ďerjé boti,
Na báloch paradíruje
Akbi ňikdi ňeznau psoti:
A na pokon choďí bosí,
Lační, o kus chleba pro — — ichí!

CHÓR:

Na zdravje! na zdravje!

SOVA:

Uhú, šuhú, uhú!
Jedna žalosť voďí druhú!

POEZIA:

Štucer v zime vistrojení,
Choďí vo fračku zapatí,
Na botach podošvi ňeňí,
Von mu vizerajú patí;
Kartuje, ňemilo Bohu,
A kepeň má Žid v zál — — ichí!

CHÓR:

Na zdravje! na zdravje!

POEZIA:

Muž nosí kľúče za pásom,
A všecko pred žjénkou skrívá,
Ale žjénka svojím časom
Hladkaňjem si kľuč dobívá.
Muž mislí, že je vrchňíkom,
A je žjenkiním koň — — ichí!

CHÓR:

He, he, he! na zdravje!

OBLAKI:

Pod nami za svetlom noc sa valí tmavá,
Pod nami zo šťasťjém ňešťastjé pohrává.

POEZIA:

Kapitalista bohatí
Každjemu sa milo smeje,
Za vlasť chceu bi život daťi,
Nad chudobním slzi leje:
Na úroki dá, čím vládňe,
Ale tridsať od sto kra — — ichí!

CHÓR:

Chi, chi, chi! na zdravje! chu, chu, chu!

SOVA:

Uhú, huhú, uchuchú!

POEZIA:

Ňejeden muž žjenki aňi
Lacní čepjec ňechce kúpiť,
Gazduje, skovává, chráňí,
Aj chudobních smje olúpiť:
Celí skrovnosťi alfabet
Zná, — a najlepšje kaufl — — ichí!

CHÓR:

Ha, ha, ha! na zdravje!

HROMI:

Vždi bližšje a bližšje blíská sa a hrmí,
Dajťe pozor, ľuďja! breh šťasťja je strmí.

POEZIA:

Mohlabich vám ešťe mnoho
O scénach života spjévať,
Ale zo všeckjeho toho
Mohoubi sa kdos domňjévať:
Táto satiruje, škrečí,
A sama je trup nejve — — iché!

CHÓR:

Ha ha ha! na zdravje! Chuchuchu!

SOVA:

Uhú, huhuhú, chuchú!

FÓBOS:

Pre Boha! — Spíťe! — zmámenjé!
Sova — po triráz — strašňe — zahúkala,
Tma — hróza! — Smislóv sťe zbavenjé?
Blískaňje, hromi, — víchrica —
Ňešťasťjé — smrť! ha! jaj! beda —

MIZERIA:

Ňešťastná sestra! Fortúna! ach tam je!
Fortúna! Chára! Poezia! Cháris!
Epithymia! Chára! Ach, ach sestri!
Pre Boha! tam sa! ňikdo sa ňehlásí!
Fóbos, muoj otrok, zhinuv tjež, ňeštastník.

INVÍDIA:

Hahaha! na zdravje! hahaha ha!

LÝPE:

Ach, maťi, maťi! aj Elpída milá
V tích osudňích vlnách sa nám zatopila!
Ach, veď aspon ona nás vše navšťívila
A slzi horúcie z očí nám sušila —

MIZERIA:

Žaluj, cera, žaluj moja večňe bjédna,
Žaluj! že los zlostní nás takto zožjéra;
Žaluj, že hoďina ťichá aňi jedna
Slzi ťi prehorkjé z očí ňeuťjéra!
Prví hlas tvój bou žjál, celí život bjéda,
A sama smrť chvílki inakšej ťi ňedá.

KUVIK:

Uví, kuví!

SMRŤ:

Život mňa roďí a život zas já roďím,
Daň on mi privoďí, já mu jeho hoďím;
Naroďiť sa, umrjéť; započať, dokonať;
Žiť, ňežiť; kolísať, ľúbiť a pochovať:
V tíchto sa koľajach svet človeka vozí.

FÓBOS:

Či počuješ, — paňi! ha! — tje hlasi hrózi!

MIZERIA:

Ustúp mi, obluda! čo zljé prípadnosťi
Horšími robjéváš. — Postoj, povedz, postoj —
Kďe sa tje, čo padli v ňešťasťja ťemnosti?
Čo ňepoľutujú veční muoj ňepokoj,
A spoluutrpnosť s ňešťastnou ňemajú,
Ačpráve že jednu máme matku znajú.

FÓBOS:

Fortúna — há! Smrť! či viďíš tjé rohi? —
Fortúna rjekla — že — hú, mráz stuďení
Mi beží kosťmi — hustá noc — mátohi —
Rjékla, že ňešťasťje zas v šťasťjé premeňí —
Že — paňi či viďíš ako zubi cerí
Na mňa tam —

MIZERIA:

             Hovor! vrav ďalej, sprepaďení!

FÓBOS:

Že — vskrísí — aj utopenje céri,
Aj Elp — jaj! ak blíská — hrmí — uďerí —
Poďme paňi —

MIZERIA:

Stoj, vrav! ňemuožeš už bíť ňešťastňejším!

FÓBOS:

Aj Elpídu zase k radosťam krásňejším —
Aj Epithymiu, Cháris, Fantaziu,
Aj zábavnú Poeziu.

MIZERIA:

Ach, chvala Bohu! tak Elpída žije?
Elpída, moja úťecha, naďeja!
Bez ťeba bjéda v zúfalstve zhňije,
A žjádá si smrť, života zloďeja!
Ale načo mi je bjéďiť v večnéj psoťe?
Lepšje ňebiť ako hňiť už vo živoťe. —
Elpída! kedi sa sľubi tvoje splňja?
Či ňešťastňích večňe bez pokoja voďíš?
Kedi ma z bjéd noci na slávi víslňja
Viveďjéš a bitnosť moju znovu zroďíš?

LÝPE:

Ňeplačme, matka, ešťe Chára žije.

MIZERIA:

Ach, tá žije len čím hoďina odbije,
Každí ďen storáz ťa pohľaďí a pichňe;
Oceán búr žiťja ňikdi ňeuťíchňe!

EPITHYMIA:

Hoj! strach, smrť, sestri! ťešťe sa, žijeme!
Kedi sa zas novích slasťí napijeme?
Oj, kebi len skoro zorňica vizrela,
Abi tma odporná v peklo zaleťela!

CHÁRA:

Veselo sestri! hej, lenže veselo!
Ušli sme smrťi, Fortúňe ďakujme,
Zabudňime na to čo už preleťelo
A znovu hopsasa, hejsa! poskakujme!

FANTAZIA:

Stálosť, ňestálosť pokrevná roďina,
Života pou je imaňje boľasťi;
Šťastním-bi sa večná žjádala hoďina,
Ňestálosť si žjádá ňešťastní sin strasťí;
Či zásluha je to tvoja, a či vina,
Dňeská v ňebi seďíš, zajtra si v prjépasťi.

KOHÚT:

Kikirikí! ďen už zlatí kantár chitá!

CHÁRA:

Počujeťe? sestri! radujťe sa, svitá!

ELPÍDA:

Svitá; mrákavi nočnje sa pominú,
Búrka umlkňe a krásní ďen svitňe;
Blaženosť zvadlá znovu nám vikvitňe,
A zlatjé časi znovu sa vivinú.
Keď aj ďen vo dňi, čas v čase sa traťí,
Čo dňešok vezme, to zajtrok navráťí.

POEZIA:

Svitňe, sestri! svitňe osud noví,
Už na zemi ňebo muožeme mať:
Ale zlatí vek, ten opravďiví,
Ten ňezvratní, len cnosť muože dať;
Čo aj padňe život cnosťi zasvecení,
Aspon padňe svatí, čistí, nezhrožení!
Kdo si palác svojéj blaženosťi
Na smislnosť, na pjésok postaví,
Ten sa má trjásť blízkéj budúcnosťi,
Nad tím zvládňe osud tvrdohlaví;
Vistav v poli ducha chrám blaha si veční,
V poli pravdi, tam je Éden ňekoneční. —
Darmo vzdichať nad rajom stracením,
Čo muož zhinúť, to ráz zhinúť musí,
Darmo ťešiť sa nad snom blažením,
Radosť žalosť, žalosť radosť dusí. —
Ľudstvo! zbožnosť je tvoja úloha,
Čas, prjéstoru ňezná tvoja vlasť;
Jednou slzou viplač strasť aj slasť
A spomeň si, žes roďina Boha!

Textová úprava

Pri príprave textu Sládkovičových básní vychádzali sme zo Spisov básnických 1861. Text Spisov básnických možno považovať za text autorizovaný, pretože — ako to vidieť zo Sládkovičovej korešpondencie s Jozefom Viktorinom — Sládkovič bol na vydaní svojich básní plne zainteresovaný a veľmi mu na tom záležalo, aby v texte neboli nijaké chyby. No ani pri najlepšej Viktorinovej starostlivosti, ktorý podľa Sládkovičovho výroku pracoval „s prísnosťou Catonskou“, sa nevyhlo niektorým nedôslednostiam. A tieto nedôslednosti úplne neodstránili ani dve opravy tlačových chýb, priložené na konci knihy. Najlepšie ich zbadal sám autor ihneď po vyjdení Spisov básnických. Pravda — iste preto, aby Viktorinovu prácu na vydaní nejako nepodcenil — píše (v liste z 5. mája 1861) iba „o chybách menšej povahy“, ktoré zvlášť „zmysel nemútia“.

Avšak niekde chyby „menšej povahy“ sú často chybami zásadnejšieho charakteru. Preto na niektorých miestach — kde máme oporu v rukopisnom znení — snažíme sa nedôslednosti v texte odstrániť.

V Spisoch básnických sú niektoré nedôslednosti v sylabičnosti verša. Tak napr. v 182. strofe Detvana Sládkovič pri prepisovaní porušil v siedmom verši počet slabík: použil desaťslabičný verš: „To všetko jedno! Ten je bohatý“ namiesto pôvodného osemslabičného verša: „Jedno je. Ten je bohatý“. Podobne je tomu aj v básni Mládenec, kde namiesto desaťslabičného verša: „Smútok len srdce darmo zožjera“ je verš osemslabičný: „Smútok len srdce sožiera“. Nedôslednosti tohto druhu sme vo vydaní odstránili.

Bolo potrebné zrevidovať aj nedopatrenia vo väzbe slov. V 86. strofe Detvana sa odtláčal tvar „sebe myslí“ namiesto pôvodného „on si mislí“; v básni Dcérka a mať nachádzame v rýmovej polohe „mať tvoja“ namiesto „tvoja mať“ (rým: bez zbroja) a pod.

Aj pri úprave slov, ktoré sa nachádzajú v rýmovej pozícii museli sme v niektorých prípadoch prihliadať na rukopisný text. V Spisoch básnických sa totiž stávalo, že úpravou štúrovských výrazov a tvarov sa rým úplne stratil a tak namiesto Sládkovičových rýmov: bledí — vtedi, bledá — odpovedá, náďeje — koleje nachádzame iba skupiny nerýmujúcich sa slov: bľadý — vtedy, bľadá — odpovedá, nádeje — koľaje, slastí — bolestí. V tomto vydaní snažili sme sa tieto nedopatrenia odstrániť tým, že sme ponechávali pôvodné Sládkovičove tvary. Pravda, nebolo možné bezo zvyšku ponechávať pôvodné tvary štúrovského pravopisu. Prepisom štúrovských tvarov je niekde namiesto rýmov iba asonancia, ktorá však nepôsobí rušivo: citov — svitol, devíc zrodil — aký do div, prirástol — boľasťou a pod.

V texte Spisov básnických nachádzame okrem toho aj Viktorinove zásahy do Sládkovičovho slovníka. Viktorin upravoval slovo hmla na mhla, jelša na jalša, jeseň na jaseň, sneh na sňah, farba na barva, striebro na sriebro, bledý na bľadý. V týchto prípadoch ponechávame pôvodné Sládkovičovo znenie.

Pri úprave Sládkovičových básní, vychádzajúc zo základného textu Spisov básnických 1861 (okrem už vyznačených úprav), uplatňujeme všeobecne tieto zásady:

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu 1957 upravujeme písanie i, y, predpony s, z a predložky s, z.

Zložené príslovky a spojky, ktoré sa pôvodne písali oddelene, píšeme spolu: na bok — nabok, v tom — vtom, na veky — naveky, za to — zato, nemilo Bohu — nemilobohu, do kola — dokola, sotva že — sotvaže, kdo vie — ktovie a pod.

Písanie cudzích slov upravujeme podľa dnešnej normy: ether — éter, Skýth — Skýt, harmonija — harmónia, milliom — milión, Don Qixot — don Quijot, récky — grécky a pod.

Odstraňujeme odchýlky a nejednotnosti v kvantite spoluhlások: súsed — sused, zahrada — záhrada, švarný — švárny, mrtvý — mŕtvy, kráľovna — kráľovná, los — lós, vila — víla, balkon — balkón a pod.

Podobne odstraňujeme aj odchýlky a nejednotnosti v kvalite (mäkčení) spoluhlások: haňba — hanba, čerešnový — čerešňový, daleký — ďaleký, Polana — Poľana, prsten — prsteň a pod.

Upravujeme nejednotnosti v hláskosloví: vetor — vietor, hrúza — hrôza, znovuzrodzenec — znovuzrodenec, hodbáb — hodváb, moch — mach, Detvanka — Detvianka, grg — krk, modzok — mozog, šlechetný — šľachetný a pod.

Upravujeme aj tie hláskoslovné odchýlky oproti dnešnému úzu, kde je odlišnosť skôr len v grafickej podobe tvaru, ako v jeho zvukovej kvalite: dvadcať — dvadsať, predca — predsa, prázny — prázdny, fijalka — fialka, dedictvo — dedičstvo, ľalija — ľalia atď. — a vôbec kolísanie medzi e/ä: väža — veža, mäd — med, vetší — väčší a pod.

Ojedinele sa vyskytujúce pozostatky štúrovských tvarov upravujeme dôsledne podľa dnešnej normy: ostatnia — ostatná, obzierať — obzerať, rodnieho — rodného, riastla — rástla, drahô — drahé, ovocia — ovocie, zbožia — zbožie a pod. (Ojedinelé výnimky sú iba v rýmových pozíciách.)

Upravujeme pády podľa dnešnej normy: všetke — všetky, ňáder — ňadier, hradôb — hradieb, nožičôk — nožičiek, žiaľa — žiaľu, rozbrojach — rozbrojoch, chlievach — chlievoch, orlici — orlice (gen. sg.), uzle — uzly (nom. pl.) a pod.

Robíme zásahy v písaní zámen: jich — ich, jim — im, kdo — kto, a častice jako — ako, jak — ak.

Upravujeme v Spisoch básnických vyskytujúce sa rytmické krátenie ia/a: krúťa — krútia, smúťa — smútia, vába — vábia i tvary dušam — dušiam, očam — očiam, ulicach — uliciach, kľatba — kľiatba, čahať — čiahať a pod. (Pri týchto úpravách máme oporu aj v Sládkovičových rukopisoch.)

Pri slovesách odstraňujeme nedôslednosti v koncovkách infinitívu a 3. osoby sg.: videť — vidieť, leteť — letieť, zreť — zrieť, vre — vrie, mre — mrie, zre — zrie a pod.

Keďže sme však museli korigovať aj niektoré výrazy, tvary, ba aj celé verše základného textu Spisov básnických, uvádzame osobitne pri každej básni naše úpravy syntaktické, lexikálne, tvaroslovné a hláskoslovné. (Pravda, neuvádzame odchýlky v kvantite samohlások, v kvalite spoluhlások, pri písaní cudzích slov, tie hláskoslovné odchýlky, kde ide len o ich gramatickú úpravu, pozostatky štúrovských tvarov a pozostatky češtiny pri písaní zámen jich — ich, jim — im, kdo — kto a častice jako — ako, jak — ak.)

Na prvom mieste uvádzame znenie Spisov básnických 1861, za ním tvar uplatnený v našom vydaní.

Sôvety v rodine Dušanovej. V. 33: rúzna, rôzna; v. 62: nazreť, nazrieť; v. 63: videť, vidieť; v. 64: mhlisto, hmlisto; v. 68: prez, cez; v. 84: prsá, prsia; v. 93: uzavreť, uzavrieť; v. 120: s nama, s nami; v. 132: staväť, stavať; v. 140: prvorodzencu, prvorodencu; v. 145, 147: krve, krvi; v. 156: prvorodzený, prvorodený; v. 159: dozrial, dozrel; v. 228: rozervanosť, rozorvanosť; v. 231: šlechetná, šľachetná; v. 250: bratenec, bratanec; v. 261: orteľ, ortieľ; v. 262: púvod, pôvod; v. 264: trpeť, trpieť; v. 267: púvod, pôvod; v. 284: slasťach, slastiach; v. 290: na peruťach, na perutiach; v. 320: nenávideť, nenávidieť; v. 327: kľatby, kliatby; v. 343: v priepasťach, v priepastiach; v. 351: choj; choď; v. 363: do nás obú, do nás oboch; v. 399: vúkol, vôkol; v. 404: čak ver, všakver; v. 405: prezierala, prezerala; v. 406: V obdivu, V obdive v. 430: trpeť, trpieť; v. 438: zbarvila, sfarbila; v. 446: zmatenosti, zmätenosti; v. 470: s prekľatým, s prekliatym; v. 475: mhla, hmla; v. 480: tiskne, tisne; v. 496: do svätyny, do svätyne; v. 512: ríši, ríše; v. 522: žiaľa, žiaľu; v. 533: v márnosťach, v márnostiach; v. 543: smyslnosti, zmyselnosti; v. 567: nepodvráťa, nepodvrátia; v. 594, 596: predca, preds’ (kvôli sylabičnosti verša); v. 635: s hodbabnými, s hodvábnymi; v. 666: bytnosťam, bytnostiam; v. 704: dúverne, dôverne; v. 713: sredu, stredu; v. 719: ovocia, ovocie; v. 793: videť, vidieť; v. 803: barvičky, farbičky; v. 814: v pliaškoch, v plieškoch; v. 862: prebierala, preberala; v. 872, 878: cudzé, cudzie; v. 887: pobľadne, pobledne; v. 902: dĺžob, dlžôb; v. 909: dere bôty, derie boty; v. 945: skrovnosti, skromnosti; v. 960: hrúza, hrôza; v. 972: v očach, v očiach; v. 982: umreť, umrieť; v. 1003: k radosťam, k radostiam; v. 1063: rozkoši, rozkoše; v. 1084: neore, neorie; v. 1088: zbľadne, zbledne; v. 1107: v tŕňach, v tŕňoch; v. 1129: nedúverou do duši, nedôverou do duše; v. 1134: bere, berie; v. 1136: v jarom shovoru, v jarom zhovore; v. 1154: vystreť, vystrieť; v. 1179: dúveru, dôveru; v. 1186: magii, mágie; v. 1199: múdre, múdro; v. 1206: mhlistú, hmlistú; v. 1233: udreť, udrieť; v. 1242: zašlápal, zašliapal; v. 1255: nazreť, nazrieť; v. 1259: o vecach, o veciach; v. 1268: múdre, múdro; v. 1280: hrúza, hrôza; v. 1294: v zatracení, v zatratení; v. 1300: slúža, slúžia; v. 1303: Prekľatosť, Prekliatosť; v. 1330: k vecam, k veciam; v. 1355, 1383: zatracenie, zatratenie; v. 1427: obľadlé, obledlé; v. 1436: morá, moria; v. 1444: vecach, veciach; v. 1462: videť, vidieť.