ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Duchu mojej duše, myšlienky krídlami
povznes sa k tomu, večnosti cestami,
ktorého slávi žalmu svätým zvonom
i ten prvý dych sveta utvorenia,
i šľahajúce to súdu blčenia,
i more slncí večným času hronom.^[3]

Duchu mojej duše, ty letíš hynúci;
on je bez miesta, súci len a súci,
v čase bez času, tajný a zjavený:
Ó, netvor v tvore! — Zabudnúc na seba,
keď v okamžení pozriem len na teba,
už miznem v tebe preblahoslavený.

Ty svety svetov ako rosu seješ,
a keď čo tvoríš, to tajomstvom hreješ
svetla, temnosti, rozkoše a strachu;
ty z moci svojej večné divy rodíš
a týmto samým len seba vyvodíš
v živote duchov, v slnci a tu v prachu.

Bytnosť jediná, ktože dal ti rady,
keď si ty meral vesmíru základy
a začal písať veľkú knihu onú,
v ktorej si zavrel celé uloženia
zárodu, bytu a znovuzrodenia
a zákon večný každému zákonu?

Tým si ty staval väzbu toho sveta,
dal krídla hviezdam, určil zeme letá,
ním zná breh more, vták čas sťahovania,
lev svoju korisť, hmyz sa premeňuje
a každé pásmo života sa snuje:
tvoja je sláva, moc a panovania!

Rosa v ľalii úsvitom zrodená,
ako tá kvapka z prstu zavesená,
tak je pred tebou priepasť sveta celá;
tebe noc svieti v slnečnej jasnosti,
tebe minulosť a dni budúcnosti
tak sú priezračné, jak duša anjela.

Kedy, kde, ktorá hmly krupajka spadne,
ktorým červíčkom ktorý kvietok zvädne,
kdy, ktorý vlas môj stane sa šedivý,
vieš od počiatku; v každom snov pohnutí
i v každom cite ľudských preblesknutí,
v každom živote ty sám si len živý.

Tys’ v ranných zorách, v súmrakov zachvení,
vo kvetov vôni, vo víchrov zúrení,
kde sa najďalšia zohne obežnica,
áno, keď strelí poza všetky nebá
myšlienka, všadiaľ nájde plno teba:
nie je bez teba sveta zahranica.

Keď nič nebolo, tvoje srdce bilo
a všetky srdcia už v sebe nosilo,
ako si mocným svojím „Buď!“ ich stvoril;
samého seba chováš ich dobrotou,
sám večný život ich večných životov,
si, ktorý si! —