ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ani vo snách by mi nebolo napadlo, že kedysi budem smieť na vlastné oči videť tie pamätné miesta, kde odohraly sa deje pre celé človečenstvo tak dôležité, ako v týchto zvláštnych krajoch staroveku, v Egypte a v Palestíne.

Preto bolo mi to veľkým prekvapením, keď lanskej jaseni dostal som od môjho priateľa J. Bisanga zo Švajčiarska zprávu, že bude mu možno po Novom roku vybrať sa do Palestíny, a vyzvanie, či nechcel bych ho sprevádzať, poneváč samotnému neni možno cestovať na východe. Veľmi vďačne prijal som jeho nábiedku, lebo sám bych si takej cesty nikdy nebol mohol dopriať, a porobil som potrebné prípravy k odcestovaniu. Naša cesta sa síce čím ďalej, tým viac oddiaľovala, jednak pre jeho nemoc, až konečne v posledných dňoch marca obdržal som telegramm, abych už teraz čím skoršie prišiel do Terstu, kde ma očakáva a potrebné kroky k odcestovaniu urobí.

Behom 24 hodín bol som hotový, a už unášal ma vlak k Pešti, kde bolo treba obstarať potvrdenie môjho pasu tureckým konsulátom, a hneď potom okolo Blatňanského jazera a cez Lublaň do Terstu, kde prijal ma už môj priateľ a zaviedol do svojho bytu.

Ja bol som si — ako na takú dlhú cestu — poriadne napakoval kufor všeličím, čo zdalo sa mi byť potrebné; no môj priateľ mi obsah môjho kufra prísne zrevidoval a hodne ztenčil, povykladajúc mi všetko, čo nebolo nevyhnutne nútne. A poznal som neskoršie, aké obtiaže spôsobila nám naša aj dosť malá a už ztenčená batožina. Čím menej vezieš so sebou, tým si svobodnejším v cestovaní, a tým ľahším sa cítiš. Tak je to i na tej našej púti k večnému Jeruzalemu.

V Terste bavili sme sa spolu len niekoľko hodín, ktoré sme použili k nakúpeniu zásob na cestu, lebo sme sa nechceli stravovať na lodi. Len jednu visutú posteľ sme si ešte zaopatrili, ktorá nám na lodi konala nepreplatiteľné služby, zvlášte počas veľkej morskej búrky, ktorá práve v prvých dňoch našej cesty zúrila. Mnohé lode boly nútené zakotviť pred prístavom, nemôžuc sa odvážiť k brehu; jedna bola vrhnutá na skaliská a ztroskotala sa. Áno i na pevnine bola bóra (severný vietor) tak hrozná, že v Terste samom narobila mnoho škôd, i ľudské životy jej padly v obeť.

Na nábreží vohnal veľký víchor v týchto dňoch i jednoho človeka do mora, ktorého bolo sotva možno zachrániť. Na pobreží v Istrii prevrhlo celý vlak. Dľa toho môže si ct. čitateľ predstaviť, ako to s nami na vode hádzalo. Ja som skoro po celý čas mal morskú nemoc a prišiel som celý zomdlený na breh.

Okolie Terstu robí už dojem južnej krajiny s tými krásnymi oranžovými, citronovými a cyprišovými sady, akými je otočené.

Obyvateľstvo je veľmi miešané, ako v pobrežných mestách vôbec. Hlavne počuť taliančinu a horvatštinu, ale i nemčinu a francúzštinu.

Dňa 2. apríla vstúpili sme na našu loď „Karlsbad.“ Vzali sme si ovšem III. triedu, poneváč — nebolo lacnejšej, a aj táto bola dosť drahá. Videli sme neskoršie, že by nás cesta iným smerom (nie cez Terst) bola o veľa menej stála; lebo len z Terstu do Alexandrie platili sme oba 130 korún. No nevedeli sme skutočne, kde sa to vlastne nachádzame, vstúpiac do tej III. triedy, či je to stolárska dielňa, kde sa lode reparujú, či komora alebo sklad všetkého možného haraburdia, či jedáleň pre lodné mužstvo, či sušiareň na prádlo a či čo ešte, — a či všetko to dovedna.

Asi o 11. hod. dopol. vytiahli kotvy; medzitým dobehla ešte pošta so svojím nákladom a odovzdala ho lodi, a už oznamoval zvonec a silný hvizd dvojitej lodnej píšťaly, že sa hýbeme od brehu. Odporučili sme sa do rúk nášho mocného Boha, ktorého vetry i more poslúchajú, a vyplávali sme na šíru hladinu, ktorá podobala sa vlastne vŕškovatej krajine, na ktorej pahŕbky ako jahňatá poskakovaly, vyhadzujúc nás na svojom chrbáte hneď do výšky, hneď spúšťajúc nás do hĺbky, takže sme sa potácali ako opilý.

V Adriatickom mori zastavili sme sa len dvakrát, v Gravose na dalmatskom pobreží a v Brindisi v Južnej Itálii. Z Gravosy prešli sme do blízkej Ragusy, starorimanskej pevnosti, ktorá dosiaľ ešte nesie ráz starožitný. Tu všade je už južné ovocie a južné rastlinstvo. Tieto mestá sú akoby oázami medzi holými dalmatskymi skalami. V Brindisi bolo už hodne teplo; mesto činí dojem už polovýchodný. Je plné mníchov rozličných rádov.

Potom rozlúčili sme sa s Evropou, plávajúc ďalej k brehom africkým. Zanedlho križovali sme sa s dráhou, kade loď apoštola Pavla hnaná bola búrkou od Kréty k Malte. Mohli sme si veľmi dobre predstaviť, čo znamenala taká búrka, akú sme ju sami zažili, pre takú slabú drevennú loď s najjednoduchejším vystrojením, na akej viezol sa veľký apoštol pohanov so svojimi spolucestovateľmi.

Aj my mali sme všeliakých spolucestovateľov. Boli tu dvaja starí Židia, jedon z nich Jeruzalemčan, navracujúci sa s dlhšej cesty po Evrope a zvlášte po Uhrách. Tento poslúžil nám mnohou dobrou radou pre našu cestu.

Druhý z Ruska, ktorý tiež cestoval do Joppe, zamĺkly, tichý človek. Tretí, tiež židovský mladík z Ameriky, cestoval do Alexandrie, chcejúc si so svojimi v Amerike shospodárenými grošmi dáky obchod otvoriť a zároveň hľadať lepšie podnebie pre svoju nemoc, — bol, ako sa dobre videlo, suchotinárom. Štvrtý, mladý Arab, navracal sa zo svojich štúdií z Francúzka nazpät domov. Chudák, niesol svojim rodákom miesto osvety francúzsku neverácku tmu. Okrem toho boli tu ešte dvaja bohatší židia, jedon z nich dáky professor i so svojimi dvoma dcérami, a dvaja viedeňskí továrnici, ktorí cestovali do Egypta. Všetkým hľadeli sme vydať čo najjasnejšie svedoctvo o Pánu Ježišovi čo Spasiteľovi hriešnikov. No boli sme zväčša odmietavo prijatí. Aj s lodným mužstvom a s kapitáňom sme sa hľadeli dostať do hovoru.

Prešli sme opodiaľ niekoľkých gréckych ostrovov a zazreli sme z ďaleka i Krétu, a konečne 7. apr. ukázaly sa nám biele brehy Afriky, podĺž ktorých sme sa potom viezli do Alexandrie. Túto už zďaleka bolo pozorovať dľa dvoch vysokých majákov a viacerých továrnych komínov, pekného miestokráľovského zámku a mnohých tureckých minaretov.

Prv než sme pristáli, vyslaný nám bol oproti turecký vodič, aby našu loď bezpečne priviedol do prístavu pomedzi viacerými inými lodiami, ktoré tu stály. Akonáhle loď zastala a pristavené boly schody, hneď naplnilo palubu celé množstvo rôznobarevných hamalov (nosičov), ktorí veľkým krikom ponúkali svoje služby. Boli tu Turci, Arabi i muríni.

Hneď tu naučili sme sa jedno slovo, ktoré sprevádzalo nás, dokiaľ nevyšli sme z tureckého územia, a ktoré zapríčinilo nám mnoho nepríjemností a zavznievalo nám oproti všade, kamkoľvek sme sa obrátili. Je to nešťastný turecký „bachšíš.“ Turek menuje bachšíš-om (darom) všetko, čo od cudzinca pod akýmkoľvek titulom vytiahne. Či je to vyšší alebo nižší úradník, ktorý dáku službu preukáže pri potvrdzovaní pasu a vyclení batožiny, či ťaviar alebo osliar, ktorý prenájme svoje zvieratá, či vrátny alebo sprievodca či beduínsky náčelník, ktorý zákernícky prepadne ťa na ceste, alebo málomocný žobrák, vystierajúci ruku po almužne, či derviš alebo i decko na ulici, — všetko na teba kričí: „Bachšíš, bachšíš!“ a neubrániš sa, len keď dáš, alebo — kde si to dovoliť smieš, ak si silnejší, — ukážeš palicu alebo päsť na znak, že niesi v nálade rozdávať „bachšíše.“

Tak sme hneď v Alexandrii pri vkročení na pôdu africkú museli otvoriť mešťok a rozdávať „bachšíše“ pri colnom úrade, ktorý má dozor i nad cestovými pasmi.

Alexandria je veľké prístavné mesto pri ústí Nílu s 335,000 obyvateľmi, z ktorých je asi 60,000 cudzozemcov. Tu už videť východný život s jeho zvláštnosťami. Kam sa pohneš, obklopuje ťa zástup všeliakých posluhov a predavačov. Jedon ponúka sa ti za vodcu, druhý za nosiča, tretí chce ti prenajať k jazde svojho oslíka, iný ponúka cukroviny, iný chlieb a pečivo, iný vodu a limonádu, pomaranče a citrony, a to všetko s takým krikom, akoby sa naskutku chcel do teba pustiť.

My u nás v Uhorsku sme síce čiastočne zvyklí živému hovoru a posuňkovaniu, zvlášte na juhu, no východný krik a trma-vrma to ďaleko prevyšuje.

Dostanúc sa cez colný úrad, pýtali sme sa najprv po konsulátoch, no poneváč náš konsulát bol hodne ďaleko a čas už bol i tak pokročil, nemohli sme tam nič vykonať. Našli sme si tedy byt v takzvanom „Rudolfsheime“, kde sme boli prívetive prijatí.

Za večerného chladu prešli sme sa trochu po meste. Večer sa teprv rozprúdi život po uliciach, lebo vo dne je všetko horúčosťou viac-menej hatené. Poneváč je Alexandria elektricky osvetlená, tak je tu v noci živšie ako vo dne. Aj bazáre (krámy) a rozličné remeslá prevádzajú v noci obchod.

Kým u nás na západe staväjú sa po veľmestách veľké tržnice, aby dostaly sa trhy pod strechu a do uzavrených miestností, tak tu na východe tisnú sa ešte i remeslá na ulicu. Tu vidíš na rohu ulice obuvníka, ako prevádza svoje remeslo, tam krajčír merá svojho zákazníka pred očima divákov, ktorým to ostatne neni nič nového, a hľa tam v kúte ulice holič práve namydlil zarastlého efendiho a už ide rezko britvou po jeho tvári. Aj by si sa zasmial, keby si nevidel, že to je všetko tu tak módou, a že okoloidúci pranič sa na tom nepozastavujú.

Hlboko do noci nemohli sme usnúť; nie tak pre dotieravých komárov, — proti ktorým mali sme nad posteľami celé sieťové prikrývky, takže sme sa na noc zavreli ako do truhly, — ako pre ten krik a hrmot, ktorý otvorenými oknami z ulíc nás vyrušoval. Tak som radšie vstal a hľadel z okna na tie hemžiace sa zástupy a pouličné železnice, ktoré boly viac preplnené, než vo dne. Až na svitaní lomoz stíchnul, a dovolil mi zdriemnuť.