Zlatý fond > Diela > Cesta do Egypta a Palestíny


E-mail (povinné):

Stiahnite si Cestu do Egypta… ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Roháček:
Cesta do Egypta a Palestíny

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Petra Pohrebovičová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

VI. Okolie Jeruzalema

V piatok, 21. apríla, vybral sa s nami br. Drobbe po Jeruzaleme, poukazovať nám jeho pamätnosť. Vyšli sme z údolia Refaim, kde sme počas svojho pobytu v Jeruzaleme bývali. Je tiež pamätné dvojnásobnou porážkou Filistínskych skrz Dávida (II. Sam. 5, 18, 25.) Každý deň chodili sme popri hrade Sion, ktorý vraj bol tento hrdina Boží odobral Jebusitským a nazval ho potom mestom svojím (II. Sam. 5, 6 — 9.)

Teraz je jeho bývalý hrad obsadený tureckým vojskom, takže cudzinci dnu nemajú prístupu. Je vystaväný na veľkých skalách a obohnaný silnými múry i hlbokými nepriechodnými priekopami. Za času Dávidovho musel byť nedobytný.

S jednej strany tohože hradu je pristavená Gobatova škola, tak nazvaná dľa prvého ev. biskupa Jeruzalemského, bývalého abessínkého missionára S. Gobata. Pri nej je veľký hrobitov. V najnovšom čase vymohol nemecký cisár katolíkom právo, postaviť tu v blízkosti krásny kostol vedľa jednej tureckej džamie, kde vraj pochovaný je kráľ Dávid. Tu na tomto vrchu sú i viaceré posvätné miesta. Tak mal tu stáť dom Márie, matky Jánovej, ktorý nazýval sa i Markom, a v tom dome to malo byť, kde Pán naposledy slávil bäránka a ustanovil Večeru Pánovu. Tu v tejže sieni schádzali sa k modlitbám prví učedlníci po nanebevstúpení Pánovom, očakávajúc vyliatie Ducha Svätého. Neskoršie mal tu stáť i malý kostol sv. apoštolov, ktorý Peršania r. 614. zrúcali. V novšej dobe ukazujú tu miesto, kde panna Maria zomrela a vraj i pochovaná bola, no iní svedčia, že pochovali ju neďaleko záhrady Getsemane. Kedy a jako bola na nebe vzatá, o tom história mlčí, — no možno, že to bola zase iná.

Tu s vrchu ukazovali nám i pole, kúpené za 30 strieborných, ktoré Judáš vrátil kňazom. Tam dávajú sa nábožní pútnici z Ruska pochovať, považujúc to za veľkú milosť i zásluhu, keď môžu sa tu nechať pochovať.

Skoro všetko, čo sme tu videli a čo idem popisovať, je len tradícia (ústne podanie), poneváč ten Jeruzalem, ktorý sme teraz videli, už neni ani zďaleka ten, akým bol pred 2000 rokmi, keď povážime, že bol od tých čias asi 32 razy obľahnutý, asi 24 razy aj dobytý a asi 12 razy zrumený. Staviteľ Schick, ktorý viaceré väčšie stavby tu previedol a ktorý si zvlášte zaujímal o starožitnosti jeruzalemské, musel na niektorých miestach 10 — 20 metrov dať odhadzovať rumy, než sa bývalých základov dokopal. Preto dnešný Jeruzalem, postavený už len na rumoch starého, vyzerá docela ináče, než za času nášho Pána. Terajšiu podobu daly mu rozličné národy: Chaldejskí, Židia, Grékovia, Rimania, Peržania, Arabi a Turci. Terajšie hradby mesta, ktoré ho delia a podobu mu dávajú, staväl sultán Soliman v r. 1534 — 1526. Na hradbách, ktoré sú 40 stôp vysoké a na hodinu cesty dlhé, stojí dokola 34 väží. Do mesta vedie niekoľko brán. Na juhu je hnojná brána, ktorá dosiaľ robí česť svojmu menu, lebo kto chce cez ňu prejsť, musí urobiť hodný skok, ak nechce sa zašpiniť hlboko nahromadeným hnojom a špinou. V blízkosti bývalého chrámu, na východe je Štefanská brána, pomenovaná dľa prvého mučedlníka Štefana, ktorý vraj bol tu v blízkosti ukamenovaný. Ešte dosiaľ ukazujú kameň, na ktorom mal stáť. Predtým menovala sa ovčou (bravnou) bránou, lebo tade vháňali tie veľké stáda oviec k obetiam chrámovým. Dve ďalšie brány menujú sa bránou Dávidovou a Damašskou. Poslednou išiel kedysi apoštol Pavel (vtedy ešte Saul) do Damašku chytať kresťanov. Takzvaná Zlatá brána je zamurovaná. Touto vnišiel Pán Ježiš posledný raz do Jeruzalema na oslici. Mohamedáni veria, že raz vníde do Jeruzalema víťazný kresťanský kráľ touto bránou; a aby to zamedzili, preto ju zamurovali.

Brána, ktorou vchádza sa do Jeruzalema smerom od Jaffy, menuje sa dľa toho mesta Jaffanskou bránou. Skoro všetky brány sú tak staväné, že nemožno skrz ne videť zvonku do mesta. Chodec musí sa niekoľko razy zvrtnúť, než prejde takú bránu. Tento kľukatý vchod mal obľahčiť bránenie mesta proti vnikajúcemu nepriateľovi, aby tento nemohol hneď videť, aké množstvo vojska stojí oproti nemu.

Táto brána je ustavične obliehaná žobrákmi a nádenníkmi, čakajúcimi dáku prácu. I my sme si museli kliesniť cestu zástupmi ľudu. Videť tu všetky odstieny biedy a nemocí: chromí, kulhaví malomocní stoja a sedia tu vystierajúc ruky po bachšíši, a iní, zdraví, čakajú, poneváč ich žiadon nenajal. Vyzerá to tu práve, ako v evanjeliume čítame, „na rynkoch a uliciach mesta“ alebo „medzi plotmi“. Okrem týchto stoja tu osliari a predavači šalátu na velblúdoch. Šalát je tu hľadanou pochúťkou, a jedia ho hneď na ulici bez všetkej prípravy. A práve tak, ako v Kaire, prevádza sa i tu po uliciach remeslo. Práve videli sme jednoho pána, ako, zastanúc popri obuvníkovom „verpánku“, vyzul si deravú bôtu a dal si ju obšiť. Medzitým čo pilný obuvník búšil do jeho topánky, obzeral si on život na ulici.

Dávidova ulica, do ktorej sme bránou vnišli, je len asi 4-5 m široká, a že je z prava i z ľava obsadená všeliakými krámy a krámkami, pomedzi ktoré sem i tam idúci musia sa tisnúť i so svojimi zvieratmi, ťavami i oslami, tak je tu trmy-vrmy a kriku dosť.

Kliesniac si cestu a strkaní súc od iných sem i ta, dostali sme sa takýmito uliciami, na mnohých miestach plnými nečistoty a všelijakých zápachov, konečne s veľkou núdzou k chrámu Sv. hrobu.

S úzkej ulice vedie dolu niekoľko stupňov; prídeme k bránke a cez ňu na miesto 55 stôp veľké, vykladané bielym kameňom. Tu mala byť zahrada Jozefa z Arimathie, v ktorej stojí chrám. Pred ním na kamennej dlažbe je ustavičný jarmok k vôli nábožným pútnikom, alebo lepšie povedano, cieľom obľahčenia ich peňaženiek. Sväté i nesväté predmety sú tu vyložené: pátričky všeliakej sorty, krížiky a kríže, sviečky od malých po najväčšie, tŕňové korunky, obrazy, sošky, palice a rôzne dárky na pamiatku. Aj peňazomenci majú tu svoje stoly. Vyzerá to skoro ani kedysi v jeruzalemskom chráme, len chýbä niekto, kto by ich vyhnal.

Práve vychádzajú z chrámu ruskí pútnici, bozkávajúc ešte raz kamennú dlažbu. Po stranách vchodu, nevšímajúc si veľa okoloidúcich, sedia tureckí vojaci, jedni sa hrajú, iní fajčia, a hľadiac nemo pred seba, sotva sa hýbu. Sú tu k udržaniu poriadku medzi „kresťanskými“ mníchmi potrební, ktorí sa tu vo veľkej horlivosti často pre maličkosť pobijú, áno i zabijú.

V nútri v podlahe je zapravená veľká mramorová doska, a nad ňou asi 30 lámp rôznej veľkosti, zlatých i strieborných, osvecuje tú príšernú tmu svojím slabým svetlom, rozširujúc zároveň nepríjemný zápach. Na doske a vedľa nej kľačia ruskí pútnici, skláňajúc sa občas a ľúbajúc kameň, na ktorom obvíňal Jozef z Arimathie telo Pána Ježiša. V ľavo je mrežami ohradené miesto, odkiaľ sa dívaly ženy na Jeho križovanie i pohrab.

Konštantín Veľký (žil r. 306 — 337) začal na tomto mieste kopať a našiel tu vytesaný hrob, do ktorého sme tiež vnišli. Poneváč je miestnosť prirodzene malá, vpúšťajú ta návštevníkov len po piatich-šiestich odrazu. Steny vykladané sú mramorom, a kameň, ktorý predtým mal slúžiť za dvere do hrobu, a o ktorý maly ženy pri vzkriesení toľko starosti, je zamurovaný dnu do steny. Pred nádherným, hodbávnymi, zlatom a striebrom vyšívanými rúchami prikrytým oltárom visí zase 43 lámp na strieborných a zlatých reťazach. Z nich patrí latinákom 13, grékom 13, arménčanom 13 a koptom 4. Každý chce mať účasť na službe sv. hrobu, a na — úžitku z tejto služby. Na vlastné oči videli sme, ako mnísi posväcovali svoje nábožné ovečky — za bachšíš. Mužovia i ženy obnažili si prsia a mních mazal ich svätým olejom a porobil so sviečkou kríže, vzal, čo mu dali, a posvätenie bolo hotové. Iný kňaz prišiel s celou zásobou ružencov, povláčil ich sem-tam po špinavej, od ľúbania mokrej podlahe sv. hrobu, dal si ich mníchovi poprskať olejom a pokropiť voskom zo sviečky tekúcim, zaplatil za to mníchovi a vzal so sebou takto „posvätené“ ružence na pamiatku domov, kde ich iste hodne draho predá. Poberali sme sa s tohoto posvätného miesta s nebárs posvätnými pocity, vidiac, ako si z neho kňazia spravili zlatú baňu.

Hneď popri hrobe majú koptickí kresťania svoju kaplnku. Ďalej ukazujú tu hrobku Nikodémovu i Jozefa z Arimathie, potom miesto, kde sa Pán Ježiš ukázal Márii Magdaléne. Dva mramorové kruhy ukazujú, kde oba stáli. Opodiaľ v kúte bol za mrežami kamenný stĺp, a pútnici dotýkali sa ho z ďaleka dlhou palicou, bozkávajúc potom konec palice, ktorým sa stĺpa dotkli. Má to byť vraj stĺp, o ktorý uviazali Pána Ježiša pri bičovaní.

Všade videť veľa oltárov, a na každom dáka relikvia z doby Kristovej. Pri jednom ukazujú aj posvätné šľapy na kameni, na ktorom stál, prv než Ho pribili.

A tu zase je miesto, kde delili sa rímski žoldnéri o odev Pánov, a ďalej pod zemou malá kaplnka sv. Heleny, matky Konštantína Veľkého, kde táto pobožná žena našla kríž Pánov, keď v 90. roku života svojho ešte navštívila Jeruzalem, aby sa pomodlila na týchto posvätných miestach. Toto miesto bolo pôvodne cisternou, v ktorej všetky tri kríže umiestené boly, aj tabuľka s nápisom: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský.

Ktorý zo troch krížov bol ten pravý, to sa snadno vynašlo. Akonáhle sa ho akási ťažko nemocná žena dotkla, ihneď bola uzdravená. Kam sa potom kríže ztratily, nevie vraj nikto. No my sme to vedeli; však je predsa po celom svete celé množstvo kostolov, v ktorých sa opatruje po trieske z tohoto kríža, takže by sa z týchto kúskov a triesok nie tri, ale desať krížov dalo urobiť. — V kaplnke je aj oltár, postavený kajúcemu lotrovi, ktorý sa tiež dostal medzi svätých, len som už zabudnul, ako sa volal.

Konečne po 18 stupňoch vyšli sme hore na Golgatu, ktorá je 45 stôp dlhá a 15 stôp široká. Tu vidíme oltár a v jeho blízkosti dieru do zeme, lemovanú striebrom. Tam mal stáť kríž, a pod ním bol vraj hrob Adamov. Keď prvá kvapka krve z boku Ježišovho padla mu na hlavu, ožil.

Tu je vraj stredobod celého sveta, a diera, v ktorej kríž stál, má siahať až do stredu zeme, no k vôli bezpečnosti prikrytá je vnútri mosadznou doskou. V blízkosti má tu byť pochovaný aj Melchisedech, bývalý kráľ Jeruzalema a kňaz Boží. I tu sa všetko len tak jagá zlatom a striebrom, no od mnohých sviec a lámp je i tento chrám očadený, takže robí veľmi príšerný dojem. Je to pravý obraz duše tých úbohých mníchov všelijakých vyznaní, ktorí to, čo môže byť pre človeka kresťana najvzácnejším, svojím nestydatým svätokupectvom k nepoznaniu zatemnili a začadili, takže by tu človek kresťanov a kresťanstvo darmo hľadal. S týmito pocity zakončili sme dnešnú prechádzku po Jeruzaleme.

Na druhý deň ráno najal br. Drobbe pre nás troch oslov pri Jaffanskej bráne, ktorí nás mali vyniesť na Olivový vrch. No boly chudiatka tak sodrané od mnohého nosenia, že neosožila pri nich už ani tvrdá palica pohoničova, len sa tak vliekli. Tak odopreli sme si tento pôžitok a kráčali sme ta pešky.

Na ceste navštívili sme prorocké a kráľovské hroby. Príduc k jednomu domku, kde býval vodič po týchto hroboch, dostali sme sviečky, potrebné v týchto podzemných príbytkoch. Sišli sme chodníčkom k miestu, ktoré bolo pekne vyrovnané a jako rybník obohnané k udržovaniu dažďovej vody. Na jednej strane videť tu veľké otvory do skál vytesané, do ktorých sme vstúpili a skoro plaziac sa chodili po tých podzemných chodbách, obdivujúc tú veľkú prácu, ktorú dávni obyvatelia Jeruzalema venovali svojim zomrelým kráľom, o ktorých tu ovšem už ani nechyrovať.

Zanechajúc túto ríšu mŕtvych, kráčali sme za veľkého parna hore k Olivovému, vrchu tak pomenovanému od mnohých olív, akými od starodávna vysadený býval. Až doteraz dobre sa tam držia. Oliva je vôbec v Palestíne i Sýrii veľmi rozšírená. Tu a tam videť i u nás umele vypestovanú olivu, so striebornými listami, držanú hlavne k vôli krásnej vôni v čas kvetu. No naše olivy nemávajú ovocia; zato tie na Východe veľmi bohate rodia. Plody vyzerajú ako naše slivky, a tlačí sa z nich známy tabuľový olej. Niektoré olivy sú veľmi staré.

Keď dáka vyžitá oliva prestáva rodiť, tak preštepia ju zvláštnym spôsobom, aký spomína apoštol Pavel k Rimanom 11, 17 — 24. Vyvŕtajú do konára dierku a dajú do nej vrúblik z planej — nie štepenej — olivy, a tento, berúc šťavu dobrej, šľachetnej olivy, nesie dobré ovocie.

I na Olivovom vrchu videť viaceré chrámy a staviská. Najnovšia medzi nimi je útulňa pre cestujúcich, pomenovaná dľa Augusty Viktorie, nemeckej cisárovny. Táto budova, v ktorej je aj krásny kostol, bola práve pred niekoľko dňami otvorená. Väža, čnejúca nad kostolom, je najvyšším bodom v okolí celého Jeruzalema, a poskytuje utešený výhľad na všetky strany. Tu videť na západ Jeruzalem s jeho mnohými tureckými džamiami, minaretmi, i kresťanskými kostoly a pamätnými budovami. Na severu sú Efraimské hory a Masfa, kde Samuel okolo seba ľud shromažďoval a súdil. Mohamedáni si túto horu privlastnili a postavili tam mešitu na znamenie, že považujú Samuela za proroka. K východu videť krásne údolie jordánske, Mrtvé more a za ním šedé, holé vrchy moábske a vrch Nébo, kde Hospodin sám pochoval Svojho verného služobníka Mojžiša. Mohamedáni veria, že anjel Gabriel jeho telo potom preniesol cez Jordán do Kanaánu a tam na jednom mieste pochoval; preto na tom mieste postavili si tiež svätyňu, kam putujú a kde svoje slávnosti odbavujú. Majú to ovšem takto snadnejšie, než keby mali putovať až na vrch Nébo.

Kostolník spomenutého chrámu pri útulni Augusty Viktórie je milý, veriaci človek, ktorý nám nielen všetko, čo vedel, vysvetlil a poukazoval, ale pozval nás aj do svojho rodinného kruhu, kde sme strávili pekné chvíle.

O pár sto krokov nižšie v ľavo stojí ruský kostol, ktorý bol práve ruskými pútnikmi až preplnený. Nádherná to budova, ozdobená mnohými obrazmi. Práve prišli sme, keď asi 20 v zvláštnom kroji — ako naše diakonky — oblečených speváčiek utešene viachlasne spievalo. Bolo to veľmi povznášajúce. Ruské zvuky niesly sa súladne priestorom chrámu. Vypadalo to ani anjelský spev.

Neďaleko kostola je kameň, ohradený mrežou, na ktorom sa mal Pán Ježiš naposledy dotýkať zeme a odkiaľ vstúpil na nebesia.

Opodiaľ stojí kostol Modlitby Pánovej, kde mal Pán učiť Svojich učedlníkov „Otče náš“. Táto modlitba je tu na 32 kamenných tabuľach nákladom kňažny Latour d’ Auvergne tiež v toľkých rečiach vyrytá, aj v našej.

Trochu nižšie vstavená je do múru tabuľa s nápisom Luk. 13, 34 — 35. Tu má byť to miesto, kde sa Pán raz posadil a myslel na minulosť Jeruzalema, ktorý tu ležal u jeho nôh v svojej kráse, — a vyrieknul tie pamätné slová proroctva o jeho skorej zkaze. Tu videť, ako Jeruzalem ako taký drahokam otočený je so všetkých strán horami; zvláštne to mesto s podivnou a slávnou minulosťou, no ešte slávnejšou budúcnosťou.

Podívajúc sa ešte raz naň, sostupovali sme pomaly do zahrady Getsemane. Pri samej zahrade je židovský hrobitov, a my postretli sme práve pohrabný sprievod, ktorý urobil na nás veľmi trapný, boľastný dojem. Na tvárach účastníkov nevideť ani znamienka akej-takej útechy, — len tupá beznádejnosť, alebo ľahostajné oddanie sa neústupnému osudu. Mrtvola bola len na nosítkach bielou plachtou prikrytá. Vedeli sme si predstaviť dľa toho ten pohrabný sprievod v Naim a ľútosť Pánovu nad opustenou vdovou. Opodiaľ je zase turecký hrobitov.

Getsemane (slov.: olivový pres) je teraz zahradou, obohnatou vysokým múrom; len nízky, úzky vchod vedie dnu. Františkánski mnísi, ktorým je sverená opatera zahrady, pestujú tu veľmi mnoho kvetín, zvlášte mučenky, a nadelia každému radi kvetov, aj dovolia, že si návštevníci môžu i sami tu i tam utrhnúť kvietok. V zahrade stojí sedem starých olív, ktoré vraj pochádzajú ešte z času Pánovho, ale pravdepodobnejšie je, že sú to len potomkyne oných pamätných olív, bárs môžu i tieto mať už vyše 1000 rokov. Tu to asi bude, kde náš Pán musel vypiť kalich utrpenia až na dno a kde skropil zem svojím krvavým potom. Panuje tu posvätná tišina. Pred vchodom ukazujú skalu, na ktorej mali učedlníci odpočívať a zaspať, medzitým čo Pán na modlitbe zápasil. Malá kaplnka označuje to miesto, pri ktorom tiež možno povedať: „Vyzuj svoju obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je svätá zem.“ Zlomený kamenný stĺp dokazuje nám, kde Judáš Pána poľúbil.

S hlbokým pohnutím opúšťali sme tieto miesta a podívali sme sa potom na neďaleký ruský kostol, dar to ruského, cára so siedmymi zlatými kupolami. Odtiaľ poberali sme sa k potoku Cedron, ktorý však bol vyschnutý. Tu stojí hrob či pomník Absolonov, ktorý si dal na pamiatku vystaviť, nemajúc potomkov. Je to asi 14-15 metrov vysoká kamenná väža, s homoľou na vrcholi, na podobu našich takzvaných „husitských“ väží. Každý mohamedán i Žid, idúc okolo, uhodí kameň smerom k pomníku, alebo malou dierkou do nútra pomníku, na znamenie, že by tento nepodarený syn bol mal byť ukamenovaný. Tak ponechal si Absolon pomník k zlej povesti. (II. Sam. 18, 18.)

Povedľa stojí menšia hrobka kráľa Jozafata. Od nej viedla nás cesta popri jeruzalemských hradbách. Naproti týmto stojí Vrch pohoršenia, na ktorom Šalamún bol dal postaviť z návodu svojich pohanských žien výsosť Chámosovi, ohavnosti moábskej, a Molochovi, ohavnosti synov Ammon (I. Král. 11, 7 — 8). Poniže nás je malý rybník, dedinka nad ním menuje sa Siloan. Bude to iste ten rybník, ku ktorému poslal Pán slepého, umyť sa, a kde tento zase obdržal zrak (Jána 9, 7.)

V tejže dedinke ukazujú aj ten strom, na ktorom sa bol Judáš obesil(!). No my sme neišli k nemu, lebo sa bolo už hodne zvečerilo, ale poberali sme sa cez pole Akeldama domov.




Ján Roháček

— náboženský spisovateľ, misijný a osvetový pracovník, prekladateľ duchovných piesní do rómskeho jazyka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.