ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň obzreli sme sa trochu po meste a večer mali sme shromaždenie v útulni pre matrózov, kde ich je vždy mnoho. Prišly i niektoré diakonky z ústavu ďaleko za mestom sa nachádzajúceho.

V sobotu 9. apríla niesol nás vlak do Kahýry (Kairo), hlavného to mesta v Dolňom Egypte. Železničná trať vedie krásnou rovinou. Na jednej strane je jedno zo siedmi hlavných ramien Nílu, ktorý zúrodňuje celý Egypt, poneváč je tu dážď skoro neznámym zjavom. Celé nilské Delta (mnohoramenné ústie Nílu, majúce podobu trojuholníka, čili gréckej písmeny d (Δ) čili delta) je vlastne jednou veľkou sieťou kanálov, medzi ktorými rozprestierajú sa úrodné polia, a skoro pri každom vidíš zvláštny prístroj, podobný mlynskému kolesu. Sú to čerpadlá, ktoré vyberajú z kanálov vodu a vlievajú ju do žľabov, z ktorých tečie do menších jarčokov a preteká tak celým poľom, ktoré je potom krásne ako záhrada.

Tu i tam vidno zapriahnuté byvoly, ako lenivo kráčajú dokola, ako naše kone pri žentúroch, a tiahnu tak celý prístroj. Fellach (murín) tu i tu doslovne pobáda ich k usilovnejšej práci, majúc miesto nášho biča dlhý tenký drúk, ktorý končí železnou špicou. To je osteň, ktorým sa tu všade hovädá bodajú do zadnej čiastky tela, aby rýchlejšie chodily. Je to boľastné nútenie úbohých zvierat; ale daromné by bolo proti ostňu sa staväť a trucovať, tým by si len viac boľasti spôsobily. (Srovnaj Skut. 9, 5.).

Inde vidíš celé kusy poľa pod vodou. To tam ľudia sami načerpali, aby zúrodnili pole hlenom nilským, — to ako keby u nás pohnojil. Sotva sa voda vyparila, skoro ešte do blata sadia a sejú, aby to vzišlo, dokiaľ má zem vlahu.

A hľa, tam zase trhajú zelenú ďatelinu a viažu do viazaníc, aby ju v blízkom meste predali. A inde videť zase mulice, voly, alebo i ťavy, zapriahnuté do primitívneho pluhu, ktorý nezaslúži lepšieho mena, ako „rýpadlo“, ako prerývajú zem, — to ako že orú, pri čom zase osteň dôležitú hrá úlohu.

Robotníci odení sú práve len aby neboli úplne nahí, jedno pre veľkú horúčosť, a druhé preto, že pracujú v blate, ba miestami i vo vode. Musel som mysleť na Kaz. 11, 1.: „Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch zase ho nájdeš.“ Teda to znamená asi: Rozsievaj len dobré, však budeš to môcť časom žať s užitkom.

Medzi poliami videť tu i tu biedne búdky fellachov, postavené z hlenu nílskeho, oproti ktorým sú naše cigánske búdy palácmi. Štyry steny s dierou, ktorá slúži za dvere, a s druhou na vrchu, kade odchádza dym. Strechy nieto, veď načo, keď nikdy neprší?

Ponad všetku túto ľudskú biedu a lopotovanie vysoko povznášajú sa kráľovské palmy, ktoré dávajú celému kraju zvláštny, príťažlivý ráz.

Pomedzi ne rozprestierajú sa košaté sykomory a fíky, a tu i tam pri záhradách vidno tlsté kaktusy, ktoré tvoria akoby živý plot.

A hľa, tam zase smutné svedoctvo toho, že sme uprostried mohamedánskeho pohanstva: Muž pyšne nesie sa na oslovi napred, a za ním kráča pešky žena, nesúc na hlave plný kôš so syrom, vajciami a inými domácimi výrobky, a poháňajúc k tomu i oslíka, aby pán manžel mohol pokojne sedeť.

Pripomenulo mi to z môjho okna často vídaný obrázok, ako si náš Slovák pyšne vykračuje z jarmoku podgurážený, nesúc len palicu a nanajvýš kúpené čižmy cez plece prehodené alebo nový klobúk na starom, a za ním kráča obyčajne malá, slabá ženička s hodne naplnenou nošou rozličných vecí, lebo pán manžel by sa hanbil niesť nošku; no opicu niesť sa nehanbí.

A tam opät pomaly vážne kráča si vysoká, neforemná ťava, prevesené majúc cez chrbát dva ohromné koše drôbeže pre trh určenej. Nedarmo menujú ťavu korábom púšte, takto vypadala skutočne ako loď s dvoma kolesami po stranách.

Konečne priblížil sa náš vlak k miestu, kde bol trh, hlavne na dobytok. Aké rozdielne boly tržné predmety: kone, ťavy, osli, byvoly, kravy, voly, sliepky atď., tak rozdielni i kupci: černosi, Japonci, Arabi, beduíni, atď.

A také pestré obyvateľstvo plnilo i náš vlak: boli tu Taliani, Arabi, muríni, Turci s celými rodinami, beduíni, fellachovia, Peršania atď., a koľko krajov, toľko obyčajov, — každý prezradzoval svojím chovaním svoj kraj a národnosť. Tu sedí Turek so zkríženými nohami a fajčí cigaretku, tam beduín s jeho dlhou fajkou, tam fellach rozväzuje svoj uzlík a rozkladá svoj skromný obed, pozostávajúci z trocha cibulky, syra, soli, pár oliviek a podpopolných chlebíkov. Pochutnáva si a upíja si — no nie pálenky alebo borovičky, ako náš Slovák, ale — čistej vody zo džbána, ktorý so sebou nesie.

Je tu voda skutočne váženým nápojom, „dar Boží“, pod ktorým názvom ju po uliciach predávajú.

Ku cti terajších Egypťanov a k zahanbeniu našich „kresťanských“ rodákov musím tu pripomenúť, že počas celého môjho pobytu v Egypte a Palestíne nevidel som len jednoho opilého človeka, a síce v Jaffe (Joppe) na pobreží Palestíny, a aj ten bol iste Europčan a „kresťan“.

Tu na východe sa človek síce málo kde dostane k dobrej vode, všetko je len voda z riek alebo cisterní, len veľmi zriedka je k najdeniu voda živá, (t. j., ktorá sama od seba sa hýbe, vyviera) pramenitá. Pili sme my tu raz zvláštnu „živú“ vodu, lebo sa v nej len tak hemžily červíci a hmyz, a až nás až tak dvíhalo od nej, a nebyť trochu citrónovej šťavy, neboli by sme ju dostali dolu hrdlom. Takéto okolnosti by boly pre našich ľudí dostatočnou a dľa ich náhľadu úplne oprávnenou výmluvou, nepiť vody a užívať opojných nápojov. No tunajší domorodci smýšľajú ináč, že zlá voda je predsa lepšia než dobré víno alebo iné nápoje, a dávajú jej prednosť. Nás Europanov upozorňovali však, aby sme sa čo najviac chránili nílskej vody, lebo Europania vraj snadno dostanú z nej horúčku, čo bolo zlým svedoctvom pre evropské alkoholom sosláble žalúdky a vnútornosti, ktoré následkom toho tak málo vzdorujú nákaze.

Náš rýchlik blížil sa konečne ku Kahýre, keď tu videli sme zvláštny zjav. Zdalo sa nám, že je zatmenie slnka, taká tma nastala zrazu. No nebolo to nič inšie, ako že horúci južný vietor, ktorý prichádzal ako z pece, prinášal celé oblaky drobného piesku, takže tieto až slnce zatmievaly.

Urobili sme si malú predstavu o tom, ako môže byť karaváne, ktorú zastihne horúci Samum uprostred širokej Sahary a zasype ju za živa rozpáleným pieskom, ktorý i nám hnalo do tváre, oči a uší. So mňa tieklo, ako z riečice; ostatní sa mi smiali, súc sami na takú horúčosť už zvyklí. No ja opatrený som bol nielen teplým zimným odevom, ale i svrchníkom, ktorý nám proti studenej bóre v Terste dobré služby konal, — veď bol ešte len začiatok apríla, — no tu bola taká horúčosť, že o kanikulach u nás býva oproti nej len chladiaci vetierok.

Pred stanicou vlak stíšil, a prv, než sme zastali, bol už naplnený nosičmi, sháňajúcimi sa za batožinou, ktorí povyskakovali, ešte keď vlak dobre bežal.

Tak boli sme v hlavnom mesto Egypta, čítajúcom na 400.000 obyvateľov, ktorí náležia všetkým nám známym národnosťam. Boli sme tu ako na dákej národopisnej výstave. Trvalo to niekoľko hodín, než sme sa zpamätali a trochu privykli na ten opravdový Bábel. No len s ťažkosťou našli sme niekoho, kto vedel ako-tak nemecky, čomu sme sa až divili, keďže tu všetky možné iné jazyky boly zastúpené: anglický, francúzsky, taliansky, turecký, arabský, grécky, hebrejský atď.

No po mnohom hľadaní sišli sme sa konečne s istým priateľom br. Bisanga, ktorý na nás už tu čakal a tiež po nás pátral. Bol to dr. Halblützel, missijný lekár zo Sudanu, ktorý nachádzal sa na ceste domov do Švajčiarska. Bol nám na veľkej pomoci a konal nám nepreplatiteľné služby, lebo znal dobre arabsky a znal i Kahýru a okolie, a okrem toho bol veľkým znalcom egyptských starožitností, lebo mal o to veľký záujem. Tedy nemohli sme dostať lepšieho dragomana (vodiča), ako bol on, ktorý popritom mal aj tú prednosť, že bol veľmi lacný, kdežto vodičovia dajú si tu všetko vysoko zaplatiť.

Neskoro večer, keď sme sa boli už uložili k spánku, išla okolo nášho bytu zvláštna hudba.

Nemohli sme vybadať, čo sú to za divné nástroje, ktoré také zvuky vydávajú. Hudba prešla a zostala niekde v neďalekej uličke.

Vždy znova a znova ju bolo počuť, boli sme už celí ukonaní od počúvania a pre jej zvuky nemohli sme zaspať zase až nad ránom.

Po raňajkách zrazu počuli sme ju zase ísť okolo, vyšli sme tedy, zvedaví súc, čo to asi bude. Ulica bola plná ľudstva; všade zástavy rôznych bariev s vyšívaným alebo tlačeným polmesiacom a hviezdou — odznakmi to pravoverných musulmanov. Všade stisk, lebo nielen účastníkov bolo mnoho pri tej zvláštnej slávnosti, ale aj divákov. Až nám tak úzko prišlo uprostried toho pestrého zástupu. No keď spozoroval nás pouličný strážnik a videl, že sme cudzinci a radi by sme videli ten podivný sprievod, začal šľahať svojím korbáčom do množstva, ktoré hneď porozumelo týmto jasným pokynom a spravilo nám cestu. Tak nás priviedol až do stredu, a tam nám hneď priniesli aj stoličky a ponúkli nás, aby sme si sadli.

Bola to arabská svadba. Nejaký bohatý Arab vydával dcéru a vystrojil jej veľmi chýrnu svadbu. Dve bandy hudobníkov najal a k tomu tanečníkov a tanečnice, — ktorí, mimochodom rečeno, netančili snáď spolu, ako u nás, ale každý obzvlášte, — a nepovažovali to za zábavu, ale tančili zo zárobku, prevádzajúc všeliaké umelé pohyby pred očima hosťov a divákov. Nebolo nikde ani zavoňať opojných nápojov, sluhovia nalievali hosťom do čistých pohárov vody a iným zase čiernej kávy.

Pozorujúc tanečníkov a tanečnice, ktoré počínaly si až príliš voľne, musel som mysleť na tú nestydatú tanečnicu Salome, dcéru Herodiady, ktorá opilého Herodesa bola sviedla k zavraždeniu Jána Krstiteľa. Musela to tam byť horšia spoločnosť, než v akej sme sa nachádzali, keď sám kráľ nehanbil sa piť až do omámenia, ktoré zastrelo jeho rozum i smysly.

Pred zástupom stály dve ťavy, prikryté krásnymi vyšívanými pokrývkami, ktoré maly prenášať po meste výbavu nevestinu celé tri dni.

My poberali sme sa čím skoršie preč z tejto spoločnosti, aby nás takáto zvedavosť mnoho nestála.

Náš priateľ zaviedol nás na druhú stranu Nílu, do takzvanej záhrady Ezbekyeh. Tu videli sme prekrásne tropické rastliny všeliakého druhu. Až sa nám tak v očiach menilo od pestrosti rôznych kvetov. Uprostried záhrady nachádza sa umelá jaskyňa, v ktorej je postavené viac aquárií (sklenné rybníčky), v ktorých sa len tak hemžily rozličné druhy rýb a iných vodných živočíchov. Bolo to veľmi zajímavé, pozorovať ich pohyby a život cez sklenné steny aquária.

Vyjdúc na malý vŕšok v tejže záhrade, videli sme v dialke monumentálne k nebesiam čnejúce pyramídy, o ktorých mnoho som bol počul i čítal, no prekvapily ma svojím zjavom. Sú to pomníky zašlej slávy egyptskej, vlastne hrobky staroegyptských kráľov, zdvíhajúce sa vysoko nad žltú, pieskom pokrytú púšť. Na státisíce otrokov strávilo celý svoj život pri ich stavbe, lebo tie ohromné balvany, z ktorých sú postavené, pochádzajú až z Horného Egypta a musely byť len s veľkou námahou pripravované i prenášané. No o nich ešte pozdejšie.

V zahrade videli sme rozličné obecenstvo, zvlášte z vyšších kruhov, v nádherných pestrých hodvábnych rúchach, zvlášte Turkyne, ktoré opatrne zakrývaly svoje tváre pred zrakmi cudzincov.

Keď sme sa pred večerom navracali, ukázal nám náš priateľ tradicionálne miesto, kde vraj dcéra Faraonova našla si malého Mojžiša.

Prechádzajúc cez veľký nílsky most, dohonili sme pastiera, navracajúceho sa domov so svojim stádom. U nás neodvážil by sa taký hnať hlavnomestkými ulicami, no tento pomaly vykračoval si pred svojím četným stádom s dlhokou palicou v ruke a jeho ovečky pekne za ním. Tam kde bola premávka najväčšia, zastavil túto na chvíľu svojou živou prekážkou, vozy musely len krokom ísť, než prešlo stádo.

Po uliciach vidno bolo celé húfy robotníkov, hotovujúcich sa k nočnému odpočinku. Sú to poľní a iní robotníci, ktorí nesúc „bremeno dňa a horko“, ukladajú sa hneď po skončení práce k nočnému odpočinku pod holým nebom. Tu ich vidieť po rohoch ulíc ležať v celých tlupách na holých kameňoch, ako kedysi Jákob v Bethel spal. Policia nestará sa o nich, lebo musela by poskytnúť prístrešie pre celé stá, áno tisíce chudobných robotníkov.

Nasledujúci deň prešli sme sa po arabskej štvrti, pozerajúc si bazáre, ktoré sú tam jedon vedľa druhého. Vyzerajú ako také veľké skrine, v ktorých je pekne poukladaný všelijaký tovar, a uprostried neho na zemi, nohy majúc pod sebou krížom preložené, sedí Turek a fajčí si svoj čibuk, povolávajúc tu i tu na okoloidúcich: „Len sa podívajte, nemusíte kúpiť!“

Podivuhodná je trpezlivosť a chladnokrevnosť týchto arabských predavačov. Môžete s nimi i hodinu stáť a jednať sa o nejaký predmet; keď odchádzate bez toho, že by ste ho kúpili, prepúšťajú vás spokojným: „Tak prídite zajtra!“ Ovšem je aj treba opatrnosti a dlhého jednania pri kúpach, lebo snadno môžete dvakráť preplatiť niečo, i keď ste už polovicu z udanej ceny odjednali.

Ľudstva hrnie sa tu ustavične celá sila, pešky i jazdmo. Nikdy nezabudnem na tú až smiešnu rozmanitosť „obecenstva“. Tu kráčajú niekoľkí efendi z jemnej spoločnosti, a plece o plece s nimi nejaký otrhaný, nečistý žobrák; s druhej strany kráča osol s dákym Angličanom alebo dámou na chrbáte a za ním opakuje svoju príšernú nótu poháňač: „Oáh, oáh!“ (Pozor!) a ponúka oslíka tlstou palicou k rezkejšiemu kroku.

O niekoľko krokov ďalej ťava s nákladom čerstvej ďateliny v snopkoch i s predavačom, ktorý veľkým krikom chváli svoj zelený tovar. A zase idú pred nami 3-4 Turkyne len krok za krokom, pred nimi zase dáky divný kuchár, ktorý nosí so sebou celú kuchyňu a predáva na ulici teplé arabské pokrmy alebo malé podpopolné chlebíky. A tu na ulici stojí pred dákym bazárom odpredavač. Z nútra podávajú mu predmety a on drží na ne opravdovú dražbu, vyvolávajúc: „Kto dá viac!? Kto dá viac?!“

A tam, hľa, nesie ktosi dáke gajdy, alebo čo, a veď je to kožené vrece, plné dákej tekutiny, lebo to špelúcha, — a volá: „Bálak smúnak!“ (Pozor na zuby!) Čo to môže byť? Tu zastaví ho niekto, a on pustí mu otvorom do pohára — vody. Tá vraj má byť tak studená, že z nej zuby rozbolia; — no ďaleko je od toho!

Predavač pomarančov kričí: „Asal, ja burtukán, asal!“ (Mäd! Pomaranče sladké ako mäd!) To už skoršie zodpovedá pravde.

Predavač šalátu volá: „Eddeim Allah, Allah ed-deim! (Trvácny je Allah, Allah je trvanlivý!) Chce s tým povedať, že šalát skoro zvädne, aby sa kupci poponáhľali, kým je čerstvý.

A tam zrazu mihnú sa krížom cez ulicu dvaja mužovia v červených fezoch, s vyšívanými vestami, dlhými, vykladanými paliciami mávajúc nad hlavou a volajúc niečo nám nesrozumiteľného.

O pár okamihov letí za nimi krásny kočiar s bujnými arabskými vraníkmi. Tu nám napadlo, že boli to behúni, oznamujúci príchod vysokého panstva, aby sa ľudia mali čas vyhnúť. Tak kedysi behali aj pred povozom Jozefovým, a volali na rozkaz Faraónov: „Klaňajte sa!“

Navštívili sme aj takzvanú alabastrovú mešitu, ktorá stojí v pevnosti teraz Angličanmi obsadenej.

Je to nádherný turecký chrám, z nútra celý vyložený alabastrovými daskami, s utešenou mosaikovou podlahou, pokrytou nadto drahými pokrovcami. Z ohromnej kupole visí v prostriedku drahocenný luster, celý zo zlata. Prv, než sme vkročili, museli sme vyzuť svoju pohanskú obuv a za dobrý „bachšiš“ navliecť pravoverné turecké papuče, nesúce už znaky starobylosti. Žiadon smrteľník nesmie vkročiť na túto svätú pôdu v svojej obuvi.

Pevnosť, v ktorej táto mešita stojí, tróni vysoko nad celou Kahýrou a je veľmi umele stavaná, takže je skoro nedobytná. Oproti mestu namierené sú delá, ktorých smrtonosné strely by z Kahýry urobily hromadu rumu, keby Turkom niekdy napadlo, urobiť povstanie. Je tu stála silná posádka anglických dobrovoľníkov.

Ešte ta idúc videli sme to väzenie, v ktorom vraj Jozef bol zatvorený pre svoju vernosť a poslušnosť oproti Bohu.

Ztadiaľ pobrali sme sa cez veľký kameňolom na takzvaný breh Mokka. Je to vysoká, srázna stráň, úplne holá, ani trávičky tam nerastie. V hlbine videť spomenutý kameňolom, za ním vyše opísaná pevnosť a celé veľké mesto Kahýra. Na druhej strane otvára sa nekonečná púšť so svojím zvláštnym, šedožltým náterom. Práve zapadajúce slnce, vyzerajúce ani ohromná žeravá pec, barvilo svojimi poslednými lúčami celý obzor do tmavočervená, čo dávalo celému okoliu zvláštny, báječný náter.

Tu hneď pod nami vidno hroby mamelukov, mohamedánskych válečníkov, padlých v boji „za vieru“, totiž pri rozširovaní islamu mečom a ohňom. Obložené sú kamennými tabuľami, na bielo natrenými. V tomto veľkom hrobitove stojí aj džamija (modlitebňa) a neďaleko je malá dedinka, v ktorej derviši (tureckí mníši) odbávali svoju večernú pobožnosť. Bolo ich všade vonku vidieť skláňať sa k zemi pri západe slnka a bozkávať zem.

Obdivujúc veľkosť nášho Boha v tom Jeho slávnom stvorení, schádzali sme pomaly dolu a dorazili sme už v nočných tieňoch k elektrickej dráhe, ktorá doviezla nás až do nášho bytu. Po ceste usniesli sme sa, že vyberieme sa zajtra do Heliopolis.