ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nasledujúci deň strávil som prípravami k ceste: zaopatril som si lístok na loď a nakúpil variva i paliva, abych si mohol na lodi variť: zápalky, špititus, samovar, masti, soli, vajec, čaju, čokolády, chleba, Maggiho kostky na polievku atď., lebo som sa sám chcel stravovať a krátiť si tak aj dlhý čas na lodi. Potom rozlúčil som sa so svojím dobrým priateľom a hostiteľom i jeho domácou paňou, a rano poberal som sa k prístavu a po člnku až na loď, ktorá mala ma doviezť do Carihradu. Tu bolo zase množstvo miešaného ľudstva, zväčša Turkov, Arabov a Murínov, len dakoľko Evropanov, s ktorými som sa však nevedel dohovoriť. Tak bol som odsúdený k mlčaniu na celých 8 dní, čo mi veľmi ťažko padlo.

Zanedlho zmiznul nám zpred očí Beirut i krásny Libanon, a naša loď brázdila šíre more smerom k severu, kde sme ešte tri razy zakotvili na tom istom pobreží. Ja zavesil som zase svoju visutú posteľ na príhodné miesto, kam komári bez krídiel nemohli doleteť, lebo v tej všelijakej spoločnosti bolo by sa mi všeličo utrelo.

Asi po šesťhodinnej plavbe pristáli sme v Tarabulu (Tripoli), a potom zase pluli sme skoro celú noc, než sme dorazili do Ladikie, kde loď zase niekoľko hodín pred prístavom kotvila. Má to byť z N. Zákona nám známa Laodicea(?). Predvečerom dorazili sme do Iskenderunu (Alexandretty), kde sa nám následkom víchra skrútila loď a obe bočné kotvy sa zaplietly, takže ich nebolo možno rozdeliť. Už sme boli v strachu, že budeme museť tu nocovať; ale jedon z mornárov spustil sa v člnku k reťazam a mocnými údermi kladiva podarilo sa mu rozuzliť reťaze, takže sme mohli kotvy vytiahnuť a plávať za jasnej noci ďalej do Mersiny. Tu už bývajú Arméni, a toto okolie je známe z krvavého prenasledovania (Adana). Neďaleko je rodisko apoštola Pavla, Tarsus.

Najbližšia stanica bol ostrov Rhodus, kde je veľké väzenie. Celý ostrov číta asi 34.000 obyvateľov, ktorí sa živia roľníctvom, rybárením a pestovaním ovocia, ktorého je tu veľa a krásneho.

Potom plávali sme Egejským morom pomedzi menšie i väčšie ostrovy, až sme po dlhšej plavbe zastali v Smyrne, tak asi o 10. h rano. Všetci cestovatelia boli veľmi radi, že mohli vystúpiť po dlhej plavbe zase trochu na pevninu. Ja som síce nemal v úmysle sísť, nevediac sa i tak kam hnúť v neznámej krajine; no až ma tak všetko lákalo. Prístav s tými najrozmanitejšími lodiami a loďkami s ich odznakmi rozličných krajín tvoril akoby zástavami okrášlenú slávobránu ku krásnejšiemu ešte mestu, ktorého poloha je nadmieru pekná. A keď tu práve vedľa mňa zavznelo nemecky z úst jednoho mladého muža: „Čiže nehodláte aj Vy vystúpiť?“ tak som nemohol odpovedať: „Nie,“ ale vďačne prijal som nabídnutý sprievod.

No keď sme sa boli v jednej kaviarni občerstvili kávou, tak zanechal ma môj spoločník, a ja chodil som zase len sám veľkým mestom, čítajúcim asi 300 tisíc obyvateľov, známym už od staroveku čo veľké obchodné stredisko. Na hlavnej ulici, kade som sa pustil, bol jedon bazár vedľa druhého, hlavne s chýrečnými smyrnenskými pokrovcami. Obchodníci vyplňovali čas svojím remeslom, ako je to vôbec na východe obyčajom. Všade mohol si človek obzreť krám i tovar zadarmo, no obchodníci tak vedia ponúkať a nútiť návštevníkov ku kúpe, že sa človek radšie ich bazárom vyhne.

Videl som tu zvláštny výves zubného „lekára“. Vchod do jedných dverí bol celý opletený zubami na nitke pouväzovanými, ktorých bolo na tisíce. „Čo je tu?“ myslel som si; až videl som neskoršie zase také „ozubadlené“ dvere, z ktorých práve vychádzal „pacient“ s rukou na ústach a pán „doktor“ s klieštikami a zubom v rukách, obzerajúc ho. Tu som porozumel tomuto zubatému tajomstvu. Sú títo východňania predsa len praktickí ľudia. Neurazia žiadnu národnosť dákym cudzojazyčným nápisom, lebo vyvesia címer všetkým srozumiteľný.

V jednej špinavej ulici, kde bývali Židia, zavznievaly z jednoho domu hudba i plač zároveň. Pýtal som sa shromaždených na význam tohoto divného súzvuku. Po mnohom dopytovaní našiel sa jakýsi mladý človek, ktorý mi lámanou nemčinou vysvetlil, že tu má byť pohrab asi 18-ročnej dievčiny. Čakal som tu dlho, chcejúc videť tunajšie pohrabné obyčaje, no nedočkal som sa, lebo náreky neprestávaly, ktoré pochádzaly iste tiež od najatých nariekačiek. Musel som si spomenúť pri tejto udalosti na nárek a hudbu v dome Jairovom (Mat. 9, 23.).

Chcejúc videť čo najviac za tých niekoľko hodín, kráčal som ďalej okolo tureckého cintorína, krásnymi cyprišami vysadeného, na jedon vrch, odkiaľ otvára sa pozorovateľovi krásny výhľad.

Spomenul som si, že tu v Smyrne je aj hrob Polykarpa, smyrnenského biskupa, ktorého tu r. 156 upálili. Škoda, že nemohol som sa dohovoriť, abych sa bol naň spýtal aj podíval.

Vyjdúc von z mesta, prišiel som na cestu, vedúcu do nútra Malej Ázie. Práve poberal sa ta podomový kupec, akých i u nás vídame. Za mestom vyšiel na svojho oslíka a bral sa so svojím tovarom ďalej. Zďaleka bolo vidno vychádzať karavánu zpoza vrchu, tak som ešte počkal, chcejúc videť tento východný nákladný vlak. Keď sa priblížila, načítal som 48 veľblúdov, obtiažených rôznym tovarom. Celú karavánu spravovalo len šesť ľudí.

Prvý veľblúd bol pekne ovešaný všelijakými okrasami, a mal plno malých i veľkých zvoncov na sebe. Zato ostatné zvieratá boly len jednoducho „pristrojené“ a bez zvoncov.

No môj čas už bol vypršal, a ja ponáhľal som k lodi, kúpiac si ešte niečo k pokrmu, a za krátko už som sa nachádzal zase na člnku, ktorý viezol ma k lodi.

Táto zanedlho silne zapískla a o štvrť hodiny už sa hýbala, kärujúc pozorne medzi väčšími-menšími lodiami, aby dáku nezadlávila, lebo bolo tu v prístave asi 2500 veľkých a 3500 menších lodí a lodičiek.

*

Zahnuli sme k severu okolo pobrežia Malej Ázie, kde neďaleko od mora stoja rozvaliny starého Pergamu (Zjav. 2, 12), a vyššie na sever Troas (Skut. 16, 8), kde sa Pavel následkom Božského videnia rozhodnul, zaniesť evanjelium do Evropy. Tadeto tedy cestoval i on, ktorého hnala túžba, naplniť evanjeliom celý známy svet.

Pomaly prišli sme až k Dardanellám (v staroveku Hellespont), kade 1,700.000 perského vojska pod vodcovstvom Xerxesovým tiahlo (r. 480 pr. K.) do Grécka, aby sa viac nevrátili. Nedarmo predzvestovaly mu nešťastie vlny Hellespontu, rozbijúc jeho lodný most, za čo ich dal Xerxes v svojej pýche reťazami vyšibať, takže po druhýraz postavený most už krotko držaly.

Najužší bod úžiny je pri pevnosti Nagara. Tu je more len 1350 m široké.

Mňa až hrôza objala, keď pomyslel som si, čomu by sme v čas války išli tu v ústrety. S oboch strán úžiny samá pevnosť, z ktorých otvárajú obrovské delá svoje smrtonosné pažeráky. Stráže sledovaly každý pohyb našej lodi, ktorá vytiahla priateľskú vlajku a ohlasovala svoj priechod viacerým zapísknutím. Beda by bolo nepriateľskej lodi, ktorá by sa sem odvážila! Prvé dva výstrely vraj pustia batterie na prázdno, a jak sa loď neobráti, tak pustia do nej bez milosrdenstva ostrý náboj, ktorý vykoná svoje hrozné dielo. Ako dobre, že sme my šťastlive mohli prejsť!

Nocou prešli sme morom Marmarským a na úsvite opodiaľ dedinky St. Stefano neďaleko Carihradu, kde bol podpísaný známy mier (3. marca 1878) medzi Ruskom a Tureckom. Odtiaľto dajú sa už staré hradby Carihradu videť, nakoľko nemusely ustúpiť železnici, ktorá vedie povedľa morského brehu.

Už videť aj minarety a kupole štíhlych mešít, a pomaly vynorujú sa obrysy celého mesta, ktoré je čo do polohy vraj najkrásnejším mestom na svete. Videli sme ho pri východe slnka, krásne otočené horami ako rámom. Pristav je ohromný; vravia, že sem prichádza do 40 tisíc lodí, privážajúcich a odvážajúcich tovar i cestovateľov na všetky strany sveta, do iných evropských prístavov, ako aj do Ázie, Afriky atď.

Záliv „Zlatý Roh“, deliaci Carihrad na dve polovice, spojené dlhým mostom, zabieha hlboko do vnútra pevniny. Na jeho ľavom brehu leží vlastný Carihrad, na pravom predmestia Pera a Galata. Toto posledné hraničí na východe s úžinou Bosporskou, vedúcu do Čierneho mora.

Loď zastáva neďaleko brehu pri predmestí Galata, naproti delolejárni (Tophane).

Akonáhle sme zakotvili, zase nás obklopilo celé množstvo lodíc, ktoré vyviezly nás na breh. Bol som rád a ďakoval som Pánu, že som zase vstúpil na pevninu a v tom povedomí, že už viac nemusím na loď. Bez hodného bakšíšu som ovšem neobišiel, veď som bol v hlavnom meste Turecka.

Na takomto mieste nevdojak vstúpia človeku na pamäť dávne deje, ktoré sa tu odohraly. Mesto bolo založené asi sto rokov neskoršie (658 pr. Kr.), než Rím, pod menom Byzantium. Terajšie svoje meno (Konstantinopolis) dostalo od cisára Konštantína Veľkého, ktorý vyvolil si ho za residenciu r. 330 po Kr. Najviac pričinil sa o jeho okrášlenie a vystavanie cisár Justinián (527 — 565), ktorý postavil aj nádherný chrám Svätej Múdrosti (Agia Sofia,) ktorý ešte dosiaľ stojí, — ovšem v mešitu premenený, — aj iné chrámy. Za jeho panovania priniesli počas cirkevného koncilu r. 553 dvaja mnísi z Číny vo svojich dutých paliciach vajíčka hodbavníka, a začal sa tu prvý evropský priemysel hodbavnícky.

Potom nastal úpadok byzantínskej ríše, zvlášte od cisára Heraklia (625 — 641) až po 12. storočie. Jedna provincia za druhou padala do cudzích rúk; najprv na Východe, kde Arabi utrhli Sýriu a Palestínu, potom na Západe v Podunají, kde sa Kumáni rozťahovali, plundrujúc jedno územie za druhým. Až pred brány Carihradu prichádzali nepriatelia, tak r. 813 Krum, bulharské knieža, a r. 875, 904, 741 a 1043 obliehali ho Rusi. Poneváč vojská byzantínske pozostávaly skoro zo samých najatých vojakov (žoldnierov), tak nemaly žiadneho záujmu o výsledky boja, a ustupovaly snadno nepriateľom. Okrem toho boly složené z tých najrôznejších národností (Normani, Bulhari, Rusi, Čerkesi, Arméni, Arabi, Kumáni atď.), ktoré nemaly medzi sebou svornosti. Koncom 12. storočia za cisára Andronika (1183 — 85) odtrhli zase Uhri a Srbi kus ríše, Normani pod kráľom Vilémom II. dobyli Tessaloniku a hotovili sa i oproti Carihradu. Medzitým (1186) obnovili Bulhari svoje pred 170 rokmi zničené kráľovstvo, ktoré rýchle zkvitlo na úkor byzantínskej ríše, siahajúc konečne od Belehradu až po nižnú Maricu a od ústia Dunaja k Strymonu a vyšnému Vardaru. R. 1203 padlo mesto do rúk križiakov, ktorých Benátčania za oslepeného dóžu Enrika Dandola naviedli k dobytiu Carihradu. No zanedlho vypuklo proti týmto v meste povstanie, pri ktorom veľká časť mesta ľahla popolom.

Vo válke zatým nasledujúcej zničené boly z väčšej časti drahocenné pamätnosti mesta.

Potom pustili sa Turci do plenenia ríše byzantínskej, zničiac najprv juhoslovanskú ríšu osudnou bitkou na Kosovom poli 1389, až sultán Mohamed II., ťažkomyselný síce, ale slávobažný mladík, pritiahnul z Adrianopolu a začal 6. apríla 1453 obliehať Carihrad.

Posledný grécky cisár, Konstantín XI. Dragases, ktorého ríša sotva siahala za mestské múry, mal len 5000 Grékov a 3000 Talianov k obrane mesta, a predsa vedel 50 dní vzdorovať presile tureckej. Zlatý Roh dal zavreť ohromnou reťazou, aby turecké loďstvo nemohlo napadnúť mesto od mora, no sultán pomohol si tak, že z opačnej strany tohože zálivu dal opustiť svoje na valcoch ta dotiahnuté galeje. Na to sultán ešte raz vyzval cisára, aby sa poddal, sľubujúc mu svobodný odchod; no tento odoprel jeho nábiedku, a tak započal 29. mája posledný útok. Dva razy odrazili hrdinní Gréci Janičárov, až sa týmto podarilo malou, nestriehnutou bránkou (Xylokerkos) vniknúť do mesta a napadnúť obrancov od chrbáta. Cisár padnul hrdinnou smrťou tam, kde boj najviac zúril, pri bráne sv. Romana (Top Kapusi). Bol tak zametaný mrtvolami, že ho len po mnohom hľadaní poznali po orloch, vyšitých na jeho obuvi. Keď jeho hlavu priniesli sultánovi, dal ju tento do večera zavesiť na Justiniánovom stĺpe pred chrámom Hagia Sofia, mŕtvolu však počestne pochovať. Leží v blízkosti Wefa Maidani a Wefa mešity, v kúte domu, obydleného teraz obuvníkmi, remenármi a inými remeselníkmi, prikrytý kameňom bez nápisu, v tôni smutnej vŕby. Tri dni drancovali Turci mesto; korisť obnášala na 300,000 dukátov ceny; takže dlho panovalo medzi Turkami to príslovie, že keď chceli označiť niekoho čo veľkého boháča, vraveli, že pomáhal plieniť Carihrad. Všetkých zajatých bolo na 60 tisíc. V chráme Sv. Múdrosti, ktorý bol preplnený ľudstvom, hľadajúcim ochranu, bolo najhroznejšie vraždenie, 3000 mužov pobili tu Turci, odvádzajúc ženy a deti do otroctva.

Dobyté mesto urobili Turci sídlom osmanskej ríše, dajúc mu nové meno: Istambol.

V dnešnej dobe, kde sa všetko točí okolo východnej otázky, totiž kto z veľmocí má najbližšie zaujať Carihrad, bude mojich čitateľov zaujímať i tento kratučký, nedostatočný náčrtok jeho drievných dejín.

Tak octnul som sa tedy zase na pevnine, a to na tomto zaujímavom, historickom mieste. No mne práve v tomto okamihu unikly všetky historické rozpomienky, lebo musel som sa hľadeť dostať čím skoršie z trmy-vrmy prístavu.

Mal som adressu pána učiteľa Leitnera, kde očakával som poštu; tak vybral som sa ho hľadať.

Bolo mi nápadné, koľko psov tu po uliciach v chládku vylihovalo. Dozvedel som sa, že, poneváč považovaní sú za nečisté zvieratá, tak ich nikto nechce. Korán zase prikazuje Turkom milosrdenstvo k takým zvieratám; tak Turci prísne nad tým bdejú, aby takých psov nikto nezabil. Dáky cudzinec bol sa sľutoval nad jedným z nich, ktorý vláčil sa s prelomenou chrbátovou kosťou, a zastrelil ho, a málo chýbalo, že by to bol zaplatil sám smrťou. Dokaličiť zviera, zlomiť mu úd, uderiť nemilosrdne, to neni hriech, ale usporiť mu trápenie a zabiť ho, to je veľký hriech. No tureckí psi si ináče zaslúžia aj úcty a uznania, lebo konajú bezplatne úlohu mestských zametačov. Všetko sa tu — ako všade na východe — vyhodí jednoducho na ulicu, čo v dome zavadzia; a psi len čakajú na čokoľvek, čoho sa môžu chytiť a nasýtiť tak svoje hladné žalúdky. Ináče sú to veľmi krotké zvieratá a dajú každému pokoj. No keď zablúdi niektorý z nich do inej ulice, než kde má domovské právo, vrhnú sa všetci brecháči tej ulice na neho a nemilosrdne ho dotrhajú. Daktorí majetnejší Turci aj poručili na týchto lačných Carihraďanov väčšie obnosy, no hospodárska správa mesta nakúpila za to radšie sebe mäsa a psom nechala z neho kosti.

P. Leitner poukazoval mi dopoludnia daktoré zvláštnosti Carihradu; odpoludnia navštívil som ešte rakúsky konsulát cieľom sporiadania svojich vecí, a večer o 8. hod. odobral som sa z tureckej metropole smerom k domovu, kam som aj cez Sofiu, Niš, Belehrad, Zemún a Budapešť dňa 9. júna 1910 šťastne dorazil.

*

K chvále nášho Pána musím vyznať, že to bola len Jeho milostivá ochrana, že som sa zdravý a celý domov navrátil. Často netušiac nachádzali sme sa v nebezpečenstve, do ktorého sme sa vlastnou neopatrnosťou a nemúdrosťou dostali, a nebyť Jeho ochrany, mohli sme to životom zaplatiť. Preto neradil bych nikomu, aby nás v takomto cestovaní napodobil. Ale viacerých zastala nečakaná smrť tu na Východe aj bez ich viny. Istý milý muž, p. kníhkupec Kober z Bazileje, zomrel počas cesty nemeckého cisára na lodi a leží pochovaný v Alexandrii. Jedon farár, ktorý prišiel k posviacke kostola v Jaffe, musel na čas odísť do Jeruzalema, kde ho tiež zastihla smrť, takže sa už k posviacke nevrátil. Viacerí cestovatelia — a to aj vo väčších cestovných spoločnosťach — boli buďto prepadnutí a olúpení, alebo i zastrelení. Tak som bol tým vďačnejší Pánu, že nám nedopustil ani vlasu skriviť na hlave.

No i pekné rozpomienky časom uvädnú; a čokoľvek sme zakúsili i videli, nebolo by malo pre mňa trvalého úžitku, nebyť toho, že tým stal sa mi môj Pán a Spasiteľ drahším, a Slovo Božie tým jasnejším, keď videl som sám tie miesta, kde odohraly sa z veľkej časti histórie Biblie.

Mojím čitateľom bude sotva kedy možno, videť na vlastné oči to mesto slávností Božích, zemský Jeruzalem. No môžu raz všetci uzreť ten krásnejší, pre nás pripravený nebeský Jeruzalem. Ale do toho nevníde nič poškvrňujúceho, len tí, ktorí sú zapísaní v knihe života Bäránka Božieho.

Drahý čitateľu, budeš medzi nimi?