ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nasledujúci deň, v utorok, 19. apríla, vybrali sme sa pešky do Jeruzalema. Varovali nás síce pred takým cestovaním, lebo je tu nielen mnoho šakalov, ale, čo je horšie, Beduínov, ktorí už nejednoho cudzinca obrali. Preto nechali sme našu batožinu až na najpotrebnejšie veci, aj naše peniaze u nášho hostiteľa.

Vyjdúc z Jaffy, prišli sme k studni, pri ktorej kedysi Napoleon viac tisíc tureckých zajatých dal pozotínať. Našli sme tam väčšiu patrolu tureckých vojakov, ktorí tu boli bezpochyby držali nočnú stráž.

Po ceste stretali sme ustavične ľudí, idúcich na trh do Jaffy na svojich osloch a ťavách. Museli sme sa im zdáť podivnými cestovateľmi, lebo sotva to často videli, aby Evropania len tak po páre pešky cestovali po púšti. A nás takéto dobrodružstvo aj skutočne skoro omrzlo, lebo slnce začalo nemilosrdne páliť, čomu sme my zvyklí neboli. Na peknej rovine, po ktorej naša cesta viedla, sa už všetko belelo k žatve, bárs bola ešte len druhá polovica apríla.

Prešli sme chudobné dedinky Lakija a Beldedžan, a nato v jednom údolí Maktale, kde kedysi vraj bolo plno lupičov. Potom prišli sme i do Ramleh, kde je železničná stanica, a k večeru do Latrum, ktoré vraj má byť rodiskom toho lotra, ktorý učinil pokánie na kríži.

Tu je františkánsky kláštor, ktorý prijíma pútnikov, odporučených z Jaffy na nocľah. Tu na Východe, kde ani doteraz neni postarané o cestovateľov tak, ako u nás, je pohostinstvo veľmi vzácnym a hľadaným dobrodením, a kláštory tu jestvujúce poskytujú ho „zadarmo“, nežiadajú totiž nič od pútnikov, ale podľa východňanského spôsobu očakávajú primeraný „bachšíš“. V tomto ohľade sú si takzvaní „kresťania“ rovní s ostatnými.

No nás mali mnísi za Židov, a poneváč nemali sme žiadneho písomného odporučenia, tak nám pekným spôsobom ukázali cestu ďalej do dedinky, kde vraj dostaneme nocľah.

Tak sme len zase kráčali ďalej cez vŕšok, kde natrafili sme práve oráča a prizreli sa jeho divnému pluhu. Kus krivého dreva s jednou prienohou do dreva zadlabanou je rýpadlo, na predku oje a jarmo, v ňom zapriahnuté dva volky, oslíci alebo i ťavy — to je celý apparát. Oráč drží jednou nohou pluh a v druhej má dlhú palicu s klincom na konci, ktorým popicháva zvieratá, aby lepšie ťahaly. Požiadal som ho, aby mi dal trochu orať, no ten sa z chuti zasmial, keď som sa ja dľa jeho náhľadu nešikovne bral do toho.

Schádzajúc s vŕšku, zazreli sme čriedu oslov a iného dobytka s beduínskym pastierom, a poneváč sme boli veľmi unavení a zvečerievalo sa, tak pustili sme sa za ním v tej nádeji, že budeme môcť u neho dostať oslov k jazde. No sklamali sme sa, lebo Beduín nechcel odísť k vôli nám svoje stádo a ponúknul nám aby sme u neho prenocovali, k čomu však nemali sme ani najmenej chuti. Tak išli sme len ďalej a prešli okolo Emmaus, až sme prišli k niekoľkými domkom, kde sme mali nocľah dostať. No „hotel“, v ktorom sme chceli nocľah pýtať, bol — zamknutý, a neotvoril nám nikto vzdor dlhému klopaniu. Neďaleko sedeli dvaja Arabi, popíjajúc si kávu, a merali si nás od hlavy do päty, no nedali nám ani odpovede, kde kto je a prečo nám nikto neotvára. Boli sme v úzkych, lebo slnce už zapadlo a začínalo sa stmievať. Nachádzali sme sa vo veľmi nepríjemnom položení. Každý z nás to cítil, no nehovorili sme navzájom nič, len bez slova kráčali sme ďalej do judských vrchov, stretajúc ešte celé karavány Turkov, Arabov a Beduínov, ktorí iste z Jeruzalema prichádzali na svojich ťavách a oslíkoch. Pozdravovali sme ich priateľsky, no oni nebárs prívetive na nás hľadeli a muštrovali si nás, čo nám zase len strachu nahnalo, takže sme sa vo tme i do behu pustili, aby sme sa čím skôr dostali z ich dosahu.

Konečne boli sme už tak unavení a zapotení, že sme nevládali ďalej. Práve boli sme zase minuli jednu karavánu Beduínov, ktorí nás veľmi nepekne oslovili, a poneváč v diaľke počuli sme zase zvonce inej karavány i ľudské hlasy, odbočili sme s cesty do údolia, a potom poď hore medzi skaly! Tu pod jedným skaliskom pokládli sme sa na zem, každý podložiac si kameň pod hlavu, ako kedysi Jákob, a vo veľkej únave sme aj zaspali.

Nato počuli sme tu i tam v blízkosti streliť, aj hlasy iných karaván, čo nám zase sny potrhalo, a k tomu nočný chlad veľmi zle na nás pôsobil po tom veľkom dennom horku, takže sme sa až triasli zimou. Tak voľky-nevoľky museli sme sa pohybovať, a tak sme len kráčali ďalej. Noc bola veľmi jasná a tichá, len tu i tu bolo počuť hlas dákeho cvrčka, alebo v diaľke vytie šakala.

Bola iste už polnoc a my ešte vždy medzi judskými vrchy, ktoré boly vždy strmejšie. Až k ránu okolo druhej dostali sme sa trochu na vrch. Zdalo sa nám, že vidíme v blízkosti dáke stavanie, ale nepriblížili sme sa, počujúc vytie psov alebo snáď šakalov. Nad ránom sme si opodiaľ cesty zase na hodinku ľahli k odpočinku, a aj chutno zaspali, bárs len na krátko. Zobudily nás vozy idúce po ceste, ktoré vyzeraly ako poštovné vozy. Vstali sme a kráčali zase ďalej. Obďaleč videli sme veľké stádo oviec, i pastier i so svojimi psy ležal pri veľkom ohni, ktorý jednak jeho zahrieval, jednak šakalov odháňal.

Asi o pol štvrtej počuli sme v blízkosti kykyríkať kohútov, a boli sme plní radosti, v nádeji, že to je už Jeruzalem. No sklamali sme sa; bolo to mesto Kariatjeharim. Ako sme sa pozdejšie dozvedeli, prešli sme v noci aj údolie, kde bol Dávid porazil Goliáša, a k ránu dedinku Ain Karim, kde je pekný kláštor s kostolíkom, a kde sa dľa tradície mal narodiť Ján Krstiteľ.

V ľavo ukázali nám Rama, kde kedysi Samuel býval. Ráno dorazili sme k dedinke Kulônie, kde sme vnišli do jednoho domu, vypýtať si niečo k raňajkám. Náš hostiteľ bol práve pri rannej modlitbe; bol to Žid. Keď skončil a obslúžil nás, začali sme s ním vážny rozhovor o budúcnosti národa izraelského. Keď sme mu tvrdili, že Boh dá Palestínu zase Židom nazpäť, poznamenal on vážne: „Ale potom musím ja i všetci Židia na svete byť o mnoho pobožnejším!“

Dľa udania nášho hostiteľa mali sme do Jeruzalema ešte asi dve hodiny; no keď sme vyšli na vrch, a slniečko zase príjemne nás začalo zahrievať po tom nočnom chlade, mimovoľne dali sme sa nakloniť, že sme si ľahli do trávy a teraz už v bezpečnosti denného svetla si odpočinuli v jednej múrom ohradenej vinici. Až neskoršie pokračovali sme v našej púti, a keď sme niekoľko kopcov boli prešli, asi o jedonástej zastal pred nami v diaľke cieľ našej cesty: Jeruzalem.

Hlboko dojatí zostali sme na chvíľu stáť. Mesto, v ktorom odohraly sa deje pre každého z nás i pre celé človečenstvo najdôležitejšie, ležalo pred nami ožiarené poludňajším slnkom. V jeho svetle belely i leskly sa rôzne väže, jak v meste samom, tak aj okolo neho, zvlášte na Olivovom vrchu, obrúbenom krásnymi olivovými zahradami. S tureckých minaretov práve zavznieval povel k modlitbe.

Medzi inými vyčnievaly ponad mesto dve veľké kupole, na mieste starodávneho chrámu Šalamúnovho. Prešli sme popri niekoľkých väčších-menších krámoch a väčších budovách, v ktorých sa nachádzajú rôzne konzuláty, a dostali sme sa na rozcestie, kde pýtali sme sa na nemeckú koloniu, kam nás jeden chlapec hneď ochotne zaviedol. Mali sme odporučenie na predsedu Modrého Kríža, br. Drobbe, ktorý nás veľmi prívetive prijal.

Vo štvrtok, 21. apríla vybrali sme sa do Betlehema, asi dve hodiny od Jeruzalema. Na ceste navštívili sme kláštor, vystaväný na tom mieste, kde vraj Eliáš pod jalovcom odpočíval na svojom úteku pred Jezábel. Za bachšíš ukážu tu mnísi jaskyňu, v ktorej ležal (?), i s jeho obrazom.

Na rozcestí, kde delia sa cesty do Betlehema a Hebrona, videť dosiaľ hrob Ráchel, ktorá tu zomrela na ceste do Efraty, keď sa Benjamin narodil.

Betlehem, teraz už väčšie mesto s 11.000 obyvateľmi, leží na vŕšku, odkiaľ je pekný výhľad na tie nivy, kde sa kedysi pásavaly stáda, a z čiastky až posiaľ ešte pasú. Poskytuje len istý obraz, ako vôbec východné mestá.

Špinavé, úzke uličky s nízkymi domkami zamieňajú sa s pohodlnými domy dľa evropského spôsobu. Obyvateľstvo živí sa väčšinou tokárstvom, shotovujúc na státisíce ružencov a rozličných ozdobných predmetov, ako krížov, drevených nožov na papier, perových rúčok, palíc atď. z olivového i dubového dreva, mušlí a iného materiálu, čo všetko ustavične sa hrnúci pútnici na pamiatku kupujú. Zvláštne je, že nenajdeme tu teraz ani jednoho Žida, lebo im je prístup sem zakázaný. Prečo, to som sa nedozvedel.

Betlehemské ženy sú povedľa i ostatných svojich spolusestier veľmi príjemného zovňajšku, k čomu nemálo prispieva ich kroj, zlatom vyšívaný, a vysoká, zlatými peniazmi ozdobená čiapka. Niektorí z betlehemských mužov sú zručnými podomovými kupcami so svojím doma dorobeným tovarom.

Poneváč sme tu boli neznámi, tak držali sme sa ruských pútnikov, ktorých doprevádzal i jedon kňaz. Tento bol veľmi priateľský oproti nám, nabídnuc nám i čašu čaju. Potom ukázala nám jedna z ruských pútničok smer, kam sa máme poberať, ak chceme videť jaskyňu, kde sa Pán Ježiš narodil. Išli sme tedy.

Hneď pri vchode vzal nás jedon starý mních, a spýtal sa nás, či sme tiež pravoslávni, chcejúc vás pokropiť svätenou vodou a prežehnať sviečkou. No potom zapísal nás len do návštevnej knihy, za čo očakával zaslúžený „bachšíš“.

Keď podal nám na to každému do ruky zažatú sviečku, kráčali sme s ním dolu schodkami do podzemnej jaskyne, kde nachádzajú sa jasličky. Poneváč tie pôvodné odnesené boly (?) do Ríma do chrámu Maria Maggiore, postavili na miesto nich mramorové. Aj všetko vôkol je mramorom vykladané, všade plno oltárov, obrazov atď. Pätnásť strieborných drahých lámp ustavične horí tu. Na mieste, kde sa Pán Ježiš mal narodiť, je v stene veľká strieborná hviezda s nápisom: Hic de Virgine Maria Jesus Christus natus est. I my sme sklonili tu naše kolená, nie pred tými obrazmi, ale pred naším Bohom, ďakujúc Mu, že daroval nám Svojho Syna. Tu ukázali nám aj miesto, kde navštívili Pána Ježiša tí „traja“ mudrci, a inde zase dieru, z ktorej tiekol prameň k potrebe svätej rodiny, a do ktorej i tá hviezda padla (!), ktorá priviedla sem mudrcov. Tu nás uviedli do kaplnky, kde sa Jozef nachádzal vtedy, keď sa Pán Ježiš narodil, a kde sa mu to prisnilo, aby ušiel do Egypta. Odtiaľ zase viedla cesta do inej kaplnky, kde boly dietky povraždené od Herodesových vojakov.

Tiež hroby rôznych svätých nachádzajú sa tu, ako k. p. Jeronýmov, aj to miesto, kde vraj tento muž Boží prekladal Písmo Sväté do latinčiny (asi r. 420.)

Všade videť plno tureckých vojakov, zvlášte na posvätných miestach. Dávajú pozor, aby sa kresťanskí kňazia medzi sebou nepobili, čo sa už neraz stalo, lebo každý z nich chce mať prednosť, rímski pred gréckymi a títo zase pred arménskymi.

Tak keď sme za mestom chceli videť to miesto, kde bola zvestovaná betlehemským pastierom anjelská zvesť, pridružil sa k nám jedon františkán, vyňal najprv tabatierku zo svojej dlhej sukne, a ponúknuc prítomných i šňupnúc si sám, začal:

„Vidíte, pánovia moji, toto krásne údolie. Až do nedávna domnievali sa grécki mnísi, ktorým to údolie patrí, že tam odpočívali pastieri v tú svätú noc. Ale vieme dobre, že okolo Vianoc býva tam veľmi mokro, a od mokrej paše ovce ponezdravejú; tedy je to úplne vylúčené, žeby pastieri boli i o Vianociach tam nocovali. My sme si dlho nad tým hlavu lámali, kde by to bolo mohlo byť, až sme boli upozornení tam na tú lúčinu na briežku. Nikde inde to nemohlo byť, len tam. Aj sme to posvätné miesto skutočne kúpili od istého šeika, bárs aj za drahé peniaze. Ešte neni to ani úplne vyplatené, ale veríme, že každý pravoverný kresťan pomôže nám toto sväté miesto kúpiť, aby sa úplne dostalo z rúk tureckých. Že to nemohlo inde byť, to dokazuje aj to, že hneď v blízkosti nachádzajú sa tamtie jaskyne, v ktorých pastieri svoje ovce strážili a pred jaskyňami oheň kládli. Každý milodar bude bohate v nebi odmenený, čo zvláštny dobrý skutok. A my chceme tam potom postaviť aj kláštor a kostol, k čomu nám bude mnoho treba!“ Tomuto poslednému sme i my radi uverili.

Ešte jednu „zvláštnosť“ sme mali príležitosť videť — i počuť. No o tej sa neidem na dlho rozpisovať, podotknem len, že to bola takzvaná „mliečna jaskyňa Panny Márie“, ktorá nachádza sa za mestom. Na vlastné uši počuli sme nábožnú kázeň jednoho františkána, ktorý líčil veľmi drasticky pôvod, históriu i rôznu divotvornú moc bieleho kameňa, ktorý sa tu nachádza, asi 400 nábožným ovečkám práve z Rakúska prišlým. Na hlavnom oltári videť obraz Panny Márie, prikladajúcej malé dieťatko k prsiam. Na zem padlá kvapka mlieka premenila skalu na biely kameň, ktorý utlčený dáva bielu tekutinu, a táto je nielen ženám prospešná, ale vraj i kravičkám, ktoré dávajú málo mlieka. Aj mnoho iných neduhov a nemocí dá sa ňou vyliečiť. Preto sa kameň aj za drahý peniaz predáva. Čím sú vraj Lúrdy pre Francúzsko, tým musí sa časom stať táto divotvorná jaskyňa celému svetu.

Po dojemnej kázni nasledovala ešte dlhšia modlitebná pobožnosť k pocte Panny Márie, pozostávajúca z mnohých zdrávasov, otčenášov aj piesní.

Odvrátili sme sa s ošklivosťou od takého klamstva, prevádzaného na účet kresťanstva, a kráčali sme zarmútení zpät k Jeruzalemu, kam sme prišli už po tme, takže sme s ťažkosťou našli náš byt. Naša hostiteľka rozprávala nám, že dnes postrieľal jedon Turek dve Angličanky, ktoré sa boly na chrámovom nádvorí niečim previnily proti tureckým obradnostiam. Jak neistým by sa tu človek musel cítiť, nebyť ochrany Božej! Preto sme sa do nej na novo odovzdali, ukladajúc sa na odpočinok.