ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak museli sme sa ráno rozlúčiť s naším dobrým priateľom a verným sprievodcom, ktorý odprevádzal nás ešte k stanici. O chvíľu ztratila sa nám zpred očí Kahýra a mali sme zase púšť pred sebou. Tu a tam zastavil vlak k vôli cestovateľom, obzerajúcim zvláštnosti egyptské, a hneď tu boli aj úslužní Arabi a Muríni, ponúkajúci občerstvenie cestovateľom: pekári, cukrári, vodonosiči a iní.

Vo vlaku soznámili sme sa s jedným gréckym professorom, ktorý nás na všeličo upozorňoval po ceste. Zvlášte popisoval nám tú ohromnú prácu, ktorá spojená bola s prekopaním suezského kanálu, ktorý právom možno rátať medzi divy sveta. Odporúčal nám, aby sme sa z mesta Ismailie, ktoré leží už na prieplave suezskom, viezli loďou až do Port Said. No nemohli sme ho poslúchnuť, lebo by sme boli prišli do Port Said až neskoro v noci, a tam nás nikto už nečakal. Tak sme sa museli spokojiť s tým, čo sme videli z vlaku.

Suezský prieplav staval alebo kopal v r. 1859 — 1869 francúzsky inžinier G. de Lesseps. Poneváč pôda pozostáva zo samého piesku, ktorý zasypával vyhĺbené už miesta, tak bola to práca veľmi namáhavá a s mnohými ťažkosťami spojená. Vtedy (r. 1860) založený bol aj prístav Port Said, ktorý sa potom v krátkom čase rozšíril na veľké mesto, počitujúce 40.000 obyvateľov práve tak alebo ešte viac miešaných, ako v Alexandrii. Evropanov je medzi nimi asi 12-13 tisíc, ostatní sú z iných dielov sveta. Aj Japonci a Čínania majú tu veľké obchody. Je to vôbec mesto obchodné.

Videť tu aj trochu evropského poriadku. Ulice sa každé ráno zametajú, aby obecenstvo malo cez deň kam hádzať novú špinu a všelijaké odpadky, za ktorými sa psi a ovce po uliciach sháňajú.

Na brehu morskom čnie asi 55 m. vysoký maják, vysielajúci po celú noc svoje svetlo až na 25 morských míl.

Na radu priateľov boli sme našu väčšiu batožinu poslali na adressu jednoho kolportéra biblickej spoločnosti, ktorý sa nám aj o byt postaral. Prenocovali sme v židovskom hoteli „Karmel“.

V Port Saide musia si cestujúci do Palestíny opatriť zvláštny turecký pas pre Palestínu a ostatné Turecko. Nemá to ovšem iného významu, než aby mali Turci za čo žiadať zase „bakšíš“. Keď sme potom ešte navštívili daktorých tunajších missionárov a porozprávali sa o ich práci medzi námorníkmi a prijali aj od nich cenné pokyny pre našu ďalšiu cestu, pozreli sme si zvláštnosti mesta a v sobotu po poludní dňa 16. apríla odplávali sme do vytúženej Palestíny.

Naša loď náležala ruskej spoločnosti, a my sme volili túto z pochopiteľnej príčiny — pre jej lacnotu.

Tu na východe závodia loďné spoločnosti o prievoznú cenu. Hlavne sú to lode anglické, francúzske a ruské, ktoré tu službu konajú. Anglická spoločnosf „Khedive“ má nádherne staväné lode, no aj ceny sú dľa toho. Francúzske lode sú menšie, jednoduchejšie, no dosť čisté. Najnečistejšie sú ruské lode, privážajúce ročne na tisíce ruských pútnikov k svätému hrobu. Tieto sú aj najlacnejšie. My sme sa mohli odvážiť na kratšiu cestu aj medzi takúto všeliakú spoločnosť, súc zaopatrení visutými posteliami, ktoré sme na lodi na príhodnom mieste zavesili. Ináče bolo tu v III. triede tak plno, že nebolo možno sa hnúť. Turci viezli so sebou celé svoje háremy. Vybrali sme si pohodlný kútik na lodi; no medzitým čo sme odišli, pozdal sa aj jednomu Turkovi, a keď sme sa vrátili k našej batožine, už sme ju našli odloženú a náš kútik pozastieraný záclonami a obydlený tureckou rodinou. „Obecenstvo“ bolo i tu veľmi strakavé: Turci, arabskí Cigáni, Muríni a Murínky, a veľký počet Rusov a Židov.

Práve keď sme mali odísť, dorazila ešte japonská válečná loď do prístavu s celou posádkou Japoncov, a mohli sme sa im prizreť, ako vyšší dôstojníci dávali vojsku úpravu pre krátky pobyt v Port Saide; potom sadli si do člnku a dali sa odviezť na breh.

Neviezli sme sa dlho vlnami zbrázdenou hladinou Stredozemného mora, keď sklonilo sa slnce pod hladinu a nad nami rozprestrela sa tá čarovná východná noc s tým zvláštnym leskom myriad hviezd. Keď položil som sa na palube do mojej postele pod tým krásnym nebom, tiahlo mi popred oči všetko to, čo sme v pominulých dňoch boli zažili, no myseľ moja zalietala aj ďaleko do minulosti, keď národ izraelský putoval zo zeme Faraonov cez tú podivnú púšť k hraniciam Zeme zasľúbenej. Aj so mnou bolo na palube mnoho synov a dcér toho národa, túžiacich spatriť ten kus zeme, ku ktorému pútala ich nádej na lepšiu a slávnejšiu budúcnosť. Pre nás má táto zem veľký historický význam, lebo tu odohraly sa deje pre celé človečenstvo veľavýznamné. Zem tú posvätil sám Syn Boží dotykom Svojich nôh.

Ešte sa len brieždilo, už bolo všetko na nohách, očakávajúc prvé zavolanie: „Zem, zem!“ No ešte sme si museli počkať. Až slnce zjavilo sa na oblohe, barviac more do červena, zazreli sme prvé obrysy zeme zasľúbenej, ako také modrošedé oblaky. Pomaly vystúpilo z mora prístavné mesto Jaffa, dávne Joppe, v ľavo od nej Karmél; a z diaľky vidno bolo Hermon s jeho sňažným temenom.

Asi o dve hodiny pozdejšie zostala loď stáť, asi na kilometer od brehu, a spustila ohromné kotvy s veľkým rachotom, až sa vlny zdvíhaly. Prvý, kto vystúpil k nám, bol lekár k preskúmaniu cestovateľov, či nemajú trachoma, egyptskú očnú nemoc. Nato so všetkých strán lode začali sa hrnúť na palubu nosiči, priveslujúc od brehu na svojich člnkoch, — a len sa tak trhali o cestovateľov a ich batožinu, hádžuc všetko nemilosrdne dolu s paluby do člnkov, kde šikovní ich súdruhovia všetko zručne chytali, ako by sa hrali na lobdu. Ich hbitosť je podivuhodná. Skáču ako veverice z jednej loďky na druhú, vyšplhajú sa bez všetkých pomôcok na palubu, hádžu a chytajú najťažšie kusy batožiny vzdor tomu, že sa ich loďky vždy sem a tam zmietajú vysokým príbojom vĺn. Majú pri tom ovšem dobrý zárobok. Poneváč loď nemôže až k brehu pre skaliská ukryté pod hladinou i vyčnievajúce z mora, tak všetci cestovatelia musia používať ich služieb, za ktoré si dajú oni často dobrý groš zaplatiť, tri — i štyrikrát toľko, než by im dľa obyčajnej tarify prislúchalo.

Priraziac konečne ku brehu, museli sme sa zase podrobiť colnej prehliadke i s našimi pasmi, a potom putovali sme s naším nosičom uličkami jaffanskými až za mesto do nemeckej kolonie, kde býval židovský missionár, na ktorého upravil nás jedon Žid na lodi. Bola nedeľa, a my stretli sme ho práve pred domom i s jeho paňou, poberajúcich sa do shromaždenia. Prijali nás veľmi prívetive, a jeho pani, mne ešte z Krišony známa, pripravila nám hneď raňajky. Potom poslali nás unavených spať, než sa oni vrátili zo shromaždenia. Až k obedu nás prebudili. Odpoludnie strávili sme v ich domácnosti, až predvečerom vybrali sme sa pozreť na niektoré pamätné miesta, ku pr. na bydlisko Tabity i na jej hrob, na prístav Šalamúnov, — ktorý je teraz už na suchu, — kam privážali na plťach cedrové drevo i tesané kamene k stavbe chrámovej. Večer sme mali pri Slove Božom aj s inými veriacimi požehnanú hodinku. Na druhý deň podívali sme sa na dom Šimona, garbiara pri mori, kde Peter býval a mal to zvláštne videnie; a potom asi hodinku vzdialenú nemeckú osadu Sáron, založenú r. 1868. niekoľkými nemeckými rodinami. To, k vôli čomu boli prišli, — totiž založiť nový Jeruzalem, — sa im nepodarilo; no podarilo sa im premeniť púšť v zahradu. Skutočne utešené sady pomarančové a citrónové, rozširujúce až omamujúcu vôňu, rozkladajú sa tu. Viacerí pestujú i včelárstvo, ktoré sa tu zvlášte darí, a dochováva sa tu i veľa rožného dobytka, prečo tu i mliekárstvo kvitne. Majú tu modernú mliekáreň, a posielajú svoje výrobky po celom okolí. V prostred tejto dedinky stojí úhľadná škola i pekná budova pre shromaždenia.

Lež vráťme sa do Jaffy. Mesto tiahne sa podĺhle popri mori; číta na 55.000 obyvateľov. Je to už od staroveku kupecké mesto, dľa podania najstarší prístav sveta. Čítame o ňom už v knihe Jozue; dľa 2. Paral. 2, 16. bolo pridelené s inými mestami pokoleniu Dan. Ďalej spomenuté je v proroctve Jonášovom, ktorý tu na loď sadal, aby utiekol pred Bohom.

Teraz je Jaffa strediskom židovských kolonií, ktorých je v blízkosti trinásť. Židia, prichádzajúci z cudziny, zostanú najčastejšie hneď tu v okolí Jaffy. Preto ich je v samej Jaffe na 15.000.