ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nasledujúceho dňa museli sme len sami bez vodcu chodiť po meste dľa úpravy br. Drobbeho. Najprv išli sme do takzvaného Syrského sirotienca, v ktorom sa asi 330 sirôt vychováva a vzdeláva, jak v škole tak i v rôznych remeslách. Učitelia prijali nás veľmi priateľsky a poukazovali nám jak školské siene tak aj dielne.

Pre slepých, ktorých je na Východe veľa, je zvláštne oddelenie, kde učia sa obyčajne pleteniu stolíc. Výučba v škole deje sa arabsky, ale povedľa toho učia sa deti aj nemecky.

História tohoto sirotienca je veľmi zajímavá. Missijný ústav St. Chrischona vo Švajčiarsku vyslal svojho chovanca, J. L. Schnellera, r. 1854. aj s jeho ženou do Palestíny, aby tam založil malý ústav k vychovávaniu missionárov pre Abessyniu, kde sa bola nedávno začala missijná práca.

No tomuto plánu prišly do cesty také ťažkosti, že sa ukázal byť nemožným k prevedeniu. Preto chcel sa Schneller venovať missiinej práci medzi vonkovským obyvateľstvom okolo Jeruzalema.

Tak postavil si dom asi pol hodiny od mesta k severu v neprívetivom, pustom okolí. Ale hneď v prvú noc po otvorení domu prišlo sedem zbojníkov, obľahli dom, rozbili okná a vnišli dnu. Schneller musel im dať všetko, čo žiadali. Zbili ho šabľou, takže polomrtvý klesnul. Domnievali sa, že im dá ešte viac peňazí. Ale keď videli, že už všetko vydrancovali, odtiahli.

Za niekoľko mesiacov prišli zase. Pes ustavične štekal, takže dieťa Schnellerove, jeho prvorodzený syn, nemohlo spať. Otec sa išiel podívať von, ale sotva vyšiel predo dvere, zase videl pred sebou zbojníkov. Vbehnul rýchle dnu, zamknul dvere a zatarasil ich ťažkými predmetmi. Darmo usilovali sa zbojníci vniknúť, takže nad ránom museli bez výsledku odtiahnuť.

Tak videli Schnellerovci, že musia nazpät do Jeruzalema, poneváč boli vonku v najväčšom nebezpečenstve života.

Zanedlho na to, r. 1860., bolo v Syrii, na Libanone a v Damašku veľké prenasledovanie kresťanov. Turci pobili vyše 30.000 kresťanov, a mnoho detí zostalo osirotených vo veľkej biede. Schneller vybral sa ta, pomáhať, kde sa dalo. Spatril svoju úlohu v tom, poslúžiť týmto syrským sirotám.

Viaceré z nich vzal sebou do Jeruzalema, a vtiahnul s nimi do svojho domu. Tak povstal tento Syrský sirotienec. Pán tú prácu požehnal, takže sa vždy viac rozširovala.

V apríli 1910 slávili tu 50-ročné jubileum založenia ústavu. My prišli sme po ňom k návšteve. No o niekoľko týždňov pozdejšie ľahla väčšia časť ústavu popoľom. Škoda obnášala asi 180,000 kor. Deti musely byť potom umiestené vo vyšespomenutom asyle Augusty Viktorie na Olivovom vrchu.

Potom obzreli sme si v meste modell (vzorec) chrámu, aký bol tento za Šalamúna. Modell na základe 40-ročných štúdií a skúmania pečlive vypracoval staviteľ Schick, bývalý krišonský brat. Je spravený tak, že možno ho rozobrať i složiť, ukázať miestopisnú polohu troch rôznych chrámov: Šalamúnovho, Nehemiášovho a Heródesovho. Je postavený vo zvláštnej miestnosti a zaujíma sám veľký priestor na prostriedku. Je drevený. Ukazuje ho s patričným výkladom dcéra br. Schicka, vdova Schönecková. Stojí to za to, videť toto skutočne umelecké dielo, vypracované jak dľa biblických údajov, tak aj dľa presných štúdií a merania na tvári miesta.

Pani Schönecková, keď predstavil som sa čo krišonský brat, nevzala od nás obvyklého vstupného a venovala nám zvláštnu pozornosť, zodpovedajúc ochotne a láskave naše otázky.

Odtiaľ vybrali sme sa k „múru nárekov“. Tak nazýva sa kus hradby na severovýchodnej strane mesta, ktorá dľa židovského podania pochádza ešte z časov Šalamúnových a má byť pozostatok prvého chrámu, no pravdepodobne pochádza z času Heródesovho.

Je 60 stôp vysoká a staväná z veľkých, asi na meter vysokých kvádrov rôznej dĺžky. Sem shromažďujú sa Židia každý piatok i sobotu a nariekajú nad ztratenou slávou Jeruzalema. Ani tento kúsok miesta neni ich, museli si ho od Turkov vziať do prenájmu. Tu na cudzej pôde oprú Izraeliti svoje hlavy o tento starý múr, vzdychajú, plačú a nariekajú nad zkazou chrámu. Zvlášte obľubujú čítať tu Žalm 79.: Ó, Bože, vtrhli pohania do dedictva Tvojho, poškvrnili chrám svätosti tvojej, obrátili Jeruzalem v hromady.

Predriekávač vraví:

„Pre palác, ktorý leží pustý…, a na to nasleduje nárek Židov:

„„… sedíme opustení a plačeme.““

A zase on:

„Pre chrám, ktorý je zničený…“ a ľud:

„„sedíme opustení a vzdycháme.““

„Pre hradbu, ktorá je zrúcaná…“

„„… sedíme opustení a nariekame.““

A tak to ide ďalej. Je to dojímavý pohľad, videť tu mladých i starých, — a niektorí z nich sú patriarchálne postavy, — najprv sa modliť a plakať, potom vo sbore spustiť ten prežalostný nárek nad ztratenou slávou Židovstva. Či sa im skutočne jedná o tú slávu alebo je to len ich obyčaj, je ťažko rozsúdiť, poneváč je v Jeruzaleme veľa Židov, ktorých povolanie je to a ktorí za to od bohatých Židov iných krajín dostávajú podporu, ako sme počuli. Tedy nielen „kresťania“ robia tu z náboženstva peniaze, ale aj Židia. Navštívili sme aj najväčšiu židovskú synagógu v Jeruzaleme. To vyzdobenie a ten krik a neporiadok pri ich modlitbách niako nehodí sa spolu. Keď si nás všetci obzreli, pokračovali v svojich hlasitých a polohlasitých modlitbách, vlastne šomraní. Bolo nám ich ľúto, keď sme si pomysleli, že to následkom umieneného výroku ich praotcov: „Krv jeho na nás a na naše deti!“ musí až dosiaľ celý tento národ niesť na sebe zlorečenstvo.

Po večeri mali sme pekné shromaždenie vo spolku Modrého Kríža, ktorý bol tu založil br. Felix Bovet z Bernu, môj osobný dobrý priateľ a zároveň priateľ i nás Slovákov, počas svojej cesty tuná pred päť rokmi.

V sobotu pozvaly nás na návštevu diakonky, pracujúce medzi malomocnými. Neďaleko nášho príbytku medzi zahradami stojí tu o samote ohradený ústav „Jesus-Hilfe“ (Ježišova pomoc). Tu sú tí najnešťastnejší zpomedzi všetkých ľudí, ktorí už za živa hnijú. Je to hrozný pohľad na takého nemocného. Bude ešte docela mladý človek, no už vyzerá ani starec. Tvár, ruky i nohy sú už dokaličené, okyptené následkom tejto strašnej nemoci, ktorá pomaly odožiera nakazené údy, až otrávi celú krv tak, že nastane smrť; ale dotiaľ prejdú roky a roky, než takému nemocnému smrť obľahčí. No či obľahčí?

Podivuhodné je, že len málo malomocných dá sa nakloniť, aby sa dali prijať do tohoto ústavu, kde sú s veľkou láskou a sebazaprením diakonkami ošetrovaní a čistení; veľká väčšina ich radšie volí svobodný život, totiž túlanie sa sem i ta a život hriecha za bránami mesta. Turecká vláda nestará sa o nich, keď len zostanú vonku pred mestom, a tam žijú z milodarov, ktorých sa im od tisícich a tisícich pútnikov, navštevujúcich každoročne Jeruzalem, dostáva. A tu by boli dobre opatrení, len keby prišli, lebo diakonky konajú tú nečistú prácu okolo nich, pranie, čistenie atď. s mnohou láskou. Sú to väčšinou Arabi.

Tento ústav založila jedna veriaca nemecká dáma, ktorá bola v Jeruzaleme okolo r. 1870. a vidiac všade týchto úbohých, mala s nimi súcit a začala po návrate domov sbierať príspevky na takýto ústav, akého tu vôbec ešte nebolo. Aj sa jej to podarilo, takže najprv mohla k tomuto účelu dom prenajať a potom aj zvláštny ústav postaviť, ktorý v r. 1881. prevzala Bratrská cirkev.

Odtiaľ sprevádzal nás zase jedon brat zo spolku Modrého Kríža, majúc práve voľno. Najprv zaviedol nás k bráne Štefanovej, pred ktorou videť ten už spomenutý veľký kameň.

Neďaleko odtiaľto je vchod na chrámový dvor, kde kedysi stál jeruzalemský chrám. Poneváč je tam turecká mešita, je prístup na tento dvor veľmi nesnadný: Každý návštevník musí mať riadneho vodiča (Kavasa) od svojho konsulátu a okrem toho ešte tureckého vojaka v plnej zbroji k ochrane, čo všetko stojí dosť veľký obnos, ktorý sme my nemohli na to obetovať. A okrem toho bol jedon mohamedán z Mekky len pred niekoľkými dňami postrielal dve Amerikánky na tomto mieste, takže sa bolo čo obávať ich roznietenej nenávisti oproti „džaurom“.

Ten práve konal svoju pobožnosť v mešite, keď istá americká cestujúca spoločnosť vnišla si obzrieť tieto miesta. On cítil sa byť vyrušovaným zvlášte prítomnosťou žien, preto vytiahnul svoju pištoľ a strelil na dve dámy. Obe boly ťažko ranené; jedna z nich zaplatila to okom. Preto bolo obyvateľstvo trochu rozdráždené oproti cudzincom.

Toto posvätné miesto je obohnaté veľkým múrom. Vychádza sa ta hore po mnohých schodoch. Celý plac je 1600 stôp dlhý a 1000 stôp široký, vyložený kamennými tabuľami. Musela to byť ohromná práca, klásť tieto kamene, lebo skala pod nimi musela byť najprv srovnaná. Pod tabuľami nachádzajú sa cisterny, spojené medzi sebou kanálmi. Tak chcel sa Šalamún postarať o hojnosť vody na tomto mieste. Až dosiaľ čerpajú Turci odtiaľto vodu a predávajú ju po meste. Tu i tam stoja tu olivy a cypriše, pomedzi väčšími-menšími staviskami, medzi ktorými je najvýznamnejšia spomenutá Omarova mešita, postavená na prostriedku a mramorovom, 16 stôp vysokom podstavku. Pochádza zo 7. storočia. Je to osmihranná budova s kupolou, podoprenou mnohými stĺpami. Steny vykladané sú barevnou sklenou a mramorovou mosaikou a jagajú sa v lúčoch slnca.

Práve pod kupolou v prostriedku mešity nachádza sa trochu zvýšená prírodná skala. Je to najvyší bod vrchu Moriah, a je to iste najstaršia svätyňa na zemi vôbec. Preto chránia ju Turci čo perlu celej mešity. Obohnatá je železnou mrežou, ktorá pravdepodobne pochádza ešte z doby križiackych válok.

Na tejto skale mal kedysi Melchisedech obetovať. A neskoršie tu chcel obetovať Abrahám svojho Izáka. O storočia neskoršie zastavil obeťou na tomto kameni, na ktorom vtedy práve kráľ Aratna mlátil, tiež krvavou obeťou kráľ Dávid mor, ktorý poslal Hospodin čo trest za sčítanie ľudu. Preto kúpil si tento kus zeme od kráľa Aratny, a pripravil tam potom miesto pre chrám, ktorý Šalamún tu postavil.

Poneváč na tomto mieste stála kedysi svätyňa svätých, tak pobožní Židia dosiaľ neodvážia sa vstúpiť. Keď nebolo to dovolené len raz za rok a i to len jednomu človeku: najvyššiemu kňazovi, a to tiež len s krvou kozla, za hriechy ľudu zabitého.

V skale videť dosiaľ jarčoky, po ktorých odtekala krv obetných zvierat, lebo tu stál oltár zápaľov.

Mohamedáni tvrdia, že tento kameň pochádza z raja. Mohamed vraj modlieval sa na ňom; a modlitba na tomto mieste konaná, má tisíc razy väčšiu moc než inde. Z tohoto kameňa vyšiel Mohamed do neba na bielom koni. Práve bol prítomný archanjel Gabriel, a keď sa tá skala tiež chcela pozdvihnúť a leteť za Mohamedánom, zadržal ju Gabriel. Veď videť na skale aj priehlbiny, vzniklé tlakom jeho prstov.

Pod skalou je jaskyňa, a Turci vravia, že skala vlastne vznáša sa svobodne v povetrí, na tom mieste, kam bola sa vtedy vzniesla, a kde ju zadržal archanjel. No sú pod ňou mocné piliery, ktoré vraj aj videť, kto ich videť chce. Prístup do jaskyne neni kresťanom dovolený. Stavebný rada Schick a iní tvrdia, že je tam prameň, ktorý dáva vodu aj rybníku Siloah.

O niečo ďalej stojí mešita El Aksa, 270 stôp dlhá a 190 stôp široká. Pôvodne mal to byť kresťanský kostol. V jednom odľahlom kúte stoja blízko u seba dva stĺpy. Mohamedáni veria, že kto medzi nimi prejde, príde do neba. Tu je tedy ich tesná brána, ktorá je skutočne tak tesná, že mnohému je vôbec nemožno, pretisnúť sa medzi stĺpy. Poneváč sa viacerí sami ožebráčili, len aby sa mohli pretisnúť, tak dal sultán zatarasiť ten priesmyk železnými palicami, takže teraz nemožno vôbec tade prejsť.

Krytými schodmi vníde sa odtiaľ do ohromnej podzemnej miestnosti, nazvanej Šalamúnovými maštaľami. Na tisíce koní by sa tu vmestilo. Vraj bývaly tu tie obetné zvieratá ktorých pri veľkých slávnosťach bolo na tisíce treba.

Tak obrátili sme kroky na cestu, po ktorej viedli nášho Pána z Getsemana, takzvanú boľastnú cestu (via dolorosa). Táto má 14 takzvaných „staníc“. Prvá je tu, kde sa teraz nachádza turecká kasáreň. Predtým tu bol hrad Antonia, kde býval Pilát a kde aj Pána Ježiša odsúdil. Tu vraj mala kedysi bývať aj matka panny Márie, sv. Anna.

Vedľa brány sv. Štefana je kostolík sv. Anny, kde vraj mala bývať.

Druhá stanica je na schodoch hradu Antonia; tam vzal Pán Ježiš na Seba kríž. Pôvodných schodov však už tam niet; tie majú byť v Ríme. Tretia stanica je jedon polooblúk, pozostatok to z rímskej slávo-brány. Toto miesto nazvali v 15. storočí „Ecce homo“, poneváč tam Pilát ukázal zástupom zbičovaného Pána so slovami: „Hľa, človek!“

Neďaleko je kaplnka, patriaca francúzskym mníchom, kde bol Pán bičovaný, priviazaný súc o stĺp, ktorý sme už boli spomenuli.

O pár krokov ďalej je kostol Sionských sestier, kde sú tiež všeliaké pamätnosti k videniu. Tu je miesto kde Pán po prvý raz klesnul pod krížom. Ďalej ukazovali nám domčok žobráka Lazára, a povedľa dom boháčov. Potom je tu štvrtá stanica: miesto, kde Šimona Cyrenenského prinútil jedon rímsky vojak, vziať na seba Ježišov kríž. Niečo vyššie je menšia káplnka, kde je ďalšia stanica: miesto, na ktorom Veronika podala Pánu Ježišovi ručníčok na utretie tváre; keď sa ním utrel, zostala Jeho tvár zobrazená na ňom. Za bachšíš sme hneď dostali z toho aj obrázok.

Neskoršie prišli sme na ďalšiu stanicu, kde Pán Ježiš privolal jeruzalemským ženám: „Neplačte nadomnou, ale radšie samy nad sebou.“

Posledné stanice sú už na Golgate a v chráme sv. hrobu vyzliekanie, pribíjanie, vztýčenie kríža, složenie s neho a pohrab Ježišov.

Navrátiac sa večer domov, pripravili sme sa na vychádzku k Mrtvému moru a do Jericha.

Hneď skoro ráno boli sme už na nohách, kráčajúc vo sprievode br. Drobbeho vedľa hradu Sion, kade sme si o niečo sblížili. On, ukážuc nám, kade máme ísť, rozlúčil sa s nami a vrátil sa domov.

Tak kráčali sme nadol k zahrade Getsemane na cestu, ktorá vedie cez Betaniu do Jericha.

Na vrchu stretli sme židovského mliekara, ktorý niesol na chrbáte v kozej koži svoj tovar. Vďačne nám tiež nalial na raňajky, a prajúc nám šťastnú cestu, kráčal ďalej k Jeruzalemu. Ak veľmi potrebovali sme práve na tejto ceste šťastia a Božej ochrany, to videli sme až potom, keď sme stáli zoči-voči tým veľkým nebezpečenstvám na nej. Cesta k Jerichu bola celá akoby posiata cestujúcimi. Hlavne boli to Rusi, putujúci k Jordánu, aby sa v ňom dali pokrstiť. Toto je vrchol púte, ktorá človeka urobí istým, že spasenia dosiahne — dľa mienky našich ruských spolupútnikov.

O chvíľu hrčaly za nami vozy s bohatšími pútnikmi a cestujúcimi. Cesta tu vedie strmo nadol.

Ruskí pútnici išli cestou za vozmi, no Turci i Arabi uhnuli na svojich koníkoch a osloch po neschodnej ceste medzi judské vrchy.

My, domnievajúc sa, že títo lepšie vedia cestu, a že Rusov predbehneme, keď pôjdeme za nimi, opustili sme dobrú cestu a šli do vrchov.

Tak kráčali sme z počiatku veselo, spievajúc si do kroku; no keď sme pozdejšie doháňali turecké karavány, medzi ktorými nebolo žiadneho Evropana, nebolo nám do spevu. Tu i tu bolo počuť výstrel týchto až po zuby ozbrojených synov púšte. Keby sme neboli bývali už kus cesty urazili, radšie by sme sa boli ešte vrátili. Prihovárali sme sa im priateľsky, potľapkávajúc ich po pleci, no ich ostrý pohľad nám tým viac strachu naháňal.

Po dlhej neshodnej ceste s hora nadol a zase hore medzi pustými vrchami prišli sme konečne k jednomu starému staväniu, kde boli rozložení Turci s ich koníkmi, ujedajúc si a odpočívajúc.

Hútali sme, že to bude hostinec, tak sme tiež vnišli vypýtať si niečo. No nevedeli sme sa dohovoriť, tak sme si dali len vody priniesť, ktorá ležala neďaleko prikrytá v kozej koži. Hostinský primiešal do nej citrónovej šťavy a cukru, a keď sme si každý po dvoch pohároch vypili a chceli platiť, ukázal na prstoch, že to stojí dva franky. Neodvážili sme sa odporovať, tak sme len voľky-nevoľky zaplatili a tiahli pomaly ďalej a ďalej do púšte od obydlí ľudských. Prišli sme k starým zrúcaninám, v ktorých sme dúfali nájsť dáke chatrče, no sklamali sme sa. Boli by sme sa radi tu posadili, lebo sme boli od cesty i veľkej horúčosti celí unavení, no obávali sme sa, že nás spoluputujúci Turci budú obťažovať a znepokojovať, tak sme len putovali horko-ťažko ďalej, čomu sa i naši spolupútnici divili. Pýtali sme sa ich, jak ďaleko je do Er-Riha (Jericho), no nerozumeli sme ich odpovediam.

Konečne vyšli sme s nimi po úzkom chodníčku na vrch, s ktorého bolo videť v diaľke velikánsky zástup, a počuť bolo divokú hudbu a strelbu. I naši Turci viac razy vystrelili do povetria a prejavovali všeliakým spôsobom svoju radosť.

Až tu sme si spomenuli, že prichádzame k „Mojžišovmu hrobu“, pri ktorom Mohamedáni každoročne vydržiavajú štvortýždňovú slávnosť, jediac, pijúc pri hudbe a strelbe mažiarov — ani u nás „kresťania“ na výročité sviatky. A sú vraj pri tejto slávnosti tak fanatickí, že by im to pravú rozkoš pôsobilo, zabiť inoveriaceho. Boli by sme síce radi čo len obďaleč videli ich slávnosti, no neodvážili sme sa isť ďalej. I tak sme boli už priďaleko zašli.

„Ale čo teraz?“ pýtali sme sa jedon druhého. Posadili sme sa trochu, kým sa karavány od nás vzdialily, a pustili sme sa potom po hrebeni vrchu stranou, až sme sa cítili byť bezpečnými a nikým nepozorovanými, až prišli sme do doliny, kde sme videli, že by sa tu jedným dlhým výmoľom dalo ísť, keď nie už k Jerichu, tak k Mŕtvemu moru. Tak hybaj dolu ním! Boli sme my radi, že nás už žiadon Turek nevidí! Len divé holuby hrkútaly tu v skalných dierach, a nad nami vznášali sa orli, ktorí tiež bezpochyby tu mali svoj príbytok na tých vysokých bralách, ktoré kamdiaľ viac súžovaly kotlinu. Aj nám bolo úzko okolo srdca, lebo sme nemali ani najmenšieho tušenia, kam nás táto nikým ešte nešliapaná cesta dovedie. Tu v tôni vysokých hôr bolo trochu chladnejšie; aspoň hadov sme sa nemuseli obávať.

Výmoľ súžil sa konečne tak, že bol z neho už len jarok, ktorým včas dažďa voda odtekala. Tu prišli sme k skale, pod ktorou bola ešte malá barinka po bývalom vodopáde. Pomaly sliezli sme dolu príkrymi kameňmi a kráčali ďalej. Lež za polhodiny stali sme ešte nad príkrejšou skalou, dolu ktorou bolo nebezpečno sliezať. Môj spoločník rozhodnul sa sísť dolu a prezreť ďalší kus cesty, a jak by sa podobné miesta opakovaly, vrátiť sa zpät; ja som mal zostať tu, abych ho mohol prípadne vytiahnuť. Tak opustil ma po malom občerstvení, ktoré sme spoločne tu požili a zaliati poslednou už teplou vodou, a ja zostal som sám.

Divné myšlienky kolovaly mi hlavou, a prišlo mi aj úzko. Čo potom, ak nebude možno ďalej? Nazpät do Jeruzalema je už neskoro, a kam sa ináč obrátiť tu v cudzej zemi, v neznámej krajine? Prosil som Pána jak za ochranu pre môjho spoločníka, tak aj za radu v tomto pomykove, do ktorého sme sa boli sami dostali.

Za malú hodinku počul som hlas môjho sprievodcu. Ohlásil som sa. Prichádzal zpät celý udýchaný so zvesťou, že nemôžeme ďalej, lebo tam sú už skaly neschodné. Vytiahnul som ho a odpočívali sme chvíľu, radiac sa, čo teraz. Obrátili sme sa zpät. No po ceste prišiel môj spoločník na dobrú myšlienku: Vyliezť hore na niektorý vrch a rozhliadnuť sa po okolí, kade dalo by sa predsa prejsť k Mŕtvemu moru, alebo aspoň ujasniť si, kde sa nachádzame.

A tak aj hneď sám urobil. Vyhľadal si ako-tak schodné miesto medzi strmými skalami, a počal sa škriabať hore. Mne sa krútila hlava, len čo som sa za ním hore díval. Ztratil sa mi medzi skalami, až som ho počul radostne zajasať: „Vidím Mŕtve more!“

Mne ako keby bol kameň so srdca spadnul. Nasledovala mi síce ešte trpká chvíľa, driapať sa po tých skalách nahor, a až teraz videl som, jak nebezpečná to cesta, no len keď sme boli na šľaku, kam ideme. To ma posilňovalo, keď som vystupoval pomaly, noha za nohou kladúc na vyčnievajúce kamene a chytajúc sa hneď skál, hneď trávy. Dolu som nechcel hľadeť, aby sa mi nezatočila hlava.

Konečne, chvejúc sa úzkosťou i únavou na celom tele, dosiahnul som i ja vrcholca, a predo mnou rozostrel sa dojemný výhľad. V blízkosti síce len samá púšť a holá skala, no zato v diaľke zvláštne jazero, ktorému neni rovné ani jedno na svete — 1200 stôp pod hladinou Stredozemného mora! A s tou hroznou históriou, ktorá sa odohrala, ešte keď ho tam nebolo! A potom pohľad na celé údolie Jordánu až po sňažný Hermon.

Aká krásna to musela byť zem za času Abrahámovho, keď tam stojí, že bola ako rajská záhrada! Teraz všetko pusté. Len zriedka videť dáky vyschlý krík, alebo žltú trávičku. Dobre majú beduínske deti, keď na otázku, akej barvy je tráva, odpovedajú vraj: „Žltá!“

Opodial videli sme našim srnkám podobné zvieratká, a dakoľko zajačkov, — ani živej duše ináč vôkol, čo nám vlastne len príjemné bolo. Tak sme si pospiešili, a po dvojhodinovej ceste údoliami, vŕškami a potom i rovinou, dorazili sme okolo 3 hod. odpoludnia k Mŕtvemu moru.

Jeho okolie je skoro až príšerné. Ináče sú brehy vôd vždy oživené, keď nie iným, aspoň vlnami a jakou-takou zeleňou. Ale tu nevidíš ničoho, len čiernu, akoby spálenú zem, obsahujúcu veľa horľavín, skaly a piesok, a zôkol-vôkol holé skaliská, tiež načernalé. Po brehu je veľa takzvaného „čierneho kameňa“, t. j. asfaltu, alebo stvrdnutého petroleja, a zvlášte dno Mŕtveho mora je naň bohaté. Ale ani trávičky, ani živého tvora nikde. Len tu i tam videť jednotlivé kríky, ktoré predsa tu vydržia, a na ktorých rastú takzvané Sodomské jablká. Ba i tá voda akoby skamenela tu leží, len silnejší vietor ňou pohne, ktorý málokedy sem zavíta, keď je to taká podmorská hĺbka. To povedomie, že, keby sa tak vlny Stredozemného mora prevalily sem, človek by sa zrazu octnul 400 metrov pod vodou, až tak dech úži.

Čo sa do Mŕtveho mora dostane, zomre následkom silne slanej vody. Pri vtoku Jordánu videť plávať mrtvé ryby, ktoré sa do slano-horkej vody dostaly. Voda je preto aj tak ťažká, hustá, že sa v nej nemožno ponoriť. Človek môže v nej kráčať. Keď po kúpeli výnde z vody, zostane na tele po osušení biela vrstva soli, preto to kožu aj štípe, čo sme i my zakúsili.

Mŕtve more je asi 75 km dlhé a 15 — 20 km široké. Voda bola ovšem veľmi teplá. Poneváč sme sa jej napiť nemohli, tak sme si pospiešili k Jordánu, ktorý asi 3 km odtiaľto vtekal do mora.

Tam sme už našli aj príbytky ľudské, aj cestovateľov. Najdúc jednu len drúkom zavretú chyžku, vnišli sme dnu, a poneváč tu ľudí nebolo, tak sme si sami poslúžili vodou, ktorú sme v kúte vo džbáne našli. Prehrešili sme sa však proti tureckým obyčajom tak hrozne takýmto pošpinením ich príbytku, že by nás to bolo mohlo stáť život, ako nám pozdejšie povedali.

Až neskoršie našli sme niečo hostincu podobného, kde sedelo viac hosťov. Rozkázali sme si limonádu, v nádeji, že tak najlacnejšie prejdeme; no aký bol náš úžas, keď sme za dve limonády museli tri franky zaplatiť!

Odtiaľ poberali sme sa potom hore Jordánom k miestu, kde Ján Krstiteľ kázaval a krstieval. Preto až dosiaľ dávajú sa tu krstiť ruskí pútnici, a berú sa tu celé náklady sudov s jordánskou vodou pre tých, ktorí nemôžu prísť sem a chcejú sa dať ňou pokrstiť doma — v Rusku — za drahé peniaze. Nám sa ponúkal tiež jedon pastier, že nás za jedon frank pokrstí.

Boly tu celé zástupy pravoslávnych ruských pútnikov, i Bulharov a Grékov. Najprv držal im pop dlhú pobožnosť, v ktorej bolo opäť a opäť počuť: „Gospodi, pomiluj ny!“ A potom ich rad radom krstil. Každý z kandidátov krstu oblečený je v dlhé rúcho, — ktoré si potom vezme domov a dá sa v ňom pochovať, — a keď nastane obrad krstu, začnú všeci spoločne odriekať apoštolské vyznanie viery. Za každým z troch odsekov ponoria sa do vody.

Keď poodchádzali, okúpali sme sa i my, aj napili jordánskej vlažnej vody, bárs i nie dosť čistej, a potom pýtali sme sa nášho ochotného krstiteľa na dáky nocľah. Ukazoval nám smer, ktorým sa máme brať k dákemu kláštoru, a my pospiechali sme daným smerom, lebo sa už bolo zvečerilo. Čo nevideť sotmelo sa úplne, ako to v Palestíne po západe slnka býva. Od Jordána ozýval sa škrek žiab, tu i tu bolo počuť aj hlasy iných zvierat aj vtákov, nám neznámych; medzi nimi poznali sme aj klokot slávika. Okolo hlavy bzučali nám moskitskí komári, vrzúkajúc nám do uší svoj nesnesiteľný marš. Však sme sa i vzdor únave ponáhľali, ako sme mohli. No v tej tme neznali sme, kam sa podieť. Za nami išli síce ľudia, ktorým sme sa však radšie nedali do známosti, a utiahli sme sa s cesty stranou, složili sme sa na jednom odľahlom mieste, kde sme sa cítili i za vetrom i bezpečnejší od hadov a iných zvierat, a chceli sme spať. Ale len chceli, lebo veľká zima po dennej hroznej horúčosti bola pre nás tým citeľnejšou.

Vyšiel mesiačik a ožiaril svojou širokou tvárou kraj; hviezdy, ktoré tu majú, poneváč je čisté povetrie, krásny lesk, ligotaly sa nad nami. No my netrpezlive obracali sme sa s boka na bok.

Neboli sme si predsa istí, či dáky dravec od Jordána nepustí sa za nami, lebo počuli sme štekanie šakalov i zavýjanie hyén; aj leopardi tu bývajú. Konečne asi o 2 hod. po polnoci boli sme už tak premrznutí, že sme vstali a chceli sa zohriať chôdzou, a tak pustili sme sa opodiaľ žblunkajúceho Jordána ďalej hore. V nočnom šeru zazreli sme medzi stromami niečo podobné ľudskému obydliu. Prišli sme bližšie, no bola to zahrada zôkol-vôkol dobre ohradená, — prístupu nemohli sme najsť. Tak sme preliezli cez múr, a vnišli dnu, no všade bolo ticho. Až neskoršie zbadali sme človeka, ktorý nemo nás sledoval. Vyzeral ako pustovník, akých je v tomto okolí viac; majú tu svoje zahradky, v ktorých dorábajú si k živnosti potrebné zeleniny. Vedú veľmi skromný život. Väčšinu času strávia na modlitbách, chcejúc si tak zaslúžiť to, čo Bôh len zadarmo podáva: spasenie. Tu i tam výjdu si aj na lov.

Náš hostiteľ, ku ktorému sme tak nevolane a nečakane vrazili, ukazoval nám, že nemá nič, čo by nám predstavil na privítanie. Aspoň vody sme si u neho vypýtali k umytiu a občerstveniu.

Medzitým bolo už vyšlo slnce, a my brali sme sa ďalej jordánskou dolinou k Jerichu. Na ceste našli sme tri kláštory, jedon grécky, nazvaný po Jánovi Krstiteľovi, druhý na tom mieste, kde sa bol on zdržoval, a tretí bol opodiaľ, v ktorom vraj boli za trest zavrení mnísi, ktorí boli sa prehrešili proti svojim predstaveným a pravidlám. Vyzeral ako dáke väzenie.

Konečne spatrili sme Er-Riha, t. j. Jericho s jeho chatrnými domky medzi palmami, banány a kríky. Bolo už desať hodín, keď sme ta dorazili. V hostinci, ktorý sme hneď vyhľadali, dozvedeli sme sa až, jak nebezpečná to bola cesta, ktorú sme vykonali. Že nás Turci pri Nebe Musa (= hrob Mojžišov), alebo ten Turek pri Bahr Lût (— More Lotove), ktorému sme do domu vnišli v jeho neprítomnosti, — nezastrelili, mali sme len zvláštnej ochrane Božej čo ďakovať.

Hostinský upozornil nás aj na zvláštnosti Jericha, a kade máme ísť k starému Jerichu, ktoré je asi pol hodiny vzdialené od terajšieho, aj kde nájsť Elizeov prameň, ktorý bol prorok soľou chutným urobil (II. Král. 2, 18.) a ktorý až doteraz zo skaly krásne sa prýšti, zavlažujúc mnoho zahrád po okolí.

Múry starého Jericha, ktoré jedna spoločnosť odokrýva, sú tak silné, že dvaja Arabi na koni môžu na nich svoje jazdecké hry prevádzať, takže len divom Božím bolo to možné, že sa svalily pred Izraelskými.

Je tu krásny výhľad po celom okolí. Údolie jerišské je veľmi úrodné; aké teprv muselo byť za starých časov!

Povyše prameňa Elizeovho ukazovali nám zrúcaninu domu Raabinho, tejto zvláštnej ženy, ktorá dostala sa do rodostromu nášho Spasiteľa, bárs bola pohanka a k tomu nemravná žena, ale uverila v Hospodina čo v živého a pravého Boha.

Navrátiac sa do Jericha, prešli sme okolo hotelu „Jordan“, a po špinavých uliciach na cestu, vedúcu k Jeruzalemu. Tu ešte navštívili sme ruský kláštor, v ktorom nás jedna mníška upozornila na zrúcaninu domu Zacheovho a na to miesto, kde Pán Ježiš uzdravil slepého Bartimea.

Obzreli sme sa ešte raz po krásnom okolí a na tú zvláštnu rieku, Jordán (= rútiaci sa), ktorý na krátkom svojom behu od Libanonu po Mrtvé more srúti sa do hĺbky 3000 stôp, a kráčali sme judskou púšťou po ceste, ktorou náš Pán často chodieval.

Púšť táto neni, ako si dľa mena obyčajne predstavujeme, rovina, pokrytá pieskom, ale plná skalnatých vrchov, na ktorých v letný čas skoro nič neraste. Medzi nimi sú hlboké priepasti a kotliny. Preto je cesta cez túto púšť až doteraz nebezpečná, lebo nevedno, kedy sa s prava alebo s ľava môže nejaký lupič alebo i dravec vyrútiť a zase bez stopy zmiznúť. Cesta je prirodzene tiež veľmi krivoľaká, a miestami veľmi zlá a úzka, že snadno možno sa do priepasti srútiť.

Stromov tu nevidno, len tu i tam medzi kamením čerstvú trávu.

Možno si dľa pastierov, tu svoje stáda preháňajúcich, snadno predstaviť Dávida, ako tu v týchto tônitých údoliach pásol a prítomnosťou a ochranou Božou sa potešoval (Žalm 23.).

Tu ztrávil aj náš Pán a Spasiteľ štyridsať dní, a dosiaľ ukazujú tu jedon vysoký vrch čo javište jeho pokúšania od satana. Krásny výhľad poskytuje sa oku s tohoto vrchu na celý okolitý kraj, zvlášte na jordánske údolie i zajordánske planiny. V polovici vrchu nachádza sa mnoho dier a jaskýň, už či od prírody povstalých, alebo rukou ľudskou urobených, v ktorých bývajú grécki pustovníci, ktorí sa tu zamestnávajú chytaním vtákov a vypchávaním ich, ktoré potom odpredávajú. Vedú tu život sebazaprenia. Prístup k ich dieram je veľmi nesnadný, a poneváč je voda len v údolí, musia si všetci chodiť do hlbokej priepasti pre ňu. Poneváč ich tu bolo už dávno veľa, tak vystavili im aj dom, tak zvaný kláštor Sv. Juraja, ktorý tu trčí s vysokej skaly ako také lastovičie hniezdo, skoro nedostupný. A predsa prichádza ta veľa pútnikov, a mnísi všetkých príjmu, ktorí donesú odporučenie od niektorého gréckeho popa v Jeruzaleme.

Na jednej strane „Vrchu pokušenia“ je postavená kaplnka „na tom mieste, kade satan Pána na vrch vyviedol“.

Keď vnišli sme medzi vrchy, octli sme sa zanedlho v takej úzkej kotline, že sme videli len nebe nad sebou a strmé skaliny vôkol nás, opravdové to údolie tieňu. Cesta viedla nás zprvu strmo hore, a potom nadol, až sme prišli k potoku Karit, kam bol Hospodin schoval Eliáša a živil ho skrz krkavcov. Potok bol práve vyschlý; iste len pri prameni bola voda. Na ďalšej ceste prišli sme k hospode, kde bol milosrdný Samaritán uviedol svojho raneného, na polo mŕtveho chránenca. Neni to dáky pekný dom; nízke múry sú len z hliny. Ťavy, osli, kone a ľudia — všetko je tu pohromade. Je to obyčajná východňanská hospoda, špinavá, ako aj ostatné. Pri ceste je nízke stavänie so strechou, a dvor, na ktorom sa všetko spolu hemží, je obohnaný ešte nižším múrom.

I my vmiešali sme sa do zástupu, a poneváč sme už znali drahotu týchto prvotriednych hotelov, tak sme sa neodvážili, pýtať si iného, ako vody. No zato dostali sme tu aspoň opravdivej „živej“ vody. Len sa tak hemžila červíkami a všeliakými vodnými zvieratmi, a nebyť tej citrónovej šťavy, ktorú nám hostinský i s cukrom do nej primiešal, neboli by sme ju mohli dostať dolu hrdlom. Takto sme už len zažmúrili oči, prehltli, odpľuvali si, zaplatili dva franky za štyry pohárky a šli ďalej.

Veľmi príjemne nás prekvapilo, keď sme na ďalšej ceste stretli zase Evropanov. Milí učitelia a učiteľky zo Sýrskeho sirotienca viedli svojich chovancov tiež na výlet k Mŕtvemu moru asi na šiesti vozoch a pozdravovali nás prívetive. Vidiac našu unavenosť, dali nám k zahnaniu smädu dakoľko pomarančov, ktoré nám teraz padly ako manna s neba.

Už pred večerom natrafili sme na stádo velblúdov, a pastier, dobre ozbrojený, ako vôbec tunajší pastieri, prinášal nám v ústrety čosi v mokrom koženom vrecku. Keď sme nerozumeli, čo to, ukazoval nám posuňkami, že to od ťavy nadojil. No bárs sme boli smädní, predsa to našim evropským žalúdkom akosi neprichádzalo, občerstviť sa touto divnou tekutinou.

Medzi ďalšími pastiermi, ktorých sme na ceste videli, zvlášte sa nám páčil jedon statný mladý muž, taktiež ozbrojený handžárom, revolverom i cez plece prehodenou puškou, ako si pekne kráčal pred stádom, hrajúc si na dákej píšťalke, podobnej našej fujare, nám nezvyklé nápevy. Veľký kŕdeľ oviec pomaly ho nasledoval. Pripomenulo nám to, čo Pán Ježiš povedal o Sebe: „Keď svoje ovce vypustí, ide pred nimi, a ovce idú za ním.“

Jednoho Beduína sme sa i naľakali. Prichádzal oproti nám s takým divným pohľadom, ovšem tiež celý vyzbrojený, ako by nás mal chuť napadnúť. Keď zašiel za vŕšok, pustili sme sa i do behu, aby sme sa dostali z jeho dosahu. Tak sa stalo, že dohonili sme Araba s troma osli, a boli sme radi, keď sme si ho mohli zjednať, lebo sme už netak boli ustatí. Ja som sa i na oslovi už sotva držal.

Ešte raz prešli sme vrch a prišli k jednomu prameňu, nachádzajúcemu sa medzi Jeruzalemom a Jerichom, k takzvanej studni Apoštolov. Boly tu celé karavány, napájajúc zvieratá. Aj my sme s radosťou sliezli, aby sme sa občerstvili, tento raz zadarmo dobrou čerstvou vodou, z ktorej i náš Pán iste píjal na svojich častých cestách týmto krajom. Už v starom zákone nachádzame túto studňu spomínanú čo dedictvo Júdovo (studňa Rogel; Joz. 15, 7.)

Potom nasledoval zase príkry vrch, po ktorom cesta sem i tam viedla, až sme dorazili do Betanie.

Náš vodič ukázal nám tu dom Marie a Marty i dom Šimona Málomocného, ako i hrob Lazarov.

Betania budí milé rozpomienky v nás, ktorí radi predstavujeme si Pána tu uprostried tej tichej, milej rodiny, ako si odpočíva a iným spôsobom zase On slúži. Ale je to aj ináč dosť milé, pekné miestečko so svojimi peknými fíkmi, olivami, svätojanskými i mandlovými stromy.

Bol už večer, keď vychádzali sme z Betanie a kráčali neďaleko bývalého Betfage. Tu vyrušil nás z tichých myšlienok a rozjímania hlas bubnov a krik veľkého zástupu, ktorý vracal sa práve od hrobu Mojžišovho so svetlami a zástavami. Vedeli sme si predstaviť, ako to asi vyzeralo, keď tu na tomto mieste vyšiel ten jasajúci zástup naproti Pánu Ježišovi.

Z Betanie vedie cesta na dol po jednej strane Olivového vrchu, okolo zahrady Getsemane, cez most ponad potok Cedron, povedľa hradu Siona, až sme okolo povestného Judášovho stromu zase prišli k našim milým hostiteľom do nemeckej kolonie, ďakujúc Pánu za Jeho divnú ochranu po ceste.

„Svätý“ oheň

„Dnes musíte ísť zavčasu do chrámu sv. hrobu, bo ináče sa ta nedostanete!“ povedal nám jednoho rána náš hostiteľ.

Pýtali sme sa, prečo?

„Lebo dnes slávia Rusi vzkriesenie, a chrám bude nabitý. Stojí to za to, podívať sa na tie rôzne ceremonie!“

Tak sme sa i my vystrojili a šli. Bolo to v ruskú veľkonočnú sobotu, dávno po našej Veľkej noci, 30. apríla 1910., keď my sme už zanedlho mali sláviť Vstúpenie.

Už po ceste videli sme zástupy ruských pútnikov v slávnostnom obleku, idúcich do chrámu. Na ceste zaopatril si každý ešte 33 sviečok, — menších-väčších, — taký počet, koľko mal Pán Ježiš rokov. Chrám našli sme už plný, takže sme sa do nútra už len pretlačiť museli. Všade bolo plno tureckých vojakov, ktorí zjednávali poriadok medzi zástupmi. Bárs ťažko, ale predsa sme sa dostali dnu medzi týchto úbohých ľudí, z ktorých niektorí tu už od večera pri sv. hrobe čakali. Jedni zajedali si syra s cibuľou, z čoho nie priam príjemný zápach vychádzal. Na pavlačoch boly miesta zanistené od bohatších, za ktoré platí sa až po 50 frankoch.

Čo je tu najzajímavejšie, to je takzvaný svätý oheň, ktorý do sv. hrobu s neba prichádza, kde ho potom patriarcha, ktorý sa zaň predtým dlho modlí, pustí cez dieru na dlažbe sa nachádzajúcu, a nábožní veriaci si na ňom pozapaľujú svoje sviečky a utekajú s ním domov.

Dlho sme museli čakať, než ten oheň prišiel, a niektorí nedočkavci až tak revali na modlitbe zaň. Toto smutné divadlo pripomínalo nám živo ryk bálových kňazov pri obeti na Karméle, kde ovšem nebolo možno previesť taký humbug, ako tu prevádzajú kňazia.

Keď to dlho trvalo, dotisli sme sa k jednomu oltáru, o ktorý sa teraz nik neobzeral, a sadli sme si naň. S neho mohli sme dobre pozorovať, čo sa dialo pri otvore.

Konečne vybĺknul svätý oheň, a všetko s jasotom, krikom tlačilo sa k otvoru, a každý hľadel si zapáliť svoje sviečky, ktoré daktorí opatrne schovali do lampášov a bežali domov. Kto vraj čo najskoršie tento svätý oheň donesie do Ruska, dostane za to bohatú odmenu.

Že sa tu nestalo nešťastia, to možno skutočne len Božej ochrane pripísať; lebo čo sa tu deje za neporiadok, neopatrnosť, stisk, socanie, krik, to je až hrozné. My s ošklivosťou odvrátili sme sa od tejto fanatickej, ľud zaslepujúcej ceremónie.

Zato mohli sme druhý deň, nedeľu, pekne a požehnane tráviť. Popoludnia boli sme v „Erlöserkirche“ (chrám Vykupiteľa), a popoludní pozval nás tamojší kostolník, milý brat, do svojej rodiny, kde sme mohli príjemné hodiny tráviť. Tam sa bolo sišlo asi 40 duší, ktorým sme Slovom Božím slúžili. Pán bol medzi nami.