ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak unášal nás nasledujúceho rána vlak na východ k jedinej pamiatke slávneho kedysi slnečného chrámu, vystavaného ku pocte boha Ra. Nevideť tu už ničoho z celého bývalého mesta, ako vysoký obelisk (ihlan z jednoho balvánu vytesaný), popísaný od vrchu až dolu hieroglyfami, podivným to staroegyptským obrazovým písmom. Neďaleko stojí veliká stará sykomora (moruša), pod ktorou vraj na úteku do Egypta odpočívala Maria s Jozefom a maličkým Ježišom. Pútnici aj sem húfne prichádzajúci kupujú si po lístku z tohoto „pamätného“ stromu za dobrý bachšíš, a zároveň naberú si vody z blízkeho prameňa, jediného na ďalekom okolí. Neďaleko postavili františkáni kostolík, kde možno sa nábožným pútnikom za bachšíš vyspovedať alebo dať omšu slúžiť, čo má na tomto posvätnom mieste zvláštnu odpúšťajúcu moc.

Navrátiac sa ešte predpoludním do Kahýry, podívali sme sa odpoludnia do zverienca, kde videli sme divé africké zvery v ich pravej vlasti. Bola veľká horúčosť, a preto boly zvlášte lenivé. Veľký africký lev zíval od dlhej chvíle; zato bolo živo v oddelení pre opice, ktoré prevádzaly tie najzajímavejšie kúsky. Zvlášte hojne bolo zásobené oddelenie pre vtákov. Pestrobarevné papúšky svobodne poletovaly sem a tam. Iných vtákov, malých-veľkých, bolo tam veľké množstvo, až sa tak zrak menil na ich krásnych barvách.

Nato sme navštívili muzeum, ktoré je svetochýrne svojimi egyptskými starožitnosťami. Už pred vchodom vidíš, že vchádzaš do starého sveta, lebo všade leží plno starých pomníkov, kameňov s hieroglyfickými nápismi atď. atď., ktoré sa ustavične ešte vykopávajú a privážajú.

Vníduc dnu, boli sme prekvapení ohromnými sbierkami starožitností. Skúmatelia a znalci mohli by tu celé dni tráviť bez toho, žeby ich to zunovalo. Vždy nové a nové veci máš pred očima. Celé veky, tisícročia ležia tu pred nami v svojich zvláštnostiach. Pokúsim sa len niečo málo z toho podať, čo sme videli.

V spodných miestnosťach muzea nachádza sa celý rad sôch z doby asi 4500 rokov pred Kristom, predstavujúcich kráľov egyptských, potom veľké mramorové sarkofagy (rakve), plné egyptských hieroglyfov, vyprávajúcich o skutkoch toho — ktorého kráľa, ktorého múmia tu odpočívala. Ďalej videť tu sochy zvierat, ktorým Egypťania preukazovali božskú úctu.

Najzajímavejšie oddelenie je však v prvom poschodí, kde nachádzajú sa zabalzamované mrtvoly (mumie) staroegyptských kráľov. Z čiastky ležia, z čiastky stoja tu bývalí mocnári egyptskí, ktorí sa za času svojho panovania do radu bohov staväli a dali si božskú česť preukazovať.

Pre nás bolo najdôležitejšie, videť mumiu Ramsesa II., niekdajšieho utlačovateľa národa izraelského. Tohoto kedysi slávou a bohatstvom oplývajúceho vládcu možno tu videť za pár groší. Mrtvola je ešte veľmi zachovaná, na hlave videť veľa vlasov; ruky má zkrížené na prsiach, ústa polootvorené. Pri pohľade na túto zašlú veličinu tiahne človeku popri pamäti celá historia národa židovského v Egypte, o jeho trápení i slávnom vysvobodení.

Neďaleko týchto mocnárov ležia tiež zabalzamovaní — psi, mačky aj hadi, títo nekdajší egyptskí svätí, ktorým sa ľud klaňal a ich uctieval.

Medzi mnohými nástrojmi, zbraniami a šperky, aké tu z oných dávnych dôb nahromadené sú, upútaly našu pozornosť veci ináče docela nepatrné: tehlové formy, s akými kedysi aj Izrael musel pracovať pri stavbe veľkých skladov vo Fiton a Ramesses, a tie tehly, pri ktorých bol tak sužovaný.

Válečné vozy egyptské, známy to výrobok a hľadaný v dobe izraelských kráľov, tiež sú tu k videniu, tiež plátno, užívané miesto papieru; lode, na ktorých prevážali Faraonovia svojich mŕtvych zo sídelného mesta Memphis do tých podivuhodných hrobiek, čnejúcich vysoko nad celý Egypt — do pyramíd. Kráľovský pohár, aký bol Benjaminovi vložený do jeho vreca, keď synovia Jákobovi vychádzali od Jozefa, svojho brata, je tiež tu.

Najcennejšia z týchto vecí má byť ozdoba kráľovnej Aat-hotep asi z r. 1700 pred Kr. Človek obdivuje umenie tehdajšieho veku, keď díva sa na tieto drahocenné a umelecky prevedené šperky. Ďalej sú tu bôžkovia, akých egyptskí celé regimenty mali, zo zlata, striebra, medi, mosadze — aj zo skla.

Ako tak kráčame vysokými sieňami, zbadáme zrazu známu postavu. Náš spolucestujúci z lodi, professor, celý zaujatý rozmerávaním jednoho sarkofagu a mumie, skláňal sa tu nad jedným kráľom, pilne všetko prezerajúc a značiac. Túto mumiu boli len nedávno našli, a tak bol to nový predmet bádania pre neho. Bol vraj už po osem razy v Egypte, a najviac času ztrávil tu medzi mŕtvymi. Celý sa potil od horka i od únavy. Mal v úmysle zase vydať dáku knihu o nových vynálezoch, a tak venoval sa cele svojim štúdiam.

Keď sme sa z tohoto pamätného miesta po niekoľko hodinách preč poberali, boli sme celí unavení, takže sme horúce odpoludnie už trávili doma, kde sme v našom „Rudolfsheime“ mali príležitosť hovoriť s mnohými cudzincami. Potom zaopatrili sme si niečo proviantu pre zajtrajšok, lebo strojili sme sa obzreť si iste najzajímavejšiu časť Egypta: pyramídy.

*

Včas ráno ponáhľali sme k nášmu priateľovi H. a potom k vlaku, ktorý nás behom jednej hodiny doviezol do Badrašen. Tu už čakalo celé množstvo osliarov i so svojimi zvieratmi, ktorí, spozorujúc, že hovoríme nemecky, hneď nás poctili titulom: „Bismarck“, a ponúkali sa v lámanej nemčine: „Bismarck, reiten Sie mich, ich gute Esel!“ (Bismarck, jazdite na mne, ja dobrý osol!) alebo: „Billig Esel ich!“ (Lacný osol ja!)

Keď sme si po dlhom sa naťahovaní zjednali troch oslov i s poháňačmi, poberali sme sa dedinkou Badrašen k nášmu cieľu. Dohonili sme viac cestovateľov, ktorí chceli zprvu pešky ísť k pyramídam, no osliari ich priamo prenasledovali, takže, chcejúc sa ich zbaviť, radšie i oni si posadali, ktorí na oslov, ktorí na ťavy, a poberali sa spolu s nami; tvorili sme takto dosť veľkú karavánu.

Asi za hodinku dorazili sme do krásneho palmového lesa, v ktorom nachádza sa obrovská na zemi ležiaca socha Ramsesa, jako aj iné pamiatky onej starej doby, lebo tu v blízkosti stálo sídelné mesto kráľov egyptských, Memphis. Spomínaná socha bola pôvodne asi 13 m vysoká, no teraz má už nohy odrazené, bárs vzdor tomu je ešte tak veľká, že na nej 20 — 25 ľudí môže stáť. Tu stál kedysi veľký chrám boha Ptah. Samé mesto Memphis malo obrovské rozmery, ako vôbec mestá staroveku. Začínalo tu pri pyramídach, a ťahalo sa asi deň cesty popri Níle. Dvaja dejepisci onej doby píšu, že bolo tak báječne krásne, že sa nedá ani slovami opísať. Až keď v horňoegyptských Thébach vystavaný bol chrám boha Amona a egyptskí kráľovia presídlili ta, tak počala sláva Memphis hasnúť. A keď neskoršie (330. pr. Kr.) Alexander Veľký založil Alexandriu, ktorá vtedy vzrástla skoro do 900,000 obyvateľov, tak sa stala táto strediskom umenia i vedy, a Horný Egypt počal pustnúť.

Z Alexandrie pochádzal potom, ako zo Skut. ap. vieme, učený Apollo; neskoršie bolo to sídlo niektorých cirkevných otcov, medzi inými slávneho Origenesa. Tu mal kedysi ešte evanjelista Marek rozsiahlu činnosť.

Keď však pozdejšie prišli sem mohamedáni, tak ich vodca Omar dal zničiť celú tunajšiu, tak veľmi vzácnu bibliotéku, a zpustošil celé mesto, ktorého uliciami tiekla krv mučedlníkov kresťanských.

No poďme k našim pyramídam. Tak prišli sme na pokraj púšte. Zvláštna to podívaná. Celé more piesku, kam človek len pozre. Nič po bývalej sláve mesta Memphis! Len tu i tu pracuje sa na odokrývaní starých pamiatok, ktoré sú hlboko pod povrchom zeme, všetko pieskom zametené.

Pomaly priblížili sme sa až k pyramídam, a síce najprv k takzvanej stupňovej pyramíde, asi 60 — 70 m vysokej, ktorá má 6 poschodí. V tejto skoro najstaršej budove egyptského staviteľského umenia bolo predtým na 60 mumií z veku okolo 4500 r. pred Kr. Dostavená bola za kráľa Zosera.

Prv, než sme vstúpili do nej, navštívili sme vedľajšiu budovu, pomenovanú po francúzskom učencovi Mariette, ktorý tieto kráľovské hroby objavil a preskúmal. Od r. 1850 do 1879 žil tu a dal mnohé starožitnosti poodkrývať. Za jeho neúnavnú prácu povýšil ho miestokrál egyptský na pašu. Zomrel r. 1881 a je pochovaný pri muzeume v Kahýre.

Keď sme sa v tomto dome trochu občerstvili, uviedol nás jedon strážny do nútra pyramídy, k čomu sme už v muzeume vstupenky dostali. Vnišli sme do podzemnej miestnosti asi 200 m dlhej. Po pravej i ľavej strane nachádzajú sa veľké komory s ohromnými sarkofagy, vážiacimi až 65,000 kg. Sú 4 m dlhé, 2 3/4 m široké a 3 — 4 m vysoké. Jedon sarkofag ešte nebol dopravený do svojej komory, lebo práve vtedy, keď sa na tom pracovalo, prestaly tieto pochovávacie obrady. V týchto sarkofagoch pochovávali totiž oných posvätných býkov boha Ptah, menovaných Apis. Je ich tu asi 30. Sotva si možno predstaviť, aká to bola ohromná práca, dostať tieto kamenné rakve sem, a vôbec shotoviť ich z jednoho kusa skaly, bez prachu a dynamitu!

Títo posvätní býkovia, ktorých Egyptčania počali uctievať asi r. 3600 pred Kr., nesmeli prežiť 25 rokov, ináče ich zabili a uhodili do posvätnej studne, k tomu určenej a v tajnosti držanej. Keď bol ktorý k tejto modloslužbe vybraný, kŕmili ho najprv čo najlepšie 40 dní, a potom doviedli do chrámu v Memphis, kde prechádzal sa v komnatách zlatom vykladaných, a po veľkom, len pre neho určenom dvore.

Vyjdúc z tejto prvej pyramídy, ponáhľali sme sa k druhej, asi 3/4 hodiny vzdialenej, ktorá je skoro cele pieskom zasypaná. No keď sme vnišli dnu, videli sme, že vniká do nej svetlo rôznymi otvormi s vrchu, takže nemuseli sme si tu sviečky zapaľovať, ako v tamtej. Zvláštnosťou tejto pyramídy je, že je v nej vnútri po stenách plno hieroglýf, opisujúcich život rozličných Faraonov a tehdajšie obyčaje. Tu je Mastaba, t. j. hrobka dozorcu Ti, ktorý bol kedysi kráľovským úradníkom, a ktorý si tu potom nechal zaznačiť celý svoj životopis.

Zajímavé je, čo je tu zaznačené o záhrobnom živote dľa ponímania pohansko-egyptského. V celých radoch obrazov predstavené sú tu osudy duše ľudskej po smrti.

Každá duša musí sa hneď po smrti dostaviť pre sudcu, boha spravedlnosti. Videť tu vážky, na ktoré ju položia, a 42 sudcov, ktorí ju súdia. Totiž človek môže vraj 42 rozličných hriechov páchať, a tieto potom na neho žalujú. Každý sudca stojí tu v mene jednoho hriechu. Ak je ktorá duša čistá, príde do krásnej krajiny, kde sa jej dobre vedie, alebo môže si vybrať, či sa navráti na zem a vyberie si akýkoľvek príbytok, bárs aj svoje vlastné bývalé telo. Preto Egypťania kládli na to veľkú váhu, aby telá zomrelých čo najdlhšie zostaly neporušené, žeby sa duša mala kam navrátiť, keby si toho žiadala.

Ak je však duša hriešna, čo predpokladá sa skoro o všetkých, tak musí do trápenia, ktoré záleží v tom, že celé tisícročia bere na seba inú a inú podobu zvieraciu. Preto zbožňovali Egypťania aj domáce zvieratá, domnievajúc sa, že duše ich predkov prebývajú v nich, a preto aj tieto balzamovali.

Keď konečne všetko trápenie prestála, smie sa zase obliecť do tela ľudského, a síce do toho, ktoré pred mnohými tisícročiami zanechala. Ak ho ale už nenajde úplné, tak nesmie sa viac stať človekom. A tak vidíme, ako pred sudcom sedí pes, prosiaci o milosť a hore videť druhého psa, ktorý, stojac ako človek, ženie pred sebou s palicou sviňu — všetko to duše ľudské, odsúdené do tisícročného trápenia.

Aby duchovia mohli udržať svoju telesnú schránku pri sviežosti, prinášaly sa im pokrmy. Preto videť tu v pyramídach aj oltáre, na ktorých sa týmže duchom obetovávalo.

Aj život na kráľovskom dvore videť tu vyobrazený. Tu videť kráľovských kuchárov, pekárov, rozličných remeselníkov atď.

V podzemnej miestnosti, ktorá je pod touto, sú zase sarkofagy kráľov, ktoré sme si len zbežne prezreli a potom zase ponáhľali sme sa k ďalším pyramídam v Gizeh, kam sme asi po šesťhodinovej ceste piesočnatou púšťou dorazili. Stala sa mi tu dvakrát tá nehoda, že sa môj oslík potknul, a ja spadnul som prez jeho hlavu na zem. Moji spolucestovatelia sa mi smiali, aj ja som sa usiloval robiť veselú tvár, no do smiechu mi nebolo, lebo nebyť toho piesku, bol bych si ešte niečo zlámal. Keď mali sme ísť do kopca, radšej sme posliezali, ľutujúc úbohých oslíkov, ktorým sa nohy až tak hrúžaly v piesku. Občas videť bolo stranou kosti osličie i ťavie z pošlých zvierat na púšti, ktoré draví vtáci úplne odzobali z mäsa. Aj na cintorín sme natrafili, v ktorom boly hroby znamenané dlhými kameňmi, ležiacimi na zemi.

Konečne blížili sme sa k pyramídam, medzi ktorými stojí ohromná sfinx, t. j. socha lva so ženskou hlavou a prsiami. Doraziac sem, vyplatili sme našich pohoničov a prepustili ich aj s oslíkami, a sami poberali sa hore pieskovým vrchom k pyramídam.

Pyramídy tieto boly vraj do r. 1700 docela dobre zachované, no potom pokúsili sa ľudia rozoberať ich k stavbe palácov v Kahýre, dokiaľ milovníci starožitností nevyprostriedkovali to u vlády, aby sa takéto ničenie starobylých pamiatok zakázalo. Každá pyramída pokrytá bola predtým silnou vrstvou beloskvúceho alabastru, ktorý zvlášte vábil lenivých a ziskuchtivých mohamedanov, lebo oni použili týchto mocných alabastrových dasák k ozdobe svojej veľkej mešity v Kahýre.

Obzreli sme si všetky tri pyramídy, na ktorých ešte z čiastky videť tú alabastrovú pokrývku, aj ohromnú sfinx. Je to velebný pohľad, stáť na úpätí týchto velikánov ľudskej tvorby, o ktorých môže mať človek pravú predstavu, len keď ich na vlastné oči videl.

Poneváč bol už skoro večer, nemohli sme podujať výstup na niektorú z nich, bárs môj priateľ pokúsil sa aspoň na niekoľko schodov vystúpiť. No hneď priskočili s veľkým krikom beduíni, ktorí cestovateľom pri výstupe pomahávajú, a sohnali ho dolu, že aby sa neopovážil sám hore vystupovať. Nezdá sa to tak nesnadným síce, no mnohý cestovateľ už pri tom spadnul a zabil sa. Preto pomáhajú obyčajne traja Arabi jednomu. Dvaja idú napred a chytia ho za ruky, a tretí ho vždy podsadí. Za túto prácu sa obyčajne dáva len asi 5 frankov, no oni tak často behom vystupovania i sostupovania opakujú svoje prosby o „bakšíš“, že vylákajú i päťkráť toľko, takže obyčajne síde cestovateľ o funt šterlingov (24 kor.) ľahší s pyramídy, než ako ta vystupoval.

Najväčšia pyramída, takzvaná Cheopsova, je 150 m vysoká, a jej jedna strana meria 250 m. Je zhotovená z kvádrov asi na meter vysokých. Kamene boly tak vyhladené (polirované), že len na papier tlstá vrstva vápna bola medzi nimi, a až dodnes neni možno ani noža vstrčiť medzi jednotlivé kamene, kde sú neporušené. Povrch bol tak hladký, ako sklo, takže sa ani vtáčik neudržal na šikmej ploche. Ako to bolo možno, vystaviť v dávnej dobe (asi 2500 r. pred Kr.) tak dokonalé a ohromné stavby bez všetkých pomôcok, aké terajším staviteľom k službám stoja, to zostáva nám tajomstvom. Vraví sa, že nahádzali napred velikánske hromady piesku, a po týchto ťahali nahor jednotlivé kvádry provazmi, a iní tisli ich zdola. Vraj len na Cheopsovej pyramíde pracovalo asi 2 milliony otrokov. Táto stojí na pozemku 55,000 štvoročných metrov veľkom, a má 2,500,000 kubíkových metrov obsahu, to je toľko, žeby materiál k nej upotrebený postačil k postaveniu múru 90 cm vysokého a 70 cm tlstého okolo celých hraníc Francúzska, a bolo by potrebné k prevezeniu tohoto materiálu 55,000 najväčších nákladných lodí. Keby bola prázdna, vmestilo by sa do nej sedem najväčších chrámov v Nemecku.

Vedľa spomenutej sfingy, ktorá je asi 100 stôp dlhá, vedie trochu dolu níž vchod do chrámu ešte dosť zachovalého, kde videť alabastrové kvádry 6 — 10 stôp dlhé, ba i dlhšie.

*

Večer sa už skláňal nad nami, keď poberali sme sa pešky smerom ku Kahýre, no prišli sme zanedlho k pouličnej železnici, ktorá vedie až sem. Tak opúšťali sme tieto pomníky staroveku s divnými pocity. Veď Jákob i Mojžiš dívavali sa kedysi tiež na ne. Aký tu bol kedysi život! Koľké ukrutnosti snášali tí úbohí otroci, prinucovaní k takýmto stavbám! No teraz všetko pusté a prázdne!

Keď prišli sme k železničnej stanici, bol tu celý hurhaj od osliarov. Práve bola prišla ešte opozdená spoločnosť, podívať sa na pyramídy, a poneváč bolo osliarov viac, ako členov spoločnosti, nastala celá rvačka o týchto. Jednoho pána držal jedon osliar za jednu ruku, druhý za druhú, a každý ťahal ho na svojho osla, až ho konečne tretí schopil a posadil na svojho, načo sa medzi tými troma, ku ktorým sa pridali aj ostatní, strhla taká bitka, že strážca bezpečnosti uznal za dobré, priskočiť so svojou berlou pokoja a utíšiť rozpálené hlavy poriadnym poklepaním, takže nahnal tuším strachu aj úbohému cestovateľovi, ktorý tu ako corpus delicti (dôkaz viny) sedel v strachu, že bude mať z toho ešte i on nepríjemnosť. No konečne prišiel jeho únosník a poberal sa so svojou uchvátenou korisťou rýchle k pyramídam.

Tak striedalo sa nám na ceste našej vážne i veselé, aby sme sa príliš nedali uchvátiť zadumaním.

Po malej chvíli unášal nás vlak k mestu po úrodnom údolí Nílu, z ktorého podvečer Fellachovia čerpali vodu a polievali svoje úrody. Konečne prešli sme 390 m dlhý nílsky most, a boli sme u cieľa, kde sme sa ešte naposledy v Kahýre vyspali.