ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme ešte v pondelok a utorok ponavštevovali niektoré pamätné miesta, chystali sme sa vo stredu odcestovať. No vlak ušiel nám pred nosom, a odpoludnia zadržali nás už naši hostitelia, aby sme s nimi ešte cez Vstúpenie boli. Po dopoludňajších službách Božích poukazoval nám brat kostolník s väže ešte rozličné pamätnosti okolia Jeruruzalema, lebo zná tu už každý kút, a odpoludnia zašiel som si ešte sám do Betlehema a za Betlehem, chcejúc videť, ako to tam všade vyzerá. Keď som sa navracal, dohonil ma ťaviar a ponúkal sa mi, abych sa dal odniesť. Ukazoval som mu, že nemám pri sebe drobných, no on bol spokojný s mojou malou zásobou; mal som už len päť metelikov (metelik asi toľko, čo náš halier.) Vyžiadal si k tomu ešte jedon nový, lesklý krajciar, ktorý mi videl v peňaženke, mysliac snáď, že je to dáky cenný peniaz. No ja pričinil som mu ešte dva také, vidiac, že mu to robí radosť. So žiariacou tvárou rozkázal svojej ťave, aby si kľakla, a ja vysadnul som so zvedavosťou, ako to asi pôjde, lebo som počul, že to má byť pre nezvyklých čosi nového.

Nebolo to tak zlé, ako som si predstavoval, poneváč ťavy išly pomaly; ale klátilo ma s boka na bok, ako člnok na rozbúrených vlnách. Pochopil som, že môže z toho človek dostať pri dlhej a rýchlej jazde morskú nemoc, lebo i mne sa už žalúdok začal krútiť.

No na šťastie boli sme za dve hodiny pri Šalamúnových rybníkoch pred Jeruzalemom. Sú to ohromné tri nádržky, napájané prameňom, nad nimi sa nachádzajúcim. Sosadnul som, abych si ich prezrel, a vrátil sa potom domov s môjho posledného výletu pri Jeruzaleme.

Ráno sme zase pospiechali ku stanici, no tá bola celá obľahnutá pútnikmi, takže nám už ani lístok nedali. Turecká banda bola tu vyprevadiť čatu vojakov, strážiacich a doprevádzajúcich tých dakoľko sto ruských pútnikov. Keď im k odchodu ešte zahrala a vracala sa do mesta, vrátili sme sa i my a poponáhľali sa potom odpoludnia čím skoršie k nádražiu, a boli sme radi, keď sme konečne držali v hrsti naše lístky do Jaffy.

I v našom vlaku bolo ešte viac ruských pútnikov, ktorí viezli so sebou z Jeruzalema medzi inými pamiatkami aj tú najlepšiu: Slovo Božie. Pravdepodobne im bolo ponúknuté dákym kolportérom Bibl. Spoločnosti. Mali sme príležitosť, poukázať na jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi a na spásu v Pánu Ježišovi.

Vlak bol hodne obsadnutý, a cestou ešte pribývalo cestujúcich, ktorí si však vedeli pomôcť. Povychádzali hore na vozne, kde si posadali a zabávali sa tlčením na bubon a spevom. Najprv zaspieval bubeník, bubnujúc k tomu, a za ním ostatní to isté, ako pri processiach u nás.

Z Jeruzalema až po Jaffu je päť staníc: Bittîr, v krásnom údolí, obložené zahradami, s mnohými prameňmi; Der-Aban, zkadiaľ je krásny výhľad do pohoria judského; Sejed, bohatá to dedinka s úrodným okolím. Za ňou ukazoval nám jedon spolucestujúci Nemec rodisko Samsonove, Zaraha, ako aj staré Betsemes. (I. Sam. 7, 12.) Štvrtá stanica bola Ramleh, s veľkou koloniou židovskou na blízku, a s mnohými málomocnými, potom Lydda, v olivových hájoch. Nato nasledovala krásna rovina pri nemeckej osade Sáron s pomarančovými, citrónovými a fíkovými zahradami a pri židovskej kolonii, kde je pekná škola asi s 300 žiakmi.

Nemeckú osadu založili takzvaní Templeri, pochádzajúci z Württemberku. Dľa učenia ich zakladateľa, theologa Kristiana Hofmanna, mal naskore nastať príchod Kristov, preto chceli tu byť na blízku, kde sa mal zjaviť. Tak založili kolonie v Jaffe, v Haife, v Jeruzaleme a na rovine Sáron. Teraz čítajú asi 1700 duší, a sú pilnými rolníkmi.

Až pred večerom dorazil náš slimácky rýchlovlak do Jaffy, kde sme sa viac dní zdržali a navštívili sme tu niektorých kresťanských pracovníkov medzi Židmi, Arabmi a Turci. Až v pondelok, 9. mája, odcestovali sme loďou do Haify k hore Karmél, opustiac tieto pamätné miesta.

*

No snadno sa to povie, opustiť Jaffu, ale nesnadno prevedie. Toto pobrežie je známe silným príbojom vĺn, a zvlášte breh Jaffy je veľmi nebezpečný pre podmorské skaliská, pre ktoré lode ani priblížiť sa nemôžu, a tak cestovatelia musia ďaleko vychádzať na more, aby sadli na loď.

Tento raz zase bolo more veľmi búrlivé, takže sme sa domnievali, že nebudeme môcť ani odcestovať. No loď kotvila na mori a čakala na cestovateľov, a tak predsa opovážili sme sa sveriť sa malým člnkom Arabov, ktorí nás s ťažkosťou dopravili až k lodi. Dlho to trvalo, než všetci cestujúci mohli byť poprivážaní a ponakladaní. Lebo nielen tovar, ale aj cestujúcich si naši Arabi podávali z ruky do ruky. Keď veľká vlna vyhodila člnok hodne vysoko po boku lodi, prievozníci využili okamihu, a či si chcel či nechcel, uchopili ťa dvaja a vyhodili ako lobdu, a z paluby iní dvaja ťa zase uchytili a vytiahli.

Často bola to smiešna podívaná, bárs cestovateľom išlo tu niekdy aj o život. Schody, spustené s lodi, odtrhnul veľký víchor a vlny. Dve dámy s novomódnymi veľkými klobúkmi a inými módnymi vecmi dostaly sa na palubu len s prázdnymi rukami a holou hlavou, ostatné všetko stalo sa korisťou vĺn. Jedon starší ruský pútnik niesol si medzi inými pamätnosťami a vzácnosťami aj lampáš s horiacou sviecou, zapálenú na „svätom ohni“. Vychádzajúc na loď, chytil lampáš do zubov, no prievozník mu ho jednoducho vymiknul, schytil chlapa na chrbát a vyniesol do lodi. — Kriku, áno plaču a nariekania nad ztratenými vecmi bolo dosť.

Konečne loď zapískla, a my hnuli sme sa k severu od pamätných hôr judských povedľa krásnej Sáronskej roviny, za ktorou vidno bolo v diaľke Samarské vrchy. Za niekoľko hodín uzreli sme v diaľke zrúcaniny Cezaree, s pozostatkami palácu Herodesa I., ktorý tu býval.

Pomaly vynorily sa nám na severovýchodnom obzore Galilejské vrchy, a pred samým večerom zahnuli sme do krásne položeného prístavu Haify, za vyčnievajúcim Karmélom, na ktorom postavený je maják.

Poneváč bol víchor, povedali nám, že večer už nevystúpime, lebo vysoké vlny dorážaly na loď. No sotva sme zakotvili, už obklopovaly našu loď so všetkých strán malé loďky prievozníkov, počtom asi 50. Neradi sverili sme naše životy takej chatrnej nádobke, akými boly loďky skoro napospol, ale keď sa malo vystúpiť, tak museli sme sa i my podrobiť poriadku. Naši šiesti vesliari pustili sa pilne do práce, a aby nám dodali chuti, začali si spievať. Tak povzbudili i nás dvoch, že i my sme si zanôtili:

„Čo sa bojíš? Pozri, v loďke pri kormidle stojí On…“

Vlny zmietaly nás sem i tam, a nebolo to do žartu, lebo i tu bolo plno podmorských skalísk, a cesta trvala asi pol hodiny. Sám som si nepredstavoval, že to bude tak zle, ako sa nám to potom ukázalo. Jedon z našich spolucestujúcich, Žid, ustavične kričal a nariekal. Konečne prirazili sme ku brehu, ale na breh nebolo možno pre veľké vlnobitie ani pristúpiť. Vlny hádzaly shromaždené loďky sem i tam a tĺkly jednou o druhú. Len keď trochu vlny utíchly, mohla jedna loďka za druhou približiť sa ku brehu a vylodiť cestovateľov, i to len pomocou na brehu stojacich plavcov, z ktorých vždy dvaja chytili vychádzajúceho a vytiahli na breh. Batožinu jednoducho vyhádzali z loďky na breh.

Pri tom stihla nášho nariekajúceho spoločníka nehoda: jeho starý kufrík, len čímsi stiahnutý, roztvoril sa, a jeho obsah padnul do vĺn. Skočil za tým síce hneď jedon z plavcov a uchytil, čo sa dalo, no väčšia časť bola preč. Nariekal chudák ešte viac, než predtým.

Konečne stáli sme na pevnej pôde; no teraz ako ďalej? Z Haify na Karmél bol ešte pekný kúsok, a bolo už tma, a my mali sme odporučenie len ta, neznali sme v Haife nikoho. Po dlhom hľadaní dostali sme fiakra, ktorý znal aj niečo nemecky a nabídnul sa, že nás hore vyvezie. No natisli sme sa sami dosť, lebo slabé koníky nevládaly nás do vrchu tiahnuť. Až k polnoci dorazili sme na vrch, kde nás z jednoho hotelu upravili na p. far. Schneidera, ktorý nás mal prijať. Dosť sme sa naklopali, než nám otvorili. No boli sme srdečne vítaní, lebo nachádzal sa tu práve jedon z mojich spolužiakov z Chrišony, br. Zimmerlin. Unavení súc po celodennom kolísaní, usnuli sme hneď.

Ráno vybrali sme sa prezreť si pamätné miesta, známe zo starozákonnej histórie. Veď tu odohral sa jedon z najdôležitejších dejov: obeť Eliášova, ktorou na obe strany kulhajúci Izrael zase privedený bol k presvedčeniu: Hospodin je Bohom!

Dnes bol veľmi krásny výhľad na šíre more, — ani vtedy, keď Eliáš ležal na kolenách a prosil o dážď. More, včera tak rozbúrené, bolo dnes ako zrkadlo. Mesto Haifa je asi pol hodinky vzdialené, v dolinke pri mori; nad ním františkánsky kláštor a opodiaľ maják, rozširujúci svoje svetlo na niekoľko míl, aby lode vedely smer plavby i v noci.

Br. Zimmerlin pridružil sa k nám čo vodca a poukazoval nám mnohé dôležité miesta a sľúbil nám, že urobí s nami výlet na to miesto, kde Eliáš pri potoku Kíson mordoval tých prorokov Bálových. Teraz po raňajkách priviedol nás najprv do kláštora, ktorý je dákej pevnosti podobný. Pod hlavným oltárom kostola nachádza sa takzvaná Eliášova jaskyňa, ktorú nám sprevádzajúci nás mních najprv ukázal.

Nasledujúci deň vybrali sme sa dľa vopred určeného plánu na dlhšiu cestu v spoločnosti dvoch dám, ktoré chcely sa dostať k Tiberiadskému jazeru. Už za včas rana dal nás p. far. Schneider zaviesť do Haify, kde nás čakal náš vozka s krytým kočom. Viezli sme sa peknou krajinkou horami, údoliami i lesmi; len cesta bola nebárs dobrá, takže sme boli radi, keď občas prišiel vŕšok, že môžeme na čas sísť a kráčať pešky.

Hneď za Haifou bol krásny palmový hájik. Asi za 4 hodiny prišli sme ku Kísonu, kde sme kŕmili — kone i seba. Potom viedla cesta do vrchov Galilejských, neskoršie cez jediný dubový les v Palestíne. Asi o 11. hod. prišli sme do Nazarétu, ktorý sme už predtým z diaľky boli videli. Z poslednej výšinky pred mestečkom videli sme ešte v diaľke za nami výšinku Mochraka, kde Eliáš bol svolal ten tábor ľudu k obeti, pod nami v pravo rovinu Jezreel, toto historické bojište, v diaľke pred nami sňahom pokrytý Libanon,

Kade človek pozrel, všade krása. Rozsiahle pastviská zeleňaly sa živou barvou, úrodné nazaretské polia, v diaľke rôzne nemecké a židovské kolonie — skutočne krásny to pohľad! Tak tu, po týchto poliach a lúkach kráčaval On, pre ktorého nám táto zem bola taká vzácna!

Príduc k mestečku, zabočili sme do jednoho hotelu, hneď na kraji mesta stojaceho, a smyjúc prach a pot, vybrali sme sa po krátkom občerstvení pešky na horu Tábor. K nám dvom mužským pripojila sa aj jedna z našich spolucestovateliek, staršia to už, energická dáma, nemecká učiteľka. Idúc okolo takzvanej Máriinej studne, zastavili sme sa tiež na dobrú vodičku. Je to jediný prameň v Nazaréte, čítajúcom teraz asi 13 tisíc obyvateľov, a tak je tu ustavične živo; ženy prichádzajú a odchádzajú s plnými džbánmi na hlavách, vedúc i svoje deti. Predstavili sme si, ako i Mária neraz kráčala takto, vedúc malého Ježiša za ruku domov.

Vyjdúc von z mesta, zahnuli sme prez kaktusové, granátové a olivové zahrady a vyšli na vŕšok, zkadiaľ je na mestečko krásny výhľad. Tu po týchto vŕškoch a lúkach iste často chodieval aj náš Pán a radoval sa z toho, čo krásneho Jeho Otec stvoril.

No museli sme si pospiešiť, ak chceli sme na Tábor prísť, a preto nemali sme sa kedy oddať tomuto duševnému pôžitku, aký sa nám pohľadom na pekné polia a zahrady naskytoval. Cesta na Tábor trvá asi 6 hodín hore-dolu, a je aj pre túlajúcich sa tu Beduínov nebezpečná. Neraz prepadnú títo synovia púšte malé spoločnosti alebo osamelých cestovateľov, ktorí sa môžu len tešiť, ak nechajú ich za dobrý „bakšíš“ ďalej tiahnuť. No my sme celú cestu veľmi dobre a šťastne vykonali, doraziac so súmrakom na vrchol hory. Súc hodne unavení, hľadali sme čo najskorej dostať nocľah v daktorom kláštore, ktorých je tu viac, otočených peknými zahradami. V jednom nechceli nás prijať; no tým prívetivejšie prijali nás zato v druhom, kde vrátny vedel aj nemecky. Vykázali každému z nás najprv izbičku, a sotva sme sa obriadili a umyli, už nás volali k večeri. Vo veľkom refektoriume (jedálni) už bolo dakoľko pútnikov i mníšiek s niekoľkými mníchy. Náš nemecký mních hneď rozkázal kuchárovi-černochovi priniesť občerstvenie, načo sa tento za krátky čas ukázal s vínom a chcel nám hneď naliať. No keď sme s vďakou odopreli, vraviac, že nepijeme žiadnych opojných nápojov, tak priniesol nám sódovky s malinovou šťavou. Potom nasledovala večera, ktorá robila kuchárovi všetku česť. Po večeri šli sme hneď na odpočinok, najdúc postele i s chránitkami pred moskitskými komármi už pripravené. Ráno chceli nás zavčasu zobudiť, aby sme videli východ slnka, čo nám bolo i z toho ohľadu vítané, že chceli sme sa čím skoršie vrátiť do Nazaréta, kde náš povoz na nás čakal.

Ešte bolo slniečko hodne pod horizontom, keď náš mních na nás klopal. Rýchle sme sa posberali, načo vyviedli nás na plochú strechu kláštora, odkial otvára sa utešený výhľad na celú Galileu. Na západ je veľké historické bojište, rovina Jezreel, asi 500 štvorcových kilometrov veľké, potom mestečká Endor, Nain, Kána, k východu Hattîn, vrch „Blahoslavenství“, kde mal Pán držať „kázeň na hore“.

Pozreli sme ešte v rannom šere na Hermon, Libanon a celé okolie, áno celú Svätú zem, ktorú odtiaľto videť bolo, ešte i na Mŕtve more, na more Galilejské a za ním Safed, „mesto na hore ležiace“ a kráčali sme po tichej modlitbe dolu. Náš mních zaviedol nás do jedálne, kde nás už raňajky čakaly. Vďační súc za takéto štedré a skutočne výtečné pohostenie a nocľah, pýtali sme sa, čo sme dĺžni. No náš hostiteľ nechcel od nás ničoho prijať, čomu sme sa veľmi divili. Ďakujúc a prajúc mu odplaty od nášho Pána, lúčili sme sa s týmto pekným miestom, o ktorom sme i my mohli povedať, že by sme nedbali tam bývať, lebo nám tam bolo dobre. — Náš hostiteľ poberal sa k modlitbám, lebo práve bol odznel kláštorný zvončok.

A tak ponáhľali sme čo najviac zase k Nazarétu, kde nás náš vozka už netrpezlive čakal. Zapravili sme náš účet v hotelu a viezli sme sa ďalej k moru Galilejskému. Nemohli sme si teraz už prezreť takzvanú „jaskyňu zvestovania“ pod hlavným oltárom kat. kostola, ktorý stojí na tom istom mieste, kde stál Máriin domčok „až do 10. mája 1291(!), kedy ho anjelia odniesli a po mnohom sem-tam blúdení v Taliansku v meste Loretto složili, kde ho ešte i dnes mnoho tisíc pútnikov navštevuje“, ako „Strom Serafický“ vypráva. Kresťanským navštevovateľom nie sú tieto „báječné“ miesta tak príťažlivými, lebo neveria, že by mohly byť pravé.

Z Nazarétu viedla nás cesta viacerými dedinkami, z ktorých som si dve zvlášte zapamätal: El Mešhed, rodisko vraj proroka Jonáša, staré Gethefer (II. Král. 14, 25.), a spomenutú už Kánu Galilejskú. Poneváč sme tu zase kŕmili, tak sme si prehliadli mestečko. Tu ukazujú taktiež ešte dom, kde pri svadbe učinil Pán Ježiš Svoj prvý div. Je tu tiež františkánsky kostol, v ktorom nám sprevádzajúci mních ukazoval tiež kamenné nádoby, do ktorých vtedy služobníci naťahali vody(!). V prostried Kány je prameň, z ktorého pravdepodobne tá voda pochádzala.

Mestečko samé je dosť nepekné, špinavé, ako dediny na východe obyčajne, no zato okolie je ako krásna zahrada ovocných stromov, ako granátových jabĺk, olív, fíkov atď. Ploty sú i tu z mocných, veľkých kaktusov. Tunajšie ženy sú na rukách, nohách, v tvári, áno i na prsiach tetovirované (okrášlené do kože vypichanými a barvou napustenými ozdobami). Už malé deti majú tieto ozdoby, ako sme videli. Ženy majú tu aj zvláštny odev. Sukne na spôsob nohavíc, áno skutočné nohavice, ovšem široké na spôsob turecký, sú tu od dávna módou, a u nás v Evrope narobila táto turecká móda toľko povyku. Driek objíma úzka kamizolka, bohate vyšívaná, a na hlave nosia turbany ako mužskí, pozostávavajúce zo širokého, dlhého ručníka, omotaného vôkol červeného fezu, ktorý na vrchu vykukuje.

Ďalej viezli sme sa rovinou, na ktorej vlastne dákej označenej cesty nebolo, len koľaje ukazovaly tu i tam smer cesty, ktorá bola hojne kamením posiata, takže sme už túžili doraziť konečne cieľa našej cesty. Ale až o dvanástej vyšli sme na malé návršie, odkiaľ videli sme v 200-metrovej hĺbke pod hladinou Stredozemského mora krásne jazero Genezaretské. V duchu predstavili sme si tento kraj, ako kedysi vyzeral za času nášho Pána, s tejto strany Kafarnaum, Bethsaidu a Magdalu, s druhej strany kraj Gadarenských. Teraz je na tejto strane len Tiberias s 9000 obyvateľmi, medzi ktorými je 5000 Židov. Vedie k nej cesta po zákrutkoch dolu.

Konečne vnišli sme do mesta polozborenou bránou a složili sme sa v nemeckom hoteli. Len čo sme sa trochu občerstvili a odpočinuli si, pozvala nás naša spolucestovateľka, aby sme sa s ňou previezli po jazere. S radosťou sme privolili, a najmúc si loďku s dvoma vesliarmi, odbili sme od kraja. Keď sme boli hodne ďaleko na jazere, složili títo veslá a rozopali plachty, do ktorých sa vietor tak oprel, že nám skoro loďku prekotil; a voda hnala sa nám bokom do nej. Keď sme strachom kričali, vesliari sa nám smiali, a prihovárali nám, aby sme sa vraj nič nebáli. No nechcejúc s nimi také umelecké kúsky prevádzať, radšie dali sme im dáky „bakšíš“, k vôli ktorému oni iste tieto manévre s nami prevádzali, a potom napravili nám plachty tak, že sme pekne rovno ako šíp leteli po vlnách.

Človek zostane celkom opojený krásou jazera i okolia pri peknom počasí. Voda jazera je nadmier čistá a priezračná, videť dno na niekoľko metrov hĺbky. Barva vody mení sa dľa počasia i polohy, prechádzajúc z tmavomodra do zelena. Okolie je ovšem rozmanité, ale zväčša sú brehy strmé. V čas dažďa je rastlinstvo krásne, bujné, a kvety majú obzvlášte hlboké, určité barvy. A keď si predstavíme ešte ten čulý život v ľudnatých mestách za času Pánovho, môžeme si mysleť, jak krásny pohľad to musel byť, keď Pán tak na brehu jazera kázal z loďky zástupom alebo neďaleko brehu na zelenej tráve kŕmil ich chlebom a rybami.

Jazero Genezaretské je asi 25 km dlhé a 15 km široké. Hĺbka jeho je asi 45 — 50 m.

Náš čln hnalo smerom severným k Magdale, odkiaľ pochádzala Maria Magdalena. Teraz je na tomto mieste len dakoľko biednych rybárskych chatŕč s ešte biednejšími obyvateľmi. Priraziac ku brehu, prezreli sme si okolie.

Tu v jednej chyžke bola shromaždená celá rodina i čo k nej prislúchalo: oslík, ovce a kozy. Opodiaľ bol hrobitov, kde nariekala dáka vdova nad svojím zomrelým mužom. Tri špinavé dietky sedely opodiaľ; na tváričke jednoho z nich hľadalo celé hajno múch potravu z nečistoty, ktorou tvárička oplývala. Ukazovali sme to ženičke, aby obriadila svoje deti, no odpovedala nám posuňkami, že musí najprv túto povinnosť lásky vykonať. A nariekanie nad mŕtvymi je na východe zvláštnou náboženskou obradnosťou, ktorá zaberá veľa času, preto sa vykonáva často od chudobnejších, k tomu platených „nariekačov“.

Daktorí Turci, zbadajúc „džaurov“ na svojom pravovernom hrobitove, začali sa približovať k nám, takže sme uznali za lepšie, ísť odtiaľto, aby sme hroby ich prorokov a nasledovníkov Mohamedových dáko nepoškvrnili. Okrem toho slniečko tak nám pripekalo, že sa nám nechcelo veľa po suchu chodiť, vrátili sme sa tedy k jazeru, odkiaľ zavieval chladný vetrík, a pustili sme sa smerom k bývalému Kafarnaumu. No zďaleka sme videli, že sú tu už len samé zrúcaniny, na dôkaz toho, že proroctvo Pánovo o týchto mestách sa doslovne vyplnilo.

Ináče je tu príroda veľmi krásna; plné údolie stojí oleandrov, fíkov, granátov a olív. Ďalej k severovýchodu leží to miesto, kde Pán nakŕmil tých päťtisícov. No my rozkázali sme loďku obrátiť nazpät a boli sme behom krátkeho času zase v Tiberiade, lebo priaznivý vietor nás po hladine jazera len tak hnal.

Potom išla si naša spolucestovateľka prezreť mesto, a my zase vybrali sme sa k horúcim prameňom, asi polhodiny od neho vzdialeným, ktoré už Rimania užívali, a kde sa ešte dosiaľ nachádzajú kúpele. My použili sme teraz radšie chladného kúpeľa v jazere.

Medzitým sa zvečerilo, a tak zrýchlili sme kroky. Po ceste videli sme veľa dákych chrobákov vo veľkosti myši. Prizrúc sa bližšie, poznali sme, že sú to škorpioni, nebezpeční to súsedi pre tých, ktorí nútení sú prenocovať vonku.

Túžili sme po celodennom horku po odpočinku, no sklamali sme sa. Nemohli by sme odporučiť náš hotel iným po zkúsenosťach, ktoré sme tu urobili. Okrem toho, že bola veľká horúčosť, dostali sme sa do opravdivého osieho hniezda, kde nás so všetkých strán rozmanití susedia pichali a život nám strpčovali, takže sme boli radi, keď sa brieždilo a my mohli sme vstať a odísť, dokiaľ nenastalo denné horko.

Na zpiatočnej ceste mali sme v Nazaréte asi 4 hodiny zastávky; tak mohli sme si mesto dôkladnejšie prezreť. Navštívili sme vyššie spomenutý chrám Zjavenia, v ktorom je postavené viac oltárov, medzi iným aj otcovi Máriinmu, Joachimovi, a anjelovi Gabrielovi. Ukazujú tu aj kuchyňu, v ktorej Mária varievala. Túto iste oní anjelia s domkom neodniesli. Boli sme aj v „dielni sv. Jozefa“, kde našli sme veľa ruských pútnikov, ktorí bozkávali všade všetko, čo sa dalo. Sprievodca-františkán sám sa nad touto modloslužbou pozastavoval, vraviac, že si máme takýchto miest len v duchu vážiť a miesto toho nerozumného, ba až ošklivého ľúbania radšie čím viac na to obetovať, aby sa tieto sväté pamiatky mohly vykúpiť z tureckých rúk. Aj nás vyzval, aby sme, až sa navrátime domov, odporúčali nábožným veriacim dušiam, kam môžu svoje peniaze na dobré ciele venovať. Nech ich vraj pošlú františkánskemu kláštoru v Nazaréte. Preto chcem tejto svojej povinnosti týmto zadosť urobiť. — No spozorovali sme na jeho modrom odznaku, že tiež patrí do spolku — mokrej štvrti, a tak sme mu museli aj my niečo položiť na srdce, a síce, aby tej pijatike pokoj dal, nad čím sa on nemálo urazil. On si to vraj zaslúži, keď sa musí trápiť celý deň okolo asi 25 robotníkov, ktorí práve tam pracovali na vykopávaní a odokrývaní starých zrúcanín.

Navštívili sme aj nad mestom ležiaci anglický sirotínec, z ktorého je pekný výhľad po okolí, zvlášte na vrch, s ktorého chceli Nazaréťania Pána Ježiša shodiť. — Tu sme sa dozvedeli, že v blízkosti býva istý veriaci mlynár; pospiešili sme si tedy aj k tomu.

U neho mali sme príležitosť porozumeť lepšie výroku Pánovmu: „Akou mierou meráte, bude vám zase odmerané.“ Videli sme, ako jedon muž doniesol do mlyna obilie na svojom oslíkovi. Keď složil, začal merať na mlynárovu mieru, natriasal, utĺkal, ako sa len dalo, aby sa do nej čo najviac vmestilo. No keď prišiel iný, zrovna tak natriasal a utĺkal múku, pre ktorú si prišiel. Mlynár sa vždy len díval; každý si mohol merať sám. To isté videli sme aj u obchodníka s obilím v Haife, ktorý má tu celé kopy obilia. Ktokoľvek kúpi si obilie, meria si sám a bere, koľko môže, medzitým čo predavač si len stojí a fajčí svoj čibuk.

Ináče poznali sme v mlynárovi milého človeka a kresťana. Je Nemec, a vyprával nám, ako ho pred nedávnom bol poctil návštevou aj nemecký korunný princ i so svojou paňou. Škoda, že nemohli sme sa u neho dlhšie zdržať, lebo náš vozka nás už čakal.

Na ceste ku Karmélu dohonili sme celú karavánu ruských pútnikov na osloch i pešky, ktorí za spevu a hlasitých modlitieb brali sa ďalej. Bárs mali so sebou štyroch ozbrojených kavassov, predsa im Beduíni nedali pokoja; bolo dosť kriku i strachu, ba bolo počuť aj výstrely. Boli sme vďační Pánu, že nás po celej ceste tak milostive chránil, bárs pred nami i po nás prihodilo sa cestujúcim všeličo zlého, že ich Beduíni nielen postrašili a žiadali od nich veľký bakšíš, ale aj celkom obrali o všetko imanie.

Bolo 9 hodín večer, keď dorazili sme k našim milým na Karmél.

Na druhý deň už bolo objednané 7 koníkov, ktorí nás mali doniesť do Mašakra, na to miesto, kde Eliáš shromáždil izraelský ľud k obeti. Cesta bola dosť krkolomná, po kamení, nad priepasťami, takže sme museli dávať pozor, aby sme nespadli. Asi o 10. ráno prišli sme k známym Arabom, ktorí nám vyšli aj v ústrety. Jedon z nich pozval nás do svojho domu so slovami: „Bėthi bèthak“, t. j. Môj dom — tvoj dom. Tak sme soskočili, odovzdali kone jemu, a jeho žena a dcéra uviedly nás do ich bytu, ktorý bol miesto stoličiek a stolov opatrený hojnými pokrovcami po podlahe, na ktoré sme si posadali. Náš hostiteľ podal nám k občerstveniu či vody, či limonády a kávy, dľa osobnej žiadosti každého. Považoval si to za veľkú česť, že sme nepohrdli jeho príbytkom, ako si toho Arabi vôbec veľmi vážia, keď dostanú hosťov. — Po krátkom oddychu odobrali sme sa s poďakovaním od neho a zanedlho prišli sme k cieľu.

Je tu tiež postavený kláštor, z ktorého nám jedon mních aj v ústrety vyšiel, chcejúc nás doprevadiť. Požiadali sme ho, aby nás vyviedol na strechu a poukazoval nám odtiaľ čo dôležitejšieho. Tak vyšli sme nahor, odkiaľ otvoril sa nám krásny výhľad po okolí.

Tak ukázal nám náš sprievodca, kde stály oltáre Bálových prorokov, a kde ich dal potom Eliáš pomordovať. Potom ukazoval nám okolie: rovinu Jezreel, akoby zarámovanú vrchami, potom Tábor, Veľký Hermon, Karmél, v diaľke vrchy nazaretské, Libanon a iné.

Keď sišli sme dolu, našli sme tu čakať jednoho asi 18-ročného mladíka i s bratom a otcom. Úbohý ukazoval nám svoju zapuchlú ruku, ktorú mu v spánku jedovatý had poštípal. Chcejúc účinok jedu zničiť, piekli zrovna ruku nad ohňom, takže vyzerala hrozne, a úbožiak trpel veľké boľasti. Prišli za mníchom, aby im niečo poradil a dal protijedu. Mních mal niečo napohotove a dal hneď mladíkovi, takže mu boľasti trochu utíchly.

Zpät poberali sme sa inou, zajímavejšou cestou cez pekné dubové, olivové, granátové a fíkové háje. V jednej dedinke videli sme dve ženy mleť obilie na kamennom domácom mlynku. Napadlo nám: „Dve budú mleť na mlyne…“ Aj mlátiť sme videli, nie parnou mlátiačkou, ani žentúrom, ani cepami, ani tlačiť volmi alebo koňmi, ale zvláštnym prístrojom, takzvaným smykom, ktorý tiahnu tiež voly po obilí sem i tam. Až pozde v noci navrátili sme sa zase na Karmél, v svätodušný predvečer.

Svätodušnú nedeľu trávili sme tu na Karméle, v tichej spoločnosti pri Slove Božom. V pondelok sme sami mohli ním slúžiť shromaždeným Nemcom z okolia. Na večer sišli sme dolu do Haify k jednomu bratovi zahradníkovi na noc, aby sme nasledujúceho dňa mohli zrovna na loď sadnúť.

Poneváč sme náš pôvodný pláni cestovať spolu až do Európy, bol, medzitým zmenili, a môj spoločník chcel ešte ísť do Arménie, tak sme sa usniesli, že v Beirute počkám na lacnejšiu loď do Carihradu, aby jemu zostalo viac prostriedkov k ceste. A tak sme ešte spoločne cestovali do Beirutu, rozlúčiac sa s krásnym Karmélom, ktorý je opravdovou „zahradou Božou“, ako jeho meno znamená, lebo je i teraz akoby utešeným zeleným pokrovcom, vyšívaným tými najkrajšími kvetinami, takže sa človek až obáva dotknúť sa ho nohou.

Nebude od veci prehovoriť na tomto mieste o karmelitskom škapulári, ktorý aj barnavým škapulárom menujú.

Bolo to 16. júla r. 1251, keď sa v anglickom meste Cambrigde karmelitská panna Maria zjavila náčelníkovi rádu karmelitov, sv. Simonovi Stockovi, podala mu škapulár a riekla: „Prijmi toto na znak môjho bratstva, čo zvláštny znak milosti… Kto v tomto rúchu odetý zomre, zachránený bude od večného ohňa pekla…“

Pápež Bonifác XIV. potvrdil toto zjavenie čo vieryhodnú udalosť.

„Strom Serafický“ poznamenáva k tomu: „Samo sebou sa rozumie, že na túto milosť nemôže rátať ten, kto sa bezočive na škapulár spolieha, v hriechu ďalej žije a ešte aj na smrteľnej posteli odstráni od seba pomocné prostriedky cirkve katolíckej. Jestli ale voľakto javí vôľu ku duševnému ozdraveniu, Matka Božia nositeľovi odznaku jej spolku pomoc poskytne, zvlášte v čas hodiny smrti, jako to už mnohokrát zrejme dokázala. Lebo zrejmé je, že mnohí obdržali ešte aj na smrteľnej posteli milosť; ale sú aj na to príklady, že tým, ktorí nekonali pokánia, v hodinu ich smrti sa škapulár nápadným spôsobom ztratil.“

Kto chce požívať výhody tohoto škapulára, musí dva kúsky barnavého súkna tak na krk zavesiť, aby jedon visel na prsiach a druhý na hrdle. Práve v tomto roku však povolilo sv. officium, že sa miesto kúskov súkna na nejaký čas môže nosiť aj posvätená medailla na niektorom inom skrytom mieste tela, alebo aj v peňaženke, vo vačku atď. S touto sú tiež všetky výhody škapulára spojené. Rád Karmelitov tvrdí, že panna Maria každú sobotu sostupuje do očistca, berúc všetkých nosičov škapulára so sebou do neba, ktorí behom týždňa pomreli a na toto miesto múk sa dostali. Prečo sv. officium túto zámenu súkna na medaillu dovolilo, o tom podáva nám jedon časopis na základe priameho dotazu nasledujúcu zprávu: „Apoštolský námestník v belgickom Kongu prosil začiatkom roku 1909 o toto dovolenie s tým odôvodnením, že súkenné škapuláre domorodcov zašpinia sa už po krátkom užívaní potom a prachom.

Nato dal sv. otec apoštolskému vikárovi v Kongu osobne dovolenie, nahradiť súkno medaillou, ktorá výhoda prenesená bola potom aj na iné missie. Poneváč však v posledným dvoch rokoch žiadali veriaci s rozličných strán sveta o túto výhodu, tak nechal pápež skrze svoj svätý úrad vyniesť všeobecný dekrét, dľa ktorého toto, apoštolskému vikárovi v Kongu dané dovolenie prenesené bolo na všetkých veriacich.

Talianska tlač tvrdila, že dámy vysokých kruhov talianskych prosily vatikán, aby smely každoročne pri začiatku fašiangov odložiť pri veľkých báloch a spoločenských večierkoch tento škapulár, poneváč nechcely, aby im toto súkienko pri tanci zavadzalo, a tak im chcel pápež preukázať túto milosť preto, aby sa nemusely pozbaviť o požehnanie sv. škapulára ani vtedy, keď musia sa v spoločnosti ukazovať s neoblečeným driekom.