Zlatý fond > Diela > Cesta do Egypta a Palestíny


E-mail (povinné):

Stiahnite si Cestu do Egypta… ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Roháček:
Cesta do Egypta a Palestíny

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Petra Pohrebovičová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Karol Šefranko, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Zuzana Rybárová, Lucia Jedla.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 62 čitateľov

IX. Beirut a Asfurijeh

V Beirute vyšiel ešte môj spoločník so mnou na pevninu, chcejúc so mnou ísť na konsulát o radu, ako by sme cestu čo najvýhodnejšie vykonali. No nemohli sme behom tých dakoľko hodín, dokiaľ loď stála, nájsť konsulátu, tak sme sa museli rozlúčiť; on odišiel na loď a ja zostal som na brehu.

Ako tak chodím sám a sám po uliciach neznámeho mesta, postretne ma dáky Europan, pýtajúc sa ma, čo hľadám a kam cestujem. Vyrozprával som mu svoje položenie a pýtal som sa ho na plavebný poriadok rôznych lodí. On nevedel mi síce hneď podať vývodu, ale vzal ma so sebou na svoj dosť skromný byt, a sdieľal so mnou, čo mal, po celých 8 dní, dokiaľ nútený som bol čakať na lacnejšiu loď. Bol som mu veľmi vďačný, lebo nevedel som sa ani hnúť v tomto veľkom meste, a okrem toho bolo turecké obyvateľstvo práve veľmi znepokojené a vzbúrené proti kresťanom, takže bolo sa aj čo obávať. Práve asi pred hodinou som bol vnišiel do jednej tureckej dielne, kde som z ulice videl vnútri džbán s vodou, a vypýtal som si posunkami vody. No keď som džbán položil a vyšiel s posunkami vďaky na ulicu, letel džbán za mnou a roztresknul sa na dlažbe, z čoho som asi toľko vyrozumel, že nechcejú užívať nádoby, ktorú boly „džaurovské“ ústa poškvrnily. Tak som bol rád, že dostal som sa do ako-tak spoľahlivých rúk, tým viac, že mi na pobyt v dákom drahom hoteli nezbývalo. Môj „dobrodinca“ síce práve myslel, ako som sa neskoršie dozvedel, že natrafil na niekoho, kto sa mu dá ošudiť a „pomôže“ mu s väčším obnosom, takže sme sa neskoršie oba cítili veľmi sklamaní; on, že u mňa nič nenašiel, a ja, že som sa dostal k takému dobrodincovi. Dal si so mnou síce prácu, je pravda, aby ma soznámil so všetkými kresťanskými pracovníkmi, v nádeji, že popri mne aj jeho si budú viac vážiť(?); no títo práve preto, že ma on doprevádzal, nezdali sa byť tým veľmi potešenými, a sotva sa so mnou chceli pustiť do reči, lebo jeho už poznali čo šudiera.

Putujúc tak s ním po uliciach Beirutu, mal som príležitosť videť mnoho zajímavého zo života tunajšieho obyvateľstva. Beirut je veľmesto so 130.000 obyvateľmi. Prístav a železničná stanica sú spolu spojené, aby sa tovar možno najľahšie mohol prekladať, ktorého je tu veľa, lebo železničná čiara vedie (od r. 1895) do Damasku, kde sa tiež veľký obchod vedie. V blízkosti prístavu sú zastupiteľstvá rôznych lodných spoločností v pekných palácoch, v prízemí ktorých sú veľké hostince a kaviarne.

Ako tak chodíme, stretli sme jednoho ozbrojeného policistu s mužom, reťazmi poviazaným, — iste dákym vychýreným zlodejom. No neviedol ho do väzenia, ale chodil s ním hore-dolu po kaviarňach a ukazoval ho, ako mačka, keď sa jej podarilo lapiť dáku myš. A hostia radi dávali mu za túto dobrú korisť zaslúžený bakšíš. Pomyslel som si, že by naši žandári, ktorí sú ináče pilní pri chytaní a sem-tam vláčení nevinných ľudí, ktorí pred nimi neutekajú a sa nebránia, — iste lepšie konali svoju povinnosť v chytaní opravdových zlodejov a zločincov, keby sa im potom tiež takého bakšíšu dostalo.

Postretli sme i jednoho tureckého „svätého“. Bol to muž s trochu rozrušenou tvárou, vyzeral ako by nebol celkom pri rozume, — v ošumelých už šatoch; znakom jeho svätosti bol zelený plášť, na hlave otočený, čo znamenalo toľko, že navštívil hrob Mohamedov v Mekke. V tom spočívala jeho celá zásluha. Takých považujú Turci za svätých.

V jednej kaviarni stál celý húf ľudu okolo „umelca“, ktorý predvádzal svoju dvojčlennú divadelnú spoločnosť, pozostávajúcu z — opice a oslíka. Oba usilovali sa čo najlepšie zabávať miešané obecenstvo všeliakými vskutku umeleckými kúskami. No najlepšie prišlo naposledy. Ako tak osol skáče, zrazu akoby už vysilený potkne sa a padne a zostane ležať ako zdochlý. Majiteľ bil ho kyjakom, dvíhal mu hlavu, no táto vždy spadla ako zdochnutému.

Ťahal ho za ocas, staval na nohy — márne, všetko márne. Najprv robil to komediant akoby žartom, ale čím ďalej tým viac zvážnievala a osmutnievala jeho tvár, až konečne začal opravdove plakať a nariekať za svojím živiteľom. Opica, vidiac pána, pustila sa tiež do náreku; aj ona ťahala somárika za uši, ale nadarmo. Už bolo po ňom. Konečne poprosil aj prítomných, aby mu pomohli, postaviť ho na nohy, čo oni ochotne chceli aj spraviť, no oslík len zase padnul. Tu potom naozaj plakal a prosil prítomných, aby sa nad ním sľutovali a dali mu dáky bakšíš, žeby tá veľká škoda ako-tak bola nahradená, a hneď aj rozkázal opici, aby išla pýtať. On si medzitým sadnul na zdochlého oslíka a utieral si slzy. Keď opica po všetkých pochodila a hodne nadostávala, lebo srdcia boly smutným zjavom veľmi dotknuté, — prišla nazpät k pánovi a podala mu sbierku. No keď tento hojný obsah bubníka vysýpal do svojej kapsy, somárik sa na cinkot metelikov a piastrov prebudil, vyskočil a začal sa od radosti smiať: „I — á, i — á!“ čo tak vyzeralo, ako čo by bol oklamanému obecenstvu ukázal dlhý nos. No jeho pán, poďakujúc úctive, vyskočil na neho, opica za ním a už išli do druhej kaviarne, opakovať tú istú históriu.

„Mnohý osol aj múdrych prevedie,“ myslel som si, odchádzajúc s mojím spoločníkom.

Mesto poskytuje pestrý pohľad čo do rôznych národností, ktoré sú tu zastúpené. Tak je to ovšem aj s rečiami v obchodoch. Tam človek najskoršie najde rady, keď inde nevie sa dohovoriť.

Istý kupec, s ktorým som sa soznámil, ukázal mi obchod, v ktorom pracoval. Bol to ohromný závod, ktorý len vo veľkom obchodoval, a síce so všetkým, čo len zem a kraj poskytuje.

Život po uliciach je skoro ešte živší, než v Kahýre. Videť tu tie isté „pohyblivé kuchyne“, ako tam. Všetko, čo len človek chce: šalát, cukroviny, chlieb, ovocie, polievku, kávu ponúkajú po uliciach s primeraným — no často veľmi záhadným odporučením. Obchod je tu vôbec veľmi vyvinutý, lebo je to v Sýrii najväčšie obchodné mesto. Velikánske závody s europským zariadením prezradzujú, že tu vládne iná ruka, než turecká. Turkov je tu pomerne málo, len asi 40,000. Našiel som aj sklad Biblickej spoločnosti, no k mojej ľútosti nemohol som sa tam s nikým dohovoriť. Sú tu kláštory a sirotince rozličných vyznaní. Mňa najviac zaujímala vysoká škola anglická, čítajúca niekoľko krásnych budov. Založil ju americký presbyteriánsky missionár dr. Bliss, ktorý prišiel do Sýrie r. 1856.

Vtedy mala v Syrii jeho missia 33 staníc, teraz ich je 100. Vtedy tu boly 4 kostoly, teraz 34. Pri otvorení tejto vysokej školy r. 1866 bolo 16 žiakov, teraz má universita 70 professorov s 850 študentami. Nával do učilišťa je tak veľký, že prijímajú sa len veľmi skoré príhlasy. Medzi 13 budovami je múzeum, observatórium, ženská klinika a detská nemocnica. V universitnej kaplnke odbývajú sa každé dopoludnie i odpoludnie pobožnosti, pri ktorých sú všetci poslucháči prítomní. Medzi študentami je asi 150 mohamedánov a 120 Židov. Bárs učilište nemá bohosloveckého seminára, a vychováva len obchodníkov, lekárov, inženýrov atď., predsa odbývajú sa tu aj biblické hodiny, ktoré sú povinné i pre mohamedánov a Židov. A poneváč sú professori rozhodní kresťania, a v prvom rade missionári, tak možno si predstaviť, že vplyv, ktorý od rokov ide skrz túto vysokú školu na obyvateľstvo po celej krajine, je veľmi mocný, a že toto učilište veľmi prispelo k vyvinutiu Mladoturkov; lebo mnohí vzdelanci krajiny požívali tu výchovy a výučby.

Mimochodom poznamenávam, že podobná vysoká škola, Amerikánmi vydržiavaná, nachádza sa v samom hlavnom nieste evropského Turecka, v Carihrade. Je to chýrečné Robert College, ktoré stojí na najkrásnejšom mieste Bosporu.

Aj katolíci tu majú vyššie školy pre Arabov a Turkov; zvlášte francúzski jezuiti majú na 7000 študentov vo svojich školách.

Jedon z najzajímavejších kresťanských ústavov je však ústav krišonského brata Waldmeiera v Asfurijeh, asi hodinu od Beirutu.

Vybrali sme sa ta jednoho krásneho rána. Cesta viedla nás cez starý cedrový les, ktorý je tu akoby na ukážku nechaný zo starých dôb. Vysoko nad zem vypínajú sa mohutné, vraj na tisícročia staré tieto stromy, podoby našej jedle, so svojimi ustavične zelenými, ihličnatými konármi, čo obraz ustavičnej sviežosti a sily, takže Písmo Sväté často užíva cedru čo obraz živého Božieho človeka.

Potom prešli sme cez údolie Moruší, kde bolo veľa ľudí zamestnané pri hodbávnikoch. Aj tento priemysel tu kvitne; mnoho surového hodbávu vychádza odtiaľto.

Potom otvoril sa nám krásny výhľad na utešené pohorie Libanon. Tie sňahom pokryté jeho končiare a pod nimi tá plnosť života podávaly pekný kontrast (protivu). Tu je letné miesto pre bohatých Beiruťanov, ktorí tu majú svoje krásne villy a domy.

Keď sme konečne prišli k spomenutému ústavu br. Waldmeiera, bol som veľmi prekvapený. Jeho ústav je totiž hlavne pre choromyselných, u nás by sme povedali „blázinec“. No nič tu neprezradzuje charakter takéhoto ústavu. Nevideť nikde vysokých múrov a mreží, všetko je voľné; domy obklopené so všetkých strán krásnou zahradou, akú možno si len na východe predstaviť. A keď pomyslíme, že tieto ústavy ešte len asi 15 rokov stoja, tak sa tým viac divíme nad ich rozsahom a peknou úpravou celého ich okolia. Veď predtým bolo tu najvýš trochu krovín a tŕňov, a teraz vidíš tu hŕbu olív, tam štíhle mandlovky, fíky, eukalypty atď., ktoré už-už zastieňujú svojou zeleňou aj vysoké domy, ktoré poskytujú tiež pekný pohľad, bárs sú jednoduché, riadne, čisté — človek sa diví, ako praktický talent s malými prostriedkami môže niečo pekného previesť. Waldmeier bol si totiž sám architektom i staviteľom. No tá krása prírody, ktorú vedel na tomto predtým pustom mieste vykúzliť, je zvlášte obdivuhodná. I voľba miesta bola nadovšetko šťastná. Vyvýšenina, na ktorej stojí ústav, poskytuje jak krásny výhľad na všetky strany, k Libanonu i na more pri Beirute — na celej ceste nevideli sme krásnejšej panorámy nad túto, — tak i čerstvý, svieži vzduch, o mnoho lepší ovšem, ako v Beirute.

A čo je tiež jedna z najdôležitejších vecí: pozemok má vlastný, dobrý prameň, ktorý hnaný je veterným motorom do jednotlivých domov. Aj vzácnu dažďovicu vedia do kvapky využiť.

Dušou všetkého však je tá veselá, obetavá kresťanská láska, ktorá to spôsobuje, že sa človeku pobyt na tomto mieste stáva požehnaním a občerstvením. Vážny a milý, skoro už 80-ročný starčok, ktorému Bôh dal, previesť tento ťažký podnik takým podareným spôsobom, je od všetkých zdravých i nemocných ctený a milovaný čo opravdový ich otec.

Aj nás veľmi láskave privítal jak on, tak aj jeho milá pani, dcéra a syn. Zvlášte jeho pani vie veľmi dobre zachádzať s tunajším obyvateľstvom a pomáha svojmu mužovi prez všetky tie ťažké, áno hrozné chvíle, ktoré pri takomto diele nebývajú im usporené, svojou veselou povahou a ochotou, slúžiť Pánu na tých najbiednejších.

A tak sprevádzal nás tento staručký sluha Boží od domu k domu, od jednej izby k druhej, a my otvárali sme len oči a divili sa, čo všetko tu kresťanská láska má za úlohy. Sú tu mužovia a ženy všetkých tried, stavov, národností i náboženstva, bohatí, chudobní, vzdelaní aj nevzdelaní, — a o všetkých je postarané, aby mali jak dostatočnú obsluhu, tak aj dozor. Našli sme medzi pacientami rozličné osoby. Bol tu jedon mladý bankový úradník, ktorého matku sme v Jeruzaleme poznali. Žil predtým tak dlho v tajných hriechoch nečistoty, až sa z toho pomiatol. Iný, jemu čo do minulosti podobný, bývalý mních z Betlehema — druhý to čenstochovský Mačoch — vydáva sa v pomätenosti za Syna Božieho. Vyprával nám desné veci zo svojej minulosti; no kto môže mu veriť, či si mnoho aj neprimyslel? Ďalej našli sme tu jednoho professora s jeho synom, i jednoho maliara, ktorý nám aj napochytre nakreslil obrázok na pamiatku atď.

Je ich tu v tých rozličných pavillonoch asi na 80. Nepokojní nemocní sú vo zvláštnych oddeleniach. Vidí tu človek hrozné výjavy, ako v blázinci. Tu je vznešená mohamedánka, ktorá nepokojne sem-tam behá ako tieň, tam zase Žid, ktorý ustavične čosi vidí a modlí sa k duchom, a zase dáky Armén so svojou píšťalou, ktorý chce nám svoje národné piesne prednášať. Ale aj nebezpeční pomätenci sú tu, ktorí všetko trhajú, a neni pred nimi nič istého.

Vynímajúc týchto najnebezpečnejších, shromažďuje sa v nedeľu celá spoločnosť v kaplnke k arabským službám Božím. Ale cieľom týchto neni snáď, prelievať chorých z jednoho náboženstva do druhého, lebo každý je voľný ohľadom tejto veci, a pri smrti prenechaný kňazovi svojho vlastného vyznania a náboženstva. No kto počuje vyprávať bližšie o zkúsenosťach domácich rodičov a ošetrovateľov, musí vydať svedoctvo, že tento ústav je jedon z najmocnejších a najživších dôkazov kresťanstva v Zemi zasľúbenej.

S týmto dojmom navracali sme sa i my po tom krásne strávenom dni zase nazpät do Beirutu, kam sme už dosť neskoro prišli.




Ján Roháček

— náboženský spisovateľ, misijný a osvetový pracovník, prekladateľ duchovných piesní do rómskeho jazyka Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.