ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Vrbovciach vraj kedysi bola i pracháreň. Kedy to bolo, sa nevie. Pamätať ju nepamätá žiaden, lebo to kedysi dávno bolo. Zostalo len meno lúk, ktoré sa na úpätí vrchu Peckovej nachodia, kde prachárne maly kedysi stáť.

Prachárne tieto boly vraj tie najprvšie v Uhorsku. Majiteľ alebo majster prachární menoval sa Virgulini. Podľa mena mal byť teda Talianom.

Tento Virgulini vybral sa vraj raz do kostola. Dozor prachárne sveril na učňa alebo tovaryša. Tento, nevie sa, čo robil. Zásoba prachu sa chytila a vyhodila pracháreň i s gruntom do povetria. Veliké, ťažké zruby a stupy rozhodilo široko ďaleko po okolitých roľách.

Križnice zo stavania našli tam na roľach, ktoré sa ešte i dnes Križnicami menujú. Kde však zruby zahodené boly, to miesto dostalo meno Podzruby.

Keď Virgulini prišiel domov a videl tú spustu, to strašné spálenište, zalamoval rukama a behal s miesta na miesta, ustavične vyvolávajúc: Škodaj, škodaj, škodaj! A poneváč si to za príslovie vzal, pomenovali ho Škoday-om.

Tak hľa z Virguliniho zostal Škoday. Virgulini ale mal i jednoho syna, ktorý, čo sa vzrastu týka, zostal veľmi maličkým; podľa toho teda menovali ho nie Škoday, ale malý Škodáček. — Rodina Škodáčkovská podnes je veľmi rozšírená na Vrbovciach. Aby sa však rozoznať mohli, každý z nich má nejaké pridaté meno. Tak menovaný je: Škodáček z Újezdu; — z Mezného mlyna; — Horecký; — Cevák; — Vaculák; — Trneček; — Čmuľ atď.

Môj niekdajší principál, P. Sloboda, spomenul bol jeden raz predo mnou, že z rodiny tejto bol by mal pochodiť i chýrečný lekár Škoda. Či je tomu tak, povedať neviem. Zaznačujem to len jako dávno spomínané.