ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Vrbovciach nachodí sa dvanásť mlynov, ktoré všetky po dnesdeň stoja. Bol tu ale, kedysi dávno, ešte i trinásty. Toho ale už niet, ten už len naša poviestka pozná.

Mená tých dvanástich mlynov boly a sú až podnes nasledujúce: Začneme od severu na dol. Tu na samých hraniciach Uhorska a Moravy nachodí sa: 1. Zajáčkúv mlyn, 2. u Mjechnú, 3. Horecký, 4. Zemanský, 5. na Újezdoch, 6. Horný mlyn, 7. Choilacký vulgo Chojujacký, 8. Žurkov, 9. Ježuv čili Ježácky, 10. u Chodúru, 11. Strakuv, 12. Mezňanský, preto takzvaný, že leží, na medzi medzi sobotištským a vrbovčanským chotárom. Okrem týchto, mal byť vraj ešte 13-ty kdesi medzi Ježovým a Chodurským mlynom. Jako sa menoval, to už je tiež nie známe; povezme, že Jankov. Prečo tak? Preto, že ho Janko mal stavať. A síce v tom samom čase, ked i Ježacký stavaný bol.

O stavbe týchto dvoch mlynov poviestka hovorí toto.

Žilo kedysi jedno pekné dievča, ktoré, čo sa krásy týka, široko-ďaleko nemalo páru. Popri kráse, bolo ešte i bohaté. Či teda div, že malo i mnoho záletníkov, ktorí sa o jej ruku uchádzali? Čím však viacej pytačov mala, tým ťažšie jej bolo voliť. Sama nevedela, za ktorého sa rozhodnúť. Aj o nej sa mohlo povedať, že si preberala, jako v planých hruškách. Preberala, preberala a predsa si nevybrala, lebo hneď sa jej jedon a hneď zas druhý ľúbil.

Keď to však už tak za dlhší čas trvalo, začala jej vlastná matka dohovárať, aby si už jednoho lebo druhého vybrala. Zpomedzi všetkých vybrala si dvoch, ktorí sa jej najlepšie ľúbili. Matka a rodina nemali nič ani proti jednomu z nich, ony si želaly len aby to čím skoršie bolo.

Ale veru milé dievča nevedelo sa rozhodnúť. Keď to už dlho trvalo, rečie jej jedna strynká:

Mne sa vidí, že by si ty nedbala obidvoch si vziať?

Pravdu máte, strynká, prisvedčilo dievča, lebo sa neviem nijako ani za toho, ani za toho rozhodnúť.

No, ja ti poradím.

Ej, poraďte, strynká, poraďte, ale dobre!

Nuž počúvaj teda. Keď sa nevieš ty rozhodnúť, nechže rozhodnú oni sami. Veď aj bohatí sú dosť, aj pekní obidvaja. Môže teda ktorýkoľvek z nich tvoju žiadosť naplniť; a ktorýkoľvek sa ti z nich ujde, môžeš s ním spokojná byť.

Nuž a čo si to mám žiadať? pretrhne ju v reči.

Nedávno si povedala, žeby sa tebe mlynár ľúbil. Keď prídu k vám, povedz im, že ktorý z nich skorej vystaví mlyn a započne mleť, že za toho pôjdeš a budeš jeho ženou.

Rada strynkina zaľúbila sa dievčaťu. Jako jej radili, tak vykonala. Keď to počuli mládenci, neboli oproti. Jeden i druhý z nich dali sa do práce.

Vyhľadali príhodné miesta pre mlyny. A to neďaleko jeden od druhého, jako čo by sa chceli pozorovať v práci, ktorá sa dosť skoro započala jak na jednej tak i na druhej strane. Kamenia, dreva nasvážaného boly celé hŕby; základy vykopané a kamenie v nich len tak miznulo a čosi-kamsi vyčnievaly už múry ponad zem a steny riastly ani z vody. Čosi-kamsi oba mlyny boly hotové, stavanie pod strechou, len vnútorné zariadenie a stroje dorábali. Ba aj s tými boli už skoro hotoví, len čosi ešte chybovalo.

To do večera spravíme; musíme byť hotoví; jasal uradostnený Janko. Zajtra budeme naisto mleť. Zvíťazili sme. Susedia ešte nemajú ani vodu narazenú.

Nie zajtra, ale ešte dnes pri západe slnka musíme mleť, rečie majster.

Tým lepšie! pretrhne ho Janko. Čím skoršie, tým väčší oldomáš. Ešte to však nedohovoril, majster sa potočil a padol; nik nevie, čo sa mu stalo, len ako by ho bol odrazu zlý vetor ofúkol, zostal ako mrtvý ležať. Všetko sa sbehlo okolo majstra a prácu nechali stáť. Prešlo pár hodín, kým k sebe prišiel. Dal sa do práce… Už bolo všetko hotové.

Choďte, narazte vodu na mlyn, káže majster. Išli, aby pustili vodu, ale na lanfeštoch vody nič.

Čo sa porobilo, kde sa podela voda? — Nebolo jej; bola odrazená.

Všetko sa hrnulo hľadať, narážať vodu, ktorá ťahaná mala byť od Žurkového mlyna popod terajšou hradskou, nad lúkami. O priekope už ani slychu, len kríčky a stromy medzi lúkami a roľami majú naznačovať miesto, kade asi ťahaná bola.

Keď prišli oproti Ježackému mlynu, našli breh pretrhnutý a vodu sa valiť do potoka. Dali sa do práce, aby vodu narazili. Ale už sa zvečerilo, tmy ich obklučovaly a prekážaly im v práci, o ktorej už mysleli, že sa im podarí, lebo už vody počaly sa dvíhať a roztrhnutý breh dosť skoro mohol byť napravený.

Tu však ozve sa radostný rapot mlyna.

Počujete? zavolá Janko. Všetko počúvalo.

Ale to ide zo Žurkového; povie jedon.

Pravdaže! povie druhý. Veď tí ani do rána nemôžu byť hotoví. A zas len načúvajú a neveria. Ktorýsi odbehol ku mlynu a prinesie tú smutnú zvesť, že to nový mlyn už mele.

Už sa teda ani neustávajme, rečie zronený Janko. Načo sa už namáhať. Keď ona nebude moja, ani mlyna mi netreba. Nechajme všetko tak.

Nechali teda všetko tak a odišli. Narazená voda tiekla na mlyn, kolesá sa krútily, ale naprázdno. Dôkladne postavený mlyn Jankov nikdá nemlel. Nik v ňom nebýval, nik ho neoprával, takže docela spustnul a zmiznul z povrchu zeme, že dnes už len poviestka ho spomína.

Ale spustnula i mladá žena, lebo len po svadbe, keď Janko sa ztratil, nielen ľudia ju, ale aj sama sa obviňovala, že len ona je toho všetkého príčina. Keby som len strynku nebola poslúchala, pomyslela si v duchu, ba jedonkrát sa osmelila i samej strynkej povedať.

Keby nie vašej rady, ja som mohla Jankovou byť.

Hja, ktože sa toho nazdal, že sa tvoj muž so Zlým spojí? Veď Jankov mlyn skorej bol hotový, ty si teda aj tak mala byť Jankovou. Prečo sa dal Janko oklamať?

Jaké oklamanie? — bránila sa mladá žena, keď náš mlyn skorej mlel?

Áno! ale ako sa to stalo? Keď už Janko bol hotový s mlynom, pretrhli mu brehy a srazili vodu, aby nemohol mleť — a oni pracovali ďalej. Keď ale prišli brehy naprávať a vodu narážať, ten Zlý začal rapotať ako mlyn a Janka i všetkých oklamal, lebo sa nazdávali, že tam už melú a nechali všetko stáť. Mňa darmo obviňuješ, ja som ti nie vina. Tys’ nemala byť Ježkova ale Jankova.

Tieto a týmto podobné reči pomútily mladú ženu, začala bočiť a báť sa svojho muža a to ho urobilo žiarlivým. Začal sa zlobiť, kliať, ba vraj i otĺkať svoju ženu.

Sotva minuly dva, tri roky, mladú švárnu mlynárku pochovali. Po jej smrti rozniesol sa chýr, že chodí, lebo že nezomrela prirodzenou smrťou, ale ten Zlý ju zahrdúsil.

Pri svetle mesiačka videli ju vraj mnohí, keď išla do mlyna. Druhí zase tvrdili, že sa krútila jako vrtielka, až zmiznula vo mlyne. Ľuďom ani nikomu nikdá nič neurobila.

Do mlyna keď prišla, to všetko poprezerala, zatočila sa v izbe, vyšla do mlynice, ztadiaľ na pôjd, na zanášku a jako prišla, tak zas odišla.

Raz však stať sa malo, že sa sišla s tým Zlým u svojho muža a chcela ho vyhnať. Ten sa však nedal. A to vraj bolo niečo hrozného vtedy. Celý mlyn bol ožiarený, ako čoby bol v ohni stál. Kolesá, kamene, tie sa tak vrtely jako najsilnejší víchor. Hukot, treskot, bleskot, že to bola hrúza počúvať. Prítomní meláči, čo tam vtedy čakali, všetci od strachu ochoreli, ináč však nič sa im nestalo. A keď prešla dvanásta hodina, bolo zase ticho ako predtým a mlyny šly aj ďalej tak, ako by sa nič nebolo prihodilo.

Ježuv mlyn stojí podnes i mele. Meno jeho poviestka zachovala, lebo Ježov, Zajíčkov, Mjechnov, Horeckých, Choilov, Žurkov, dľa ktorých tu jestvujúce mlyny pomenované boly, dnes už na Vrbovcach niet. Ježku ale, ako chodí v bielej plachetke, ešte i dnes spomínajú a o peknej mlynárke spievať znajú i spievajú v piesni: