ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boli kedysi dvaja pekní a hodní mládenci a veľmi dobrí kamaráti. Tí dvaja sa veľmi radi mali. Kde bol jedon, chcel aj druhý byť a čo robil jedon, to i druhý.

Rodičia im neboli bohatí, ale statoční a bohabojní a takých chceli mať i svojich synov. A túto ich žiadosť aj Pán Boh naplnil.

Staršiemu napadlo, že dobre by bolo sveta zkúsiť a po nejakej službe, alebo práci sa obzrieť. Čo chvíľa hovorilo sa o tom u súsedov, že Janko strojí do sveta.

„Veď áno; ale čo bude s Miškom! Zaiste aj ten pôjde s ním! Lebo tí sa nebudú môcť rozlúčiť;“ povedali si ľudia. Na čo druhí zase: „Miško je ešte mladušký, toho by bola škoda ešte pustiť.“

„No, uvidíte, že jedon bez druhého nepôjde.“

A ľudia mali pravdu. Ani prímluva rodičov nebola vstave Miška doma zadržať, keď Janko odíde.

„No, už ho len pustite, keď už tak veľmi by rád so mnou; veď ja už ako starší, dám pozor na neho a uvidíte, že sa mu nič nestane a ja vám ho zase privediem nazpäť;“ prihováral sa Janko, až konečne otec a matka dali sa nahovoriť a Miška prepustili.

Naši šuhajci vybrali sa teda do sveta šťastie hľadať. Triafalo sa im dosť tu i tam, žeby mohol jedon, alebo druhý, či do práce, a či do služby stať, ale oba ani práce, ani služby na jednom mieste nemohli dostať.

A oni oba chceli len spolu byť.

Po dlhom chodení, prišli do jednoho mesta. Ale i tu darmo také miesto hľadali, aké by oni chceli mať.

Tu však im ktosi poradil, aby šli do panského kaštieľa, že tam ich najskoršie oboch budú môcť už či do služby a či do nejakej práce prijať.

Janko prijatý bol za kočiša ku panským koňom a Miško za kováčskeho pomocníka. Oba bývali v tom samom majeri, ktorý bol hneď pri panskom kaštieli, preto sa i častejšie vídať i schádzať mohli.

Jankovi šlo dobre; bol driečny, pekný, červený. Ale Miško o krátky čas dostával akúsi onakvú barvu. Bol bľadý a začal chudnúť na vidomočí. Premena táto napadla aj Jankovi i začal sa dopytovať po príčine. Ale Miško sa vyhováral, že však mu nič nenie.

— Tá kováčtina ti neslúži; namáhaš sa velice. To nesmieš. Rob toľko, koľko môžeš, aby si sa nepretiahol. Darmo sa vyhováraš, že ti nič nenie. Veď nielen ja sám, ale všetci to pozorujú, čo nás poznajú, že ťa čosi trápiť musí, keď nie kováčtina, teda niečo inšie. Netaj teda, ale priznaj sa. Veď sa pamätáš, že som sľúbil rodičom starať sa o teba a pomáhať ti. Tento môj sľub chcem i statočne zadržať. A neprestal Miškovi dohovárať, dokiaľ sa mu nepriznal a nevyrozprával všetko. Ťažko to išlo, lebo Miško dlho nechcel nič povedať, ale keď ho len napekal a nedal mu oddychu, rečie:

„No, keď už nasilu chceš vedieť, nuž ti poviem: moja majstrová je príčina, že tak nevyzerám, ako ty. Tu však mi ty kamarát, nepomôžeš.“

„Čo, snáď ti nedáva dobre jesť?“

„I jesť i piť mám, koľko sa mi len zažiada — ale inšia je príčina. Ja nemám od nej pokoja. Keď si ľahnem v noci spať, aby som si odpočinul, ona prijde k mojej posteli, hodí na mňa akýsi čarovný kantár, že sa premením na koňa, ona si vysadne na mňa, a ja ju musím niesť do rákoša medzi bosorky. No, a od tohoto mňa ani ty nebudeš vedieť osvobodiť.“

„Aspoň to oprobujem. A aby som to mohol, musíš tak robiť, ako ti poviem. Počuj teda, Miško môj! Hneď dnes večer premeníme si postele. Ty, aby si sa mohol vyspať, pôjdeš do mojej postele a ja si ľahnem do tvojej.“

Miško pristal. A keď už prišiel čas ísť spať, Miško šiel spať do Jankovej a zas Janko do Miškovej postele. Miško zaspal čo chvíľa, ale Janko dával pozor, či i dnes prijde pani majstrová.

A vera, ona, prišla zastala pri posteli, pozerajúc na spiaceho. Už mu chcela zahodiť čarovný kantár na hlavu, aby ho na koňa premenila. A tentokráť sa jej to nepodarilo. Lebo v tom okamžení, ako mu majstrová už chcela na hlavu zahodiť, on vyskočil z postele, ulapil kantár do oboch rúk a už ho mala pani majstrová na hlave a aj premenená bola na krásnu paripu.

„Ej, čiže si mi krásna,“ rečie Janko, potľapká si ju a vyvede na dvor. Vyšvihol sa hore, popreháňal paripu a potom zaviedol ku kováčovi, aby ju dal podkuť. Ale majstrovi sa ťažilo ísť, kázal zobudiť tovaryša. Keď ale nebolo tovaryša a Janko duril, voľky nevoľky musel majster sám ísť a dať sa do práce.

Inokedy majster, keď mu priviedli pekného koňa kuvať, nevedel sa prenačudovať, teraz ale utešenej paripy ani si len nepovšimnul, ba keď sa k nemu túlila žiadajúc ho, aby jej kantár dolu sňal, pľasknul ju po hlave. Šomral čosi a hrešil na tovaryša, že nebol doma a že on sám musel paripu kovať. Ale preto bol čo chvíľa hotový.

Janko vysadnul na paripu a odletel ani víchor. Zpod nových podkov paripy len tak iskry frnčaly a kamenie pod nimi sa drobilo.

Janko, keď sa najazdil do vôle, pobral sa domov. Sosňal kantár s paripy a zašiel s ním do vyhne. Tu ešte bol oheň, ktorý rozdúchal, v ňom kantár spálil a potom si ľahol spať.

Na druhý deň majster vadil sa napred s Miškom, že kade túlal sa v noci, keď on miesto neho musel koňa kuť. Miško mlčal. Majster však čím diaľ na deň, tým bol mrzutejší. A akoby nebol? Nedostali ani raňajky, ba ani obeda nebolo. Pani majstrová stonala v posteli. Darmo sa jej pýtali, že čo ju bolí. Len stonala a ukrývala sa pod perinu.

Majster sa nahneval a strhol s nej perinu i vidí, že má podkovy pribité na rukách i na nohách a že jeho žena je bosorka. Vec bola prezradená. Už si pomôcť nemohla. — Ale Miškovi sa pomohlo.

Bosorku vraj potom odsúdili a upálili.