ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol jedon mlynár. Ako sa volal, to už neviem, ako ani to, v ktorom mlyne býval. Z počiatku, keď sa ta dosťahoval, mal veľmi mnoho meliva. Mlel ustavične a zanášku mal vždycky plnú. Pre toto teda nenie sa čo diviť, keď mal i mnoho závistníkov. Z týchto ktorýsi sa postaral o to, aby mu poškodil. A to sa mu aj podarilo. Ako sa to stalo a ako nie, ťažko povedať. Dosť však na tom, že milému mlynárovi poslal potkanov, že sa hemžily vo mlyne ani kŕdle oviec v košiaroch, nie divu tedy, že i meláči sa potom odpúdili a mlyn stál, lebo sa báli ta ísť mleť. Potkany boly tak dotieravé, že nielen mechy nové mnohým docela dosekaly, ba keď ich honili, ani sa odohnať nedaly, ba i do mlynského kameňa sa nanosily a po párkrát tam sa i zomlely. Tým bolo celé melivo pokazené. Ľudia sa teda pouťahovali, ale potkany vera i naďalej tu zostávaly a nijakým činom z mlyna vypúdiť sa nedaly.

Bolo to jednoho dňa, už „z nového“, keď sa už vo všetkých mlynoch nové zbožie veselo mleť počalo, mlyn nášho mlynára stál. Mlynár s mlynárkou sa spolu radili, čo by mali ešte robiť, že by sa tej pliagy striasť mohli. Všeličo pospomínali, čo už boli probovali a viacerých, u ktorých sa radili, ale darmo. Ešte chcú probovať, ešte sa poradiť, lebo: kto sa radí, nezavadí. I oni radia sa spolu, kam sa ešte obrátiť, kde pomoc hľadať a ako dom zaopatriť.

Ťažká rada, ešte ťažšia pomoc, lebo mlyn nechcel nik zavarovať. Mlynárka sama doma zostať tiež sa bála.

„Nuž, ženo moja, keď nebude druhej pomoci, požiadam najprvšieho krajanka, ktorý príde k nám, nech nám mlyn zavaruje,“ hovorí mlynár. A len že dohovoril, otvoria sa dvere.

„Vás tuším sám Pán Boh posiela;“ víta prichádzajúceho pani majstrová.

„Vera, nepamätám, žeby mňa pani majstrová kde tak bola prijala, ako vy, obzvlášte nie tam, kde som na noc prišiel, ako k vám, tam ma obyčajne ďalej poslali so slovami, aby som šiel toť k súsedovi. U súseda však miesto večeri dostalo sa mi hubovej polievky, že či sa to tak neskoro chodí.“

„No, my vás nevyženieme,“ rečie mlynárka; načo so smiechom doloží muž:

„My nie; ale otázka je, či nie dakto druhý?“

„Pán majster myslí tie králiky, čo ma tam vo mlynici vítaly?“

„Jestli sa ich nebojíš, synku, nuž dobre, zostaň u nás. Poslal nám ich ktosi a sú nám už nielen dotieravo bezočiví, ale počínajú i nebezpečnými byť. Nemáme ani vo dne, tým menej v noci pokoja od nich.“

„Nič si z toho nerobte, bude všetko dobre, len nech pani majstrová prichystá dobrú večeru, nie ako pre krajanka, ale ako pre cechmajstra a uvidíte, že aj ja, aj vy dobre budeme spať.“

„No, uslyš Pán Boh!“ povie majstrová a už sa pobrala do kuchyne, ale i hneď dobehla zpät s krikom: „Jaj, veď ich už mám aj v kuchyni, tie pľuhavstvá, však mi do hrncov poskáču, akože mám variť?“ A pustí sa do plaču.

„Neplačte, pani majstrová, veď my ich odvoláme. Ale musíme im tiež prichystať niečo k večeri, lebo budú iste vyhladovelé. Pán majster, máte žito?“

„Voľačo se najde, jestli sa k nemu nedostaly.“

„Musíme ich skorej nakŕmiť a potom pošleme ich ďalej. Teraz teda mi choďte namerať mecu žita.“

Mlynár urobil, ako mu kázal krajanek. Nameral žita a priniesol na zanášku. Krajanek vzal to žito a vyšustol ho po zanáške. Potom vytiahol z kapsy kostenú píšťalku, na ktorej začal preberať.

No, to ste mali vidieť, ako potkany so všetkých strán začaly vybehovať a schádzať sa na zanáške. Mlynár pochytil železný drúk, že ich bude mlátiť, ale krajanek mu nedovolil. „Čakajte, ešte nie sú všetky!“ bár zanáška len tak sa jarabatela od nich. A pískal ďalej. Tu kedysi-čosi dovalí sa ti staré, šedivé potkanisko, veľké ani kocúr.

„To, hľa, je ich kráľ,“ povie krajanek; „teraz sú už všetky.“ Tomuto sa však jaksi ťažilo von, snáď sa mu málilo toho žita, ktoré čosi-kamsi zmiznulo do zrnečka.

„No, a teraz, pán majster, kamže ich pošleme: hore a či dolu vodou?“

„Najlepšie snáď len ta, odkiaľ prišly.“

„Dobre bude; išly hore vodou, pôjdu teraz dolu ňou, nech si ich dokŕmi ten, kto ich poslal.“ A začal im pískať. On šiel napred a potkany za ním; najprv na púd, potom dolu schodami do mlynice a ztadiaľ ich viedol do odchodu. Tak vám to šlo, ako ovce, keď ich vedú kúpať. Skočí-li baran do vody, všetky ovce skáču za ním. Tak vám skákaly i tie potkany jeden za druhým, až do posledného. A keď aj ten zmiznul vo vode, povie krajanek:

„No a teraz už budeme môcť pokojne spať jestli sa dobre navečeráme.“

„A jestli nám príjdu potkany zpäť?“ doloží mlynár.

„Toho sa nebojte; tie sú už na smrť odsúdené za pokutu, že sa navrátily zpäť odkiaľ boly prišly. Keď sa vám nebude ťažiť, zajtra pri západe slnka môžte navštíviť suseda a uvidíte.“ A majster si neťažil a šiel vedľa priekopy, ako keby bol čosi hľadal. Niže súsedovho odchodu bol postavený otep slamy, ďalej trocha druhý, tretí. Jeho súsed, ako včera krajanek, pískal tiež a potkany vandrovaly von z mlyna, povliezaly do rozostavených snopov slamy, ktoré súsed zapálil a potkany shorely dojednoho, a nikdá viac neprišly. Mlynárovci do smrti spomínali krajanka, čo im od potkanov pomohol.