ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Jána a na Vstúpenie Krista Pána na nebe presúšajú sa v zemi zakopané poklady. Ľudia chodia na postriežky. Kde sa im ukáže plamienčok, na to miesto bežia. Tu vyzujú boty a s pravej nohy onuckou poznačia si miesto, kde už potom kopú a probujú najsť peniaze.

Tak vybrali sa kedysi dávno niekoľkí kamaráti striehnuť peniaze, kdesi do Bučkovej jamy.

Šťastie im prialo. Dosť skoro videli na jednom mieste, čo si tak želali videť. Zo zeme vyšľahoval modrastý plameň.

Išli teda hneď na to miesto. Tu jeden z nich, menom Žurek, vyzul botu z pravej nohy a hodil ta svoju onucku. A poneváč mali i motyky a rýle, dali sa hneď i do kopania.

Mladým, silným chlapom práca šla ako po masle. A akoby nie, veď každý z nich túžil čím skoršie zazreť a z jamy môcť vytiahnuť lesknúci poklad.

Mesiac im krásne svietil. Vidno bolo ako vo dne. Jama rástla a bola im už až po pás.

Tu uzdá sa im, že čosi zahučalo, ako by peniaze zacvendžaly. To ich ešte viacej oduševnilo a dodalo im sily, len čím skorej poklad von na svetlo vyniesť.

Už-už sa im ukázaly i uchá z kotla, v ktorom boly peniaze zakopané. Treba bolo ešte odkopať veliký kameň, ktorý bol na kotle privalený.

V tom zďaleka bolo počuť podivne znejúce zvuky gajdoša. To snáď ešte nebolo by zastrašilo našich kopáčov, ale odrazu schytil sa taký víchor, že stromy až k zemi zohýbal a bolo počuť také hrozné mumlanie bujaka, že všetkých napadol hrozný strach a oni rozutekali sa, kam ktorý mohol, len aby sa ratovali.

Okrem jediného Žurka, všetci utiekli. On zostal v jame sám, hovoriac si: Poručeno Pánu Bohu, nech sa deje čokoľvek, ja sa odtiaľto nepohnem. A ani sa nepohol a to ani vtedy, keď býk s ohnivými okáľmi zastal pred ním, ako by ho bol chcel na rohy vziať, hrozne zamumľal a zopnúc sa do hora, preskočil ho a pošiel preč.

Keď sa býk ztratil, prestal i hukot i víchor a zase bolo ticho. Mesiačik ukázal sa zase a zasvietil tak jasne, akoby vo dne bolo.

Len o chvíľu zase ozvalo sa ďaleko v hore, ako čo by bol gajdoš gajdoval. A netrvalo to dlho, bolo rozoznať že sa už približuje a to nie jeden, ale ako by ich sto odrazu bolo gajdovalo, tak sa to ozývalo horami. A čo náš Žurek? Rozkročil sa v jame a odkopával kameň na kotle pripravený, ako by ani nebol vedel, čo sa deje vôkol neho. Gajdoš zastal pri Žurkovi a gajdoval, že sa len tak úbočia ozývaly. Ale Žurek nič, tak ako by ho tam ani nebolo.

To muselo i gajdoša domrzeť, lebo spustil hukom taký zvuk, ani čo by boly hromy zrachotily. Ale Žurek i na to nič.

Gajdoš už teraz nahnevano zodvihne huk do hora a švacne milého Žurka pomedzi plecia, že sa hneď skľagal do jamy — a privolá mu:

— Tu máš peceň, nos ho medzi plecmi, keď ma nechceš počuť! To ti na pamiatku! A ako prišiel, tak sa i vzdialil zase, až zvuk gájd zanikol v horách a zase bolo ticho nielen naokolo, ale aj v jame nič sa nehýbalo. Žurek bol omráčený.

Dlho, veľmi dlho to trvalo, kým prišiel k sebe. Už počalo svitať, keď precítnul a chcel sa narovnať. Ale ťažko to šlo. A keď aj hore vstal, nebolo to tak, ako ešte len včera, keď sa mohol vytiahnuť, ako struna; dnes to nešlo, čosi mu zavadzalo, omínalo ho medzi plecami, ani čo by mu tam centy boli zavalili.

Ale on nepodbal na to. Dal sa znova do roboty. S napružením všetkých síl pošťastilo sa mu peniaze vytiahnuť a odniesť domov.

Za tieto vykopané peniaze potom vystavil mlyn, ktorý ešte i dnes Žurkovým menujú, bárs už Žurka dávno nenie. Mlyn patrí teraz rodine Beblavých, už v treťom pokolení.

Keď už mlyn bol vystavený, kamaráti Žurkovi žiadali od neho tiež podiel z peňazí, lebo veď aj oni pomáhali nielen hľadať, ale i kopať.

— Ale ste potom utiekli; prečo ste nevyčkali ako ja?

Kamaráti nevedeli, ako by ho prinútili, aby z peňazí i im udelil; i žalovali pred panstvom, ktoré ho pohnalo pred právo.

Právo zdalo sa kloniť na stránku žalobníkov a pohrozilo mu, že môže aj mlyn utratiť, jestli sa po priateľsky nepokoná.

— Áno, pristávam, aj sa chcem po priateľsky pokonať a vyrovnať.

— To je už múdre, — prisviedčali všetci.

Ale len pod tou podmienkou, že sa so všetkým rovnako podelíme.

To sa rozumie samo od seba. To ináčej ani nemôže byť, — riekli sudcovia jeden po druhom.

— Aj ja si to tak myslím, ako to slávny súd súdi. Keď sme išli peniaze hľadať, boli sme všetci rovní. Ja ako oni a oni ako ja. Ale od tých čias ja nosím tento peceň medzi plecami. Nech mi ho snímu dolu, alebo nech sa dajú od toho gajdoša, ktorý mňa tam ovalil, tiež tak ovaliť, až sa im chrbát skriví, ako mne, potom zase budeme rovní a aj s peniazmi sa rovno podelíme. Tak nech to vyriekne slávny súd a ja na to pristanem a som hotový kedykoľvek s nimi sa i s peniazmi i s mlýnom, ale i s hrbom podeliť.

Nuž ale hrb, peniaze i mlyn zostaly Žurkovi a mlyn sa menuje Žurkovým až podnes.