ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Srdce moje, čože ti je,
že tvoj žiaľ tak v prsia bije,
jako v klietku vták lapený,
keď zakvitá háj zelený?
Nenie v svete blaho tvoje:
upokoj sa, srdce moje!

Srdce moje, utíš sa mi,
bo prebiješ sa prsiami:
veď sú slabé a zmučené,
a keď puknú, — čím chránené
budú bôľne rany tvoje?
Upokoj sa, srdce moje!

Utisni sa v svojom kútku,
premáhaj sa v žiali, v smútku;
teplé sú ti prsia tieto,
v cudzích ľudoch lásky nieto!
Každý hreje srdce svoje:
upokoj sa srdce moje!

Ztíš sa, srdce nedočkavé,
čo chceš v svete, keď s’ boľavé?
Svet je chorý sám od vekov,
sám pre seba nemá liekov:
kdež’ by liečil rany tvoje?
Upokoj sa, srdce moje!

V svete bys mi osiralo,
plačúc prahy obchádzalo;
svet by myslel, že ti treba
pre útechu kúsok chleba.
Kto zná ceniť slzy tvoje?
Upokoj sa, srdce moje!

Znám ja, ty bys letieť chcelo,
pod najmilšej okno bielo.
Lež ona už nenie tvojou,
inde blaží láskou svojou,
iný ľubi blaho tvoje,
upokoj sa, srdce moje!