ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Tichý večer sadá, od hôr nesie chládok,
drobná rosa padá na voľačí sádok;
na voľačí sádok, na tú konvaliju,
čo z nej dievky perká pre mládencov vijú.

A do toho sádku oblok otvorený,
a na tom obloku rozmajrín zelený;
za tým rozmajrínom jakby dievča stálo:
azdaj mi dá postáť pod oblôčkom málo!

II

Slniečko zapadlo, mesiačik vychodí…
— Dobrý večer, dievča, ako sa ti vodí?
Ako sa ti vodí od tamtej nedeli,
čo sme sa v kostole prvý raz videli?

— Od tých čias, šuhajko, svet sa so mnou točí,
čo sme si v kostole pozreli do očí;
aj som sa zabudla modliť u oltára:
pre teba, šuhajko, Pán Boh ma pokára! —

— Neželej, dievčatko, i mne sa tak stalo,
keď si zpred oltára na mňa pozeralo:
sišiel mi s umu kňaz, sišli všetci svatí,
čo som len na teba musel pozerati.

Lež tak urobíme: pred oltár kľakneme,
na tvrdom kameni modliť sa budeme;
a Pán Boh odpustí a dá požehnanie,
nech len verné bude naše milovanie…
(1894)