ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak by si sa usmievala,
čo máš v rúčke, tej ružičke,
jak by si len tíško spala,
panna moja, v tej truhličke!

Či ti var’ zle s nami bolo?
Či s’ nemala kvietkov všade:
i na lúke, i v záhrade,
i pri vode naokolo?
Ústka tvoje zanemely,
i obledlo tvoje líčko:
panna moja! kvet môj biely!
prereč slovko, len slovíčko!

Oh, poshovteže trošíčku,
mati chce ju vidieť milá;
braček čaká na sestričku,
by naň očká otvorila!

Lež darmo ťa mati volá,
darmo kvíli prosba ľudí!
Nárek hrobu neodolá,
plač ťa viacej neprebudí!

Už spievajú ku pohrebu;
smutná pieseň k nebu vzlieta,
anjel sniesol ju do sveta
a zas nesie ju ku nebu.

Hviezdy hasnú, ruže vädnú,
jasný potok schnie na piesku,
zore v nočnom mraku blednú
a noc v slnca hynie blesku.
S Bohom! S Bohom, kvet môj krásny!
Jak ten oblak na blankyte,
jako v piesku potok jarný,
tak zaniklo tvoje žitie.

Horké slzy tečú všade,
dym pochodní sa rozvieva,
a slniečko na západe
cez smrekové svieti drievä.
Zvučí pieseň ku pohrebu,
jej ozvena k nebu vzlieta,
anjel niesol ju do sveta,
a zas nesie ju ku nebu.

Na plač brata i mamičky,
na priateľov prosby mnohé
odokryli vrch truhličky:
vidno decko zas úbohé.
A slniečka lúč planúca
na zsinalé svieti líca;
spí si večným snom devica
pol plačúca, pol smejúca.

I spustili pomaličky
dnu — do zeme — kvet dozretý!
a na čierny vrch truhličky
padly slzy, zem i kvety. —

A zas tichosť, jak pred chvíľkou:
mesiac svieti zponad krovia;
iba sviežou nad mohylkou
modlia s’ ešte žobráčkovia. —