Verše rôzneho obsahu

 Jak by si sa usmievala,
čo máš v rúčke, tej ružičke,
jak by si len tíško spala,
panna moja, v tej truhličke!

  Či ti var’ zle s nami bolo?
Či s’ nemala kvietkov všade:
i na lúke, i v záhrade,
i pri vode naokolo?
Ústka tvoje zanemely,
i obledlo tvoje líčko:
panna moja! kvet môj biely!
prereč slovko, len slovíčko!

  Oh, poshovteže trošíčku,
mati chce ju vidieť milá;
braček čaká na sestričku,
by naň očká otvorila!

  Lež darmo ťa mati volá,
darmo kvíli prosba ľudí!

Nárek hrobu neodolá,
plač ťa viacej neprebudí!

  Už spievajú ku pohrebu;
smutná pieseň k nebu vzlieta,
anjel sniesol ju do sveta
a zas nesie ju ku nebu.

 Hviezdy hasnú, ruže vädnú,
jasný potok schnie na piesku, 
zore v nočnom mraku blednú 
a noc v slnca hynie blesku. 
S Bohom! S Bohom, kvet môj krásny! 
Jak ten oblak na blankyte, 
jako v piesku potok jarný, 
tak zaniklo tvoje žitie.

  Horké slzy tečú všade,
dym pochodní sa rozvieva,
a slniečko na západe
cez smrekové svieti drievä.
Zvučí pieseň ku pohrebu,
jej ozvena k nebu vzlieta,
anjel niesol ju do sveta,
a zas nesie ju ku nebu.

  Na plač brata i mamičky,
na priateľov prosby mnohé 
odokryli vrch truhličky: 
vidno decko zas úbohé.
A slniečka lúč planúca
na zsinalé svieti líca;
spí si večným snom devica
pol plačúca, pol smejúca.

  I spustili pomaličky
dnu — do zeme — kvet dozretý!
a na čierny vrch truhličky
padly slzy, zem i kvety. —

  A zas tichosť, jak pred chvíľkou:
mesiac svieti zponad krovia;
iba sviežou nad mohylkou
modlia s’ ešte žobráčkovia. —