ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebeský Otče! padám k trónu Tvojmu, —
čuj ľútostive hlas môjho modlenia!
Naložil mnoho národu si môjmu
na plecia slabé ťarchy, utrpenia.

Ruky on dvíha k Tebe, Otče milý,
lež nie by reptal, by niesol žalobu, —
veď ku bremenu pridal s’ mu aj sily,
by ho prenášal mužne v každú dobu.

Do diaľky hľadí zrakom uslzeným,
jak pútnik smädný v divej pustatine,
čo kráča ďalej, hoc je unavený,
by došiel cieľa v určenej hodine.

Kráča, hoc vidí, že prameň žiadúci, —
čo vrie v úbočí dolinky zelenej,
ktorú maľuje túžby cit mu vrúci, —
tratí sa v diaľke, vo hmle zahalenej…

Ach! i ja k Tebe ruky slabé vzpínam,
národov Otče! v detinskej pokore,
buď a zostávaj Otcom dobrým i nám,
radcom, potechou v žití, i v úmore!

A či snáď nemáš, Otče premilený,
pre môj už národ šťastlivej hodiny?…
Ó, žehnaj mi ho! — nech bude blažený!
hoc len na krátko, — hoc len raz jediný!

Veď niekdy v sňažných tatranských výšinách
lúčka zajasia v radostnom sa kvieti;
i v tých najhlbších priepastných dolinách,
hoc raz do roka, slniečko zasvieti.

Daj rodu môjmu, Pane, požehnania,
sošli aj jemu lúč slniečka Tvojho,
ten ho zahrievať bude bez prestania,
bo zavre si ho v hĺbku srdca svojho…
(1911)