ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo nedeľné odpoludnie. Sviatočná tichosť ležala na horách, ktorými ruka v ruke kráčali malí kamaráti. Boli čisto umytí, sviatočne oblečení, lebo bača Filina netrpel, aby niekto nedeľný deň nesvätil. Každý, kto mohol, musel ísť do J. do kostola, hoci to bolo temer dve hodiny cesty. Sám mnoho nechodieval; nebol súci na ďaleké chôdze. Raz privalilo mu drevo v horách nohu; od tých čias ho bolievala. Keď nešiel dolu, čítaval vo veľkej starej postile. Dnes však bol v kostole a chlapci mu išli naproti. Veľmi im už chýbal. Bol im uložil naučiť sa naspamäť nedeľné evanjelium. Preskúšavali jeden druhého. Zrazu Petrík zamĺkol — odtiahol kamaráta naspäť a ukazoval nemým posunkom na odťatý peň v hore. Sedí na ňom bača Filina, hlavu do oboch rúk podoprenú, ani čo by ho čosi do tej čiernej zeme stláčalo.

„Nechoďme za báťom,“ radí Petrík, „je akýsi smutný.“

„Veru, smutný,“ staral sa Ondrejko. „No, snáď prestane byť, keď pôjdeme.“

Zapraskalo raždie pod bosými nohami chlapcov. Pomýlilo baču; obzrel sa. Deti postáli. Ísť k nemu — alebo nie?

„Kam idete?“ zavolal v tom na nich. Pribehli. „Ale, len vám naproti, báťa.“

„Nuž, a prečo ste mi išli naproti?“ inokedy drsný hlas znel akosi ináč.

„Keď nám bolo bez vás smutno,“ nesmelo priznával sa Ondrejko. A už si sadajú na machové podušky k bačovým nohám.

„A čo ste tu báťa, sedeli taký smutný?“ Petrík pozrel naľakano na Ondrejka, čo sa ho to pýta? Ak sa báťa nahnevá —?

„Myslíš, že som bol smutný?“ pohladil bača zlaté chlapcove vlasy, ktoré — presvietené slniečkom — objímali bledú tváričku dieťaťa ako žiara na svätom obraze.

„A neboli ste?“ Modré chlapcove oči, pekné sťa dve nevädze, vnorili sa do čiernych orlích mužových očí.

„Nuž, áno, dieťa, bol som smutný, a dobre ste urobili, že mi idete naproti. Kým si trochu odpočiniem, povedzte mi evanjelium, či ste sa naučili.“

Vyrecitovali^[1] chlapci jeden po druhom udalosť o boháčovi a Lazarovi.

„Báťa, prosím vás pekne, povedzte mi, prečo ten boháč nepomohol tomu Lazarovi,“ odvážil sa Petrík s otázkou.

„Prečo? Keď mal srdce ako kameň. Tie psy boli lepšie ako on. Deti, zapamätajte si to a neubližujte nikdy ani vtáčikom ani zvieratkám. Ony sú lepšie ako my. No, už poďme.“

Bača vzal Ondrejka za ruku. Petríkovi podal svoju knihu, a tak poberali sa horami k domovu. Vysoko v seči bolo počuť zvonce stáda, kedy-tedy netrpezlivý Belkov štekot a Zahrajove vytie, a za tým hlas fujary mladšieho honelníka Števa. Akosi nôtil, až sa mu tóny prelievali, zvolenskú:

Ba, tak tá fujara pískala, ani čo by ktosi v tých horách plakal. A ozvena po skalách odpovedala:

Chlapcom sa tá pekná muzika páčila. Znali slová pesničky. Ale bača sklonil svoju hrdú hlavu zase priam tak, ani čo by mu ju tlačila veľká ťarcha.

Keď skončili jednoduchú večeru, sadli si zase — ako obyčajne — pred kolibu: bača na penku^[2] a chlapci k jeho nohám. Pozerajú jeden na druhého, či sa smú odvážiť pýtať ho o nejakú rozprávku. Veď on ich znal tak mnoho; a keď bol dobrej vôle, vedel im veľmi pekne rozprávať.

„Prosím vás, báťa, nebudete nám rozprávať?“ zaprosil konečne Ondrejko, a tak sa pritom podíval na baču, že by to musel byť netak tvrdý človek, ktorý by mu niečo odoprel.

Bača, vytrhnutý z myšlienok, hľadel chvíľu do tých pekných prosiacich očí. Potom si zhlboka vzdychol a takmer smutno hovorí:

„Pýtali ste sa, deti, prečo som smutný. Chceli by ste to vedieť? Aj to je rozprávka, na čo ja po tieto dni — keď je okolo Jána — musím myslieť vo dne-v noci, lenže veľmi smutná.“

„Rozprávajte, báťa,“ prosili chlapci jeden cez druhého. A Fidél, akoby bez neho nič byť nesmelo, túžobne zavyl, ukladajúc hlavu na pánove kolená.

„Bol som tiež pred rokmi taký chlapec ako vy dvaja. Aby ste vedeli, akými sa nikdy nesmiete stať — ak sa Pán Boh nemá na vás veľmi nahnevať — budem vám dnes rozprávať o sebe to, čo som nikomu na svete ešte nepovedal,“ začal Filina; postál, a chlapci túžobne čakali pokračovanie.

„Keď som mal päť rokov, umrela moja matka. Tatíčko doviedol do domu druhú matku. Bola to mladá pekná žena, vdova. Prišiel s ňou i jej syn z prvého manželstva; volali sme ho Ištvánko. Keď na teba pozriem Ondrej, vždy ho mám pred sebou, ako po prvý raz vstúpil do našej chalupy: okrúhly klobúčik s dlhou stužkou na hlave, malú halienku prevesenú cez plece, v kmentovej košeli a v širokých nohavičkách. Aj na svätý obrázok by bol pristal — taký bol pekný a milý. Bol som najmladší tatíčkov; starší nám pomreli. Tak nikdy som nemal brata, a naraz prišiel on — a mal byť mojím bratom. Vy sa máte radi — viem; aj to mi pripomína moje detstvo. No, tak, ako som ho ja začal mať rád, ani vlastná krv sa nemiluje. Vekom boli sme rovnakí; no, ja silný, on slabý; ja divoký, on krotký; ja škaredý, on pekný. Napriek tomu mali sme sa veľmi radi, a naši rodičia netak boli s tým spokojní. Jeho mohli nechať v mojej opatere — bo vedeli, že ho obránim — a mňa zas pod jeho dozorom, lebo keď on bol so mnou, hneď som bol krotší. Kiež by bolo tak navždy zostalo! Ale darmo príslovie nehovorí, že kde diabol nemôže, pošle starú ženu; aj k nám ju poslal. Bola to tatíčkova strynká, tvoja prababka, Peter. Prišla raz k nám a hneď sa ma po strane vypytovala, či ma má mamička rada, a kam ma ľutovala, že chudák — sirota; keď má macochu, má vraj už aj otčima, že ma tatíčko nemá tak rád ako Ištvánka. Nebola dlho u nás; ako prišla tak aj odišla, ale vzala so sebou moju lásku k Ištvánkovi, lebo keď som bol taký divoký a vždy čosi vyparatil, musel ma tatíčko — ako múdry otec — často trestať. Ištvánka netrestal, lebo mu všetko spravil, čo len na očiach či matke či otcovi videl. Ja som od tých čias myslieval vždy na strynkine slová, že ma preto bijú a jeho nie, keď jeho majú radi, a keď sa za neho mamička prihovára, a za mňa nemá kto. A veru, mamička neraz práve za mňa prosila; bola to veľmi dobrá žena a nikdy mi neublížila. No, ja som chcel, aby ma mala tak rada ba radšej ako svojho syna a to nemohlo byť. Nuž, tak tá moja krivda a závisť s rokmi rástla, až sme boli už toľkí, ako vy dvaja. A teraz príde to smutné, čo už nikdy nezabudnem a čo ma i dnes k zemi tlačí.“

Bača ukázal na protiľahlú homoľu.^[3]

„Či vidíte tamten vrch?“

Chlapci prisvedčili.

„Tam sme kedysi bývali pod tou homoľou. A pozrite ta na západ, kde sa to slniečko ukladá k spánku, tam na tej úbočine bývali tkáči, ku ktorým sme si všetci z našich chalúp nosili tkať vlnu. K tým salašom viedli dve cesty: jedna sečou, hore-dolu skalami, druhá hlbokou dolinou, ľahšia, ale nebezpečnejšia, lebo je tam na kuse taký močiar, do ktorého keď človek zapadne, už sa sám von nedostane. Boli cezeň kde-tu skaly i mačiny. Kto vedel, ako kade stúpať, ten mohol prebehnúť, hoci každého akoby tam dole ťahala akási čierna moc. Raz poslali nás rodičia zaniesť vlnu. Ta idúc išli sme sečou, ako nám rozkázali. Keď sme u tkáčov veci vybavili, dával mi Ištvánko jabĺčko, ktoré mu dala tkáčova žena, že však on má v tanistre druhé od mamičky. Mne mamička na cestu nedala nič, lebo som sa od nej neodobral, ani nevidela, kedy som si nôšku vyniesol. No, teraz, keď mi ani tkáčova žena nič nedala, prišlo mi to veľmi ľúto a tak som sa nahneval, že som jabĺčko zahodil, a najradšej by som sa bol rozplakal. Predsa len tá strynká mala pravdu; o mňa nikto nestál, ani doma, ani nikde. Každý mal rád len Ištvánka, a tak to bude vždy. Počúval som od ľudí, že diabol chodí po svete, a hoci ho my nevidíme, našepkáva nám, čo máme myslieť a urobiť. Či je to pravda, neviem, ale že pri mne vtedy bol a dal mi ukrutnú, zlú radu, to viem.

Len on mi ju mohol dať. Ako sme od tkáčov odišli, hovorím Ištvánkovi:

,Cez ten vrch je ďaleko; poďme dolným chodníkom, je to bližšie.‘

,Ale mamička hovorila, aby sme išli len sečou,‘ odporoval on, a tatíčko ešte zo dvora volal: ,Nech sa lúkami nepúšťate!‘ — No, ako bolo, ako nie, keď sme prišli tam, kde sa cesty križujú, predsa sme len zbehli na dolný chodník. Ja som sa žaloval, že ma bolia nohy, že mám zrazený palec a v päte tŕň. Ištvánko ma ľutoval, a však, keď to mamičke povieme, ona uzná, aj tatíčko, aby sme teda išli len dole. Pravda, tam sa to netak dobre kráčalo, ako po poduškách, až sme prišli po ten močiar.

,Musíš takto skákať zo skaly na skalu,‘ hovoril som a bežal popredku; on za mnou až ku brehu. Tam bola už len jedna skala. Ja som bol väčší, moje dlhšie nohy stačili preskočiť. Že on preskočiť nemôže, som vedel. No, však tam boli mačiny; radil som mu, nech prejde po nich. On ma poslúchol; prešiel cez dve-tri. Tá tretia začala sa mu uhýbať. Radšej skočil naspäť na skalu.

,Stoj tam!‘ zavolal som na neho. ,Tu neďaleko býva hájnik; idem preňho, on ti pomôže.‘ A rozbehol som sa, čo som len najrýchlejšie mohol, ale nie k hájnikovej chalupe.

,Peterko nenechávaj ma, ja sa bojím,‘ volal Ištvánko za mnou, a hneď zatým preletel horami výkrik:

,Mamička moja!‘

A ja som ho počul vo dne — v noci pred rokmi, počujem ho i dnes, snáď i v hodine smrti, i na večnosti. Bol som ešte malý chlapec, ale zlý, a v tej chvíli tvrdý ani kameň. „On iste spadol, utopil sa,“ — povedal som si. „Už mu nikto nebude dávať jabĺčka, a ľudia budú mať radi len mňa a len mňa.“ Ani starý zločinec by sa nemohol horšie cítiť, ako som sa ja vtedy cítil. Dal som sa ešte lepšie utekať, kým sa mi len nohy nepodlomili a dych nevypovedal službu. Áno, tak som bežal tými horami sám opustený, ako kedysi Kain, keď si brata zabil a utekal od Božej tvári. No, naraz sa ma zmocnila veľká bolesť, že sa to nedá vypovedať, lebo ten hlas, čo mi predtým šepkal: ,Utop ho v tom močiari,‘ šepkal teraz: ,Nemôžeš ísť domov — veď čo povieš, keď sa ťa spýtajú na Ištvánka!‘

Ustatý a hladný, aký som bol, hodil som sa na zem a pustil som sa do horkého plaču, ktorý ma umoril až do sna. Na svitaní išli furmani^[4] pre drevo; našli ma, poznali, naložili takého spiaceho na voz a doviezli až k nám. Keď ma tam zobudili a zložili, taký rozospaný, nevedel som sa hneď rozpamätať, čo bolo včera. Vbehol som do pitvora^[5] a otvoril dvere. Kedykoľvek slniečko vychádzalo, vždy zasvietilo najprv do našej izby — tak aj dnes. Svietilo na tatíčkovu posteľ — a — — — ,“ bača postál, slzy mu tiekli po lícach.

„A čo, báťa, ach, čo, báťa?“ s horkým plačom vybúšili obaja chlapci. Ondrejkovi už dávno padali slzy po poblednutom líci.

„Tam na tej posteli, tým slniečkom osvietený — ako svätý obrázok — odpočíval náš Ištvánko a spal. Mamička sedela pri posteli. V ušiach mi zahučalo, pred očami sa mi zatmelo, a keby tatíčko nebol ku mne priskočil a ma nechytil, bol by som padol na zem. Dlho ma museli preberať k životu.“

„Teda on sa neutopil?“ jasali a žasli obaja chlapci. „On tam do toho bahna nespadol?“

„Spadol, deti, ach, spadol, a nebolo človeka, ktorý by ho bol ratoval. Ale mali sme veľkého psa Belka, ktorý chodil všade s nami, tak ako s vami Fidél. Vtedy sme ho nechali doma. Ale on nás hľadal, vystopoval a sám Pán Boh ho poslal v tej chvíli, keď pod Ištvánkom povolil kameň, on stratil rovnováhu a padol. Belko ho chytil za vlasy, vytiahol na breh a potom tak dlho vyl a štekal, až privolal hájnika. Ten Ištvánka zaniesol k potoku, umyl z blata a tým ho aj prebral, lebo bol zamretý, a dopravil domov.

Čakal som, že ma tatíčko potrestá, ale netrestal. Mamička ma s plačom bozkávala, dala mi raňajky. Mali oni strach, čo sa so mnou stalo. Videl som, ako ma majú obidvaja veľmi radi, ale ma to netešilo. Vždy som sa bál, že vyjde na javo, ako som myslel a čo som to chcel urobiť. Oni sú už na Božej pravde; už sa všetko dozvedeli, a už ich nemôžem ani odprosiť, lebo po smrti nieto odpustenia. Ištvánko nikdy nevyzradil, že som ja navádzal, aby sme tade šli. A mali sme sa od tých čias zase tak radi ako na začiatku. Už som mu nezávidel ani mamičkinu ani tatíčkovu lásku. Veď som vedel a cítil, že i mňa majú naši radi, a že si nezaslúžim ich lásku.

Na Belka som niekedy nemohol ani hľadieť; vždy ma trápilo, že on, pes, ratoval Ištvánka, a ja že som ho chcel utopiť. Ale keď sa aj neutopil, svätý Boh to tak vzal. On sa na mňa hriešneho podnes hnevá. Preto hovorím: nikdy neubližujte zvieratám, ony sú lepšie ako ľudia. Je to Božie stvorenie, ktoré Boha nikdy nehnevá, ale poslúcha. No, už choďte spať.“

Chlapci, hoci mali ešte mnoho otázok na srdci, poslušne dali „dobrú noc“. No, dlho ešte ležiac na senníku, rozprávali si o Ištvánkovi, ako išiel po tých mačinách, ako tie skaly povolili, ako padal a ako ho Belko zachránil.

„Ale mne je viacej ľúto báťu Filinu,“ poznamenal Ondrejko. „Nikdy na to nemôže zabudnúť; vždy ho to bolí — a že sa Pán Boh na neho hnevá!?“

„Ba, kde je ten Ištvánko?“ staral sa Peter. „Veď keď bol taký veľký ako báťa, tedy musí byť tiež starý.“

„Azda nám ešte druhý raz bude o ňom rozprávať.“

V ďalšom rozhovore pomýlil ich Fidél. Dostal sa akosi za nimi a oni sa mu netak potešili. A ešte raz jemu rozprávali o hrdinovi Belkovi a napomínali nasledovať ho. Krútil chvostom, oblizoval im tváre i ruky, vyl od radosti, ani čo by sľuboval. A keď chlapci pospali, spal on len tak na pol oka a ucha, veď musel strážiť svojich kamarátov.