ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nechváľ sa zajtrajším dňom, lebo nevieš, čo ti ten deň prinesie,“ hovorí Slovo Božie. Ej, ani v kolibe sa nenazdali, čo im ten zajtrajší deň prinesie: ťažkú chorobu Ondrejkovej mamičky. Pán doktor, ktorý bol veľmi ustaraný, hovoril, že ňou veľmi otriasla nečakaná správa o príchode milovaného, roky nevideného otca. Upadla do nervovej choroby, pred ktorou ju chránil tým, že ju doviedol sem do tohto prostredia. Len Paľko a bača Filina vedeli, že ju ešte i niečo iné premohlo. No, oni hovorili o tom iba medzi sebou a veľmi sa modlili za paniu. Nepoznala nikoho. Ležala v posteli ako taký krásny, z kríčka odlomený kvet. Márne sa jej prihováral Ondrejko, márne ju pohládzal a bozkával. Hľadela na neho, ale neodpovedala. Len to jedno chudáčika tešilo, že mala taký výraz, či spala alebo nie, akoby bola veľmi šťastná. Chvíľami spievala krásne piesne ku cti Baránkovej; dakedy i námornú baladu a vždy za ňou pieseň „Má víra pohlíží“. Tak to trvalo dva týždne bez zmeny.

Medzitým prišiel Lesina; aj si čo treba porobil, aj odišiel, ale Paľka nevzal. Nemohol to urobiť Ondrejkovi. Chlapček sa tak túlil ku kamarátovi, ako také z hniezdočka vyplašené vtáčatko. Pán doktor povedal, žeby tiež iste ochorel, keby ho kamarát teraz opustil. Bača sľúbil Lesinovi, že Paľka sám dovezie, len čo bude panej lepšie. On pevne veril, hoci doktor nedával nádeje, že pani ani nezomrie, ani sa z toho nepomätie. Už aj preto nemohol Lesina Paľka vziať, že jeho tuším poznala. Keď jej čítal v svojej knižočke, tak sa na neho dívala, akoby počúvala, a keď mu aj nič nevravela, bola vtedy vždy taká tichá a šťastná.

Medzitým prišla odpoveď z Paríža. Úbohá pani ani nevedela, že chlapec, ktorý taký bledučký sedel pri jej posteli, je už jej, že už nik nemal na neho práva, len ona. A nevedela ani o správe, ba o dvoch. Jedna prišla z Hamburgu, kde jej otec oznamoval, že šťastne pricestoval; druhá, kde na sobotu večer určoval svoj príchod na j.-skú stanicu. Netaký smutný stál bača pri paninej posteli s oboma správami v rukách a netak horko plakala tetička Moravcová.

„Čo budeme robiť, bača Filina? On príde tak z ďaleka, nič nevie; ako mu bude, keď ju takto nájde a keď sa dozvie, že pre jeho telegram upadla do choroby? Však už v Rusku jej doktori predpovedali, že jej len naraz nervy vypovedia. Ach, čo on chudák povie? Chcel jej spraviť radosť, a tak to dopadlo.“

„Čo Boh činí a dopúšťa, je vždy dobré,“ zakrútil Filina hlavou. „Nestarajte sa; idem pre neho a idúc cestou ho na to pripravím.“

„Báťa Filina, vezmite ma naproti deduškovi,“ prosil Ondrejko, keď sa chystal bača odpoludnia.

„Idem len pešky; bolo by ti to ďaleko, chlapec môj,“ pohladil bača chlapca. „Zostaň len pri svojej mamičke a tam dočkaj deduška. Na stanici vezmem voz; myslím, že večer asi o ôsmej prídeme.“

Bača bozkal chlapca, čo inokedy nerobieval, a o chvíľu zmizla jeho mohutná postava v hustej seči. Krátil si cestu len jemu dobre známymi chodníkmi a predsa trvalo asi dve hodiny, kým bol na hradskej, vedúcej do J. Tam zrazu postál. Obzrel sa na východ, kde strmo na skale trčal starý, nedávno obnovený kríž. Ach, ľudská pamäť či si len zvláštna! Potreboval sa bača na ten kríž len podívať, a už akoby roky boli uleteli, a on tu stál ako devätnásťročný mladík. Zmocnila sa ho túžba ísť hore ku krížu, prehnúť sa tam cez jeho rameno a podívať sa na ten chodníček, po ktorom kedysi v letné ráno, odišiel bol Ištvánko, aby sa už nikdy nevrátil. On išiel v ústrety tej „pukajúcej“ lodi, tomu „studenému hrobu“. Neodolal bača Filina túžbe. Asi o štvrť hodinu kľačí už pri kríži, opiera čelo o kamenný schod. Neopísateľná žalosť ním zalomcovala: chcela mu vziať istotu odpustenia vín. No, v ňom i okolo neho akoby dakto zrazu spieval:

Ach, ten jeho ťažký hriech bol tou svätou krvou umytý! Pán Ježiš vzal jeho vinu so sebou na kríž a svätý Boh odpustil. — No, čo on teraz robil? Prečo sem išiel? Prečo sa tu bavil? Tam v chalúpke žije i nežije Ondrejkova matka a jej otec ide z ďaleka, spoza oceánu za svojím dieťaťom. Keď sa on, Filina, tu zdrží, môžu sa na stanici minúť.

Bača vstal, oprášil svoje nedeľné rúcho, ovinul pri tom svoje pevné rameno okolo kríža, zdvihol sa cezeň, ako kedysi pred rokmi. A dobre, že kríž bol pevný i rameno, ktoré ho objímalo. Bača vidí, že po chodníčku vystupuje hore muž v panskom rúchu, štíhlej postavy. Práve teraz zastal. Obrátil sa; sňal si z hlavy klobúk a hľadí ta, kde kedysi stávala Filinova chalupa. Dnes je z nej len trávou zarastené pohorenisko. Smútok pozastrel mu zrazu tvár. Ach, táto tvár! Bola len jedna jej podobná, nikdy nezabudnutá, mladšia — a predsa!

Bača zavrel orlie oči, aby ho nemámili. Otvoril ich, až keď sa kroky blížili hore k nemu. Spustil rameno z kríža, skrížiac obe na hrudi. Vzhliadol a zastal s neznámym zoči-voči.

„Dobrý večer,“ pozdravil tento.

„Ach, Ištván!“ vydralo sa z bačovej hrude. Polo výkrik, polo zdesenie.

„Peter! To si ty!“ A dve ramená ovinuli sa okolo Filinovej šije.

„Ištvánko! Žiješ? Naozaj? Nie je možné!“

„Žijem, Peterko, a idem konečne. Neskoro je, pravda, ale nevedel som predtým, že by som už mohol prísť. Veď tá drahá, ktorá nás rozdelila, už dávno nežije, žeby teba i mňa už srdce nezabolelo. Idem si k tebe pre svoje poklady, ktoré mi opatruješ.“

„Tvoje poklady?“ Užasol bača, ktorý ešte vždy nevedel, či sa mu to sníva krásny nemožný sen. A nevie sa nasýtiť hlasu, ktorý k nemu vraví. Tvár je staršia, zmenená, ale hlas je ten istý. Vždy sa Petrovi Filinovi počúval ako hudba. Tak aj dnes.

„Čakáme k nám otca pani Slavkovskej, a ja mu idem naproti.“

„Ten otec som ja.“

„Ty, Ištvánko?“ Bača pustil neznámeho. „Tomu nerozumiem.“

„Verím, Peter môj. No, ako si sa ty zmenil, ako zmohutnel, ani tie naše krásne hory dookola! Nebol by som ťa poznal, keby nie po hlase — tak ma už nikdy nikto nevolával — a po tých orlích očiach pod hustým obočím.“

„Ištvánko, povedz mi, ako je to možné, že žiješ? Veď tá loď stroskotala.“

„Áno, Peter, ona sadla na dno mora; ale medzi tými málo vysťahovalcami, ktorých zachránila iná loď, bol som i ja. Boh nechce smrť hriešneho človeka, ale aby sa obrátil a žil; tak aj mňa zachránil. Prvá stála práca, ktorú som v Amerike dostal, bola na farme pána Slavkovského. Dcéra mi písala, že tebe všetko o nás rozprávala. Tak vieš, čo Slavkovský odo mňa žiadal, aj že som mu spravil po vôli. Keď on odo mňa zvedel, že chcem, aby ste vy tu v kraji verili, že nežijem, dal mi radu, aby som prijal aj jeho meno, že tak sa navždy stratím zo sveta. Jeho žena i syn, ba aj moja dobrá žena s tým súhlasili. Nuž, tak umrel Ištván Pribylinský a zostal už len Štefan Slavkovský. Domov sa vrátiť a s vami žiť, ako si to myslel náš tatíčko, som nemohol. Ivka bola tvoja žena, a ja som ju miloval. Neznal som síce vtedy Boha ani Pána Ježiša, nerozumel Jeho svätému zákonu; ale to som znal, že by to bol býval veľký hriech a veľké pokušenie pre všetkých nás, tak som radšej pre vás umrel.“

Slavkovský stíchol a z bačovej hrude ozval sa hlboký vzdych.

„Ty si pre nás umrel a ja donedávna som sa nad tým veľmi sužoval, že je zo mňa vrah a Kain.“

„Z teba? Ale prečo?“

„Nuž, keď som ťa v tom močiari po druhý raz utopil a do Ameriky vyhnal. Ivka mala radšej teba; nebyť mňa, vy ste mohli byť šťastní ako v raji. Ináč by ste boli k sebe pristali. Po mojom boku žiaľom uhynula. Môj tatíčko dlho nežil; mamičku som doopatroval, ale syna nahradiť som jej nemohol. Vidíš, tam je pohorenisko našej chalupy, kde sme kedysi žili takí šťastní. Keď som pred rokmi išiel do tejto služby, ktorú od tých čias zastávam, prenajal som ju susedovi. Nedali pozor, zhorela. Ja som ju stavať nemohol ani nechcel. Načo by bola komu bývala? Bol som na svete sám ako prst.“

Pod krížom, kde na schodíku obidvaja muži sedeli, stíchlo. A tuším by sa bola mohla na nich vztiahnuť tá pesnička:

„Odpusť mi, Peter,“ prehovoril zrazu Slavkovský. „Nebolo to dobre, že som sa vám zatajil. Mnoho bolestí som ti spôsobil. Čo som si medzitým vždy predstavoval, ako ty v tých našich horách — ktoré som nemohol nijako zabudnúť ani oželieť — s Ivkou žiješ, obtočený snáď dietkami, akí sú rodičia pri vás šťastní, žil si ty už roky sám a sám. Nebolo to dobre, že som sa k vám nehlásil. Raz, keď som sa dozvedel, že tatíčko umrel, — rozprával o tom jeden z Polhory, ktorý ma ale neznal — mal som už napísaný list mamičke, že ju poteším, ale som ho neposlal. A ešte som si na tom zakladal, ako vám dobre robím. Keď len to naše srdce je ľstivé a prevrátené, plné samospravodlivosti a pýchy. Zle som s tým urobil svojej mamičke aj tebe. No, však sa mi to vrátilo vtedy, keď ma moje vlastné, jediné dieťa opustilo a po desiatich rokoch si ho musím ísť hľadať až sem.“

Tu sa bača strhol. „Poď Ištvánko, už sa nebavme; keď ideš len pešky, prídeme neskoro.“

Obaja vstali. „Nejdem pešky; vzal som si voz. Kázal som kočišovi tam na ceste trochu pokŕmiť. Počujem už hrkotať, iste je už hotový. Poďme; cestou si povieme ostatné.“

Nuž, viezli sa tými slovenskými horami bratia, ktorí v nich kedysi rástli a s nimi zrastali tak, že toho jedného v ďalekej cudzine div žiaľ po nich neumoril. A ten druhý by bez nich ani žiť nevedel. Teraz si nevšímali ich krásy, lebo sa dozvedel Ištvánko Slavkovský, ako ho jeho dieťa čaká a že len ten nebeský Lekár môže zachrániť svoju ovečku, ktorá sa k Nemu vrátila.

Nechodieva vraj nešťastie po horách, ale po ľuďoch. Teraz sa viezlo horami. Kto opíše tú chvíľu, keď otec zastal pri posteli svojho jediného dieťaťa, keď ho videl také zlomené a čítal mu na krásnej tvári potvrdenie všetkého toho, čo raz dcére predpovedal? Slnko práve zapadalo, osvetľovalo zlomený kvietok, no i muža, ktorý pokľakol pri posteli a hlavu položil na zalomené ruky. Nik neopovážil sa ho rušiť v jeho zármutku a modlitbe. Zrazu pani otvorila oči; uprela ich k oknu a začala tichúčko spievať pieseň, ktorú ostatný raz učila chlapcov:

Jej tatíčko sa potichu rozplakal a všetci plakali s ním. No, ona spievala ďalej, a bolo tak, ako Jožo vtedy povedal: všetko, čo chcela, spravila s nimi, keď spievala. Plač stíchol a izbička akoby bývala plná Jeho, ktorý je Kráľ slávy a Knieža pokoja, no i Lekár jediný.

Paľko veril a cítil, že jeho Pán je tu. A pani spievala len ďalej:

Pieseň doznela a v svätej tíšine, ktorá po nej nastala, odtrhla pani pohľad od okna a uprela ho do tváre muža nakloneného nad ňou.

„Maruška moja, miláčik zlatý, či ma nepoznáš?“ spytujú sa chvejúce mužove rty tak nežno, ako len dobrý otec vravieť môže k jedináčkovi. Len okamih utkveli strnulo krásne panine oči na mužovej tvári. Do izbičky vstupujúci doktor H. spravil preľaknutý posunok, akoby chcel zabrániť, no už neskoro. Paninu tvár poliali zore a zásvit, ani keď po temnej noci svitá nad horami.

„Tatíčko môj! Ach tatíčko môj!“

Sadla si, vystrela ruky a bola by klesla nazad, ale nemohla, zavretá v náruč milujúceho otca. Hlavu oprenú o jeho hruď, ruky ovinuté okolo jeho šije, tak schúlila sa pani ako kurčiatko, prenasledované jastrabom, keď jeho mamička roztiahla nad ním svoje ochranné krídla.

„Prišiel si? Odpustil? Miluješ? Ach, doma, doma! Prestala cudzina. Už neutekám. — Pán Ježiš sa zmiloval. On i mňa prijal… Už možno zomrieť!“ Tak šepkala pani v tichom plači, opätujúc otcov bozk.

„Veru to! Zomierať nebudeme,“ pretrhol dojemnú chvíľu doktor H. „Veď ste ešte neukázali ani Ondrejka svojmu pánu otcovi, a on chudáčik už sotva na to čaká.“ Panej akoby tým bol nalial do žíl nového života.

„Ondrejko môj!“ Vztiahla ruku po chlapcovi schúlenom dosiaľ pri jej hlave. „Pozri, deduško prišiel, a už nemusíš ani prosiť; len ho privítaj!“

Ocitnul sa Ondrejko na deduškovom srdci a bol veľmi prekvapený. Veď on čakal starca so šedivou bradou a deduško bol bez brady a aký ešte mladý a pekný! Pocítilo chlapča to, čo mu posiaľ bolo neznáme, aká je to slasť, keď otec objíma a bozkáva. Rozradovalo sa zarmútené srdiečko, vtiahol do neho pocit ochrany a bezpečnosti.