ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„K hosťom buďte prívetiví, lebo niektorí nevediac, prijali anjelov.“ Táto výpoveď je veľmi pravdivá. To prežil bača Filina a jeho domáci. Priam akoby sa k nim bolo prisťahovalo s Paľkom Lesinom Božie požehnanie. Všetko sa každému darilo. Chlapec všade pomáhal a pritom usporiadal kolibu tak, ako ešte nikdy nebola.

„Viete, Pán Ježiš tu býva s nami,“ ospravedlňoval sa pekne, „neznáme, kedy príde a kde by si chcel sadnúť; nemali by sme Ho kde prijať.“

Učil sa od Števa pískať na fujare a pískal na nej potom krásne trenčianske pesničky, len sa tak horami ozývali. Keď sa dal s chlapcami hrať na žmečku alebo na chytačku, bol z nich najveselší. Ale len čo ho pozvali, aby im čítal zo svojej vzácnej knižočky, hneď ochotne poslúchol a už sedel medzi nimi, ako kedysi jeho Pán medzi učenými starcami v Jeruzaleme. Najmä na Petríka mal dobrý vplyv. Petrík bol dakedy tvrdohlavý a neposlušný, takže ho bača musel trestať.

„Prečo by si hneval ujčeka Filinu? Povedz to Pánu Ježišovi, že ťa diabol pokúša, On ťa vyslobodí, On ti pomôže,“ radil Paľko.

Ondrejko bol krotší a viac myslel. Tomu sa Paľkove reči veľmi ľúbili. Uveril všetko, aj to, že Pán Ježiš je tu s nimi, že treba byť vždy čistý, umytý, poriadne oblečený, no že aj treba dať Pánu Ježišovi srdce, keď ho pýta, a že On to srdce vezme a očistí. Ani sa Paľko nenazdal, a už mal Pán Ježiš o jedného služobníka viac, a splnil sa zase Jeho svätý výrok: „Chválim Ťa, Otče nebies i zeme, že si skryl tieto veci pred múdrymi a zjavil si ich nemluvniatkam.“ Ako sa to stalo, to človek nepreskúma, veď ľudský rozum ani len to nemôže preskúmať, kde sa v suchej, zakuklenej húsenici vezme život, keď príde jar. Kým prišli vo vzácnej knižočke po oddiel, kde Kristus Ježiš začal trpieť a konečne zomrel, pochopil už Ondrejko srdcom, že sa to všetko stalo pre neho. Vysvetliť by nič nemohol, veď to nik od neho ani nečakal, ale vedel to.

Modlili sa raz spolu s Paľkom, keď išli pozrieť do jeho chalúpky, aby Pán Ježiš všetko Ondrejkovi odpustil, že Ho on prijíma do svojho srdca. A Ondrejko potom veril bez každej pochybnosti, že sa tak stalo. A keďže dodnes platí: „Ak budeš veriť, uzrieš Božiu slávu“, nuž, čo veril, to aj mal. Skúsil Ondrejko Gemerský už mnoho zármutku na zemi. Veľmi ho srdiečko bolievalo, že nemá otca ani mamičku. Neraz plakával nad tým celé noci, keď ho nikto nepočul. Nikto sám od seba nepochopí, koľko žalosti, bôľu, starosti je schopné pretrpieť malé dieťa. Prv než Ondrejko prišiel sem k Filinovi, myslieval často, čo len s ním bude, keď nikoho nemá, i keď mu žijú obaja rodičia. Či bude musieť byť vždy u cudzích ľudí? Neraz, keď staval z kociek zámky a mosty, a ľudia sa domnievali, že je do hračky zahrúžený, mohol by si o tom popísať aj knihu, čo sa tá opustená, malá duša narozmýšľala! A naraz príde Paľko Lesina a rozpráva deň čo deň malému kamarátovi, že žije ktosi dobrý a krásny. A že ten dobrý a krásny miluje jeho, opusteného Ondrejka Gemerského, ktorého ani otec ani matka nemilovali, a chce s ním prebývať na každom mieste, takže Ondrejko nemusí byť už nikdy opustený. Má sa komu požalovať, a všetko, ale všetko Mu povedať. To bola krása! Nuž, áno, mal Pán Ježiš o jedného služobníka viac.

„Ba, ako my budeme bez Paľka Lesinu?“ vzdychali honelníci pred bačom. „Odkedy je ten chlapec medzi nami, tuším krajšie svitá a hustejšie rosa padá.“

„Je to požehnaný chlapec,“ prisvedčil Filina a pritom si vzdychol. Ach, veď on chlapca veľmi potreboval. Preto, keď namiesto Lesinu prišiel list, netak si oddýchol. Lesina písal, že sa bude môcť vrátiť až o šesť týždňov, a prosil baču, aby zatiaľ nechal Paľka u seba, že on im čokoľvek spraví a pomôže. Chlapcovi samotnému že nedovolí ísť domov, keď je to predsa ďaleko, a má len toho jedného. Nuž, keď prišiel tento list a chlapci od radosti skákali a Fidél im pomáhal, najväčšiu radosť mal predsa len Filina.

Pred večerom toho dňa, ako si tak pred kolibou sedeli a Paľko pískal na fujare, zastal zrazu pán doktor H. pred nimi. S netakou úľubou prezeral si cudzieho chlapca. Fidél priateľsky zakrútil širokým chvostom, veď dostal už nejednu dobrú kožku zo slaninky od toho prívetivého pána. Dunaj, natiahnutý pri nohách svojho malého gazdu, zdvihol tiež hlavu, ale nezavrčal; poznal už, koho treba nechať na pokoji a koho nie. Keby to bolo ako kedysi, skočil by, zabrechal a hneď by aj skúsil, či je dlhý kabát pána doktora z dobrej látky alebo nie. Dnes chňapol radšej po muche. Zaplatila životom, že sa opovážila brnkať mu okolo nosa. Nuž, psy nezradili, a tak ľudia hneď nezbadali, že majú poslucháča, i teraz i potom, keď Paľko začal čítať zo svojej knižočky. Bolo tam priam napísané o tom veľkom pánovi, ktorý bol kapitánom nad colníkmi a mal mnoho bohatstva i priateľov, ale nemal pokoja ani šťastia v srdci, lebo neznal Pána Ježiša; Paľko čítal, ako sa mu Pán Ježiš prihovoril, keď sedel na figovníku, a ponúkol sa k nemu za hosťa.

„Ujček Filina,“ pretrhol zrazu Paľko čítanie, keď prišiel po Pánove slová: „Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo.“ — „Keby ste aj vy chceli urobiť, ako Zacheus! Aj vám by Pán Ježiš povedal: ,Dnes spasenie stalo sa tomuto domu‘, a to by bol najprv dom vášho srdca a potom celá vaša koliba. Ujček, prosím vás, prijmite ho dnes! Zacheus ho prijal hneď s radosťou, a akú mal až potom radosť, keď mu Pán Ježiš odpustil všetky jeho hriechy!“

Zadivene hľadel doktor na cudzieho chlapca, no i na baču, ktorý vstal a bez slova vošiel do koliby. Vtom zbadal Petrík hosťa; obaja chlapci bežali ho vítať a jeden cez druhého usilovali sa mu vysvetliť, kto je Paľko a čo tu medzi nimi robí. Pozdal sa Paľko pánu doktorovi ako ešte každému, kto s ním prišiel do reči. Chlapci zase zvedeli, prečo dnes pán doktor prichádza: chce tu niekde v blízkosti koliby nájsť nejakú chalúpku, kam by mohol na pár týždňov ubytovať jednu svoju pacientku, ktorú môžu uzdraviť len tíšina, vzduch a slnce.

„Počuješ, Paľko,“ šušká Petrík kamarátovi, no tak, že ho všetci mohli počuť, „však je tá vaša chalupa prázdna! Tvoj tatíčko príde až o šesť týždňov, a ty bývaš u nás. Tam by tej panej bolo netak dobre.“

„Čo vravíš, chlapče?“ spozornel pán doktor.

Ondrejko rozpovedal, že Lesinovci majú chalúpku pod samou Babou skalou, tam, kde vedie chodník do mesta, a že je teraz prázdna.

„Myslíš, Paľko,“ spytuje sa pán doktor, „že by tvoj tatíčko pristal na to, prenajať chalúpku nám, ak by sa mi hodila?“

„Ako by nepristal?“ zažiarili chlapcove oči. „Či nehovorí Pán Ježiš: Nemocný som bol a navštívili ste ma? Ak sa vám bude chalupa pozdávať, ja vám dám kľúče. Nech tá vaša nemocná len príde.“

Teraz večer bolo už neskoro obzerať miesto, zato ráno strojili sa chlapci pána doktora hneď ta zaviesť. Dnes nespal s nimi na senníku, lebo dlho hovoril s bačom, a Filina, keď potom prišiel pozrieť za chlapcami, čo každý večer robieval, stál hodnú chvíľu nad nimi zamyslený. Potom Ondrejka poukrýval a tak akosi smutne po čele pohladil, ako čo by mu chlapca bolo veľmi ľúto. Ba, prečo? Veď netak pekne vyzeral, máličko od slniečka ohorený, s peknými ružičkami na zamatovo hladkých líčkach, malé ústa ako z makového kvetu, také červené; — zďaleka na ňom vidno, ako ho ten horský vzduch a jednoduchá strava posilňuje a uzdravuje. A vidno na ňom i krásne vnútorné šťastie, ktoré mu Pán Ježiš vložil do srdiečka. Tak prečo ho bača ľutoval?

V noci preletela horami krátka búrka. Po nej svitlo prekrásne jarné ráno, aké len svitáva po búrke. Na tráve viseli veľké perly, na lístí stromov plno drahokamov a slniečko sa pozeralo do nich ako do zrkadla. Všetko spievalo na chválu Stvoriteľovi, každý vtáčik, každý chrobáčik a muška. Hory kúrili ako taká veľká obetnica. Či div, že aj Paľko, vedúci malú výpravu, začal spievať? Petrík kukol bokom na pána doktora, čo on na to! Ondrejko s radosťou pripojil svoj, ako zlatý zvonček čistý hlások, a tak letelo horami:

Doktor znal pieseň. Učil sa ju kedysi v detstve. Nútilo ho pridať k tým detským čistým hlasom i svoj. A je to podivné, ale pravda, nič tak myseľ neosvieži, ako taká, z celého srdca zaspievaná ranná pieseň, najmä vonku za takého krásneho rána. Veď tu celá príroda peje chválospevy svojmu Stvoriteľovi, a človek pri každom kroku cíti Jeho svätú, čistú, svetlú blízkosť.

„Počuj, Paľko,“ začal doktor po chvíli ticha po piesni. „Rozumieš tomu čo sme spievali?“

„Tej pesničke?“ zadivil sa chlapec. „Veď je tam každé slovo jasné.“

„Myslíš? No, tak nám ju vylož,“ usmieval sa doktor blahosklonne.

„Vyložiť? Vieme predsa, že nás dobrý Boh minulej noci zachoval, keď kráčame zdraví a čerství tým Jeho svetom; a že je On náš kráľ, to veru cítime; a že je On večný Boh, to dobre vieme.“

„No, hm, áno! To vedia malé deti. Ale ďalej.“

„Ten tretí verš mám veľmi rád. Veď už tu na svete je nám On vždy prítomný; aj teraz ide s nami, a tak nás bude chrániť od všetkého zlého celý deň. Som veľmi rád, keď vidím aspoň kúsok Jeho rúcha.“

„Kde ho vidíš?!“ napnuto vyzvedal Ondrejko.

„Pozri, hľa, ako sa tie slnečné lúče okolo nás kúpu a v každej kvapke rosy je kus dúhovej farby. To je lem Jeho rúcha. A v tom tichom vetríčku dotýka sa nás Jeho dych. Ó, On nám je veľmi blízko! On je s nami. My Ho len preto nevidíme, lebo by sme tú slávu nevydržali. Aký muž bol Daniel! A ten skoro umrel, keď to uvidel. — Aj ten verš je pekný: ,Tak abychom byli k Tvé cti, chvále živi.‘“

„A ten si ako vysvetľuješ, ty malý bohoslovec?“ zažartoval doktor.

„Ja myslím,“ zasmial sa veselo Paľko, „že my práve dnes robíme to, čo sa Pánu Ježišovi ľúbi. Ideme hľadať miesto pre jednu jeho nemocnú ovečku. A ak sa vám tá chalupa zapáči, nanosíme jej tam dreva i kvetov. Vyčistená však je; aj okná sú umyté.“

„Ty si mudrc! A to, hľa, je iste tá tvoja chalúpka.“

„Áno, áno,“ volali chlapci. A Dunaj ako na potvrdenie bežal priamo ku dverám.

„Počuj chlapče, tá tvoja chalúpka je ako stvorená pre tú moju nemocnú,“ povedal doktor H., keď si domček obzreli zvonku i zvnútra. „Náradie dám sem doviezť, koberec prikryje zem, aby nechladila; vašu posteľ a stôl dáme do kuchyne; to bude pre jej opatrovkyňu. Okná sú síce malé, zato tri. Slnka bude celý deň dosť. A to okolie! To pekné údolíčko, v úzadí zelené hole a vysoké hory! Studnička hneď pri dome; škoda, že pri nej nie je lavička.“

„Poprosíme báťu, on pošle Števa. Ten zbije prekrásnu lavičku,“ ohlásil sa Ondrejko. „Však zatiaľ môžeme za neho ísť pásť.“

Doktor pohladil chlapca po zlatých vlasoch. „No, rád by som ťa videl tie ovce zavracať!“

„Však on by ich nezavracal,“ krútil Paľko hlavou, „na to sú tam Belko a Zahraj; to sú netak múdre psy.“

„Uvidíme tedy, čo sa dá spraviť, ale lavička sem prísť musí. Rád by som tú vodu ochutnal.“

Paľko bežal pre kvetovaný krčah i hrnček. Napili sa všetci dosýta. Voda bolo výborná. Potom si posadali k potôčiku. Pán doktor vytiahol syr aj svoj chlebík; chlapci mali každý svoj chlieb pri sebe — a hodne veľký kus. Rátal bača, keď krájal, aj na Dunaja a Fidéla. Doktor podelil syr; zajedali ho chlebom a zapíjali vodou. Netak im všetkým chutilo!

Dunaj nespustil z Paľka ani oči. Veď sa tento aj delil verne s huňáčom. Fidél-pažravec behal od jedného kamaráta ku druhému, ba i pred pána doktora si sadol, a nie nadarmo. Len keď sa blížil k Paľkovi, zavrčal na neho Dunaj, čo iste v psej reči znamenalo: „Nehanbíš sa?“ A osožilo; po druhý raz Fidél neskúšal.

Pán doktor hľadel na rozradované deti, pozoroval, ako chutno si Ondrejko zajedá, a potom zrazu povie:

„Povedal si Paľko, že do chalúpky nanosíte dreva; to nebude treba. Dám doviezť a porúbať polsiahu. Ale o to kvieťa keby ste sa postarali, bolo by dobre. Tá pani má piť žinčicu. Kým bude slabá, mohli by ste jej ju každé ráno ten-ktorý priniesť. Keď spevnie, príde si ju vypýtať do koliby sama. No, tak čo? Budete mi na pomoci, aby skoro ozdravela?“

Všetci prisvedčili, že veľmi radi.

„Poviem vám, čo jej chýba. Ona si dlho robila z noci deň, ale zo dňa noc nemohla už spraviť. Tak jej chýba mnoho nocí neodspaných. Teraz by už rada spala, a nemôže. Je to smutná, nešťastná osoba. Prežila už mnoho súženia. Bude dobre, keď mi ju pomôžete rozveseliť; skôr ozdravie.“

„A vie tá pani po slovensky?“ vážne sa spytuje Paľko. Doktor sa udrel do čela.

„Ty si mudrc, chlapče, na to som nepomyslel. No, počkaj, počul som ju, keď kupovala pomaranče. Vravela po česky; to sa dohovoríte. Teda mi chcete pomáhať?“

„Veľmi radi,“ prisvedčil Ondrejko.

„Ak nám báťa dovolí,“ dodával Petrík. Paľko mienil, že jemu nič neprekáža, kým je tu.

Veľmi dobrej vôle vrátili sa chlapci do koliby. Pán doktor odišiel od nich hneď pri skale. Priniesli len od neho bačovi husto popísanú ceduľku.^[6] Filina pristal na všetko. Aj Števa poslal spraviť lavicu, aj dal dovolenie, že chlapci smú nosiť žinčicu i kvety nemocnej panej, áno, všetko.